znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 484/2015-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti RINGIER AXEL SPRINGER Slovakia, a. s., Prievozská 14, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou HAVLÁT & PARTNERS, Rudnayovo námestie 1, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Ján Havlát, vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Sž/8/2014 z 24. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti RINGIER AXEL SPRINGER Slovakia, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2015 doručená   sťažnosť   spoločnosti   RINGIER   AXEL   SPRINGER   Slovakia,   a.   s.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   zaručeného   v   čl.   26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 3 Sž/8/2014 z 24. februára 2014.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   ako   žalobkyňa   v   konaní v správnom   súdnictve   napadla   správnou   žalobou   rozhodnutie   Rady   pre   vysielanie a retransmisiu   (ďalej   len   „rada“)   sp.   zn.   RP/007/2014   z   11.   februára   2014   v   konaní sp. zn. 346-PLO/O-4393/2012.   Týmto   rozhodnutím   rada   uložila   sťažovateľke   pokutu vo výške   500 eur za   porušenie   povinnosti ustanovenej   v §   19 ods.   1 písm. e) zákona č. 308/2000   Z.   z.   o   vysielaní   a   retransmisii   a   o   zmene   zákona   č.   195/2000   Z.   z. o telekomunikáciách   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o vysielaní a retransmisii“)   tým,   že   13.   júla   2012   v   rámci   svojej   audiovizuálnej   mediálnej   služby na požiadanie tivi poskytovanej prostredníctvom internetovej stránky www.cas.sk sekcia „tivi.sk“ poskytovala v rubrike „Celebrity“ program „ na Slávikovi: Chcel šokovať,   keď   ďakoval   za   rastlinku?“,   ktorý   svojím   obsahom   a   spôsobom   spracovania otvorene propagoval užívanie omamných látok.

Sťažovateľka uviedla, že „Ide o v poradí druhé rozhodnutie v predmetnej veci, keď prvé rozhodnutie správneho orgánu Najvyšší súdu SR rozsudkom sp. zn. 6Sž 3/2013 zo dňa 16. 12. 2013 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   SR   v   tomto   rozsudku   okrem   iného   zaujal   právny   názor,   že   je povinnosťou Rady pre vysielanie a retransmisiu náležite zdôvodniť kolíziu zásahu do práva sťažovateľa na slobodu prejavu a práva na informácie s nevyhnutnou ochranou verejného záujmu a to vzhľadom na štandardný výklad čl. 10 Dohovoru. Výslovne Najvyšší súd SR zdôraznil, že hoci judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nie je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, postup a rozhodovanie orgánov verejnej moci v rozpore s jeho judikatúrou, môže mať za následok, že Európskeho súdu pre ľudské práva rozhodne tak,   že   takýmto   postupom   (rozhodnutím)   došlo   k   porušeniu   práva   garantovaného Dohovorom.   Pretože   správny   orgán   takto   nepostupoval,   zaťažil   rozhodnutie   vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov.“.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľka zdôraznila dôležitosť základného práva na slobodu prejavu   tiež   poukazom   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS 28/1996,   ako   aj rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Observer a Guardian proti Spojenému   kráľovstvu   z   roku   1991,   Handyside   z   roku   1976,   Lingens   z   roku   1986, Oberschlick z roku 1991, Vogt proti Nemecku z roku 1995, Door a Dublin Well Woman proti   Írsku   z   roku   1992,   Cumpänä   a   Mazäre   proti   Rumunsku   z   roku   2004,   nepriamo Goodwin proti Spojenému kráľovstvu z roku 1996, Fressoz a Roire proti Francúzsku z roku 1999), osobitne s dôrazom na rozsudok vo veci Pravoye Delo a Shtekel proti Ukrajine z roku 2011 a Jersild proti Dánsku z roku 1994.

