znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 485/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. augusta 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s. r. o., Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   Fridrich   Paľko,   s. r. o.,   Grösslingová   4,   Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., ktorými namieta porušenie svojich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Žiline   sp. zn. 8 NcC/102/2013   zo   14.   februára   2013   (Rvp 451/2014),   sp. zn.   5 NcC/269/2013 z 28. februára   2013   (Rvp 464/2014),   sp. zn.   8   NcC/267/2013   z   8.   marca   2013 (Rvp 465/2014),   sp. zn.   5 NcC/215/2013   z 28.   februára   2013   (Rvp 466/2014),   sp. zn. 8 NcC/215/2013 z 8. marca 2013 (Rvp 467/2014), sp. zn. 5 NcC/236/2013 z 28. februára 2013 (Rvp 468/2014), sp. zn. 7 NcC/97/2013 z 13. februára 2013 (Rvp 469/2014), sp. zn. 5 NcC/341/2013 z 30. apríla 2013 (Rvp 470/2014), sp. zn. 10 NcC/99/2013 z 27. marca 2013 (Rvp 471/2014), sp. zn. 5 NcC/102/2013 zo 7. marca 2013 (Rvp 472/2014), sp. zn. 5 NcC/214/2013 z 19. marca 2013 (Rvp 473/2014), sp. zn. 5 NcC/213/2013 zo 7. marca 2013 (Rvp 474/2014), sp. zn. 7 NcC/94/2013 z 13. februára 2013 (Rvp 475/2014), sp. zn. 9 NcC/100/2013 z 19. februára 2013 (Rvp 476/2014), sp. zn. 5 NcC/100/2013 z 19. marca 2013 (Rvp 477/2014), sp. zn. 6 NcC/99/2013 zo 14. februára 2013 (Rvp 478/2014), sp. zn. 5 NcC/96/2013 zo 7. marca 2013 (Rvp 479/2014), sp. zn. 6 NcC/102/2013 zo 14. februára 2013 (Rvp 480/2014), sp. zn. 10 NcC/104/2013 z 27. marca 2013 (Rvp 481/2014), sp. zn. 7 NcC/104/2013 zo 14. februára 2013 (Rvp 482/2014), sp. zn. 5 NcC/344/2013 z 30. apríla 2013 (Rvp 483/2014), sp. zn. 10 NcC/97/2013 z 13. marca 2013 (Rvp 484/2014), sp. zn. 6 NcC/95/2013 zo 14. februára 2013 (Rvp 485/2014), sp. zn. 10 NcC/219/2013 z 27. marca 2013 (Rvp 486/2014), sp. zn. 10 NcC/100/2013 z 19. februára 2013 (Rvp 487/2014), sp. zn. 7 NcC/96/2013 zo 6. februára 2013 (Rvp 488/2014), sp. zn. 9 NcC/106/2013 z 19. februára 2013 (Rvp 489/2014), sp. zn. 5 NcC/238/2013 z 19. marca 2013 (Rvp 490/2014), sp. zn. 6 NcC/374/2013 z 3. apríla 2013 (Rvp 491/2014), sp. zn. 8 NcC/100/2013 z 28. februára 2013 (Rvp 492/2014), sp. zn. 5 NcC/105/2013 zo 7. marca 2013 (Rvp 493/2014), sp. zn. 9 NcC/99/2013 zo 7. marca 2013 (Rvp 494/2014), sp. zn. 10 NcC/98/2013 z 27. marca 2013 (Rvp 495/2014),   sp. zn.   7 NcC/100/2013   z   13.   