znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 485/2013-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť B. B., t. č. vo väzbe, zastúpeného JUDr. M. K., Advokátska kancelária K., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 2, základného práva na tajomstvo dopravovaných správ podľa čl. 22 ods. 1 a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   príkazmi   Okresného   súdu   Trenčín   sp. zn. OS TN-V-122/2012-Ntt-4 z 24. mája 2012, sp. zn. OS TN-V-260/2012-Ntt z 19. novembra 2012 a sp. zn. OS TN-V-11/2013-Ntt-4 z 18. januára 2013, príkazom Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. OS PB-V-3-1/2013-0Tp-252/2013   zo 14. februára   2013,   príkazom   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru Nové Mesto nad Váhom sp. zn. ORPZNM-V-56/2013-KP z 20. februára 2013, rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 2 T 73/2013 z 12. júla 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 To 73/2013 z 28. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra 2013 doručená sťažnosť B. B., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia   jeho   základného   práva   na   nedotknuteľnosť   obydlia   podľa   čl.   21   ods.   2, základného práva na tajomstvo dopravovaných správ podľa čl. 22 ods. 1 a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) príkazmi Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp.   zn.   OS   TN-V-122/2012-Ntt-4   z 24.   mája   2012,   sp. zn. OS TN-V-260/2012-Ntt   z 19. novembra 2012 a sp. zn. OS TN-V-11/2013-Ntt-4 z 18. januára 2013, príkazom Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. OS PB-V-3-1/2013-0Tp-252/2013 zo 14. februára 2013, príkazom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) sp. zn. ORPZNM-V-56/2013-KP z 20. februára 2013, rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 73/2013 z 12. júla 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 73/2013 z 28. augusta 2013.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   namietaným   rozsudkom   okresného   súdu sp. zn. 2 T 73/2013   z 12.   júla   2013   bol   uznaný   vinným   zo   spáchania   drogovej   trestnej činnosti. Keďže na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, a teda vyhlásenie o svojej vine, okresný súd ďalej vykonal dokazovanie len v otázke uloženia trestnoprávnej sankcie. Sťažovateľ ďalej uviedol, že vzhľadom na to, že v prípade takéhoto vyhlásenia o vine je rozhodnutie v tejto časti podľa § 257 ods. 5 nenapadnuteľné   odvolaním   a dovolaním   okrem   prípadu   podľa   §   371   ods.   1   písm.   c) Trestného   poriadku,   proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   odvolanie   prostredníctvom obhajkyne, len čo sa týka výroku o treste. Výrok rozsudku okresného súdu o jeho vine tým ostal   nedotknutý.   Na   základe   odvolania   sťažovateľa   následne   krajský   súd   rozsudkom sp. zn. 3 To 73/2013   z 28.   augusta   2013   zrušil   výrok   rozsudku   okresného   súdu   v časti týkajúcej sa trestu a sám rozhodol tak, že mu uložil prísnejší trest.

Sťažovateľ zároveň uviedol, že trestné stíhanie v danej veci bolo začaté uznesením vyšetrovateľa okresného riaditeľstva sp. zn. ČVS: ORP-65/OEK-NM-2012 zo 14. marca 2012 a že v rámci tohto trestného konania boli vydané aj namietané príkazy, a teda príkazy okresného súdu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky a na ich predĺženie sp.   zn.   OS   TN-V-122/2012-Ntt-4   z 24. mája   2012,   sp.   zn.   OS   TN-V-260/2012-Ntt z 19. novembra   2012   a sp.   zn.   OS   TN-V-11/2013-Ntt-4   z 18.   januára   2013,   príkaz Okresného súdu Považská Bystrica na domovú prehliadku sp. zn. OS PB-V-3-1/2013-0Tp-252/2013   zo   14.   februára   2013   a príkaz   okresného   riaditeľstva   na   prehliadku   iných priestorov a pozemkov sp. zn. ORPZNM-V-56/2013-KP z 20. februára 2013. Sťažovateľ spresnil,   že   všetky   tieto   príkazy „boli   realizované   vo   veci   vedenej   na   Okresnom   súde Trenčín   vo   veci   2   T/73/2013   a okresný   súd   sa   s hore   uvedenými   skutočnosťami nevysporiadal...“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   vytýkal   okresnému   súdu,   ako   aj   namietaným   príkazom uvedených orgánov verejnej moci, že sú nejednoznačné, neodôvodnené a že trestná činnosť, ktorá   sa   mu   v nich   kládla   za   vinu,   bola   vykreslená   len   vo   všeobecných   intenciách,   že nemala „reálne skutkové kontúry“, že namietané príkazy neobsahovali dostatočné dôkazy o jeho   protiprávnom   konaní,   ako   ani   dôvody   opodstatňujúce   ich   realizáciu.   Taktiež namietal, že k vykonaniu domovej prehliadky nedošlo „bez meškania“ po vydaní príkazu, ale až po uplynutí istého času, čo je podľa neho v rozpore s dikciou zákona. Okresnému súdu ďalej vytkol, že sa nemal uspokojiť s jeho vyhlásením o vine, ale že mal vykonať dokazovanie aj v tejto otázke, a to s ohľadom na nejednoznačnosť dôkazov vykonaných v prípravnom konaní. Sťažovateľ súčasne dodal, že skutku, ktorý je obsiahnutý vo výroku rozsudku   okresného   súdu,   sa   nedopustil,   čo   bolo   dôvodom   jeho   neurčitej   a všeobecnej výpovede.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil,