Za dôležité v prerokovávanej veci označila sťažovateľka chápanie a výklad pojmu „propagácia“: „Propagácia vo všeobecnom chápaní je zámerné rozširovanie myšlienok, názorov za účelom dosiahnutia stanoveného cieľa. Aby teda išlo o propagáciu, dokonca o propagáciu   otvorenú,   musí   byť   preukázané,   že   vysielanie   predmetného   programu sledovalo   cieľ   podporiť   užívanie   marihuany.   Sťažovateľ   však   takýto   cieľ   nesledoval.“ Uviedla,   že «Predmetom   informovania   v   uvedenom   programe   bolo   verejnosti   priblížiť interpreta oceneného v rámci celoštátnej ankety SLÁVIK. Ten sa okrem svojho talentu „zviditeľnil“   aj   svojím   kontroverzným   poďakovaním   „inšpirujúcej   zelenej   rastlinke“. Predmetom informovania boli teda otázky legitímneho verejného záujmu... Je teda zrejmé, že sťažovateľ nielenže nesledoval cieľ otvorene propagovať užívanie rastliny Cannabis, ale sledoval   cieľ   informovať   o   otázkach   legitímneho   verejného   záujmu   a   súčasne   aj   cieľ realizovať   právo   na   informácie,   podstatou   ktorého   je   šírenie   informácií   o   otázkach legitímneho verejného záujmu.».

Následne   rozpracovala   analýzu   vyhlásení   prezentovaných   v   programe,   na   ktorú poukázala   s   tým,   že   nemožno   opomínať   spôsob   (odsudzujúci,   neschvaľujúci),   akým sťažovateľka tému spracovala. Zdôraznila, že „Účelom programu nebolo schvaľovať alebo podporovať   kontroverzné   vyhlásenia   speváka,   či   schvaľovať   alebo podporovať užívanie marihuany. Účelom programu bolo na jednej strane pomenovať podľa všetkého priehľadný pokus speváka upútať na seba pozornosť a vytvárať okolo seba nádych kontroverznosti a na druhej strane vysloviť názor, že o problematike užívania omamných látok je potrebné hovoriť otvorene... Popis objektívnej skutočnosti, udalosti, ktorá sa udiala pred   tisíckami   divákov,   nemožno   považovať   za   otvorenú   propagáciu   marihuany. Poukazujeme   na   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   veci   Pravoye   Delo a Shtekel proti UKRAJINE z roku 2011, podľa ktorého je právom novinárov šíriť tvrdenia vykonané inými, šíriť informácie publikované na internete a komentovať skutočnosti, ktoré boli na internete uverejnené.“.

S ohľadom na vykonanú analýzu sťažovateľka skonštatovala, že východisko rady – široká   definícia   pojmu   „propagácia“   ako   akýkoľvek   prejav,   ktorý   sa   týka   užívania omamných látok – je zjavne chybné a je potrebné ho odmietnuť, pretože vo svojej podstate popiera slobodu prejavu.

Uviedla, že jej námietkami o tom, že „Správny orgán sa priklonil k takému významu tohto   pojmu,   ktorý   zahŕňa   akékoľvek   šírenie   informácie   bez   ohľadu   na   zámer   autora spravodajského materiálu, a to napriek tomu, že:

(i)   z   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vyplýva   naopak   princíp reštriktívneho výkladu. Obmedzenia slobody prejavu a práva na informácie podľa druhého odseku   čl.   10   Dohovoru   predstavujú   výnimky,   ktoré   je   potrebné   ich   interpretovať a aplikovať reštriktívne (napr. Observer a Guardian proti Spojenému kráľovstvu z roku 1991, Handyside z roku 1976, Lingens z roku 1986, Oberschlick z roku 1991, Vogt proti Nemecku z roku 1995, Dor a Dublin Well Woman proti írsku z roku 1992 );

(ii) takýto výklad pojmu celkom zrejme nie je kompatibilný s rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci JERS1LD proti DÁNSKU z roku 1994. Z obsahu rozsudku celkom jasne vyplýva, že samotná skutočnosť, že v relácii zaznel rasistický prejav, nie je dôvodom pre postih za výkon slobody prejavu;

(iii) takýto výklad má zmrazujúci vplyv na diskusiu o otázkach legitímneho verejného záujmu“, sa najvyšší súd vôbec nezaoberal.