februára   2013   (Rvp 496/2014),   sp. zn. 7 NcC/95/2013 zo 14. februára 2013 (Rvp 497/2014), sp. zn. 9 NcC/95/2013 z 12. februára 2013 (Rvp 498/2014), sp. zn. 10 NcC/95/2013 z 19. februára 2013 (Rvp 499/2014), sp. zn. 9 NcC/97/2013 z 19. februára 2013 (Rvp 500/2014), sp. zn. 5 NcC/348/2013 z 3. apríla 2013 (Rvp 501/2014), sp. zn. 7 NcC/225/2013 z 18. februára 2013 (Rvp 502/2014), sp. zn. 7 NcC/106/2013 z 13. februára 2013 (Rvp 503/2014), sp. zn. 6 NcC/373/2013 z 3. apríla 2013 (Rvp 504/2014), sp. zn. 10 NcC/218/2013 zo 4. apríla 2013 (Rvp 505/2014), sp. zn. 6 NcC/101/2013 zo 14. februára 2013 (Rvp 506/2014), sp. zn. 9 NcC/104/2013 zo 7. marca 2013 (Rvp 507/2014), sp. zn. 8 NcC/106/2013 z 28. februára 2013 (Rvp 508/2014), sp. zn. 5 NcC/350/2013 z 3. apríla 2013 (Rvp 509/2014), sp. zn. 7 NcC/209/2013 z 18. februára 2013 (Rvp 510/2014), sp. zn. 7 NcC/222/2013 z 21. februára 2013 (Rvp 511/2014), sp. zn. 6 NcC/234/2013 z 21. februára 2013 (Rvp 512/2014), sp. zn. 8 NcC/26/2013 z 28. februára 2013 (Rvp 513/2014), sp. zn. 5 NcC/235/2013 z 19. marca 2013 (Rvp 514/2014), sp. zn. 7 NcC/102/2013 zo 6. februára 2013 (Rvp 515/2014), sp. zn. 9 NcC/75/2013 z 31. januára 2013 (Rvp 568/2014), sp. zn. 10 NcC/71/2013 z 30. januára 2013 (Rvp 569/2014), sp. zn. 9 NcC/71/2013 z 19. februára 2013 (Rvp 570/2014), sp. zn. 10 NcC/53/2013 zo 6. februára 2013 (Rvp 571/2014), sp. zn. 5 NcC/71/2013 z 28. februára 2013 (Rvp 572/2014), sp. zn. 8 NcC/71/2013 z 25. februára 2013 (Rvp 573/2014), sp. zn. 5 NcC/53/2013 z 28. februára 2013 (Rvp 574/2014), sp. zn. 5 NcC/54/2013 z 19. marca 2013 (Rvp 575/2014) a sp. zn. 7 NcC/71/2013 zo 6. februára 2013 (Rvp 576/2014) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými značkami   sp.   zn.   Rvp 451/2014,   Rvp 464/2014,   Rvp 465/2014,   Rvp 466/2014, Rvp 467/2014, Rvp 468/2014, Rvp 469/2014, Rvp 470/2014, Rvp 471/2014, Rvp 472/2014, Rvp 473/2014, Rvp 474/2014, Rvp 475/2014, Rvp 476/2014, Rvp 477/2014, Rvp 478/2014, Rvp 479/2014, Rvp 480/2014,Rvp 481/2014, Rvp 482/2014, Rvp 483/2014, Rvp 484/2014, Rvp 485/2014, Rvp 486/2014, Rvp 487/2014, Rvp 488/2014, Rvp 489/2014, Rvp 490/2014, Rvp 491/2014, Rvp 492/2014, Rvp 493/2014, Rvp 494/2014, Rvp 495/2014, Rvp 496/2014, Rvp 497/2014, Rvp 498/2014, Rvp 499/2014, Rvp 500/2014, Rvp 501/2014, Rvp 502/2014, Rvp 503/2014, Rvp 504/2014, Rvp 505/2014, Rvp 506/2014, Rvp 507/2014, Rvp 508/2014, Rvp 509/2014, Rvp 510/2014, Rvp 511/2014, Rvp 512/2014, Rvp 513/2014, Rvp 514/2014, Rvp 515/2014, Rvp 568/2014, Rvp 569/2014, Rvp 570/2014, Rvp 571/2014, Rvp 572/2014, Rvp 573/2014, Rvp 574/2014, Rvp 575/2014 a sp. zn. Rvp 576/2014 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 485/2014.

