znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 486/2011-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. januára 2012 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika o prijatej   sťažnosti   spoločnosti   A.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   M.   V., Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa   čl. 46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 22. júna 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 33/2011 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti A., s. r. o., na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu   v   Bratislave   z 22.   júna   2011   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Cob   33/2011 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 22. júna 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 33/2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti A., s. r. o., finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

4. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý spoločnosti A., s. r. o., nahradiť trovy konania v sume 308,59 € (slovom tristoosem eur a päťdesiatdeväť centov) na účet právneho zástupcu,   advokáta   JUDr. M.   V.,   Advokátska   kancelária,   B.,   do dvoch   mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 486/2011-11 z 2. novembra 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti   A.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave   (ďalej len „krajský súd“)   z 22.   júna   2011   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3 Cob 33/2011.   Zároveň   týmto uznesením ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka ako   žalovaná   vystupovala v súdnom konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 23 Cb 234/2008 o zaplatenie sumy 3 319,39 €. Okresný súd v uvedenej veci rozhodol   rozsudkom   z 12. októbra 2010 (ďalej len „rozsudok   okresného súdu“) tak,   že sťažovateľku   zaviazal   na   zaplatenie   žalovanej   sumy   s príslušenstvom.   Proti   rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 3 Cob 33/2011 z 22. júna 2011 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny.

Sťažovateľka   v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   uviedla,   že «v   konaní a v rozhodnutí oboch súdov vidí také skutočnosti, ktoré výrazne zasiahli do jeho Ústavou SR garantovaných práv a slobôd... Orgán verejnej moci, v tomto prípade súd, poskytol jednému z účastníkov takú výhodu, ktorá neprimerane zasiahla do rovnosti účastníkov sporu a to tým spôsobom, že Okresný súd Bratislava II. sám bez toho, že by to navrhovateľ namietal, vyslovil, že ustanovenie o zmluvnej pokute je neplatné. Až do rozhodnutia OS BA II. nebola vznesená žiadna námietka voči dohodnutej zmluvnej pokute, navrhovateľ (P. s. r. o.) mal jednoznačnú vedomosť, v akej výške a pre aké porušenie povinností bola zmluvná pokuta dojednaná   a   nikdy   neplatnosť   ustanovenia   o   zmluvnej   pokute   nenamieta).   Súd   teda prihliadol na skutočnosť, ktorá nebola medzi stranami sporná a oprel svoje rozhodnutie o takúto skutočnosť. Súd v rámci konania platnosť či neplatnosť dojednania o zmluvnej pokute   osobitne   neskúmal   a   bez   ďalšieho   vo   veci   rozhodol.   Týmto   svojim   postupom a rozhodnutím porušil Ústavou garantovanú rovnosť účastníkov a rovnosť subjektov, keď jednému priznal výhodu, ktorú nikdy nepožadoval (nenamietal) na úkor druhého.

... Okrem toho OS BA II. v odôvodnení svojho rozsudku na str. 6 uvádza skutočnosti, ktoré vôbec zmluva medzi účastníkmi neobsahovala a súčasne sa nedostatočne oboznámil so všetkými dôkazmi, keďže uvádza odkazy na úplne iné články zmluvy, ktoré nie sú právne významné pre posúdenie právneho a skutkového stavu veci. Podľa odôvodnenia, „v čl. VI. bod 2 zmluvy bolo oprávnenie požadovať zmluvnú pokutu dojednané pre prípad hrubého porušenia zmluvných povinností zo strany kupujúceho, t.j. podľa názoru súdu nedostatočne určito“. Je to nezmyselné tvrdenie, keďže zmluva neobsahuje takéto znenie čl. VI. ods. 2. Okrem toho súd uvádza odkaz na čl. IV. zmluvy, ktorý obsahuje viaceré povinnosti, avšak vôbec nezobral do úvahy čl. VI. ods. 1, ktorý je naplno zviazaný s č!. 6 ods. 2 zmluvy, keďže čl.   VI.   zmluvy   má   názov   Porušenie   zmluvných   povinností   a   sankcie.   Súd   tým,   že   sa nezaoberal   riadne   ustanoveniami   zmluvy,   predloženými   dôkazmi   a   tvrdeniami,   odňal sťažovateľovi právo na spravodlivý súdny proces a rovnosť subjektov.».

