znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 484/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2013 predbežne a podľa   §   73b   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním   a   o   postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov prerokoval návrh JUDr. E. P., B., zastúpeného spoločnosťou K. s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. M. D., PhD., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/20/13-K z 25. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Návrh JUDr. E. P.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený a rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/20/13-K z 25. júna 2013   p o t v r d z u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bol 21.   augusta 2013 doručený návrh JUDr. E. P., B. (ďalej len „navrhovateľ“), na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/20/13-K z 25. júna 2013 (ďalej len „namietané rozhodnutie“).

Z obsahu   návrhu   a jeho   príloh   vyplýva,   že   navrhovateľ   od   21.   novembra   2011 opätovne vykonával funkciu člena predstavenstva spoločnosti T., a. s., ktorej akcionárom je Ministerstvo   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo“). Na základe rozhodnutia ministerstva bol navrhovateľ s účinnosťou od 1. augusta 2012 z tejto funkcie odvolaný.

Podľa vyjadrenia navrhovateľa mu 23. mája 2013 výbor doručil oznámenie o začatí konania vo   veci   ochrany   verejného záujmu a zamedzenia   rozporu   záujmov podľa   čl.   9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný zákon“). Navrhovateľ   uviedol,   že   začatie   konania   výbor   odôvodnil   jeho   údajným   nesplnením povinnosti   vyplývajúcej   z čl.   7   ods.   1   ústavného zákona,   a teda   že   do   31.   marca   2013 nepodal   oznámenie   funkcií,   zamestnaní,   činností   a   majetkových   pomerov   (ďalej   len „oznámenie“) za predchádzajúci kalendárny rok 2012. Výbor ho súčasne vyzval, aby sa k uzneseniu   vyjadril.   Následne   24.   júla   2013   bolo   navrhovateľovi   doručené   namietané rozhodnutie výboru, v ktorom tento orgán verejnej moci konštatoval, že došlo k porušeniu povinnosti vyplývajúcej z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona, pretože navrhovateľ ako bývalý verejný funkcionár nepodal oznámenie za rok 2012, za čo mu podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona bola uložená pokuta v sume 805 €.

Navrhovateľ vyslovil názor, že ako bývalý verejný funkcionár, ktorý bol z výkonu funkcie odvolaný s účinnosťou od 1. augusta 2012, nebol povinný podať oznámenie, a preto výbor nemohol konštatovať porušenie povinnosti podľa ústavného zákona. V tomto ohľade sa navrhovateľ odvolával na doslovné znenie čl. 7 ods. 1 ústavného zákona, z ktorého podľa neho   vyplýva,   že   danú   povinnosť   má   len   verejný   funkcionár,   ktorý   sa   ujme   funkcie, a verejný funkcionár počas výkonu funkcie. Keďže on v čase, keď malo podľa výboru dôjsť k splneniu povinnosti, už nezastával verejnú funkciu, nebol povinný požadované oznámenie za   prechádzajúci   kalendárny   rok   podať.   Navrhovateľ   dodal,   že   z uvedeného   dôvodu považuje rozhodnutie výboru za také, ktoré je v rozpore s ústavným zákonom, pretože ho sankcionovalo   za   povinnosť,   ktorú   podľa   svojho   názoru   už   nemal.   Podľa   neho   výbor pochybil, keď proti nemu ako bývalému verejnému funkcionárovi viedol konanie a ukončil ho namietaným rozhodnutím.

Na   podporu   svojej   argumentácie   navrhovateľ   poukázal   na   skoršiu   judikatúru ústavného súdu (IV. ÚS 293/07, IV. ÚS 75/08), z ktorej podľa neho vyplýva, že povinnosť podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona je verejný funkcionár povinný plniť len počas výkonu verejnej funkcie a že po jej skončení už takú povinnosť nemá. Podľa názoru navrhovateľa namietané rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo podľa neho potvrdzuje aj nález ústavného súdu vo veci sp. zn. IV. ÚS 95/08.

Navrhovateľ   súčasne   namietal,   že   rozhodnutie   výboru   je   aj   nedostatočne odôvodnené,   a tým   aj   nepreskúmateľné,   pretože   nereaguje   na   jeho   argumenty,   ktoré predostrel vo svojom vyjadrení. Navrhovateľ zastáva názor, že z namietaného rozhodnutia nie je možné zistiť, akými úvahami sa výbor pri rozhodovaní riadil.