2.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. januára 2014,   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 NcC/102/2013 zo 14. februára 2013 (Rvp 451/2014), sp. zn. 5 NcC/269/2013 z 28. februára 2013 (Rvp 464/2014), sp. zn. 8 NcC/267/2013 z 8. marca 2013 (Rvp 465/2014), sp. zn. 5 NcC/215/2013 z 28. februára 2013 (Rvp 466/2014),   sp. zn. 8 NcC/215/2013 z 8. marca 2013 (Rvp 467/2014), sp. zn. 5 NcC/236/2013 z 28. februára 2013 (Rvp 468/2014), sp. zn. 7 NcC/97/2013 z 13. februára 2013   (Rvp 469/2014),   sp. zn.   5 NcC/341/2013   z 30.   apríla 2013 (Rvp 470/2014),   sp. zn. 10 NcC/99/2013 z 27. marca 2013 (Rvp 471/2014), sp. zn. 5 NcC/102/2013 zo 7. marca 2013 (Rvp 472/2014), sp. zn. 5 NcC/214/2013 z 19. marca 2013 (Rvp 473/2014), sp. zn. 5 NcC/213/2013 zo 7. marca 2013 (Rvp 474/2014), sp. zn. 7 NcC/94/2013 z 13. februára 2013 (Rvp 475/2014), sp. zn. 9 NcC/100/2013 z 19. februára 2013 (Rvp 476/2014), sp. zn. 5 NcC/100/2013 z 19. marca 2013 (Rvp 477/2014), sp. zn. 6 NcC/99/2013 zo 14. februára 2013 (Rvp 478/2014), sp. zn. 5 NcC/96/2013 zo 7. marca 2013 (Rvp 479/2014), sp. zn. 6 NcC/102/2013   zo 14.   februára   2013   (Rvp 480/2014),   sp. zn.   10   NcC/104/2013 z 27. marca   2013   (Rvp 481/2014),   sp. zn.   7 NcC/104/2013   zo 14.   februára   2013 (Rvp 482/2014),   sp. zn.   5   NcC/344/2013   z   30.   apríla   2013   (Rvp 483/2014),   sp. zn. 10 NcC/97/2013 z 13. marca 2013 (Rvp 484/2014), sp. zn. 6 NcC/95/2013 zo 14. februára 2013 (Rvp 485/2014), sp. zn. 10 NcC/219/2013 z 27. marca 2013 (Rvp 486/2014), sp. zn. 10 NcC/100/2013 z 19. februára 2013 (Rvp 487/2014), sp. zn. 7 NcC/96/2013 zo 6. februára 2013 (Rvp 488/2014), sp. zn. 9 NcC/106/2013 z 19. februára 2013 (Rvp 489/2014), sp. zn. 5 NcC/238/2013 z 19. marca 2013 (Rvp 490/2014), sp. zn. 6 NcC/374/2013 z 3. apríla 2013 (Rvp 491/2014),   sp. zn.   8 NcC/100/2013   z   28.   februára   2013   (Rvp 492/2014),   sp. zn. 5 NcC/105/2013 zo 7. marca 2013 (Rvp 493/2014), sp. zn. 9 NcC/99/2013 zo 7. marca 2013 (Rvp 494/2014),   sp. zn.   10   NcC/98/2013   z   27.   marca   2013   (Rvp 495/2014),   sp. zn. 7 NcC/100/2013 z 13. februára 2013 (Rvp 496/2014), sp. zn. 7 NcC/95/2013 zo 14. februára 2013 (Rvp 497/2014), sp. zn. 9 NcC/95/2013 z 12. februára 2013 (Rvp 498/2014), sp. zn. 10 NcC/95/2013 z 19. februára 2013 (Rvp 499/2014), sp. zn. 9 NcC/97/2013 z 19. februára 2013   (Rvp 500/2014),   sp. zn.   5   NcC/348/2013   z   3.   apríla   2013   (Rvp 501/2014),   sp. zn. 7 NcC/225/2013 z 18. februára 2013 (Rvp 502/2014), sp. zn. 7 NcC/106/2013 z 13. februára 2013   (Rvp 503/2014),   sp. zn.   6 NcC/373/2013   z   3.   