že   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   2   T   73/2013   z 12.   júla   2013   v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 73/2013 z 28. augusta 2013 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené rozsudky zrušil, okresnému súdu prikázal, aby vo veci znovu rozhodol a aby mu priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €,

že   príkazom   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   (v   petite   nesprávne   uvedené „Okresného súdu Trenčín“, pozn.) na domovú prehliadku sp. zn. OS PB-V-3-1/2013-0Tp-252/2013 zo 14. februára 2013 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 21 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, namietaný príkaz zrušil a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € za vydanie tohto príkazu, ako aj za jeho realizáciu, že príkazmi okresného súdu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky a na ich predĺženie sp. zn. OS TN-V-122/2012-Ntt-4 z 24. mája 2012 (v petite nesprávne uvedený dátum 19. novembra 2012, pozn.), sp. zn. OS TN-V-260/2012-Ntt z 19. novembra 2012 (v petite nesprávne uvedený dátum 24. mája 2012, pozn.) a sp. zn. OS TN-V-11/2013-Ntt-4 z 18. januára 2013 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy a právo podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, namietané príkazy zrušil a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €,

že príkazom okresného riaditeľstva sp. zn. ORPZNM-V-56/2013-KP z 20. februára 2013 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 8 ods. 1   dohovoru,   namietaný   príkaz   zrušil   a aby   mu   priznal   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €.

Sťažovateľ žiadal priznať aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou   námietok   sťažovateľa   boli   argumenty   o tom,   že   namietané   príkazy týkajúce sa domovej prehliadky, prehliadky iných priestorov a pozemkov, ako aj príkazy na odpočúvanie   a záznam   telekomunikačnej   prevádzky   (a   ich   predĺženie)   vydané orgánmi verejnej   moci   v rámci   trestného   konania   vedeného   na   okresnom   súde pod sp. zn. 2 T 73/2013   sú   neodôvodnené   a neobsahujú   dostatok   dôkazov   a dôvodov potrebných na ich realizáciu. Okrem toho sťažovateľ, ktorý bol v tejto trestnej veci uznaný vinným zo spáchania drogovej trestnej činnosti a odsúdený na základe rozsudku okresného súdu   sp. zn.   2   T   73/2013   z 12.   júla   2013   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 3 To 73/2013 z 28.   augusta   2013,   tvrdil,   že okresný   súd   nemal prijať vyhlásenie o jeho   vine   vzhľadom   na   nedostatočnosť   a nezákonnosť   dôkazov,   ale   mal   vykonať   aj dokazovanie   o   jeho   vine.   Keďže   sťažovateľ   na   hlavnom pojednávaní urobil   vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, a teda vyhlásenie o svojej vine, de facto a de iure sa tým v zmysle § 257 ods. 5 Trestného poriadku vzdal práva podať v tomto rozsahu   odvolanie   a dovolanie   [okrem   prípadu   podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného poriadku   –   zásadné   porušenie   práva   na   obhajobu].   Z uvedeného   dôvodu   okresný   súd vykonal   dokazovanie   len   v otázke   uloženia   trestnoprávnych   sankcií.   Proti   rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ prostredníctvom obhajkyne odvolanie, ale len čo sa týka výroku o treste. Výrok o vine sťažovateľa ostal nedotknutý.

K námietkam   sťažovateľa   o porušení   jeho   práv   podľa   ústavy   a dohovoru označenými príkazmi na vykonanie domovej prehliadky, prehliadky iných priestorov a pozemkov   a   na odpočúvanie   a záznam   telekomunikačnej   prevádzky   (a   ich predĺženie) a rozsudkom okresného súdu

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že namietané príkazy boli vydané v rámci trestného konania, v ktorom bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie a v ktorom bol na   základe   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   2   T   73/2013   z 12.   júla   2013   v spojení s rozsudkom   krajského súdu   sp.   zn. 3 To 73/2013 z 28. augusta 2013 napokon uznaný vinným   z obzvlášť závažného zločinu   nedovolanej   výroby   omamných   a psychotropných látok,   jedov   alebo prekurzorov,   ich   držanie   a obchodovanie   s nimi   podľa   §   172   ods.   1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia   slobody   vo   výmere   desať   rokov   so   zaradením   do   ústavu   na   výkon   trestu s maximálnym stupňom stráženia.