Sťažovateľka ďalej namietla, že rada jednotlivé informácie uverejnené v programe posudzovala izolovane bez ohľadu na kontext, v akom boli prednesené (nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 448/2012, rozsudky Európskeho súdu pre ľudského práva vo veciach Feldek proti Slovenskej republike z roku 2001, Colaco Mestre a Sic proti Portugalsku z roku 2007, Perná proti Taliansku z roku 2003 alebo Cumpänä a Mazäre proti Rumunsku z roku   2004).   Zopakovala,   že   účelom   programu   nebolo   schvaľovať   či   podporovať kontroverzné   vyhlásenie   speváka „ “,   resp.   užívanie   marihuany,   ale „pomenovať   a   ironicky   kritizovať   priehľadný   pokus   speváka   upútať   na   seba   pozornosť a vytvárať   okolo   seba   nádych   kontroverznosti   a   na   druhej   strane   vysloviť   názor,   že o problematike užívania omamných látok je potrebné hovoriť otvorene“. Toto sťažovateľka označila za „legitímny výkon slobody prejavu a práva na informácie, ktoré preto nemôže byť predmetom sankcionovania zo strany správneho orgánu“.

Následne na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení sťažovateľka predložila ďalší rozbor správy vrátane reakcie redaktorov, kedy napr. uviedla slová redaktorky: „Veď čo si budeme nahovárať. Táto rastlinka je v povedomí slovenských občanov už asi dosť známa a netreba ju predstavovať. Z tejto reakcie má byť zrejmé, že «Je zrejmé, že redaktorka sa týmto nesnažila bagatelizovať a ospravedlňovať užívanie marihuany, ale sa snažila vyjadriť svoj dešpekt k takýmto a podobným vyhláseniam celebrít, ktoré sa snažia takýmto lacným a dá sa povedať už ošúchaným spôsobom pútať pozornosť verejnosti. Sám správny orgán priznal, že vyjadrenia redaktorky boli ironické. Predmetom kritiky redaktorky je to, že sa spevák snaží pútať na seba pozornosť kvázi záhadnými tvrdeniami o užívaní marihuany, čo je však trápne, keď každý vie, o čom spevák hovorí. Pokiaľ potom správny orgán popiera kritické ladenie komentárov redaktorky, zjavne to odporuje obsahu programu... Redaktorka kritizuje to, že svojimi výrokmi sa snažil vytvoriť okolo seba škandál, aby upútal na seba pozornosť, že hovoril „záhadne“, hoci je každému zrejmé, o čom hovoril; že v danom prípade ide iba o pózu, ktorá nemôže tých „viac chápavých“ zaujať („Chcel šokovať, keď ďakoval za rastlinku?“, „Takže teraz poďme všetci híkať nad tým, aký škandál spôsobil. To asi nie“).». V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Jersild proti Dánsku z roku 1994 a Nergens Tidende a další proti Nórsku z roku 2000.

Podľa   názoru   sťažovateľky   rada   neškodnému   komentáru   prisúdila   význam,   ktorý nemá,   a   vyvodila   svoje   závery   bez   akéhokoľvek   základu,   opomenula   kontext,   ako   aj ironický (správne skôr sarkastický, pozn.) tón redaktorky, sústreďuje sa len na textovú časť audiovizuálneho záznamu, čím ho vytrháva z kontextu.

