znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 485/2015-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. decembra 2015v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jany Baricovej a ĽubomíraDobríka o prijatej sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Mišurom, PhD., Záhradnícka 27, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžo/14/2013 z 26. februára2015 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛, na súdnu a inú právnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právom na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžo/14/2013 z 26. februára2015 p o r u š e n é b o l o.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžo/14/2013z 26. februára 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ýuhradiť

, trovy konania v sume 444,66 € (slovom štyristoštyridsaťštyri eura šesťdesiatšesť centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jána Mišuru, PhD.,Záhradnícka 27, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.III. ÚS 485/2015-13 zo 6. októbra 2015 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľ“), v časti, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.7 Sžo/14/2013 a jeho rozsudkom z 26. februára 2015. Vo zvyšnej časti bola sťažnosť pri jejpredbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnutá.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol štátnym zamestnancom ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „zamestnávateľ“), s ktorým bol pôvodnerozhodnutím z 22. januára 2009 podľa zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení do 31. októbra 2009 skončený štátnozamestnaneckýpomer; v odvolacom konaní sťažovateľ nebol úspešný. Na základe sťažovateľom podanejžaloby v správnom súdnictve na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S/88/2009 rozsudkom č. k. 4 S/88/2009-80z 8. októbra 2010 zrušil druhostupňové rozhodnutie sp. zn. 101/345/2009 zo 7. apríla 2009.Nové správne rozhodnutie sťažovateľ opäť napadol žalobou a krajský súd rozsudkom č. k.2 S/24/2011-121 z 23. mája 2012 zrušil nielen rozhodnutie žalovaného sp. zn.101/2427/2010 zo 14. decembra 2010 (opätovné druhostupňové rozhodnutie žalovaného),ale aj (prvostupňové) rozhodnutie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sp. zn.120/112/2009 z 22. januára 2009 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Rozhodnutienadobudlo právoplatnosť 8. septembra 2012.

Následne zamestnávateľ sťažovateľovi oznámil, že postupuje v súlade s ustanovením§ 129 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonovv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“) a 26. septembra 2012doručil sťažovateľovi výpoveď, ktorá mala mať účinky skončenia štátnozamestnaneckéhopomeru, s tým, že navrhovateľ nevyjadril súhlas s trvalým preložením. Pretože predmetnávýpoveď (rozhodnutie prvého stupňa) žalovaného neobsahovala žiadne poučenieo opravnom prostriedku, podal sťažovateľ, keďže bol toho názoru, že zamestnávateľ malpostupovať v súlade s § 131 zákona o štátnej službe a pokračovať v konaní začatom pred1. novembrom 2009, v zákonnej lehote proti tomuto rozhodnutiu v súlade s ustanovením§ 131 zákona č. 400/2009 Z. z. v spojení s ustanovením § 137 ods. 1, 2 a 4 zákonač. 312/2001 Z. z. v znení účinnom do 31. októbra 2009 v zákonom ustanovenej lehoteodvolanie. Toto odvolanie zamestnávateľ vybavil 21. decembra 2012 odpoveďou sp. zn.200/2546/2012.

Na žalobu podanú proti tejto„odpovedi“krajský súd rozsudkom č. k. 1 S/48/2013-148 z 27. júna 2013„rozhodnutie žalovanej Pôdohospodárskej platobnej agentúry – odpoveď č. 200/2546/2012 zo dňa 21.12.2012 v spojení s rozhodnutím žalovanej zo dňa 26.9. 2012 č. 120/1698/2012 zrušuje podľa § 250j ods. 2 písm. a/ OSP a vec vracia žalovanej na ďalšie konanie“. Na odvolanie zamestnávateľa najvyšší súd uznesením sp. zn.7 Sžo/14/2013 z 26. februára 2015 rozsudok krajského súdu zrušil a konanie zastavil s tým,že po právoplatnosti uznesenia bude vec postúpená vecne a miestne príslušnémuOkresnému súdu Bratislava I.

