znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 484/2012-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Auxta a zo sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a Rudolfa   Tkáčika   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 12. marca   2013   prerokoval   sťažnosť   P.   C.   a M.   C.,   obaja   bytom   B.,   zastúpených spoločnosťou H., s. r. o., Advokátska kancelária, B., v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. P. K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 11 C 84/1991 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. C. a M. C. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 84/1991 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   II p r i k a z u j e v   konaní   vedenom pod sp. zn. 11 C 84/1991 konať bez zbytočných prieťahov.

3. P. C. a M. C. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré im j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločne a nerozdielne P. C. a M.   C.   trovy   konania   v   sume   284,86   €   (slovom   dvestoosemdesiatštyri   eur a osemdesiatšesť   centov)   na   účet   ich   právneho   zástupcu,   spoločnosti   H.,   s. r. o., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta 2012   doručená   sťažnosť   P.   C.   a M.   C.,   obaja   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 84/1991.

1.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   E.   L.   a M.   L.,   obaja   bytom   B.   (ďalej   len   „právni predchodcovia sťažovateľov“), podali 16. januára 1991 žalobu o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti. Vo veci „bolo vydaných viacero rozsudkov súdu   prvého   stupňa,   ako   aj   viacero   rozhodnutí   odvolacieho   súdu“,   no   napriek   tomu „nebolo ku dňu podania tejto sťažnosti stále právoplatne rozhodnuté a vec je opätovne prejednávaná súdom prvého stupňa. Vec nie je skončená ani po uplynutí viac ako 21 rokov od   podania   žaloby.   Sťažovatelia   (resp.   právni   predchodcovia   sťažovateľov)   sa   vždy zúčastnili   vytýčených   pojednávaní   a poskytovali   súdu   všetku   potrebnú   súčinnosť. Sťažovatelia   sa   na   Okresnom   súde   Bratislava   II   listom   zo   dňa   12.10.2010   domáhali vytýčenia   pojednávania   a potom   následne   podali   aj   sťažnosť   zo   dňa   23.2.2011   proti porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Do dnešného dňa nie je vo veci prvostupňovým súdom rozhodnuté.“.

K žalovanej veci sťažovatelia uviedli, že „v danom prípade vystupujú ako podieloví spoluvlastníci   len   3   subjekty   a existujú   reálne   len   2   spoluvlastnícke   podiely (spoluvlastnícky podiel sťažovateľ, ako aj ich právnych predchodcov patril/patrí do BSM). Obdobné   prípady   s identickým   právnym   a skutkovým   stavom   boli   súdmi   rozhodnuté v podstatne kratšom časovom období.“.

Nečinnosťou   okresného   súdu   vznikla   sťažovateľom   podľa   ich   názoru „ujma spôsobená   bezdôvodným   predlžovaním   stavu   právnej   neistoty,   kedy   všeobecné   súdy nedokázali   rozhodnúť...   vec   v primeranej   lehote.   Treba   prihliadnuť   aj   na   skutočnosť, že sťažovatelia v predmetnej nehnuteľnosti trvale žijú v spoločnej domácnosti a nemôžu danú nehnuteľnosť riadne užívať, keďže z dôvodu nesúhlasu odporcu nie je možné vykonať na nehnuteľnosti stavebné úpravy, ktoré sú vzhľadom na vek rodinného domu nevyhnutné. Potreba zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti je tak veľmi urgentná.“.

2. Ústavný súd prijal uznesením č. k. III. ÚS 484/2012-8 z 2. októbra 2012 sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie. Následne 17. októbra 2012 vyzval prostredníctvom jeho predsedníčky   okresný súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti, zaslanie relevantného   súdneho   spisu   a na   oznámenie,   či   súhlasí   s upustením   od   ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