Za ďalšie výrazné pochybenie vedúce k zásahu do práva sťažovateľky na slobodu prejavu označila sťažovateľka to, že rada dotknutý program vôbec neposudzovala z hľadísk a výkladov vyplývajúcich z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, v čom videla aj porušenie   záväzného   právneho   názoru   najvyššieho   súdu   vysloveného   v   jeho   skoršom rozsudku sp. zn. 6 Sž/3/2013 zo 16. decembra 2013 [§ 250j ods. 7 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)]. V tomto rozsudku okrem iného vyslovil, že je povinnosťou rady „náležite zdôvodniť kolíziu zásahu do práva navrhovateľa na slobodu prejavu a práva na informácie s nevyhnutnou ochranou verejného záujmu, a to vzhľadom na štandardný výklad   čl.   10   Dohovoru“,   ktorý   podľa   sťažovateľky   predstavujú   práve   ňou   v   sťažnosti citované rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva. Podčiarkla, že v novom rozhodnutí rada len zopakovala svoje predchádzajúce stanoviská a závery, ktoré najvyšší súd v tu označenom skoršom rozsudku posúdil ako „jednostranné, formalistické, a teda ako zjavne nezdôvodnené, a tým aj v nesúlade s čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru“. Toto je podľa sťažovateľky absolútne neprijateľné.

Ďalej sťažovateľka rozobrala štruktúru a argumentáciu rady v jej rozhodnutí, ktoré predchádzalo   napadnutému   rozsudku   najvyššieho   súdu,   pričom   dôrazne   poukázala na rozpor záverov rady s rozsudkom Jersild proti Dánsku, ktorý ďalej sťažovateľka použila na   podporu   vlastných   názorov,   pretože   je   toho   názoru,   že   princípy   tohto   prípadu   sú „v plnom rozsahu aplikovateľné aj v danom prípade. Výroky samé osebe môžu byť posudzované ako negatívne, resp. zavrhnutiahodné a časť z nich bez legitímnej ambície na ochranu čl. 26 Ústavy SR alebo čl. 10 Dohovoru, avšak postihnutie sťažovateľa za ich šírenie, t. j. jeho postihnutie za šírenie výrokov iných vážne ohrozuje prínos tlače k rozprave nad otázkami verejného záujmu. Sťažovateľ nemal úmysel otvorene propagovať užívanie   omamných   látok.   Hoci   výroky neboli   sprevádzané   otvorene odsudzujúcimi   výrokmi   redaktorky,   v   každom   prípade   boli   sprevádzané   ironickými komentármi redaktorky, v každom prípade boli sprevádzané ironickými komentármi, ktoré vyjadrovali dešpekt ich autorky k správaniu a výrokom speváka. Uvedené je pochopiteľné, keď redaktorka nekomentovala otvorené hlásanie rasovej nenávisti, ale viac či menej skryté a viac či menej úprimné vyjadrenia na tému užívania mäkkej drogy motivované podľa všetkého   snahou   vyvolať   pozornosť   verejnosti.“. Rada   podľa   sťažovateľky   nesprávne posúdila vyjadrenia redaktorky ako zľahčujúce problematiku návykových látok. Vznikla teda situácia výrazne podobná citovanému rozsudku Jersild proti Dánsku, kedy redaktor poskytol   priestor   pre   prezentáciu   názorov   neonacistickej   organizácie,   ktoré   kriticky komentoval.

Pokiaľ najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol ako jediný dôvod, prečo vo veci neaplikovať   rozsudok   Jersild   proti   Dánsku,   skutočnosť,   že   redaktorka   sa   jednoznačne nedištancovala   od   názoru,   resp.   vyjadrenia   prezentovaného   treťou   osobou,   sťažovateľka uviedla, že rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva staval na inom argumente. Tým je „princíp, že úlohou médií je šíriť (reprodukovať) všetky názory verejného významu, a to aj také, ktoré samé osebe nepožívajú ochranu podľa čl. 10 Dohovoru; i keď by takéto názory nemali by právnym systémom opomínané, ohnisko záujmu by malo byť zamerané na zdroj takýchto prejavov, ale nie na médiá, ktoré ich len reprodukujú. To, že Európsky súd pre ľudské práva zmienil skutočnosť, že v prípade Jersild proti DÁNSKU z roku 1994 sa novinár od výrokov extrémistov otvorene dištancoval, je potrebné vnímať v kontexte, že novinár sám rasovú nenávisť nehlásal; nemožno to ale vnímať ako podmienku ochrany podľa čl. 10 Dohovoru.“.