Vo   vzťahu   k napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   a postupu   súdu,   ktorý   mu predchádzal, sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že krajský súd «sa vôbec nezaoberal tou skutočnosťou, že OS BA II. opieral svoje rozhodnutie o ustanovenia zmluvy, ktoré zmluva vôbec   neobsahovala   a   rozhodnutie   odkazovalo   na   úplne   iné   články,   ktoré   vôbec s ustanoveniami o zmluvnej pokute vecne nesúviseli a tie ustanovenia, ktoré s tým súviseli, vôbec   nebral   do   úvahy;   v   odôvodnení   rozsudku   sa   súd   vôbec   touto   skutočnosťou nezaoberal,

KS BA sa vôbec nezaoberal námietkou sťažovateľa, že nesprávny resp. nepresný odkaz v zmluve je len „chybou v písaní a počítaní“, ktorá podľa nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu (§ 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka); opäť nie je v odôvodnení rozsudku ani zmienka o tejto skutočnosti,

KS BA sa vôbec nevysporiadal s definíciou zmluvy týkajúcou sa zmluvnej pokuty v zmysle materiálneho skúmania veci; podľa čl. VI. ods. 2 na konci:... zmluvná pokuta je v takej   výške,   aká   je   záloha   dohodnutá   v čl.   III.   ods.   2   tejto   zmluvy“.   Uvedený   odkaz skutočne odkazuje na článok, ktorý neobsahuje údaj o zálohe (správne malo byť čl. III. ods. 1),   avšak   s   prihliadnutím   na   prvú   časť   „aká   je   záloha“,   bolo   jednoznačne   určité a medzi stranami nesporné, že zmluvná pokuta je určiteľná, t.j. je určený spôsob jej určenia podľa konkrétnej výšky zálohy. Zmluva obsahovala len jednu jedinú zálohu a žiadnu inú a teda pokiaľ ide o zálohu, strany presne vedeli, že sa jedná o sumu 100 000,- Sk (3 319,39 EUR) a táto nebola nikdy namietaná.

Súd sa však vôbec s uvedenými skutočnosťami nezaoberal, nevysporiadal a neuviedol ich v odôvodnení, čím odňal sťažovateľovi právo na spravodlivý súdny proces a spravodlivé odôvodnenie obsahujúce objasnenie podstatných a rozhodujúcich skutočností.

Tým,   že   sa   KS   BA   nezaoberal   tvrdeniami   sťažovateľa,   predloženými   dôkazmi   a neuviedol   vo   svojom   odôvodnení   tieto   namietané   skutočností   a   ani   sa   nezaoberal podstatnými skutočnosťami, ktoré mali a mohli mať vplyv na výsledok konania, porušil právo na spravodlivý súdny proces...».

Sťažovateľka   je   presvedčená   o tom,   že   došlo   k porušeniu   jej   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   postupom   a rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Cob   33/2011 z 22. júna 2011.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   1.   decembra   2011   vyzval predsedníčku krajského súdu na vyjadrenie k vecnej stránke prijatej sťažnosti, na zaslanie dotknutého súdneho spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Predsedníčka   krajského   súdu   doručila   19.   decembra   2011   ústavnému   súdu vyjadrenie, v ktorom k vecnej stránke prijatej sťažnosti sťažovateľky uviedla, že «senát „3Cob“   Krajského   súdu   v Bratislave   rozsudkom   č.   k.   3   Cob   33/2011-123   zo   dňa 22.06.2011, rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Takto rozhodol na prerokovaní veci a vo svojom rozhodnutí sa vysporiadal so všetkými tvrdeniami žalovaného – sťažovateľa, uvedenými v odvolaní, svoje rozhodnutie tiež náležite odôvodnil a v celom rozsahu sa ho pridržiava. Súčasne považuje sťažnosť sťažovateľa za nedôvodnú.». Predsedníčka krajského súdu zároveň vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie krajského súdu zaslal ústavný súd 2. januára 2012 právnemu zástupcovi sťažovateľky s možnosťou zaujať k nemu stanovisko a zároveň žiadal oznámiť, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Sťažovateľka doručila ústavnému súdu 20. januára 2012 prostredníctvom právneho zástupcu svoje stanovisko k vyjadreniu krajského súdu. V stanovisku zotrvala na svojich tvrdeniach a vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania veci.