3. Okresný súd doručil ústavnému súdu 20. novembra 2012 svoj súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci i vyjadrenie zákonného sudcu k vecnej stránke prijatej sťažnosti,   v ktorom   zdôrazňuje   nadmernú   pracovnú   zaťaženosť   z hľadiska   počtu nevybavených   vecí,   ktoré   mu   boli   po   jeho   nástupe   na   okresný   súd   (15.   apríl   2003) pridelené.   Zdôrazňuje,   že „sťažovatelia   vstúpili   do   konania   namiesto   pôvodných navrhovateľov až v priebehu konania“, a preto podal stručný prehľad úkonov okresného súdu až v období po podaní návrhu na vstup sťažovateľov do konania (9. decembra 2004). Svoje   vyjadrenie   zákonný   sudca   uzatvára   hodnotením,   podľa   ktorého „z   jeho   strany v konaní nedošlo k subjektívnym prieťahom. Pokiaľ v niektorých štádiách konania došlo k väčším   časovým   odstupom   medzi   jednotlivými   úkonmi   súdu,   bolo   to   spôsobené pracovnou   zaťaženosťou   sudcu.“.   Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení okrem iného uviedla, že „v predmetnom konaní sa jedná a skutkovo i právne náročnú vec“,   že „neboli   zistené   prieťahy   v konaní,   ktoré   by   boli   zavinené   sťažovateľmi“, a že „zistené   prieťahy   v konaní   boli   spôsobené   nečinnosťou   súdu   a tieto   považuje za zbytočné zo strany súdu“.

Z chronológie,   ktorá   je   súčasťou   vyjadrenia   okresného   súdu,   vyplývajú   tieto procesné úkony žalovaného súdu v označenom konaní:

„16.01.1991 - návrh   na   vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   podaný na Obvodný súd Bratislava 2 (najskôr zn. 11 Nc/13/1991, potom zn. 11C/84/1991)

18.04.1991 - termín   pojednávania;   odročené   na   neurčito   s   tým,   že   súd   vyčká na ukončenie veci o neplatnosť kúpnej zmluvy pod zn. 11 C/86/1991

24.10.1991- termín pojednávania; odročené na neurčito za účelom vyžiadania spisu 11C/86/1991

22.01.1992 - vyžiadanie spisu 11 C/86/1991

01.04.1992 - vyžiadanie spisu 11C/86/1991

25.05.1992 - termín pojednávania; odročené na termín 10.06.1992

10.06.1992 - meritórne prejednávanie veci; odročené na termín 01.07.1992

01.07.1992 - odročené na 03.07.1992 za účelom vyhlásenia rozsudku

02.07.1992 - námietka zaujatosti podaná odporcom

03.07.1992 - z dôvodu námietky zaujatosti odročené na neurčito

08.07.1992 - spis   predložený   Mestskému   súdu   v   Bratislave   na   rozhodnutie o námietke

15.07.1992 - vrátenie   spisu   bez   rozhodnutia,   predčasne   predložené,   absentuje vyjadrenie predsedu senátu k námietke

27.07.1992 - opätovné predloženie spisu na Mestský súd v Bratislave

29.09.1992 - rozhodnutie Mestského súdu v Bratislave č. k. 9Nc/14/1992

16.10.1992 - spis doručený na Obvodný súd Bratislava 2

18.11.1992 - termín pojednávania; odročené na termín 30.11.1992

30.11.1992 - vyhlásený rozsudok

11.02.1993 - odvolanie navrhovateľov voči výroku rozsudku o trovách právneho zastúpenia

24.02.1993 - stanovisko odporcu k odvolaniu

11.03.1993 - spis predložený Mestskému súdu v Bratislave

19.03.1993   -   uznesenie   odvolacieho   súdu   č.   7Co/64/1993,   ktorým   bol   rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie

02.06.1993 - spis doručený na Obvodný súd Bratislava 2

08.09.1993 -   termín   pojednávania;   odročené na   neurčito za   účelom nariadenia znaleckého   dokazovania,   za   účelom   doručenia   špecifikácie   nákladov,   pripojenie archívneho spisu, oznámenie mena znalca

13.12.1993 - termín pojednávania

17.05.1993 - uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania

25.07.1994 - doručenie znaleckého posudku

18.01.1995 - termín   pojednávania;   meritórne   prejednávanie   veci,   odročené za účelom predvolania znalca