Poukázala   tiež   na   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   Thoma v. Luxembursko z roku 2001, konkrétne na názor, že „podľa ktorého všeobecná požiadavka pre novinárov systematicky a formálne sa dištancovať od obsahu citácií, ktoré by mohli uraziť alebo provokovať ostatných, alebo poškodiť ich povesť nie je zlučiteľná s úlohou tlače, ktorá spočíva v poskytovaní informácií o aktuálnom dianí, názoroch a myšlienkach. Rovnako   ako   v citovanom,   aj   v tomto prípade bolo z programu   zrejmé,   čo   sú   citácie respondenta a čo sú komentáre redaktora, čo považoval Európsky súd pre ľudské práva z a podstatné“. Dodala,   že „ironické   komentáre“ redaktorky   dostatočne   vyjadrovali   jej dešpekt, napriek absencii otvorene odsudzujúcej reakcii.

Podľa sťažovateľky sa ani rada, ani najvyšší súd nedokázali logicky a konzistentne vysporiadať s aplikáciou rozsudku Jersild proti Dánsku, pričom rada položila neprimeraný dôraz na charakter programu sťažovateľky (informovanie zo show biznisu), čo považovala rada za jeden z dôvodov na odopretie ochrany a odmietnutie aplikácie citovaného rozsudku. S týmto názorom rady sťažovateľka ďalej polemizovala.

Následne   najvyššiemu   súdu   sťažovateľka   vytkla,   že   sa   nezaoberal   otázkou proporcionality,   ktorú   rovnako   ako   otázky   legality   a   legitimity   neposúdil   v   súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (okrem iného tiež Pravoye Delo a Shtekel proti Ukrajine z roku 2011): „Splnenie podmienky legality a legitimity totiž oba orgány stotožňujú so samotnou skutočnosťou, že existuje ustanovenie § 19 ods. 1, písm. e) ZoVR. Je však zrejmé, že z hľadiska judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je tým splnená len podmienka legality. Nie sú tým ale bez ďalšieho splnené ďalšie dve podmienky, a to, že sankcia v konkrétnom prípade a vzhľadom na jeho špecifické okolnosti sleduje niektorý z legitímnych   cieľov   podľa   čl.   10   ods.   2   Dohovoru   a   predovšetkým,   že   je   nevyhnutná v demokratickej spoločnosti. To dokonca správny orgán tvrdí, že vôbec nie je oprávnený skúmať. To je však zjavný omyl.“

Sťažovateľka tiež poukázala na to, že súlad s čl. 10 dohovoru nemožno oprieť výškou sankcie, pretože ani nízka sankcia nemôže ospravedlniť to, že už postih za výkon slobody prejavu a práva na informácie ako taký je nezlučiteľný z čl. 10 dohovoru (tu poukázala na rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   Colaço   Mestre   a   Sic   –   Sociedale Independente de Comunicaçao S. A. proti Portugalsku z roku 2007). Podľa sťažovateľky neobstojí   ani   argument,   že   sankcia   sťažovateľku   neohrozí,   pretože   môže   viesť k neuverejneniu   informácie   týkajúcej   sa   verejného   záujmu   v   budúcnosti: „V   danom konkrétnom prípade jednoducho má verejnosť právo vedieť, čo spevák povedal na SLÁVIKOVI a ako nemožne a trápne sa snaží svoje výroky vysvetliť.“

Vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľka uviedla, že mu vytýka vady totožné s výhradami na margo správneho rozhodnutia rady. Podľa jej názoru skutočnosť,   že   najvyšší   súd   má   vlastnú   predstavu   o   obsahu   takéhoto   programu,   čo   aj vo svojom rozsudku uviedol, ovplyvnila jeho   rozhodovanie   vo veci.   Tento   postoj však zakladá neprimerané normovanie obsahu informácií prezentovaných v médiách. Práve toto skreslilo vnímanie veci najvyšším súdom a tiež viedlo k odmietnutiu jedného zo základných princípov   ochrany   slobody   prejavu   a   práva   na   informácie   médií,   ktorých   úlohou   je nastavovať zrkadlo spoločnosti.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 3 Sž 8/2014 zo dňa 24. 02. 2015 porušil právo sťažovateľa na slobodu prejavu a právo na informácie zaručené čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy SR a čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sž 8/2014 zo dňa 24. 02. 2015 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z me dzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu.   Podnikanie   v   odbore   rozhlasu   a   televízie   sa   môže   viazať   na povolenie   štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť,   môže   podliehať   takým   formalitám,   podmienkam,   obmedzeniam   alebo sankciám,   ktoré   stanovuje   zákon,   a   ktoré   sú   nevyhnutné   v   demokratickej   spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   územnej   celistvosti   alebo   verejnej   bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Ako zo sťažnosti vyplýva, sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv rozsudkom   najvyššieho   súdu   tým,   že   sa   nedokázal   logicky   a   konzistentne   vysporiadať s aplikáciou rozsudku Jersild proti Dánsku, nezaoberal sa otázkou proporcionality, ktorú rovnako ako otázky legality a legitimity neposúdil v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre   ľudské   práva,   no   najmä   tým,   že   si   osvojil   právne   závery   vyslovené   radou   v   jej rozhodnutí.

Sťažovateľka však v prvom rade polemizuje s právnymi názormi a závermi rady a jej rozhodnutia   pomeriava   s   judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva.   To,   čo najvyššiemu súdu vytýka, sú v podstate jeho právne závery o tom, že rada sa vysporiadala so   skonštatovaným   priestupkom   proti   zákonu   o   vysielaní   a   retransmisii   zákonným spôsobom rešpektujúcim povinnosť výkladu práva v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Ústavný súd zásadne nemá oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (napr. II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00).   Inými   slovami,   úlohou   ústavného   súdu   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy   (m.   m.   I.   ÚS   13/01, I. ÚS 17/01).

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Posúdenie   veci   všeobecným   súdom   sa   môže   stať   predmetom   kritiky   zo   strany ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Najvyšší   súd   sa   v   sťažnosťou   napadnutom   rozsudku   svedomito,   zrozumiteľne, konzistentne   a   spôsobom   súladným   s   ústavou   vysporiadal   s   predmetom   konania, z odôvodnenia   rozsudku   je   zrejmá   vlastná   úvaha   o   skutkovom   a   právnom   posúdení preskúmavaného   správneho   rozhodnutia   rady   a   konania,   ktoré   mu   predchádzalo, vysporadajúc sa s tvrdeniami a námietkami sťažovateľky. Jediná výhrada, ktorú možno voči tomuto rozsudku vzniesť, je skutočnosť, že najvyšší súd fakticky ponechal bez povšimnutia časť   konania   predchádzajúcu   vydaniu   ním   preskúmavaného   správneho   rozhodnutia, osobitne   vysporiadanie   sa   so   záverom   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Sž/3/2013 z 30. októbra 2013, pretože by bolo žiaduce, aby ním preskúmavané správne rozhodnutie konfrontoval   s   požiadavkami   tohto   zrušujúceho   rozsudku,   najmä   či   správny   orgán rešpektoval právny názor správneho súdu v ňom vyslovený.

Toto opomenutie však nemá vplyv na hodnotenie namietaného rozsudku najvyššieho súdu ako nerešpektujúceho požiadavku rešpektovania základných práv a ľudských slobôd a ústavnokomformného výkladu všeobecne záväzných právnych predpisov.

Ústavný   súd   zistil,   že   najvyšší   súd   v   ani   jednom   z   citovaných   rozsudkom nespochybnil právne závery rady, a to aj v prípade zrušenia jej rozhodnutia. Ústavný súd vytkol nedostatočné vysporiadanie sa s námietkami a tvrdeniami sťažovateľky. Na základe sťažnosti a jej príloh ani ústavný súd nemá potrebu spochybňovať závery najvyššieho súdu v napadnutom   rozsudku.   Rozsudok   najvyššieho   súdu,   rovnako   ako   aj   rozhodnutie   rady preukazujú k slobode slova a k právu na informácie rešpekt, nepopierajú ich. Najvyšší súd sa veci venoval z hľadísk, ktoré sťažovateľka aj v tomto konaní pokladala za kľúčové, či už z hľadiska   sťažovateľkou   namietaného   skutkového   hodnotenia   vystúpenia v kontexte postojov redaktorov alebo z hľadiska výkladu práva na informácie a slobodu prejavu Európskym súdom pre ľudské práva v citovaných rozsudkoch.

