znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 485/2011-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom   Okresného súdu Prešov sp. zn. 16 C 333/2008 zo 16. novembra 2010 a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15 Co 47/2011, 15 Co 48/2011 z 22. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra 2011 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 16 C 333/2008 zo 16. novembra 2010 a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 47/2011, 15 Co 48/2011 z 22. júna 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca sa návrhom v konaní vedenom pred okresným súdom sp. zn. 16 C 333/2008 domáhal svojho finančného nároku ako ¼ všeobecnej hodnoty vecného bremena z titulu vlastníctva pozemkov, na ktorých stoja nehnuteľnosti odporcov. Okresný súd po vykonaní dokazovania žalobný návrh sťažovateľa zamietol   rozsudkom   sp.   zn.   16   C   333/2008 zo 16. novembra   2010. Uvedený   rozsudok okresného   súdu   bol   doručený   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   2.   decembra   2010 a nadobudol   právoplatnosť   18.   decembra   2010.   Následne   okresný   súd   uznesením z 18. januára   2011   rozhodol   o   trovách   konania   tak,   že   sťažovateľa   ako   neúspešného účastníka   konania   podľa   jeho   výsledku   zaviazal   na   náhradu   trov   konania.   Sťažovateľ v podaní   doručenom   okresnému   súdu   26.   januára   2011   žiadal   o   odpustenie   zmeškania lehoty na podanie odvolania proti rozsudku z dôvodu, že v neprítomnosti právneho zástupcu sťažovateľa   rozsudok   okresného   súdu   prevzal   jeho   advokátsky   koncipient   v   rozpore s vnútorným   predpisom   advokátskej   kancelárie.   Okresný   súd   o   návrhu   sťažovateľa na odpustenie   zmeškania   lehoty   na   podanie   odvolania   proti   rozsudku   okresného   súdu rozhodol uznesením sp. zn. 16 C 333/2008 z 10. februára 2011, ktorým návrh sťažovateľa zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „advokátske povolanie je slobodné povolanie,   je   vecou   advokáta   rozhodnutie   vo   veci   organizácie   pracovných   činností súvisiacich s výkonom advokácie v tom zmysle či ich bude vykonávať sám alebo vykonaním poverí advokátskeho koncipienta alebo iného svojho odborného alebo iného zamestnanca. Za rozhodnutia vo veci zvolenej organizácie činností zodpovedá však advokát a vzniknuté pochybenia, dôsledkom ktorých môže byť zmeškanie lehôt ako to bolo aj v posudzovanom prípade,   nie sú   dôvodom   pre   ospravedlnenie.   Okrem toho,   a   na   to   je potrebné taktiež poukázať, je málo pravdepodobným, že by prekážka, pre existenciu ktorej nemohlo dôjsť k realizácii   zmeškaného   úkonu   mohla   v   advokátskej   kancelárii   trvať   od   2.12.2010 do 21.1.2011, t. j. takmer 7 týždňov malo zostať rozhodnutie súdu nepovšimnutým. V tomto zmysle je vysoko pravdepodobné aj to, že ak by aj existovala akákoľvek prekážka, pričom zdôrazniť   je   potrebné,   že   preukázanou   ani   nebola,   nemohla   trvať   až   do   21.1.2011, aj dodržanie   lehoty   pre   podanie   návrhu   upravenej   ust.   §   58   ods.   1   O.s.p.   je   preto nevierohodné.“.

Sťažovateľ   podal   v   zákonnej   lehote   odvolanie   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 10. februára 2011 (ktorým okresný súd návrh na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania   zamietol,   pozn.)   a   odvolanie   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn. 16 C 333/2008   z   18.   januára   2011   (ktorým   bol   sťažovateľ   zaviazaný   na   náhradu   trov konania,   pozn.).   Keďže   sťažovateľ   spolu   s   návrhom   na   odpustenie   zmeškania   lehoty na podanie odvolania podal (26. januára 2011, pozn.) aj odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 16 C 333/2008 zo 16. novembra 2010, bolo potrebné rozhodnúť aj o tomto odvolaní.   O   uvedených   odvolaniach   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   spoločným uznesením s dvoma spisovými značkami sp. zn. 15 Co 47/2011, 15 Co 48/2011 z 22. júna 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“), ktorým v prvom výroku odmietol odvolanie proti rozsudku, druhým výrokom potvrdil napadnuté uznesenia okresného súdu a tretím výrokom rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania.