Na základe uvedených skutočností   navrhovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol nálezom   o zrušení   namietaného   rozhodnutia   výboru   a aby   Kancelárii   Národnej   rady Slovenskej republiky uložil povinnosť uhradiť mu trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30 dní odo   dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým bolo rozhodnuté o pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu   na preskúmanie   rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia.   Konanie   o preskúmaní   takéhoto   rozhodnutia   pred ústavným   súdom   upravujú ustanovenia   zákona.   Rozhodnutie   ústavného   súdu   je   konečné   okrem   rozhodnutia   podľa čl. 12 ods. 2.

Podľa § 73a ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním   a   o   postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sa konanie o preskúmaní   rozhodnutia   vo veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu záujmov začína na návrh verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva   konanie   o návrhu   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu záujmov podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného   funkcionára   je   v   rozpore   s   ústavným   zákonom   o   ochrane   verejného   záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Ústavný súd v uznesení č. k. PLz. ÚS 1/07-3 z 2. mája 2007, ktoré bolo prijaté podľa § 6 zákona o ústavnom súde o zjednotení odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu na konanie vo veciach podľa čl. 9 a nasledujúcich ústavného zákona, konštatoval, že na toto konanie sa vzťahuje § 25 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Preskúmaním   obsahu   navrhovateľovho   návrhu   dospel   ústavný   súd   k zisteniu,   že navrhovateľ namietal rozhodnutie výboru jednak z dôvodu, že je protiústavné, keďže výbor konštatoval   porušenie   povinnosti   podľa   čl.   7   ods.   1   ústavného   zákona,   pretože za kalendárny   rok   2012   nepodal   oznámenie   do   31.   marca   2013,   hoci   podľa   názoru navrhovateľa   ho   táto   povinnosť   s ohľadom   na   odvolanie   z funkcie   k 1.   augustu   2012 nezaväzovala, a zároveň z dôvodu, že namietané rozhodnutie je podľa neho nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné.

Podľa čl. 2 ods. 1 písm. zb) ústavného zákona sa tento zákon vzťahuje na funkcie štatutárneho   orgánu   alebo   členov   štatutárneho   orgánu   obchodných   spoločností so stopercentnou majetkovou účasťou štátu.

Podľa   čl. 3   ods. 1   ústavného   zákona   je   verejným   funkcionárom   na   účely   tohto ústavného zákona každý, kto vykonáva funkciu uvedenú v čl. 2 ods. 1. Na účely čl. 7 a 8 a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a 8, sa osoba, ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka   odo   dňa skončenia výkonu verejnej funkcie.

V zmysle čl. 7 ods. 1 ústavného zákona verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať písomné   oznámenie   za   predchádzajúci   kalendárny   rok,   v ktorom   uvedie   skutočnosti špecifikované   v ústavnom   zákone   týkajúce   sa   jeho   funkcií,   zamestnaní,   činností a majetkových pomerov.

Z citovaných   dikcií   ústavného   zákona   vyplýva,   že   na   navrhovateľa   ako   člena predstavenstva   spoločnosti   (T.,   a.   s.)   so   stopercentnou   majetkovou   účasťou   štátu   sa vzťahoval tento ústavný zákon, ktorý mu ako verejnému funkcionárovi ukladal aj povinnosť podať oznámenie za stanovených podmienok a v stanovených lehotách.

Navrhovateľova zásadná výhrada proti namietanému rozhodnutiu výboru sa svojím obsahom zakladala aj na právnom názore, podľa ktorého verejný funkcionár nie je povinný podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona za kalendárny rok, v ktorom prestal vykonávať verejnú funkciu. Na podporu svojich tvrdení navrhovateľ poukázal na skoršiu judikatúru ústavného súdu (napr. IV. ÚS 293/07, IV. ÚS 75/08, IV. ÚS 95/08), v rámci ktorej ústavný súd judikoval, že verejný funkcionár sa v období po skončení výkonu funkcie nemôže dopustiť porušenia povinností podľa „čl. 7 ods. 1, 2, 5 písm. a) ústavného zákona“, pretože tieto povinnosti už nemá.