30.01.1995 - odročené za účelom vyhlásenia rozsudku

01.02.1995 - ospravedlnenie odporcu z pojednávania a žiadosť o preloženie

02.02.1995 - vyhlásený rozsudok

03.04.1995 - odvolanie odporcu voči rozsudku

18.05.1995 - vyjadrenie zástupcu navrhovateľov k odvolaniu odporcu

01.06.1995 - predloženie spisu Mestskému súdu v Bratislave

15.08.1995   -   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   č.   k.   9Co/164/1995,   ktorým   bol rozsudok súdu prvého stupňa zrušený

12.09.1995 - spis doručený na Obvodný súd Bratislava 2

08.11.1995 - návrh odporcu na prerušenie konania

13.11.1995 - termín pojednávania; odročené na termín 22.11.1995

22.11.1995 - pojednávanie odročené na neurčito, za účelom doloženia špecifikácií účastníkov

30.12.1995 - predvolanie odporcu na informatívny výsluch

13.02.1996 - predvolanie odporcu a navrhovateľa na informatívny výsluch

24.04.1996 - termín   pojednávania;   zamietnutý   návrh   odporcu   na   prerušenie konania; pojednávanie odročené na termín 22.05.1996

21.05.1996 - uznesenie o priznaní znalečného

22.05.1996 - pojednávanie odročené - neúčasť odporcu (kúpeľná liečba)

10.07.1996 - odročené na neurčito z dôvodu predloženia spisu na Mestský súd v Bratislave (odvolanie odporcu voči uzneseniu zo dňa 21.05.1996)

13.12.1996 - predloženie spisu na odvolací súd

09.01.1997 - rozhodnutie č. k. 13Co/422/1996, ktorým bolo uznesenie potvrdené

14.02.1997 - spis doručený na Okresný súd Bratislava II

28.04.1997 - námietka zákonnej sudkyne

21.05.1997 - predloženie spisu na Krajský súd v Bratislave

15.07.1997 - rozhodnutie   28Nc/12/1997,   ktorým   bola   sudkyňa   vylúčená z prejednávania veci

04.08.1997 - doručenie spisu na Okresný súd Bratislava II

07.11.1997 - opatrenie predsedu súdu - prikázanie veci na vybavenie inému sudcovi v zmysle rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave

25.02.1998 - termín pojednávania; odročené na nový termín

01.04.1998 - (neúčasť   odporcu)   odročené   na   neurčito   za   účelom   preverenia ďalšieho trvania PN odporcu

01.04.1998 - výzva odporcovi a zamestnávateľovi o oznámenie trvania (ukončenia) PN

22.04.1998 - oznámenie zamestnávateľa o ukončení PN odporcu

27.04.1998 - oznámenie odporcu, predloženie dokladu o ukončení PN

22.06.1998 - termín pojednávania; odročené na nový termín

22.06.1998   -   uznesenie,   ktorým   súd   konanie   o   návrhu   na   vydanie   predbežného opatrenia zastavil

23.09.1998   -   termín   pojednávania;   odročené   za   účelom   nariadenia   znaleckého dokazovania

08.04.1999 - nariadenie znaleckého dokazovania

16.06.1999 - odvolanie odporcu voči uzneseniu zo dňa 08.04.1999

15.07.1999 - vyjadrenie navrhovateľov k odvolaniu odporcu 03.08.1999 - predloženie spisu odvolaciemu súdu

16.09.1999   -   rozhodnutie   č.   k.   19Co/197/1999,   ktorým   bolo   odvolanie   odporcu odmietnuté

13.10.1999 - spis doručený na Okresný súd Bratislava II

15.10.1999 - doručovanie rozhodnutia účastníkom

15.11.1999 - spis zaslaný znalcovi

11.01.2000 - žiadosť znalca o zabezpečenie dokladov a žiadosť o vyjadrenie súdu k nemožnosti zodpovedania niektorých otázok k znaleckému posudku