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu uvádza, že „krajský súd v Prešove na   základe   vykonaného   dokazovania   dospel   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam   a   aj samotné uznesenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci“. Sťažovateľ ďalej argumentuje   tým,   že „senát   krajského   súdu,   ktorý   rozhodol   vo   veci   sťažovateľa,   mal a mohol vedieť, že pokiaľ na doručenke, ktorá preukazuje prevzatie rozsudku súdu prvého stupňa   dňa   02.12.2010,   nie   je   razítko   pošty,   bola   zásielka   doručovaná   súdnym doručovateľom a lustráciou na súde mal zistiť, či dotyčná osoba zásielku prevzala, bola JUDr.   J.   G.   na   Okresnom   súde   v   Prešove   splnomocnená   na   preberanie   zásielok do vlastných rúk.

V danej veci teda nie je možné mať za to, že zásielka bola doručená advokátskemu koncipientovi, ktorý bol pracovne činný a bol poverený prijímaním zásielok, v zmysle § 48 ods. 5 O.s.p.. Nie je preto možné pričítať na ťarchu právnemu zástupcovi sťažovateľa, že zásielku   súdny   doručovateľ   odovzdal   neoprávnenej   osobe.“. Z   uvedenej   argumentácie sťažovateľ odvodzuje porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny) a zásady rovnosti strán (čl. 37 ods. 3 listiny). Sťažovateľ tvrdí, že k účinnému doručeniu právnemu zástupcovi sťažovateľa došlo až 21. januára 2011 (keď mu okresný súd doručil uznesenie okresného súdu z 18. januára 2011, ktorým rozhodol o trovách konania, pozn.).

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza, že „svoju neúčasť na pojednávaní konanom 16. novembra   2010   ospravedlnili...   z   dôvodu,   že   právny   zástupca   sťažovateľa   nemal dostatok   času   na   naštudovanie   spisového   materiálu“,   pretože   na   splnomocnení na zastupovanie   sťažovateľa   v   konaní   je   uvedený   dátum   prevzatia   zastupovania 15. november 2010.

Sťažovateľ vo vzťahu k rozsudku okresného súdu zo 16. novembra 2010 tvrdí, že „mu   postupom   okresného   súdu   mu   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom“,   pričom poukazuje   na   jednotlivé   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky.   Uvedený rozsudok   okresného   súdu   považuje   navyše   sťažovateľ   za   svojvoľný   a   arbitrárny,   teda porušujúci jeho označené základné práva a iné práva.

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľ namieta, že „krajský súd   sa   vo   svojom   odôvodnení   nevysporiadal   s   námietkami   sťažovateľa“,   v   čom   vidí porušenie „práva na spravodlivé súdne konanie“.

Sťažovateľ   na   základe   uvedeného   v   závere   sťažnosti   navrhol,   aby   ústavný   súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo P. J. vlastniť majetok, podľa článku 20 ods. 1 a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 11 ods. 1 a ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, základné   právo   na súdnu ochranu   podľa   článku   46 ods.   1 a   článku   48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 36 ods. 1 a článku 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   právo   na   ochranu   majetku   podľa   článku   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd, rozsudkom   Okresného   súdu   v   Prešove,   sp.   zn.   16   C   333/2008   zo   dňa   16.11.2010 a uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove,   sp.   zn.   15Co   47/2011,   15   Co   48/2011   zo   dňa 22.06.2011, porušené bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu v Prešove zo dňa 16.11.2010, sp. zn. 16 C 333/2008 a uznesenie   Krajského   súdu   v   Prešove   zo   dňa   22.06.2011,   sp.   zn.   15   Co   47/2011, 15 Co 48/2011, sa zrušujú a veci sa vracajú Okresnému súdu v Prešove a Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

Okresný súd v Prešove spolu s Krajským súdom v Prešove sú povinní uhradiť P. J. spoločne   a   nerozdielne   trovy   konania   vo   výške   305,86   €   (2   x   120,23   €   -   1. prevzatie a príprava právneho zastúpenia, 2. písomné podanie na ústavný súd, plus 2x režijný paušál 7,21 €, plus DPH vo výške 20 % - 50,98 €), v prospech JUDr. J. G. do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   namieta,   že   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   16   C   333/2008 zo 16. novembra   2010   a   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   boli   porušené   jeho označené práva.