Na tomto mieste považuje ústavný súd za nevyhnutné upriamiť pozornosť na svoje rozhodnutie   (uznesenie)   č.   k.   PLz.   1/2010-10   zo   7.   júla   2010   vo   veci   zjednotenia odchylných   právnych   názorov   senátov,   v   ktorom   prijal   zjednocujúce   stanovisko, podľa ktorého „verejný   funkcionár   má   po   skončení   výkonu   funkcie   povinnosť   podať oznámenie   podľa   čl. 7   ods.   1   ústavného   zákona   č. 357/2004   Z.   z.   o ochrane verejného záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných   funkcionárov   v znení   ústavného   zákona č. 545/2005 Z. z. za dobu výkonu funkcie v kalendárnom roku,   v ktorom skončil aktívny výkon   funkcie   do   31.   marca   nasledujúceho   kalendárneho   roku“. Zdôraznil   pritom,   že zmyslom   konania vo veci   ochrany verejného záujmu a zamedzenia   rozporu   záujmov je preveriť plnenie ústavného zákona, ktorý ustanovuje povinnosti počas aktívneho výkonu funkcie,   po   jeho   skončení,   vrátane   tzv. postzamestnaneckých   povinností   (typicky   čl. 8 ústavného zákona). Počas celého obdobia a v každom momente aktívneho výkonu funkcie musí byť dodržiavaný tento ústavný zákon, a z tohto dôvodu musí byť jeho dodržiavanie kontrolované. Preto je rozumné, že verejný funkcionár je po ukončení aktívneho výkonu funkcie povinný urobiť oznámenie aj za dobu výkonu funkcie v poslednom kalendárnom roku výkonu funkcie, a to do 31. marca nasledujúceho kalendárneho roku. Samozrejme, funkcionára už nemožno sankcionovať stratou funkcie. Avšak v prípade, ak by kontrolný orgán   (v   predmetnej   veci   výbor)   zistil,   že   v čase   aktívneho   výkonu   funkcie   došlo k porušeniu povinností podľa ústavného zákona, môže verejnému funkcionárovi uložiť tam stanovenú pokutu.

Ak by sa ústavný súd stotožnil s právnym názorom navrhovateľa, znamenalo by to, že časť jeho aktívneho výkonu funkcie by nebola preverená, a tým by bol popretý účel citovaného ústavného zákona. Skutočnosť, že tu ústavodarca podporne použil konštrukciu právnej fikcie používajúc designát „verejný funkcionár“ aj na určité obdobie po skončení aktívneho výkonu funkcie osoby, má len legislatívno-technický charakter a nemá v danej súvislosti žiadnu relevanciu. Ústavodarca mohol postupovať aj tak, že by určil osobám po skončení funkcie danú povinnosť nenazývajúc ich verejným funkcionárom, pričom by dosiahol rovnaký výsledok a naplnil by sa účel ústavného zákona.

Vzhľadom na to, že súčasťou princípu právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy (a tým aj predvídateľnosti práva) je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní   v   rovnakých   podmienkach   dala   rovnaká   odpoveď   (napr.   I.   ÚS   87/93, PL. ÚS 16/95,   II.   ÚS   80/99),   niet   rozumného   dôvodu   odchýliť   sa   od   právneho   záveru ústavného súdu ustáleného v citovanom zjednocujúcom stanovisku č. k. PLz. 1/2010-10 zo 7. júla 2010.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   vzhľadom   na   skutkové   okolnosti navrhovateľovho prípadu a s prihliadnutím na argumentáciu a odôvodnenie zjednocujúceho stanoviska,   pod   ktoré   je   potrebné   nepochybne   subsumovať   aj   navrhovateľovu   situáciu, ústavný súd hodnotí jeho zásadnú námietku (že ako bývalý verejný funkcionár nemohol porušiť povinnosť podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona) ako nedôvodnú.

Navrhovateľ   predniesol   aj   námietku   o tom,   že   namietané   rozhodnutie   považuje za nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné a za také, ktoré nereaguje na jeho podstatné argumenty a z ktorého nemožno usúdiť, akými úvahami sa výbor pri rozhodovaní riadil.