Vzhľadom na dôraz, aký kladie sťažovateľka na rolu médií, ako aj na právo verejnosti na informácie, o ktorom práve deklaruje, že ho (aj) touto sťažnosťou bráni, nemôže ústavný súd nepoukázať na niekoľko detailov. V prvom rade, ako poukázal aj najvyšší súd, sporný klip zverejnený na web stránke www.cas.sk, podstránke video (tivi.cas.sk) bol uvedený v sekcii   „celebrity“.   Ďalšie   sekcie   sú:   správy,   šport,   zaujímavosti,   funny   videá,   krimi, technika, auto, sexi telá, varenie, Eva; sekcia celebrity nasleduje po správach. Ústavný súd si dovolí vysloviť domnienku, že návštevník tivi.cas.sk, sekcie „celebrity“ o informáciách obsiahnutých v zavesených videách neuvažuje v intenciách verejnej diskusie o probléme, ale skôr očakáva „ľahší žáner“ správ, či už z „cool“ života celebrít alebo o ich faux pas.

Ako aj najvyšší súd skonštatoval, „je na prevádzkovateľovi mediálnej služby, akú spravodajskú   techniku   zvolí,   avšak   nesie   objektívnu   zodpovednosť   za   to,   aby   spôsob spracovania obsahovo neporušil   ústavný a zákonný rámec ochrany spoločnosti (čl. 26 ods. 4 Ústavy SR a čl. 10 bodom 2 Dohovoru v spojení s § 19 ods. 1 písm. e) zákona č. 308/2000 Z. z.), v tomto prípade pred propagáciou a zľahčovaním následkov užívania omamných látok“.

Najvyšší súd jednoznačne vyslovil, že zo strany sťažovateľky „v danom prípade reprezentovaného   redaktorkou   programu,   nebola   potreba   otvoreného   spoločenského dialógu na tému užívania omamných látok v posudzovanom programe nijako prezentovaná, ani neboli uvedené názorové východiská zakladajúce diskusiu na danú tému. Paradoxne, v posudzovanom programe, zaznela z úst M. S. otvorená propagácia užívania predmetnej omamnej látky namiesto alkoholu, a to bez akéhokoľvek vyslovenia kritiky, oponujúceho názoru,   prípadne   jednoznačného   dištancovania   sa   od   uvedených   vyhlásení   speváka zo strany navrhovateľa (redaktorky programu).“.

Sama sťažovateľka si je vedomá dôležitosti kontextu vyjadrenia, pričom v prípade sporného videa mala možnosť tento kontext aktívne dotvoriť. Zo sťažnosti a z jej príloh mohol ústavný súd zistiť obsah videa, najmä výroky a komentáre redakcie, zhodne   uvádzané   sťažovateľkou,   radou   i   najvyšším   súdom.   Rozpor   nastal   v   hodnotení kontextu,   kedy   sťažovateľka   tvrdila,   že   komentáre   redakcie   smerovali   k   odsúdeniu spevákovho   správania   ako „trápneho   pokusu   o   zviditeľnenie   sa“,   a   najvyšší   súd, že redakciou   dotvorený   kontext   smeroval   k   popretiu „škandalóznosti“ hudobníkovho postoja,   a repliky   a   správanie   redaktorky „nemožno   vnímať   ako   odsúdenie,   príp.   jasné vyjadrenie kritického postoja k vyjadreniam speváka na trému užívania omamnej látky“.