Keďže   účastníci   konania   vyjadrili   súhlas   s   upustením   od   ústneho   pojednávania v predmetnej veci, ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   so   stanoviskami   účastníkov konania k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Základná   sťažnostná   námietka   sťažovateľky   sa   týka   arbitrárnosti   napadnutého rozsudku   krajského   súdu,   v ktorom   krajský   súd   nedal   odpovede   na   zásadné   odvolacie námietky sťažovateľky, ktoré spochybňovali skutkový stav, tak ako ho ustálil súd prvého stupňa,   interpretáciu   zmluvných   ustanovení   a v dôsledku   toho   aj   právne   posúdenie uplatneného nároku v rozsudku okresného súdu sp. zn. 23 Cb 234/2008 z 12. októbra 2010.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, ako aj jej   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   považuje   ústavný   súd   vzhľadom   na   charakter predostretých sťažnostných námietok za potrebné v prvom rade poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť predmetom jeho   kontroly   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   všeobecných   súdov   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Z citovanej judikatúry vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných   súdov   je   najčastejšie   daná   rozporom   súvislosti   ich   právnych   argumentov a skutkových   okolností   prerokúvaných   prípadov   s   pravidlami   formálnej   logiky   alebo absenciou   jasných   a   zrozumiteľných   odpovedí   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému   uplatneniu (IV.   ÚS   115/03,   III.   ÚS   209/04).   Pritom   uvedené   nedostatky   musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj právo   účastníka   konania   na   odôvodnenie,   ktorého   rámec   určuje   §   157   ods.   2   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Odôvodnenie rozhodnutí umožňuje účastníkom konania posúdiť, ako všeobecný súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné a hmotno-právne predpisy a akými úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej.

Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantne zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire,   č.   303-B).   Odôvodnenie   rozhodnutí   všeobecných   súdov   preto   tvorí   súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 209/04) je súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Pritom všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (m. m. napr. IV. ÚS 115/03).

Sťažovateľka vo svojom odvolaní detailne reagovala na všetky aspekty odôvodnenia rozsudku   okresného   súdu.   Okrem   iného   argumentovala   tým,   že   súd   prvého   stupňa   sa dostatočne neoboznámil z obsahom kúpnej zmluvy z 5. marca 2008 (ďalej len „zmluva“), pretože v odôvodnení svojho rozsudku citoval iné znenie článku zmluvy, ako v skutočnosti zmluva   obsahuje,   a opomenul   existenciu   právne   významných   ustanovení   zmluvy   najmä jeho   čl.   VI   ods.   1   a jeho   obsahovú   prepojenosť   s čl.   VI   ods.   2   zmluvy,   ktoré   podľa sťažovateľky nemožno vnímať oddelene. Ďalej sťažovateľka argumentovala tým, že pokiaľ išlo o nesprávny respektíve nepresný odkaz v zmluve v súvislosti so zmluvnou pokutou, tak išlo   o chybu   v písaní   a počítaní   a toto   ustanovenie   bolo   potrebné   vykladať   podľa   §   37 zákona   č. 40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „Občiansky zákonník), teda v celkovom kontexte zmluvy a jej obsahu.