Podľa názoru sťažovateľa právny záver najvyššieho súdu týkajúci sa statusužalovaného v konaní pred ním ako správneho orgánu s povinnosťou o skončení pracovného(štátnozamestnaneckého) pomeru sťažovateľa vydať rozhodnutie je natoľko arbitrárnya nelogický, že je z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný. Poukázal pritomna § 131 zákona č. 400/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého v konanívo veciach štátnozamestnaneckého pomeru začatom pred 1. novembrom 2009 sa postupujepodľa predpisov platných do 31. októbra 2009. Zdôraznil, že aj zo súdneho spisu vedenéhovo veci krajským súdom je zrejmé, že konanie o skončení štátnozamestnaneckého pomerusa začalo rozhodnutím z 22. januára 2009, ktoré bolo neskôr rozsudkom krajského súdusp. zn. 2 S 24/2011 z 23. mája 2012 zrušené a vec bola opätovne vrátená žalovanému naďalšie konanie. Pôvodné konanie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľanebolo žiadnym legálnym spôsobom skončené (§ 30 správneho poriadku).

Sťažovateľ namietol odňatie práva na prístup k súdu tiež tým, že najvyšší súdvo svojom uznesení úplne opomenul skutočnosť, že zrušením rozsudku krajského súduzrušil aj jeho časť, v ktorej krajský súd zamietol žalobu v časti týkajúcej sa nečinnostižalovaného a konanie o nej zastavil.

Porušenie základného práva sťažovateľa na spravodlivý proces mal najvyšší súdprivodiť aj tým, keď v rozpore s § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj,,OSP“) po tom, ako zistil, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pridoterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a toto bolo pre rozhodnutie veci rozhodujúce,nevyzval účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Jehouznesenie následne sťažovateľ označil za prekvapivé a nepredvídateľné a tiež bez náležitéhoodôvodnenia.

Napokon sťažovateľ namietol nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť uznesenianajvyššieho súdu, keď tento v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 OSP jasnea zrozumiteľne a v ústavne konformnom rozsahu neuviedol úvahy, ktorými sa spravoval.Absencia náležitého a presvedčivého odôvodnenia priamo zasahuje do už označenéhopráva. Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd nevysporiadal ani so špecifickými námietkamisťažovateľa, ktoré boli a sú založené priamo na prechodných ustanoveniach zákonač. 400/2009 Z. z. v citovanom ustanovení § 131,„ktorého znenie priamo popiera konštatovanie Porušovateľa na str. 5 Uznesenia, že žalovaný preto od 1. novembra 2009 nebol oprávnený vydávať o skončení štátnozamestnaneckého pomeru rozhodnutia s odôvodnením podľa Správneho poriadku…“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnostina ďalšie konanie vydal tento nález:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 7 Sžo/14/2013 Uznesením zo dňa 26.02.2015 o zrušení Rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.07.2013 č. k. 1 S 48/2013-48 a zastavení konania porušil právo Sťažovateľa podľa čl. čl. 46 ods. 1 Ústavy (právo na súdnu ochranu) a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 7 Sžo/14/2013 Uznesením zo dňa 26.02.2015 o zrušení Rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.07.2013 č. k. 1 S 48/2013-48 a zastavení konania porušil právo Sťažovateľa podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy SR (princíp rovnosti v právach). Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 7 Sžo/14/2013 Uznesením zo dňa 26.02.2015 o zrušení Rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.07.2013 č. k. 1 S 48/2013-48 a zastavení konania porušil čl. 1 ods. 1 Ústavy SR (princíp právnej istoty).

Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.02.2015, sp. zn. 7 Sžo/14/2013 o zrušení Rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.07.2013 č. k. 1 S 48/2013-48 o zastavení konania zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

II.

Najvyšší súd na výzvu ústavného súdu podľa § 29 ods. 3 zákona o ústavnom súdepredložil 16. novembra 2015 vyjadrenie k sťažnosti, v ktorom zdôraznil, že pred začatímkonania vo veci samej sa predovšetkým zaoberal otázkou, či predmet žaloby patrído preskúmania zákonnosti správneho súdnictva a či bola uvedená právna vec prejednanáa rozhodnutá vecne správne príslušným krajským súdom. Považoval za nesporné,že sťažovateľovi bola daná výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru v čase účinnostizákona č. 400/2009 Z. z., pričom týmto svojím jednostranným právnym úkonomnerozhodovala o skončení pracovného pomeru k dátumu pred začiatkom účinnosti zákonač. 400/2009 Z. z. Preto podľa najvyššieho súdu sťažovateľ ani nemohol dôvodnepredpokladať, že sa bude postupovať podľa predpisov platných do 31. októbra 2009, lebo savýpoveďou žalovanej nerozhodlo o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľak dátumu pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 400/2009 Z. z.