Tento názor jednoznačne a pregnantne vyslovila už rada, ktorá po skonštatovaní vyjadrení a redaktorky tivi.cas.sk uviedla: „Ako   je zo znenia uvedených vyjadrení zrejmé, nepochybne bola nimi rozširovaná, hlásaná myšlienka pozitívneho vplyvu marihuany   minimálne   pri   určitej   skupine   ľudí   (pre   tých,   ktorým   dobre   slúži,   je...   je... požehnaním..). Rovnako bola marihuana vyzdvihovaná nad alkohol a bol prezentovaný názor podporujúci jej legalizáciu (... Ja by som zakázal alkohol a povolil marihuanu). Je možné konštatovať, že marihuana bola vyjadreniami interpreta v podstate odporúčaná. Propagačný charakter programu je nepochybne umocňovaný tým, že autorom uvedených vyjadrení je populárna osobnosť zábavného biznisu, o čom svedčí aj jej úspech v ankete Slávik   a   rovnako   tak   počet   avizovaných   verejných   vystúpení.   Nakoľko   je interpretom hip-hopovej scény a členom populárnej skupiny, má celkom zrejme značný vplyv   na   veľkú   skupinu   najmä   mladých   ľudí,   pre   ktorých   je   rešpektovanou   osobnosťou a vzorom, najmä pokiaľ sa jedná o životný štýl. Na základe predmetného programu mohli mladí ľudia, pre ktorých je životný štýl hviezd show biznisu v mnohých aspektoch určujúci nadobudnúť dojem, že užívanie drog je pre dosiahnutie spoločenskej prestíže nápomocné až žiaduce   a   navyše   je   spoločensky   akceptovateľné,   k   čomu   výrazne   prispieva   aj   fakt, že redaktorka   svojimi   komentármi   stavala   vyjadrenia do   pozície   bežnej, prirodzenej súčasti každodenného života spoločnosti, čím ich nepochybne do veľkej miery zľahčovala a dokonca je možné konštatovať, že boli verejne otvorene ospravedlňované. Uvedené potom môže mať za následok imitáciu uvedeného životného štýlu vrátane užívania omamných látok práve mladými ľuďmi.“

Nemožno   však   inak,   než   súhlasiť   s   tvrdením   sťažovateľky   o   potrebe   poskytovať ochranu slobode prejavu, ako i právu (verejnosti) na informácie. Táto by však nemala opomínať čl. 13 ods. 2 ústavy, v zmysle ktorého medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom, ako ani čl. 26 ods. 4 ústavy, ktorý vymedzuje podmienky obmedzenia slobodu prejavu a práva vyhľadávať a šíriť informácie, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Slovenský právny poriadok marihuanu pokladá za látku (drogu), ktorej užívanie nepovoľuje bez   ohľadu   na   vek,   pričom   dôvod   tohto   zákazu   možno   subsumovať   pod   opatrenie nevyhnutné na ochranu verejného zdravia.

Je   tiež   pravdou,   že   o   tejto   problematike   existuje   nejednotnosť   v   odbornej   obci i verejnosti, a to z hľadiska medicínskeho, ako aj rekreačného užívania drogy. Relácia, ktorú sťažovateľka háji, je programom zábavného typu, nie je debatnou platformou. No najmä tak, ako ju zostavila a zverejnila sťažovateľka, vrátane hlavného titulku, ju nemožno považovať za argument v tejto diskusii, ktorá navyše nie je aktuálne na Slovensku mediálne „živá“, a to ani na sociálnych médiách, ani za „nastavovanie zrkadla“, či za reláciu, bez ktorej by došlo k obmedzeniu práva verejnosti na informácie. Spôsob, ako s vystúpením sťažovateľka naložila, naznačuje skôr zámer sťažovateľky nezaostať za „informovaním“ voči ostatným bulvárnym platformám a súčasne sa od nich odlíšiť popretím údajného škandálu a hraničí so zneužitím slobody prejavu a práva tretích subjektov na informácie.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   teda   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie, preto dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatneným návrhom. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr.   III.   ÚS   263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky z hľadiska možnosti porušenia jej práv podľa čl.   26   ods.   1,   2   a   4   ústavy   a   čl.   10   ods.   1   a   2   dohovoru   vyhodnotil   ako   zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa § 25 ods. 2 zákon o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015