Krajský   súd   v relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   uviedol,   že „odvolací   súd má zato,   že   neplatnosť   ustanovenia zmluvy týkajúca sa   zmluvnej   pokuty vyplýva   priamo   z   jej   obsahu   v   kontexte   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka,   ktorý predpokladá písomnú formu a určenú výšku zmluvnej pokuty alebo spôsob určenia výšky zmluvnej pokuty, pričom kúpna zmluva medzi žalobcom a žalovaným takéto ustanovenie neobsahuje. Zmluva uzatvorená medzi účastníkmi konania v článku VI. bod. 2 odvodzuje výšku zmluvnej pokuty od výšky vyplatenej zálohy a priamo odkazuje na čl. III. bod 2, ktorý však zálohu nespomína, ale zaväzuje kupujúceho na zaplatenie zvyšku kúpnej ceny do 30 dní od vyrozumenia predávajúceho, že vozidlo je v prevádzke predávajúceho. Z výpovede p. Ing.   V.   M.   mal   súd   za   preukázané,   že   návrh   zmluvy   pripravil   žalovaný.   Neurčitosť   a formálna nejasnosť ustanovenia zmluvy o zmluvnej pokute ako aj fakt, že návrh zmluvy vypracoval   a predložil   žalovaný,   majú   za   následok   v   zmysle   ustanovenia   §   266   ods.   4 posúdenie tohto ustanovenia zmluvy o zmluvnej pokute ako neplatné, a nárok žalobcu na vrátenie zálohy s nárokom žalovaného na zaplatenie zmluvnej pokuty musel súd posúdiť ako nezapočítateľný.“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   predovšetkým   nereagoval,   a teda nevysporiadal   sa   ani   s jednou   z námietok   sťažovateľky,   pričom   námietka   týkajúca   sa výkladu zmluvy, konkrétne čl. VI ods. 2 zmluvy s odvolaním sa na ustanovenie § 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka bola relevantná aj vo svetle ďalšieho argumentu sťažovateľky, že odkaz   v čl.   VI   ods.   2   zmluvy   obsahuje   bližšiu   slovnú   identifikáciu   v tom   zmysle,   že „zmluvná pokuta je v takej výške, aká je záloha dohodnutá v čl. III ods. 2 tejto zmluvy“. Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   prehliadať   to,   že   zmluvná   pokuta   je   v zmluve identifikovaná jednak slovne ako záloha a jednak odkazom na príslušný článok zmluvy. Skutočnosť, že odkaz na článok zmluvy je nepresný (namiesto čl. III ods. 1 nesprávne uvádza čl. III ods. 2 zmluvy, pozn.), ešte bezpodmienečne neznamená, že jeho význam je pochybný, pretože zmluva upravuje len jednu zálohu upravenú v čl. III (ale v inom odseku zmluvy, pozn.). Túto skutočnosť namietala aj sťažovateľka v odvolaní (str. 3 odvolania proti rozsudku okresného súdu, pozn.). Ústavný súd ďalej poukazuje aj na znenie čl. VI ods. 1   zmluvy,   ktorý   výslovne   rieši   ako   možný   následok   nezaplatenia   kúpnej   ceny odstúpenie od zmluvy, uplatnenie zmluvnej pokuty, ako aj náhrady škody. Inak povedané, zmluva presne stanovuje prípad, pre ktorý zmluvná pokuta bola uplatnená (v konaní bolo preukázané, že sťažovateľka od zmluvy odstúpila platne, pozri s. 5 rozsudku okresného súdu). Stanovenie výšky zmluvnej pokuty je riešené v čl. VI ods. 2 zmluvy, pričom podľa názoru   ústavného   súdu   vzhľadom   na   všetky   skutočnosti,   ktoré   vyšli   najavo   v konaní, nepochybne ide o zjavnú vadu v písaní, pretože zmluva, čo sa týka výšky zmluvnej pokuty, odkazuje síce na príslušný článok zmluvy, ale na nepríslušný odsek tohto článku a najmä odkaz je bližšie identifikovaný aj slovne ako „záloha“, a keďže zmluva obsahuje len jednu zálohu, podľa názoru ústavného súdu jeho význam je nepochybný. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nepovažoval odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu za súladné s označenými právami sťažovateľky.

Formálne poňaté odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia je podľa názoru ústavného súdu jednostranné, nedáva potrebné odpovede na relevantnú argumentáciu sťažovateľky prednesenú v odvolaní proti rozsudku, a tak ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Cob   33/2011   z 22.   júna 2011   krajský   súd   porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu a aj jej právo na spravodlivé súdne konanie (bod 1 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu aj jej práva na spravodlivé súdne konanie, zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Pri opätovnom rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky bude úlohou krajského súdu v prvom   rade   dôsledne   sa   vysporiadať   s   argumentáciou   sťažovateľky   prednesenou v odvolaní.

III.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny zástupca sťažovateľky si uplatnil trovy konania za dva úkony právnej služby (prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti), ktoré vyčíslil v celkovej sume 308,59 €. Právny zástupca sťažovateľky je zároveň platcom dane z pridanej hodnoty.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2010 v sume 741 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2011   (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 123,50 €. Ďalej má právny zástupca sťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu 7,41 € za jeden úkon podľa vyhlášky. Ústavný súd tak priznal sťažovateľke sumu 308,59 €, keďže uplatnená náhrada trov konania sťažovateľkou nepresahovala sumu vypočítanú ústavným súdom.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2012