znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 486/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. augusta 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou   Fridrich Paľko, s. r.   o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich,   PhD., vedené   pod   spisovými   značkami   Rvp 454/2014,   Rvp 455/2014, Rvp 456/2014, Rvp 457/2014, Rvp 458/2014, Rvp 459/2014, Rvp 460/2014, Rvp 461/2014, Rvp 462/2014 a sp. zn. Rvp 463/2014, ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 100/2013 a jeho rozsudkom z 23. októbra 2013 (Rvp 454/2014), sp. zn. 5 Co 470/2013 a jeho rozsudkom z 19. novembra 2013 (Rvp 455/2014), sp. zn. 9 Co 442/2013   a jeho   rozsudkom   zo   17.   októbra   2013   (Rvp   456/2014),   sp.   zn. 9 Co 460/2013 a jeho rozsudkom z 31. októbra 2013 (Rvp 457/2014), sp. zn. 5 Co 409/2013 a jeho   rozsudkom   z 15.   októbra   2013   (Rvp   458/2014),   sp.   zn.   9   Co   421/2013   a jeho rozsudkom zo 17. októbra 2013 (Rvp 459/2014), sp. zn. 5 Co 523/2013 a jeho rozsudkom z 19.   novembra   2013   (Rvp   460/2014),   sp.   zn.   8   Co   294/2013   a jeho   rozsudkom z 21. októbra 2013 (Rvp 461/2014), sp. zn. 9 Co 450/2013 a jeho rozsudkom zo 17. októbra 2013   (Rvp 462/2014)   a   sp.   zn.   5   Co   415/2013   a jeho   rozsudkom   z 15.   októbra   2013 (Rvp 463/2014) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými značkami   Rvp 454/2014,   Rvp 455/2014,   Rvp 456/2014,   Rvp 457/2014,   Rvp 458/2014, Rvp 459/2014,   Rvp 460/2014,   Rvp 461/2014,   Rvp 462/2014   a sp.   zn.   Rvp 463/2014 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 486/2014.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. januára 2014   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu   v Žiline   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   v konaniach   vedených   pod   spisovými   značkami pod sp. zn. 7 Co 100/2013 a jeho rozsudkom z 23. októbra 2013 (Rvp 454/2014), sp. zn. 5 Co   470/2013   a jeho   rozsudkom   z 19.   novembra   2013   (Rvp   455/2014),   sp.   zn. 9 Co 442/2013   a jeho   rozsudkom   zo   17.   októbra   2013   (Rvp   456/2014),   sp.   zn. 9 Co 460/2013 a jeho rozsudkom z 31. októbra 2013 (Rvp 457/2014), sp. zn. 5 Co 409/2013 a jeho   rozsudkom   z 15.   októbra   2013   (Rvp   458/2014),   sp.   zn.   9   Co   421/2013   a jeho rozsudkom zo 17. októbra 2013 (Rvp 459/2014), sp. zn. 5 Co 523/2013 a jeho rozsudkom z 19.   novembra   2013   (Rvp   460/2014),   sp.   zn.   8   Co   294/2013   a jeho   rozsudkom z 21. októbra 2013 (Rvp 461/2014), sp. zn. 9 Co 450/2013 a jeho rozsudkom zo 17. októbra 2013   (Rvp   462/2014)   a   sp.   zn.   5   Co   415/2013   a jeho   rozsudkom   z 15.   októbra   2013 (Rvp 463/2014), (ďalej len „napadnuté rozsudky krajského súdu“).

Zo   sťažností   a   z   ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   vystupovala   v procesnom postavení   žalobkyne   v   konaniach   vedených   Okresným   súdom   Ružomberok,   Okresným súdom Liptovský, Okresným súdom Dolný Kubín, Okresným súdom Žilina a Okresným súdom Čadca (spolu ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých bolo rozhodovanie o jej žalobách, ktorými sa domáhala náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov (ďalej len „žaloby“), ktoré sú súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu mali spôsobiť.

Okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, ktorými žaloby v celom rozsahu zamietli a zároveň zamietli i návrhy sťažovateľky na prerušenie konaní. Proti rozsudkom súdov   prvého   stupňa   podala   sťažovateľka   odvolania.   Krajský   súd   svojimi   napadnutými rozsudkami   potvrdil   rozhodnutia   okresných   súdov   a odporkyni   (Slovenskej   republike   – Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky)   náhradu   trov   odvolacieho   konania nepriznali.

Podľa   názoru   sťažovateľky   odvolacie   súdy „spôsobili“ porušenie   jej   základných práv, „osobitne“:

-   základného   práva   zaručeného   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (práva na súdnu ochranu);

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje tým, že:„...   Rozhodoval   vylúčený   sudca.   Všetky   úkony,   ktoré   boli   zo   strany   konajúceho prvostupňového súdu vykonané predstavujú úkony vykonané vylúčeným sudcom...

... Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým......   Súdy   oboch   stupňov   založili   svoje   rozhodnutia   na   skutočnostiach   a právnych argumentoch,   ku   ktorým   sa   sťažovateľ   nemohol   vyjadriť   s cieľom   ovplyvniť   súdne rozhodnutie vo svoj prospech...

... Konanie pred odvolacím súdom ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené...“

Sťažovateľka   formuluje   výhrady   aj   proti   odmietnutiu   jej   odvolaní   napadnutými rozsudkami odvolacích súdov v časti smerujúcej proti výrokom napadnutých rozhodnutí súdov prvého stupňa o zamietnutí jej návrhov na prerušenie predmetných súdnych konaní.

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje,   aby ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom krajského   súdu v napadnutých konaniach a napadnutými rozsudkami, napadnuté rozsudky krajských súdov zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde   možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a predmet konaní totožnosť krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu, ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudky súdov prvého stupňa o zamietnutí žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, zamietnutí návrhu na prerušenie konania a náhradu trov konania, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupné   bez akejkoľvek   diskriminácie   každému   z   nositeľov základných   práv   a   slobôd.   Koncepcia   týchto   konaní   musí   zabezpečovať   reálny   výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky   základných   práv   a   slobôd.   Existenciou   takýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajú ústavné   požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a   slobôd.   Ústavnosť   týchto konaní   predpokladá   aj   to,   že   orgán   verejnej   moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkým   zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z   tohto   hľadiska   osobitne   pripomína   objektivitu   takého   postupu   orgánu   verejnej   moci (II. ÚS 9/00,   II. ÚS 143/02).   Len   objektívnym   postupom   sa   v   rozhodovacom   procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup   orgánu   verejnej   moci   sa   musí   prejaviť   nielen   vo   využití   všetkých   dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba alebo právnická osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy   (čl. 46   až čl. 50   ústavy).   V   súvislosti   so   základným   právom   podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy   treba   mať   zároveň   na   zreteli   aj   čl. 46   ods. 4   ústavy,   podľa   ktorého   podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené   východiská   boli   povinné   dodržiavať   v napadnutých   konaniach a pri rozhodovaní o napadnutých veciach aj krajské súdy, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektovali, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná,   a   na   tomto   základe   formulovať   záver,   či   sťažnosť   nie   je   zjavne neopodstatnená.

Námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnostiach možno zhrnúť takto:

1. vo veciach rozhodovali vylúčení sudcovia,

2. napadnuté rozsudky krajského súdu sú rozhodnutiami absolútne prekvapivými,

3. všeobecné súdy porušili zásadu kontradiktórnosti konania,

4. napadnuté rozsudky krajského súdu nie sú dostatočne odôvodnené.

V   relevantnej   časti   odôvodnení   napadnutých   rozsudkov   krajský   súd   v súvislosti s námietkami sťažovateľky uvádza:

« je potrebné zdôrazniť viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V tejto súvislosti   možno   konštatovať,   že   odvolacie   dôvody   nekorešpondujú   s právnymi   dôvodmi a skutkovými zisteniami na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie...

Odvolací   súd   tak   vychádzal   zo   správnosti   týchto   záverov   prvostupňového   súdu, nakoľko strohé konštatovanie navrhovateľa v podanom odvolaní v bode 11/ „že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové   úseky   tomu   nenasvedčujú“   bez   ďalšieho   správnosť   týchto   záverov nespochybňovalo...

Odvolacie námietky navrhovateľa sa nedotýkajú hmotnoprávnych dôvodov, pre ktoré okresný súd žalobu zamietol.

Hmotnoprávnym   dôvodom   zamietnutia   uplatneného   nároku   žalobcu   bolo nepreukázanie   nesprávneho   úradného   postupu   ako   základného   predpokladu   pre   vznik zodpovednosti za škodu...»

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľky spočívajúcim v jej tvrdeniach, že vo veciach samých konali nezákonní sudcovia, krajský súd v napadnutých rozsudkoch uvádza: «Odvolateľ   ďalej   namietal,   že   vo   veci   rozhodoval   zaujatý   sudca.   V súdenej   veci neboli   sudcom   oznámené   (§   15   ods.   1   O.s.p.)   skutočnosti,   pre   ktoré   by   bol   vylúčený, navrhovateľ   explicitne   vylúčil   podanie   námietky   zaujatosti   voči   zákonnému   sudcovi zo svojej   strany,   preto   argumentácia   odvolateľa   o konaní   vylúčeného   sudcu   je bezpredmetná. Zároveň odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu DR pri zohľadnení tak subjektívneho ako aj objektívneho hľadiska, sa prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovávať vecný profesionálny prístup,   nadhľad a potrebnú   dávku odstupu,   pričom   samotná   skutočnosť,   že   predmetom konania   je   nesprávny   úradný   postup   súdu,   na   ktorom   sudca   vykonával   svoju   funkciu nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie...»