24.01.2000 - zaslanie stanoviska súdu znalcovi

27.04.2000 - doručenie znaleckého posudku

16.11.2000 - uznesenie o priznaní znalečného

11.12.2000 - odvolanie odporcu voči uzneseniu zo dňa 16.11.2000

16.05.2001 - odvolanie zaslané na vyjadrenie protistrane

13.02.2002 - oznámenie o vypovedaní plnej moci zástupcu navrhovateľov

18.03.2002 - informatívny výsluch

09.04.2002 - žiadosť zástupcovi navrhovateľov o oznámenie, či došlo k mimosúdnej dohode účastníkov

19.04.2002 -   žiadosť   zástupcu navrhovateľov   o   predĺženie   lehoty na vyjadrenie do 15.05.2002

30.09.2002 - výzva zástupcovi navrhovateľov o oznámenie, či došlo k mimosúdnej dohode účastníkov

21.10.2002 - žiadosť zástupcu navrhovateľov o pokračovanie v konaní, nariadením pojednávania

20.05.2003 - opatrenie predsedu súdu - prikázanie veci inému sudcovi (z dôvodu preradenia zákonnej sudkyne na súd vyššieho stupňa)

03.11.2004 - predloženie   spisu   odvolaciemu   súdu   (odvolanie   odporcu voči uzneseniu o priznaní znalečného)

31.10.2006 - rozhodnutie odvolacieho súdu č.3Co/354/2004, ktorým bolo uznesenie zo dňa 16.11.2000 zrušené

24.11.2006 - spis doručený na Okresný súd Bratislava II

22.06.2007 - doručovanie   rozhodnutia   účastníkom   konania,   výzva   zástupcovi navrhovateľov

11.07.2007 - oznámenie právneho zastupovania

23.07.2007 - výzva znalcovi na vyjadrenie v zmysle rozhodnutia odvolacieho súdu (zdôvodnenie vyúčtovania odmeny a prekročenia lehoty na vypracovanie posudku)

30.07.2007 - vyjadrenie znalca k dožiadaniu súdu

28.09.2007 - výzva znalcovi na vyšpecifikovanie vyúčtovanej odmeny za znalecký posudok

26.10.2007 - opätovné doručovanie výzvy znalcovi (z dôvodu neprevzatia zásielky)

27.11.2007 - urgencia znalcovi

10.01.2008 - rozpis položiek vyúčtovaného znalečného

25.02.2008 - uznesenie o priznaní znalečného

25.04.2008 - opravné uznesenie

25.04.2008 - uznesenie, ktorým bolo znalcovi uložená povinnosť o vrátení poplatku

04.06.2008 - príkaz znalcovi na úhradu sumy v zmysle uznesenia zo dňa 25.04.2008

17.06.2008 - uznesenie, ktorým súd pripustil zámenu účastníkov konania na strane navrhovateľov

11.07.2008 - odvolanie odporcu (voči rozhodnutiu o pripustení zmeny účastníkov konania)

27.08.2008 - predloženie spisu odvolaciemu súdu

31.03.2010 - rozhodnutie   KS   BA   č.   k.   3Co/211/2008,   ktorým   bolo   odvolanie odporcu odmietnuté

08.04.2010 - spis doručený na Okresný súd Bratislava II

13.04.2010 - doručovanie rozhodnutia účastníkom konania

14.10.2010 - žiadosť o nariadenie pojednávania

06.04.2011 - stanovený termín pojednávania na deň 30.05.2011

30.05.2011 - pojednávanie odročené z dôvodu neúčasti odporcu (kúpeľná liečba)

05.09.2011 - termín pojednávania; pojednávanie odročené (pokus o mimosúdnu dohodu)

23.11.2011 - pojednávanie odročené na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania

17.02.2012 - urgencia zástupcovi navrhovateľov na zaslanie otázok na znalca

23.02.2012 - doloženie otázok od zástupcu navrhovateľov

07.03.2012 - uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania

14.05.2012 - zaslanie spisu znalcovi

10.07.2012 - doručenie znaleckého posudku

10.10.2012 - uznesenie o priznaní znalečného

22.10.2012 - stanovený termín pojednávania na deň 03.12.2012.“

Žiadaný súdny spis doručil okresný súd ústavnému súdu 12. decembra 2012, ktorý ho okresnému súdu vrátil 27. februára 2013.