Námietku sťažovateľa, že nekonal v súlade s § 213 ods. 2 OSP, označilza nedôvodnú, lebo na tento postup neboli splnené podmienky. Poukázal na to,že z rozsudku krajského súdu, ako aj zo samotného odvolania je zrejmé, že právnaargumentácia žalovanej bola práve založená na právnom názore, ku ktorému sa priklonil ajnajvyšší súd, a teda pre sťažovateľa nemohli byť ustanovenia použitého právneho predpisuneznáme a mal sa možnosť k nim vyjadriť.

Najvyšší súd dôrazne oponoval tvrdeniu sťažovateľa o zjavnej nedôvodnostia arbitrárnosti označeného rozsudku. Poukázal na konštantnú judikatúru ústavného súdu(napr. rozhodnutie ústavného súdu č. k. II. ÚS 508/2010-15 z 25. novembra 2010), v zmyslektorej skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohtonázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdusvojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názorunajvyššieho súdu, je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebokvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Najvyšší súd súhlasil s prerokovaním veci bez nariadenia ústneho pojednávania.

Vo svojom vyjadrení, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 4. decembra 2015,rovnako sťažovateľ vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania.

Vo vyjadrení k stanovisku najvyššieho súdu dodal, že najvyšší súd celkom opomenulprechodné ustanovenie § 131 zákona č. 400/2009 Z. z., ako aj skutočnosť, že konanieo skončení štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa bolo začaté ešte pred účinnosťouzákona č. 400/2009 Z. z. (pôvodné rozhodnutie z 22. januára 2009). Dodal, že bez ohľaduna rozdielnosť jeho právneho názoru na vec a názoru najvyššieho súdu má však právona určitú kvalitu súdneho procesu, na ústavne konformný výklad práva, a to vrátanezachovania princíp zákazu retroaktivity. Ak najvyšší súd dôvodne dospel k inému právnemunázoru pri svojom rozhodovaní, mal by dané dôvody uviesť v ústavne konformnomrozsahu. Odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu je podľa sťažovateľa však v priamomrozpore s § 131 zákona č. 400/2009 Z. z. a najvyšší súd neuviedol nič, čím by podporil svojprávny názor a čím by sa súčasne vysporiadal s tvrdením sťažovateľa o povinnostižalovaného postupovať podľa týchto prechodných ustanovení zákona č. 400/2009 Z. z.

Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde so súhlasom účastníkovupustil v danej veci od verejného ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu pretov obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo vecisamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkovýstav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutievšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecnéhosúdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodenézávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. podľačl. 36 ods. 1 listiny) spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde.Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, abybola právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorétento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavyv spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ichpostavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskejrepubliky rešpektovať medzinárodné záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúvo ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveňpožiadavkurešpektovaniaprocesnýchgaranciíspravodlivéhosúdnehokonaniavyplývajúcich z čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochraneústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, bolirelevantné aj pri rozhodovaní v danej veci.