apríla   2013   (Rvp 504/2014),   sp. zn. 10 NcC/218/2013 zo 4. apríla 2013 (Rvp 505/2014), sp. zn. 6 NcC/101/2013 zo 14. februára 2013 (Rvp 506/2014), sp. zn. 9 NcC/104/2013 zo 7. marca 2013 (Rvp 507/2014), sp. zn. 8 NcC/106/2013 z 28. februára 2013 (Rvp 508/2014), sp. zn. 5 NcC/350/2013 z 3. apríla 2013 (Rvp 509/2014), sp. zn. 7 NcC/209/2013 z 18. februára 2013 (Rvp 510/2014), sp. zn. 7 NcC/222/2013 z 21. februára 2013 (Rvp 511/2014), sp. zn. 6 NcC/234/2013 z 21. februára 2013 (Rvp 512/2014), sp. zn. 8 NcC/26/2013 z 28. februára 2013 (Rvp 513/2014), sp. zn. 5 NcC/235/2013 z 19. marca 2013 (Rvp 514/2014), sp. zn. 7 NcC/102/2013 zo 6. februára 2013 (Rvp 515/2014), sp. zn. 9 NcC/75/2013 z 31. januára 2013 (Rvp 568/2014), sp. zn. 10 NcC/71/2013 z 30. januára 2013 (Rvp 569/2014), sp. zn. 9NcC/71/2013 z 19. februára 2013 (Rvp 570/2014), sp. zn. 10 NcC/53/2013 zo 6. februára 2013 (Rvp 571/2014), sp. zn. 5 NcC/71/2013 z 28. februára 2013 (Rvp 572/2014), sp. zn. 8 NcC/71/2013 z 25. februára 2013 (Rvp 573/2014), sp. zn. 5 NcC/53/2013 z 28. februára 2013 (Rvp 574/2014), sp. zn. 5 NcC/54/2013 z 19. marca 2013 (Rvp 575/2014) a sp. zn. 7 NcC/71/2013 zo 6. februára 2013 (Rvp 576/2014) (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Žilina, Okresnému súdu   Čadca   a Okresnému   súdu   Liptovský   Mikuláš   (ďalej   len   „okresný   súd“)   žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (ďalej len „žaloby o náhradu škody“), ktorými sa proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky,   domáha   svojich   nárokov   podľa   zákona   č. 514/2003   Z. z.   o   zodpovednosti za škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   v   znení neskorších predpisov. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej   kvalite   a   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v exekučných   konaniach   vedených   okresným   súdom,   ktorých   účastníkom   na   strane oprávneného bola sťažovateľka.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   poukazuje   predovšetkým   na   skutočnosť,   že   práve nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania   jej   žalôb   o   náhradu   škody   okresnému   súdu,   ktorý   je   zároveň   podľa   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť, že okresný súd, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom zapríčinil vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex in   propria   causa,   a   taktiež   poukázala   na   judikatúru   ústavného   súdu   týkajúcu   sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté v judikatúre   ústavného   súdu   (napr.   II. ÚS 283/09,   III. ÚS 116/06,   II. ÚS 336/09, III. ÚS 47/05,   III. ÚS 71/97,   I. ÚS 46/05,   IV. ÚS 345/09),   ako   aj   Európskeho   súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu   (rozsudok   ESĽP   Findlay   v.   Spojené   kráľovstvo   z   25.   februára   1997,   odsek   73; rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).