1.   Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn. 16 C 333/2008 zo 16. novembra 2010 poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   a   postup   súdu,   ktorý   mu   predchádzal,   bol napadnuteľný   odvolaním   ako   riadnym   opravným   prostriedkom.   Túto   možnosť   (podať odvolanie) sťažovateľ aj využil. Ochranu jeho označeným právam poskytoval v odvolacom konaní krajský súd, a tak ústavný súd už nemôže podrobiť svojmu prieskumu napadnutý rozsudok okresného súdu.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v   časti,   v   ktorej   sťažovateľ   namietal   porušenie označených   práv   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   16   C   333/2008   zo   16.   novembra 2010,odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

2. Sťažovateľ ďalej namietal aj porušenie svojich   označených práv   napadnutým uznesením krajského súdu ako odvolacieho súdu. Vzhľadom na to, že krajský súd v rámci jedného uznesenia rozhodol o troch odvolaniach sťažovateľa (proti uzneseniam okresného súdu z 18. januára 2011 a 10. februára 2011 a rozsudku okresného súdu), a vzhľadom na to, že   sťažnostné   argumenty   sťažovateľa   proti   tomuto   napadnutému   uzneseniu   vzájomne súvisia a podmieňujú sa, ústavný súd považoval za nevyhnutné sa v prvom rade vysporiadať s námietkami sťažovateľa, ktoré smerovali proti napadnutému uzneseniu krajského súdu v časti, v ktorej rozhodoval o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu z 10. februára 2011 (ktorým zamietol návrh sťažovateľa na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania).

2. 1 Sám sťažovateľ v sťažnosti   argumentoval, že mu   postupom   okresného súdu a jeho uznesením z 10. februára 2011 (ktorým zamietol návrh sťažovateľa na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania) bolo odoprené právo na opravný prostriedok a že „mu bola odňatá možnosť konať pred súdom“. Podľa názoru sťažovateľa toto pochybenie okresného   súdu   ani   krajský   súd   svojím   postupom   a   uznesením   nenapravil.   Sťažovateľ vlastne tvrdí, že mu postupom vo veci konajúcich súdov bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ustálenej súdnej praxe proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, t. j. aj proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, je prípustné dovolanie v prípadoch uvedených v § 237 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Ide o prípady závažných vád konania, keď je dovolanie prípustné, aj keď nie sú splnené podmienky uvedené v § 239 OSP. Okrem iného ide aj o prípad, ak bola postupom súdu účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

Odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   sa   rozumie   podľa   stabilnej   súdnej   praxe (pozri napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 102/01 z 27. septembra 2001) postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných   práv,   ktoré   mu   Občiansky   súdny   poriadok   dáva   (napr.   právo   zúčastniť   sa pojednávania,   robiť   prednesy,   navrhovať   dôkazy   a   pod.).   K   odňatiu   možnosti   konať pred súdom   môže   dôjsť   nielen   činnosťou   súdu,   ktorá   rozhodnutiu   predchádza,   ale   aj samotným rozhodnutím.

Mimoriadny   opravný   prostriedok   –   dovolanie   z   dôvodu   odňatia   možnosti   konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP ústavný súd považuje za účinný prostriedok ochrany označených práv sťažovateľa (m. m. II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   námietkami   sťažovateľa smerujúcimi   proti   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   v   časti,   v ktorej   krajský   súd rozhodoval o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 16 C 333/2008 z 10. februára 2011,   sa   nemohol vecne zaoberať z dôvodu   ich   neprípustnosti   pre nevyužitie účinného prostriedku nápravy ochrany základných práv sťažovateľa – v danom prípade dovolania. Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).   Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol pre nedostatok právomoci už po jej predbežnom prerokovaní.

2. 2   V   logickej   nadväznosti   ústavný   súd   pristúpil   k   preskúmaniu   ústavnej konformnosti tej časti napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorou odmietol odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 16 C 333/2008 zo 16. novembra 2010.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ako už bolo konštatované, krajský súd napadnutým uznesením okrem iného potvrdil uznesenie   okresného   súdu,   ktorým   zamietol   návrh   na   odpustenie   zmeškania   lehoty   na podanie odvolania. Vzhľadom na nevyhovenie návrhu sťažovateľa na odpustenie zmeškania lehoty   na   podanie   odvolania   krajský   súd   posúdil   odvolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku okresného súdu   (sp.   zn. 16   C 333/2008 zo   16. novembra   2010)   ako odvolanie podané oneskorene s poukazom na § 218 ods. 1 OSP. Keďže uvedený rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť 18. decembra 2010 a sťažovateľ účinne podal odvolanie proti nemu až 26. januára 2011, je ústavne akceptovateľný záver odvolacieho súdu o odmietnutí odvolania proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 16 C 333/2008 zo 16. novembra 2010 z dôvodu   jeho   oneskoreného   podania,   pretože   krajský   súd   vychádzal   z   relevantného ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktoré   primerane   interpretoval   a   aplikoval na skutkový a právny stav v konaní. Ústavný súd tak nezistil relevantnú súvislosť medzi namietaným   porušením   ústavno-procesných   princípov   vyplývajúcich   z   čl.   46   až   čl.   48 ústavy a napadnutým uznesením krajského súdu v časti, v ktorej krajský súd rozhodoval o odmietnutí odvolania sťažovateľa.