Krajský súd k namietanému nedodržaniu zákonom ustanovených lehôt na vydanie rozhodnutia okrem v napadnutých rozsudkoch uvádza:

«... nie každé nedodržanie zákonnej lehoty sa automaticky považuje za porušenie práva na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov. Odvolací súd sa s týmto názorom stotožňuje a v súlade a na podporu svojho tvrdenia uvádza názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého   porušenie   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   nemožno vyvodzovať   len   zo skutočnosti,   že   štátny   orgán   dôsledne   nepostupoval   v   zákonom ustanovených lehotách (nález Ústavného súdu SR z 7. mája 2013, sp. zn. IV. ÚS 471/2012- 75).   Ďalej   je   nutné   zdôrazniť,   že   súd   vo svojej   rozhodovacej   činnosti   na   zákonom ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci.»

Ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že napadnuté rozsudky krajského súdu sú „rozhodnutia absolútne prekvapivé“, považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať in   abstracto judikatúru všeobecných   súdov,   a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré   zákon   č. 757/2004   Z. z.   o   súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1   písm.   b),   § 21,   § 22   a   § 23   ods. 1   písm.   b)]   zveruje   práve   Najvyššiemu   súdu Slovenskej   republiky   (resp. jeho   plénu   a   kolégiám),   keď   mu   okrem   iných   priznáva   aj právomoc   zaujímať   stanoviská   k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie   je   súčasťou   systému   všeobecného   súdnictva,   môže   zasahovať   do   výkladu   zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých   rozsudkov   prejav   svojvôle,   resp.   zjavnej   neodôvodnenosti   nezistil, nepovažoval   v   danom   prípade   argumentáciu   sťažovateľky   za   spôsobilú   na   to,   aby   len na jej základe   bolo   možné   tieto   rozhodnutia   hodnotiť   ako   ústavne   neakceptovateľné a neudržateľné.

Vo   vzťahu   k námietke   porušenia   kontradiktórnosti   konania   krajský   súd v odôvodneniach označených rozhodnutí uvádza:

«... túto zásadu však nemožno vykladať formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými zásadami občianskeho súdneho konania. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje procesné   práva   v rámci   prebiehajúceho   súdneho   pojednávania.   Navrhovateľ   bol na pojednávanie pred prvostupňovým súdom riadne predvolaný, o možnosť uplatniť tieto svoje   práva   sa   obral   sám   svojim   postupom...   neúčasťou   na   súdnom   pojednávaní. Navrhovateľ až deň pred určeným pojednávaním doručil prvostupňovému súdu žiadosť na „zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“, prvostupňový súd túto žiadosť správne posúdil ako okolnosť, ktorá nie je dôvodom pre odročenie pojednávania podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Jeho úvahy o nedôvodnosti takejto   žiadosti   korešpondujú   v vyššie   uvedeným   záverom   o neopodstatnenosti   tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného sudcu.“»

Inými   slovami,   krajský   súd   v odôvodneniach   svojich   napadnutých   rozsudkov konštatoval, že sťažovateľka tým, že sa nezúčastnila pojednávania bez uvedenia dôležitého dôvodu (tento záver vyplýva z citovanej časti odôvodnení napadnutých rozsudkov), sa sama pripravila o možnosť realizovať svoje procesné práva, preto neskôr nemožno namietať, že bola porušená zásada kontradiktórnosti, resp. že sťažovateľke bola postupom súdu odňatá možnosť   konať   pred   súdom.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   dodáva,   že   z odôvodnenia napadnutých   rozsudkov   vyplýva,   že   súd   v označených   konaniach   vychádzal   z obsahu súdneho spisu, tam obsiahnutých dokumentov a listín, ako aj súvisiacich exekučných spisov na základe vykonaného dokazovania prostredníctvom listín ustálil skutkový stav, z ktorého potom vyvodil záver o nedôvodnosti uplatneného nároku sťažovateľky v zmysle príslušných právnych predpisov.

Ústavný súd k námietkam sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení napadnutých rozsudkov poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu   (IV.   ÚS   115/03,   III.   ÚS   60/04).   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (III. ÚS 209/04).

Aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vo   svojej   judikatúre zdôrazňuje,   že   čl.   6   ods.   1   dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento   argument   (Ruiz   Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutých rozsudkoch   zaoberal a   ústavne akceptovateľným   spôsobom   aj vysporiadal   s odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné rozsudky okresných súdov potvrdil ako vecne správne. Napadnuté rozsudky krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu,   zmysel   a   účel   v   napadnutom   konaní   aplikovaných   ustanovení   zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, Občianskeho súdneho poriadku a zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 233/1995   Z. z.   o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

Ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie   konanie   reálne   mohol   dospieť   k   záveru   o   ich   porušení.   Ústavný   súd   preto pri predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosti   sťažovateľky   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažností   ako   celku   bolo   bezpredmetné   rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite jej sťažností.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. augusta 2014