Podľa sťažovateľky skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhradu škody spôsobenej   rozhodovaním   jednotlivých   sudcov   okresného   súdu   majú   byť   prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „... minimálne kolegiálny   a   väčšina   isto   i   priateľský   vzťah...“,   vyvoláva   dôvodnú   pochybnosť o nezaujatosti   všetkých   sudcov   okresného   súdu,   ktorí   sa   vzhľadom   na   dané   okolnosti prípadu nemôžu javiť v jej očiach ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich   rozhodnutiach   v   skutkovo   a   právne   obdobných   veciach   k   opačnému   právnemu záveru ako krajský súd v petite jednotlivých sťažností označených uzneseniach.

Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b)   nutnosť   vylúčenia   sudcu,   ktorý   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.

V tejto súvislosti   sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých tento   preskúmaval   rozhodnutia   súdov   o   zaujatosti   sudcov.   Ústavný   súd   však   uvedenú rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie „publikovaného uznesenia (40/1998 ZSP)“ Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 20/97,   v   ktorom   tento   súd   vyslovil,   že ,,Na   prejednanie   opravného   prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení   sudcov   príslušného   súdu,   nie   je   daná   príslušnosť   žiadneho   súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.).“.

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských   súdov   Slovenskej   republiky,   ktoré   predložil   sťažovateľ   ústavnému   súdu   ako dôkazy   v   konaní   a   ktoré   svedčia   o   jednoznačnej   potrebe   vylúčiť   okresné   súdy z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom   vysloví,   že   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu   označenými   v petite jednotlivých sťažností boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti   krajskému   súdu   na   ďalšie   konania   a zároveň   jej   prizná   primerané   finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“) „vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   rozhodne   o   odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   to   môže ústavný súd sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska toho, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého   označil   za porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to   predovšetkým   v   situácii,   keď   je sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II. ÚS 19/05,   III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu.

1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku.   V zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia   alebo sa   týkajú tých   istých   účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp.   zn. Rvp 451/2014, Rvp 464/2014, Rvp 465/2014, Rvp 466/2014, Rvp 467/2014, Rvp 468/2014, Rvp 469/2014, Rvp 470/2014, Rvp 471/2014, Rvp 472/2014, Rvp 473/2014, Rvp 474/2014, Rvp 475/2014, Rvp 476/2014, Rvp 477/2014, Rvp 478/2014, Rvp 479/2014, Rvp 480/2014, Rvp 481/2014, Rvp 482/2014, Rvp 483/2014, Rvp 484/2014, Rvp 485/2014, Rvp 486/2014, Rvp 487/2014, Rvp 488/2014, Rvp 489/2014, Rvp 490/2014, Rvp 491/2014, Rvp 492/2014, Rvp 493/2014, Rvp 494/2014, Rvp 495/2014, Rvp 496/2014, Rvp 497/2014, Rvp 498/2014, Rvp 499/2014, Rvp 500/2014, Rvp 501/2014, Rvp 502/2014, Rvp 503/2014, Rvp 504/2014, Rvp 505/2014, Rvp 506/2014, Rvp 507/2014, Rvp 508/2014, Rvp 509/2014, Rvp 510/2014, Rvp 511/2014, Rvp 512/2014, Rvp 513/2014, Rvp 514/2014, Rvp 515/2014, Rvp 568/2014, Rvp 569/2014, Rvp 570/2014, Rvp 571/2014, Rvp 572/2014, Rvp 573/2014, Rvp 574/2014, Rvp 575/2014 a sp. zn. Rvp 576/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.   Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd   napadnutými   uzneseniami rozhodol   o námietkach   zaujatosti   proti   sudcom   okresného   súdu   v   civilných   veciach sťažovateľky vedených pred okresným súdom pod konkrétnou spisovou značkou.

Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr.   III.   ÚS   207/04, I. ÚS 127/05).

Ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania   právoplatne   skončených   vecí   (m.   m.   IV.   ÚS   187/09).   V danej   veci nepovažoval za potrebné obšírnejšie sa zaoberať argumentáciou sťažovateľky, pretože aj v prípade opodstatnenosti jej tvrdení existujú možnosti nápravy v ďalšom priebehu konania v merite veci.

Ústavný   súd   ďalej   poukazuje   na   to,   že   základné   právo   na   súdnu   ochranu   „je výsledkové“,   to   znamená,   musí   mu   zodpovedať   proces   ako   celok,   a   skutočnosť,   či napadnuté   konanie   ako   celok   bude   spravodlivé,   závisí   od pokračujúceho   konania a rozhodnutia   všeobecných   súdov   (m.   m. III.   ÚS   33/04,   IV. ÚS 163/05,   II.   ÚS   307/06, II. ÚS 155/08).