Vychádzajúc z citovanej judikatúry a svojich záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a základného práva na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   v   časti,   v   ktorej   krajský   súd   rozhodoval o odmietnutí odvolania sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 16 C 333/2008 zo 16. novembra 2010, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), preto závery týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa vzťahujú aj na namietané porušenie   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   tak   odmietol   sťažnosť sťažovateľa aj v časti, v ktorej namietal porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým   uznesením   krajského   súdu   v   časti,   v   ktorej   krajský   súd   rozhodoval o odmietnutí odvolania sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 16 C 333/2008 zo 16. novembra 2010, z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. 3   Ústavný   súd   napokon   pristúpil   aj   k   preskúmaniu   námietok   sťažovateľa uplatnených   vo   vzťahu   k   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   v časti,   v   ktorej rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 16 C 333/2008 z 18.   januára   2011   (ktorým   bol   sťažovateľ   zaviazaný   na   náhradu   trov   konania,   pozn.). Argumentácia   sťažovateľa   v   sťažnosti   o   porušení   jeho   označených   práv   napadnutým uznesením krajského súdu bola založená na tvrdení, že „vzhľadom na predmet konania, je dôvodný postup podľa ust. § 150 ods. 1 O.s.p., teda nepriznanie trov konania úspešnému účastníkovi“. Krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   k   tejto   námietke sťažovateľa   uviedol: „Žalobca   bol   v   predmetnom   konaní   neúspešný,   preto   súd   prvého stupňa správne posúdil nárok žalovaných na náhradu trov konania v zmysle ust. § 142 ods. 1 O. s. p.. Pre použitie ust. § 150 ods. 1 O. s. p., ako to namietal žalobca, nebol daný dôvod,   keďže   v   konaní   nebolo   preukázané,   že   došlo   k   neoprávnenému   zásahu   do   práv žalobcu.   V   opačnom prípade by totižto bolo jeho žalobe vyhovené.“ Krajský   súd touto formuláciou   zaujal   jednoznačný   postoj   k   námietke   sťažovateľa,   pričom   vychádzal z relevantných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktoré   ústavne   konformným spôsobom   vyložil   a   aplikoval.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   napadnuté   uznesenie krajského   súdu   v časti,   v   ktorej   rozhodoval   o   odvolaní   sťažovateľa   proti   uzneseniu okresného   súdu   sp.   zn.   16   C   333/2008   z   18.   januára   2011,   je   dostatočným   spôsobom odôvodnené,   krajský   súd   zrozumiteľne   odôvodnil   úvahy,   ktoré   zvolil   pri   rozhodovaní o náhrade   trov   konania,   pričom   právne   závery,   na   ktorých   je   rozhodnutie   založené, nemožno   hodnotiť   ako   arbitrárne.   Krajský   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo nevyhovel sťažovateľovi, a zároveň tým aj reagoval na jeho námietku. Napadnuté uznesenie krajského súdu v časti, v ktorej krajský súd   rozhodoval   o   odvolaní   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn. 16 C 333/2008   z   18.   januára   2011   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   názoru,   preto nemožno   považovať   za   svojvoľné   či   arbitrárne.   O   arbitrárnosti   (svojvôli)   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel   a   význam   (m.   m.   I.   ÚS   115/02,   I.   ÚS   12/05,   I.   ÚS   382/06).   Takéto   pochybenie v ústavnoprávnom   zmysle   však   ústavný   súd   v   uznesení   krajského   súdu   nezistil. Sťažovateľov   nesúhlas   s   obsahom   uznesenia   krajského   súdu   nie   je   dôkazom   o   jeho neústavnosti   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   sťažnosť   v   časti,   v   ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a základného práva na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   čl.   38   ods.   2   listiny   napadnutým   uznesením krajského   súdu   v   časti,   v   ktorej   krajský   súd   rozhodoval   o   odvolaní   sťažovateľa   proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 16 C 333/2008 z 18. januára 2011, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. 4   Ústavný   súd   tak   v   súhrne   konštatuje,   že   nezistil   v   napadnutom   uznesení krajského   súdu   a   jeho   častiach   porušenie   ústavno-procesných   princípov   vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy, a teda ani porušenie základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods.   2   listiny,   respektíve   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a   poukazujúc   na   svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08, III. ÚS 224/09), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru, konštatuje, že o prípadnom porušení týchto označených práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu   primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Keďže ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti nezistil namietané porušenie ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, resp. práv spojených so spravodlivým súdnym procesom podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   v   napadnutom   uznesení   krajského   súdu,   nie   je možné   uvažovať o prípadnom porušení označených práva sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojich základných práv hmotného charakteru podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu, odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže ústavný súd odmietol predloženú sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. novembra 2011