Sťažovateľ tvrdí, že jeho v sťažnosti označené práva boli porušené tým, že najvyššísúd vyhodnotil výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru danú sťažovateľovi akosamostatný právny úkon – oddelený od predchádzajúceho konania zamestnávateľao skončení štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa začatého vydaním rozhodnutiasp. zn. 120/112/2009 z 22. januára 2009, ktoré bolo zrušené rozsudkom krajského súdu č. k.2 S/24/2011-121 z 23. mája 2012 po opätovnom potvrdení rozhodnutiami sp. zn.101/345/2009 zo 7. apríla 2010 (zrušené rozsudkom krajského súdu č. k. 4 S/88/2009-80z 8. októbra 2010) a sp. zn. 101/2427/2010 zo 14. decembra 2010 (zrušené rozsudkomkrajského súdu č. k. 2 S/24/2011-121 z 23. mája 2012). Najvyšší súd tak podľa sťažovateľaignoroval to, že „výpoveď“ bola daná stále v rámci tohto správneho konania začatéhoza účinnosti zákona o štátnej službe č. 312/2001 Z. z., preto ju podľa sťažovateľa trebaposudzovať ako správne rozhodnutie práve podľa zákona č. 312/2001 Z. z., hoci bola(vy)daná až za účinnosti nového zákona o štátnej službe č. 400/2009 Z. z., a to vzhľadomna jeho prechodné ustanovenie § 131.

Najvyšší súd aj vo svojom vyjadrení zotrval na stanovisku, že výpoveď danásťažovateľovi je právnym úkonom urobeným v režime zákona č. 400/2009 Z. z., a teda nieje správnym rozhodnutím. Z tohto dôvodu je toho názoru, že postupoval správne a v súladeso zákonom, keď konanie o žalobe sťažovateľa podľa § 247 a nasl. OSP zastavil a vecpostúpil okresnému súdu, aby o veci ako o pracovnoprávnej rozhodol.

S týmto názorom sa nemožno stotožniť. Vo veci štátnozamestnaneckého pomerusťažovateľa bolo od 22. januára 2009, kedy bolo vydané rozhodnutie zamestnávateľa sp. zn.120/112/2009 podľa § 40 ods. 2 písm. a) zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službea o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono štátnej službe“), vedené správne konanie (§ 125 ods. 1 a 2 zákona o štátnej službe) podľazákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov(ďalej len „správny poriadok“). Toto konanie nebolo žiadnym zákonne súladným spôsobom(napr. podľa § 30 správneho poriadku) skončené. Rozsudkom krajského súdu č. k.2 S/24/2011-121 z 23. mája 2012 bolo síce toto rozhodnutie zrušené, avšak vec bolazamestnávateľovi sťažovateľa vrátená na ďalšie konanie; tento rozsudok teda sám osebenemal za následok skončenie správneho konania.

Z obsahu spisového materiálu je nesporné, že štátnozamestnanecký pomersťažovateľa bol prvýkrát skončený rozhodnutím jeho zamestnávateľa sp. zn. 120/112/2009z 22. januára 2009 v spojení s rozhodnutím sp. zn. 101/345/2009 zo 7. apríla 2009. Tietorozhodnutia boli dvakrát predmetom súdneho prieskumu podľa druhej hlavy piatej častiObčianskeho súdneho poriadku pred krajským súdom. V skoršom konaní krajský súdrozsudkom č. k. 4 S/88/2009-80 z 8. októbra 2010 zrušil „len“ správne rozhodnutie druhéhostupňa, t. j. rozhodnutie vedúceho služobného úradu sp. zn. 101/345/2009 zo 7. apríla 2009a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po tom, ako vedúci služobného úradu rozhodnutím sp.zn. 101/2427/2010 zo 14. decembra 2010 opätovne rozhodol o odvolaní sťažovateľa protijeho rozhodnutiu sp. zn. 120/112/2009 z 22. januára 2009 (odvolanie sťažovateľa odmietola rozhodnutie potvrdil), krajský súd rozsudkom č. k. 2 S/24/2011-121 z 23. mája 2012 zrušilobe rozhodnutia zamestnávateľa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Zrušenieprvostupňovéhoadruhostupňovéhorozhodnutiaoskončeníštátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa (t. j. rozhodnutia sp. zn. 120/112/2009z 22. januára 2009 a rozhodnutia sp. zn. 101/2427/2010 zo 14. decembra 2010) súdoma vrátenie veci na ďalšie konanie znamená, že správne konanie o skončenieštátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa nie je právoplatne skončené a zamestnávateľako správny orgán bol povinný v ňom pokračovať, a to napriek tomu, že medzičasom, dňom

1. novembra 2009, nadobudol účinnosť zákon č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmenea doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 400/2009 Z. z.“).