Ústavný   súd   k   okolnostiam   sťažovateľkiných   vecí   uvádza,   že   predmet   konania o uplatnenej   námietke   zaujatosti   konajúceho   sudcu   nemožno   stotožňovať   s   predmetom konania,   v   ktorom   dotknutý   sudca   koná   a   rozhoduje.   Konanie   o   uplatnenej   námietke zaujatosti   končí   rozhodnutím,   ktorým   konkrétny   sudca   je   alebo   nie   je   vylúčený z prerokúvania   a   rozhodovania   určitej   veci.   Toto   rozhodnutie   však   nie   je   rozhodnutím o otázke tvoriacej predmet sporového konania, v ktorom namietaný sudca konal. Konanie o uplatnenej   námietke   zaujatosti   sudcu   preto   predstavuje   čiastkový   procesný   postup všeobecného   súdu   smerujúci   k   rozhodnutiu   slúžiacemu   na   zabezpečenie   rozhodovania sporovej veci nestranným súdom. Kvalita rozhodovania súdu o námietke zaujatosti sudcu tak   nachádza   svoj   odraz   i   v   kvalite   meritórneho   rozhodnutia   v   konaní,   v   ktorom   bola námietka zaujatosti sudcu vznesená (m. m. III. ÚS 30/2010).

V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že namietané uznesenia krajského súdu by   mohli   zakladať   porušenie   označených   práv   sťažovateľky   len   v   prípade,   ak by   boli spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľku, ktorý bol týmito   uzneseniami   spôsobený,   pričom   by   sa   tento   negatívny   dôsledok   musel   zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe,   prípadne   v   opravných   konaniach   (m.   m.   III.   ÚS   30/2010).   Sťažovateľka   však takýto argument vo svojich sťažnostiach nepredostrela.

Vzhľadom   na   to,   že   právomoc   ústavného   súdu   je   subsidiárna   v súlade   s čl.   127 ústavy a § 53 ods.1 zákona o ústavnom súde, ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky pre nedostatok svojej právomoci (m. m. II. ÚS 129/2004, I. ÚS 20/2011, I. ÚS 311/2011, III. ÚS 30/2010, IV. ÚS 186/2010).

Pokiaľ ide o argument sťažovateľky, týkajúci sa rozhodovacej praxe ústavného súdu v obdobných veciach (prieskum rozhodnutia všeobecných súdov o námietke zaujatosti), tak III. senát ústavného súdu konštatuje, že v doterajšej judikatúre ústavného súdu v tejto otázke prevažuje   práve   v tomto   rozhodnutí   uplatnený   právny   názor.   Sťažovateľka   vo   svojich sťažnostiach   poukazovala   na   konkrétne   rozhodnutia   ústavného   súdu,   ktoré   sú   skôr výnimkou z uvedenej ustálenej praxe ústavného súdu. Navyše, aplikovaný právny prístup má oporu aj v rozhodovacej praxi ESĽP, ktorý v súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaniach o námietkach zaujatosti sudcov konštatoval, že takéto konanie, nezávislé na konaní, v ktorom bola takáto námietka uplatnená, sa netýka oprávnenosti trestného obvinenia alebo civilných práv a záväzkov v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru,   preto   je   tento   článok   na   takéto   konania   (o námietke   zaujatosti,   pozn.) neaplikovateľný   (pozri   Ovcharenko   proti   Ukrajine,   rozhodnutie   z 20.   októbra   2009, č. 26362/02,   tiež   Mianowicz   proti   Nemecku,   čiastočné   rozhodnutie   z 19.   mája   2009, č. 37111/04).

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   predpokladom   na   záver o porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred   začatím   konania   alebo   v   konaní   vo   veci   samej,   resp.   ktoré   nemožno   napraviť procesnými   prostriedkami,   ktoré   sú   obsiahnuté   v Občianskom   súdnom   poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).

Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako   z judikatúry   ESĽP   (napr.   Komanický   c.   Slovenská   republika, rozsudok   zo   4.   júna 2002), vyplýva, že ústavný súd a ESĽP overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd pridržiavajúc sa tejto línie svojej stabilnej judikatúry ako aj opierajúc svoje závery o rozhodovaciu prax ESĽP,   nezistil v obsahu sťažností žiadnu skutočnosť alebo dôvod na to, aby sa v danej veci odchýlil od tohto právneho názoru, preto ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. augusta 2014