Ústavný súd pri posudzovaní namietaného porušenia uvedených práv označenými príkazmi   realizovanými   v rámci   trestného   konania   vedeného   na   okresnom   súde pod sp. zn. 2 T   73/2013,   ako   aj   rozsudkom   okresného   súdu   z 12.   júla   2013   vychádzal z právneho názoru, že trestné konanie je od svojho začiatku až po jeho koniec procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií na ochranu základných   práv   a   slobôd   môžu   zo   strany   orgánov   uplatňujúcich   svoje   kompetencie v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia základných práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (m. m. napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, III. ÚS 180/2010, III. ÚS 383/2010, I. ÚS 433/2011, I. ÚS 542/2012).

Ústavný súd v obdobných prípadoch (I. ÚS 274/05, III. ÚS 80/08, III. ÚS 180/2010) vyslovil,   že   uvedené   príkazy,   ktoré   sú   zásahom   do   práva   na   súkromie,   práva na nedotknuteľnosť obydlia či práva na listové tajomstvo a tajomstvo dopravovaných správ, sú   ako   dôkazný   prostriedok   preskúmateľné   v rámci   trestného   konania.   Dotknutá   osoba môže v trestnom konaní pred súdom namietať nezákonnosť takéhoto dôkazného prostriedku a z toho   vyplývajúcu   nepoužiteľnosť   dôkazu,   ale   len   pri   súčasnom   splnení   dvoch podmienok, a to trestná vec musí dospieť do štádia súdneho konania a dotknutá osoba musí byť stranou v trestnom konaní či už ako obžalovaná, alebo ako poškodená. Zároveň to znamená, že ochrana zo strany trestného súdu vôbec neprichádza do úvahy v prípadoch, ktoré sa pred trestný súd vôbec nedostanú, ale ani v prípadoch takých dotknutých osôb, ktoré nie sú stranami v trestnom konaní.

Z uvedeného   jednoznačne   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   ako   obvinený   a neskôr   ako obžalovaný   mohol   v rámci   hlavného   pojednávania   na   okresnom   súde   brániť   a uvádzať skutočnosti,   ktoré   by   ho   zbavovali   viny.   V tejto   súvislosti   mal   možnosť   poukázať na nedostatky v dôkazoch či na nezákonnosť dôkazov, na ktorých sa zakladala jeho vina. Naopak, sťažovateľ takúto možnosť nevyužil, ale ku skutku, ktorý sa mu kládol za vinu, sa priznal v plnom rozsahu. Keďže okresný súd toto vyhlásenie sťažovateľa prijal, v zmysle Trestného   poriadku   sa   dokazovanie   v otázke   viny   neuskutočnilo.   Z uvedeného   dôvodu sťažovateľ odvolaním nenapadol rozsudok okresného súdu v tejto časti, ale len vo vzťahu k výroku o treste, a preto krajský (odvolací) súd nemohol v tomto smere reparovať prípadné procesné nedostatky v predchádzajúcom postupe orgánov verejnej moci a okresného súdu.

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým   spôsobom,   že   ochrany   základného   práva   a   slobody   sa   na   ústavnom   súde   možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,   ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Podstatu tohto princípu však sťažovateľ opomenul, keď pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nevyužil možnosti, ktoré   mu   ponúka   zákon   a pred   okresným   súdom   a krajským   súdom   nenamietal   dôkazy použité v rámci trestného konania. Namiesto toho urobil vyhlásenie o svojej vine, ktorého následkom   bola   nemožnosť   využitia   ďalších   riadnych   a mimoriadnych   opravných prostriedkov   [okrem   prípadu   podľa   § 371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku].   Táto okolnosť vylučuje ingerenciu ústavného súdu v danej veci.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie rozsudku okresného súdu (nielen čo sa týka výroku o treste, ale pri splnení požadovaných predpokladov aj vo vzťahu k výroku o vine), a tým aj namietaných príkazov realizovaných v sťažovateľovej trestnej veci bol v prvom rade   povolaný   krajský   (druhostupňový)   súd,   ktorého   právomoc   predchádza   právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05,   III. ÚS 290/06, III.   ÚS   288/07,   III.   ÚS 208/08, III. ÚS 72/09).

K námietkam   sťažovateľa   o porušení   jeho   práv podľa   ústavy   a dohovoru rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľ v petite sťažnosti namietal rozsudok okresného súdu sp. zn. 2 T 73/2013 z 12. júla 2013 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 73/2013 z 28. augusta 2013. Ústavný súd takto formulovaný petit posúdil tak, že sťažovateľ namieta označené práva aj rozsudkom krajského súdu.

S ohľadom   na   námietky   sťažovateľa   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   krajský   súd   sa otázkou viny sťažovateľa (a tým aj zákonnosťou a použiteľnosťou súvisiacich dôkazov) nezaoberal a zároveň ani sťažovateľ vo vzťahu k rozsudku odvolacieho súdu   neuviedol žiadne   argumenty,   na   základe   ktorých   by   sa   dalo   uvažovať   o namietanom   porušení označených práv.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v tejto   časti   vyhodnotil   ako   zjavne   neopodstatnenú a z tohto dôvodu ju pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.   Ústavný   súd   totiž   nezistil   žiadnu   príčinnú   súvislosť   medzi   námietkami sťažovateľa a rozsudkom krajského súdu.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2013