Ako z § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde vyplýva, predmet tohto konania, v rámci ktorého   ústavný   súd   plní   funkciu   orgánu   rozhodujúceho   o   opravnom   prostriedku   proti rozhodnutiu   výboru,   je   jednoznačne   obmedzený   výlučne   na   posúdenie   konania navrhovateľa   ako   verejného   funkcionára   z   hľadiska   jeho   konformnosti   s   príslušnými ustanoveniami ústavného zákona. Primárnym impulzom vzniku tohto konania je konanie verejného funkcionára, ktorý je povinný plniť povinnosti vyplývajúce pre neho z ústavného zákona. Tomu zodpovedá aj koncept prieskumnej právomoci ústavného súdu, keďže podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného funkcionára   je   v rozpore   s   ústavným   zákonom,   rozhodnutie   orgánu   svojím   uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Ústavný   súd   už   vyslovil,   že   námietku   navrhovateľa   o vecnej   nesprávnosti namietaného rozhodnutia považuje za nedôvodnú. V nadväznosti na uvedené ústavný súd hodnotí namietané rozhodnutie ako vecne správne, pretože vychádzajúc zo zjednocujúceho stanoviska č. k. PLz. 1/2010-10 zo 7. júla 2010 navrhovateľ porušil povinnosť podľa čl. 7 ods.   1   ústavného   zákona,   keďže   do   31.   marca   2013   nepodal   výboru   oznámenie za predchádzajúci   kalendárny   rok   2012,   hoci   v tomto   roku   do   31.   júla   2012   aktívne vykonával verejnú funkciu podľa čl. 2 ods. 1 písm. zb) ústavného zákona. Ústavný súd sa zároveň domnieva, že odôvodnenie namietaného rozhodnutia obsahuje dostatok skutkových a právnych dôvodov ako základ pre jeho výrok. Z rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že v rámci konania výbor umožnil navrhovateľovi sa k veci vyjadriť, je zjavné, na základe ktorých ustanovení ústavného zákona výbor rozhodol, ktoré skutkové zistenia boli preň určujúce a akým spôsobom dospel k určeniu sankcie. Aj keď výbor nereagoval na konkrétne námietky navrhovateľa, len generálne konštatoval, že jeho argumentácia ho nemôže zbaviť zodpovednosti   za   porušenie   uvedenej   povinnosti,   táto   skutočnosť   sama   osebe   aj s prihliadnutím   na   vecnú   správnosť   namietaného   rozhodnutia nezakladá   dôvod   na   jeho zrušenie ústavným súdom.

Pravdaže,   ústavný súd neopomína skutočnosť,   že   v priebehu svojej   rozhodovacej činnosti podľa jedenásteho oddielu druhej hlavy tretej časti zákona o ústavnom súde už uviedol, že sa v tomto konaní nemôže v niektorých osobitných prípadoch obmedziť iba na posúdenie   otázky,   či   navrhovateľ   ako   verejný   funkcionár   v   oznámení   podľa   čl.   7 alebo čl.   8   ústavného   zákona   uviedol   neúplné   alebo   nepravdivé   údaje   alebo   či   porušil povinnosť   alebo   obmedzenie   ustanovené   týmto   ústavným   zákonom   alebo   zákonom (IV. ÚS 1/07).   „Osobitosť“   však   identifikoval   v porušení   procesných   zásad   zaručujúcich právo   na   spravodlivý   proces   garantované   čl.   46   a   nasledujúcimi   Ústavy   Slovenskej republiky, keď výbor pristúpil k vyvodeniu zodpovednosti voči verejnému funkcionárovi, ktorý   sa   pred hlasovaním o rozhodnutí   podľa   čl. 9 ods.   6 ústavného zákona o ochrane verejného   záujmu vzdal   svojej   funkcie.   Ústavný   súd   potom   v danej   kauze zistil   rozpor postupu   výboru   s poslednou   vetou   čl.   9 ods.   12 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu (obdobne III. ÚS 20/07). O takýto prípad však u navrhovateľa nejde.

Ústavný súd dodáva, že zjavná neopodstatnenosť posudzovaného návrhu vyplýva nepochybne z toho, že konanie navrhovateľa bolo v rozpore s právami a povinnosťami uloženými   mu   ústavným   zákonom,   čo   ústavný   súd   nemohol   prehliadnuť,   a   tak   návrh navrhovateľa   už pri   jeho predbežnom   prerokovaní odmietol   ako   zjavne neopodstatnený a napadnuté rozhodnutie výboru podľa § 73b ods. 3 prvej vety zákona o ústavnom súde potvrdil.

Takýto   postup   je   v   súlade   s už   citovaným   uznesením   pléna   ústavného   súdu č. k. PLz. ÚS 1/07-3 z 2. mája 2007, podľa ktorého „Na konanie o návrhoch vo veciach ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa   čl.   9   a   nasledujúcich ústavného zákona... sa vzťahuje § 25 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje“.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   o   návrhu   navrhovateľa   po   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2013