Podľa § 131 zákona č. 400/2009 Z. z. v konaní vo veciach štátnozamestnaneckéhopomeru začatom pred 1. novembrom 2009 sa postupuje podľa predpisov platnýchdo 31. októbra 2009.

Vychádzajúc z citovaného znenia ustanovenia § 131 zákona č. 400/2009 Z. z.neskončené správne konania vedené ešte podľa zákona o štátnej službe podľa predpisovplatných do 31. októbra 2009 je potrebné aj po nadobudnutí zákona č. 400/2009 Z. z.chápať ako jeden celok.

Preto aj „výpoveď“ sp. zn. 120/1698/2012 z 26. septembra 2012, ako aj „odpoveď“zamestnávateľa sp. zn. 200/2546/2012 z 21. decembra 2012 treba považovať za rozhodnutievydané v tomto (neskončenom, a teda pokračujúcom) správnom konaní (k tomu pozri napr.uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Nds/23/2012 z 29. novembra 2012).

Právny záver najvyššieho súdu, že označené akty zamestnávateľa treba posudzovaťčisto v režime zákona č. 400/2009 Z. z., takto potom neobstojí, pretože najvyšší súd celkomopomenul jeho prechodné ustanovenie § 131. V zmysle tohto prechodného ustanovenia je,naopak, potrebné „odpoveď“ zamestnávateľa sp. zn. 200/2546/2012 z 21. decembra 2012posudzovať ako rozhodnutie vydané v dosiaľ neskončenom správnom konaní, ako to urobilkrajský súd, resp. ako tvrdí sťažovateľ, a žalobu proti nej smerovanú prerokovať v konanív správnom súdnictve ako žalobu proti rozhodnutiu a postupu správneho orgánu. Ak tedanajvyšší súd konanie zastavil z dôvodu nedostatku vecnej príslušnosti, vec v jej meriteneprerokoval a postúpil ju okresnému súdu, odňal sťažovateľovi možnosť konať pred vecnepríslušným správnym súdom.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžo/14/2013 z 26. februára 2015 taksvojimi účinkami porušilo základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorýchreálne uplatnenie, zabezpečenie a realizácia vylučujú takýto postup a rozhodnutie. Pretoústavný súd skonštatoval porušenie označených práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavya čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu. Ústavný súdzároveň toto uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Tým sa otvárapriestor na to, aby sa najvyšší súd sám nanovo vyrovnal s ochranou označeného základnéhopráva hmotného charakteru, pričom je viazaný tu vyslovenými právnymi názormi ústavnéhosúdu.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.), a zruší také rozhodnutie,opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1ústavy, pozn.) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto právaalebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšiekonanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práva základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republikaratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak to je možné,prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy,pozn.), obnovil stav pred porušením.

Keďže ústavný súd rozhodol, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžo/14/2013z 26. februára 2015 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1ústavy, ústavný súd tento rozsudok zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2zákona o ústavnom súde) a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde], v ktorom bude najvyšší súdviazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze [§ 56 ods. 6 zákonao ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu)].

Úlohou najvyššieho súdu bude v ďalšom priebehu odvolacieho konania rozhodnúťo odvolaní žalovaného v konaní pred najvyšším súdom proti rozsudku krajského súdu č. k.1 S/48/2013-148 z 27. júna 2013 takým spôsobom, ktorý bude ústavne konformný a budev súlade s právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných právnym zástupcomsťažovateľa vychádzal z § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súdmôže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorémuúčastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konaniapozostávajúcich z náhrady trov právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) výpočtovým základom na účely tejtovyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republikyza I. polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernejmesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2014, ktorábola 839 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2015. Úhradu priznal za triúkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a vyjadreniek vyjadreniu najvyššieho súdu) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16ods. 3 vyhlášky, a to za každý úkon po 139,83 €, t. j. spolu v sume 419,49 €, čo spolus režijným paušálom trikrát po 8,39 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 444,66 €.Keďže sťažovateľ nepredložil doklad o registrácii jeho právneho zástupcu ako platcu DPH,ústavný súd priznanú náhradu trov právneho zastúpenia o jej sumu nenavýšil.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účetprávneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania tak, ako to je uvedenév bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2015