4.   Ústavný   súd   zaslal   23.   novembra   2012   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov vyjadrenie okresného súdu s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.

5.   Svoje   stanovisko   doručili   sťažovatelia   prostredníctvom   právneho   zástupcu ústavnému   súdu   11.   januára   2013.   V ňom   vyjadrili   súhlas   s upustením   od   ústneho pojednávania   vo   veci   a k argumentácii   okresného   súdu   uviedli,   že „voči   zaslaným podkladom (vyjadrenie predsedníčky Okresného súdu Bratislava II   zo dňa 14.11.2012 a vyjadrenie sudcu JUDr. M. S. zo dňa 9.11.2012) nemajú námietky“.

6.   Z vyžiadaného   súdneho   spisu   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil,   že   ku   dňu rozhodovania o sťažnosti nie je predmetné konanie právoplatne skončené.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

V súvislosti s posudzovaným konaním ústavný súd pripomína, že vzhľadom na to, že zákon   o ústavnom   súde   nadobudol   účinnosť   15.   februára   1993   a že   neobsahuje ustanovenie o spätnej pôsobnosti, relevantné obdobie, v ktorom možno skúmať, či došlo alebo   nedošlo   k tzv.   zbytočným   prieťahom   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   začalo 15. februára 1993 (napr. I. ÚS 108/02). K tomu však ústavný súd považuje za potrebné upresniť, že aj keď nie je v zásade oprávnený skúmať a rozhodnúť o porušení základných práv pred 15. februárom 1993, neznamená to, že pri celkovom hodnotení, či za obdobie, ktoré   od   15.   februára   1993   uplynulo,   došlo   alebo   nedošlo   k porušeniu   sťažovateľom označených   základných práv,   nemôže zohľadniť aj stav konania k uvedenému dátumu (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00).

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti,   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom...

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Ústavný   súd   si   už   pri   výklade   „práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov“   garantovaného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

1.   Posudzované   konanie   okresného   súdu   bolo   iniciované   návrhom   právnych predchodcov   sťažovateľov.   Sťažovatelia   vstúpili   do   konania   v dôsledku   procesno-právneho   nástupníctva   na   základe   singulárnej   sukcesie   (právni   predchodcovia sťažovateľov   previedli   ako   podieloví   spoluvlastníci   sporných   nehnuteľností   vlastnícke právo k podielom darovacími zmluvami z 5. februára 2001).

Keďže   singulárna   sukcesia   (na   rozdiel   od   univerzálnej   sukcesie)   nevyvoláva automaticky   aj   procesno-právne   nástupníctvo   (sukcesiu),   musel   konajúci   okresný   súd uplatňovanú   zmenu   svojím   uznesením   pripustiť.   Na   základe   návrhu   sťažovateľov na pripustenie   zmeny   účastníkov   konania   z 9.   decembra   2004   okresný   súd   svojím uznesením č. k. 11 C 84/1991-532 zo 17. júna 2008 pripustil „zámenu účastníkov konania na strane navrhovateľov tak, že z konania vystupujú navrhovatelia: 1. E. L., 2. M. L... a na ich miesto vstupujú: 1. P. C., 2. M. C...“. Právoplatnosťou tohto uznesenia vstúpili sťažovatelia do predmetného konania v tom štádiu, v akom sa nachádzalo pred zmenou účastníkov konania (mutatis mutandis I. ÚS 52/01). Uvedená skutočnosť má podľa názoru ústavného   súdu   zásadný   význam   pre vymedzenie   obdobia,   ktoré   podlieha   posúdeniu namietanej   protiústavnosti   konania   okresného   súdu,   pretože   v   uvedenom   prípade v dôsledku   súdom   povolenej   zmeny   účastníkov   konania   nedošlo   ku   vzniku   nového procesno-právneho   vzťahu,   ale k procesno-právnemu   nástupníctvu   v   už   existujúcom procesno-právnom vzťahu (IV. ÚS 222/03, I. ÚS 82/05, II. ÚS 373/06, III. ÚS 416/2011). Aj   s   prihliadnutím   na   tento   záver   ústavný   súd   nemal   pochybnosť   o   tom, že sťažovateľ môže uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré predchádzalo tejto zmene (obdobne III. ÚS 182/2011).

2. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby v zásade   neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota. Preto na splnenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo   alebo   nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup okresného súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou   ESĽP   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02).

Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

2.1   Základnými   kritériami   hodnotenia   veci   ako   zložitej   je   skutkový   stav   veci a platná právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95). Ústavný súd je toho názoru, že konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva vzhľadom na jeho predmet a právnu povahu sporu nemožno po právnej stránke hodnotiť ako zložitú vec (napr. I. ÚS 24/03).

Právna   úprava   obsiahnutá   v   §   142   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník v znení   neskorších   predpisov   jednoznačne   upravuje   spôsob   zrušenia   a   vyporiadania podielového spoluvlastníctva súdom, ak nedôjde k dohode medzi spoluvlastníkmi.

Ak je zo žalobného návrhu zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha, a je aj správne označený okruh účastníkov konania, je povinnosťou súdu podľa   § 100 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) postupovať v konaní i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.   Ústavný   súd   sa   teda   nestotožňuje   s názorom   okresného   súdu   o právnej náročnosti prejednávanej veci sťažovateľov.

Po   stránke   skutkovej   nemožno   v   konaní   podľa   §   142   Občianskeho   zákonníka vylúčiť náročnosť pri objasňovaní skutkového stavu veci. Faktickú zložitosť veci nemožno teda vylúčiť a môže byť vyvodená neznalosťami, resp. odlišnými názormi spoluvlastníkov na predmet ich podielového spoluvlastníctva, čo následne vyžaduje znalecké dokazovanie a v nadväznosti na to určenie rozsahu a hodnoty podielového spoluvlastníctva.

Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   tvrdil   skutkovú   náročnosť   žalovanej   veci a ústavný   súd   z obsahu   vyžiadaného   spisu   zistil   potenciál   istého   stupňa   skutkovej náročnosti, a to hlavne pri ustaľovaní hodnoty investícií vložených sporovými stranami do nehnuteľností v podielovom spoluvlastníctve. To si vyžiadalo aj znalecké dokazovanie.

Ústavný súd však poukazuje na skutočnosť, že v priebehu napadnutého konania okresný   súd   disponoval   viacerými   znaleckými   posudkami   (posudok   Ing.   J.   M. z 29. decembra   1982,   posudok   Ing.   L.   P.   z 5.   januára   1983,   posudok   Ing. B.   A. z 24. januára 1992, posudok Ing. M. G. z 18. júla 1994, posudok Ing. P. P. z 25. apríla 2000). Napriek tomu uznesením č. k. 11 C 84/1991-587 zo 7. marca 2012 znovu nariadil znalecké dokazovanie na účel určenia hodnoty nehnuteľnosti. Aj táto zistená skutočnosť je podľa názoru ústavného súdu dôkazom, že dĺžku stále právoplatne neskončeného konania (22 rokov) nemožno v žiadnom prípade ospravedlniť istým stupňom skutkovej náročnosti prejednávanej veci.

2.2   Pri   posudzovaní   druhého   kritéria,   t. j.   hodnotenia   prípadných   zbytočných prieťahov v konaní, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovatelia, právni predchodcovia sťažovateľov   aj   ich   právni   zástupcovia   sa   zúčastňovali   nariadených   pojednávaní a na výzvy okresného súdu reagovali. Iba v období od 15. mája 2002 do 21. októbra 2002 možno spomalenie konania pričítať sťažovateľom, ktorí informovali okresný súd o pokuse mimosúdne existujúci spor vyriešiť.

2.3   Postup   okresného   súdu   ako   tretie   kritérium   posúdenia   porušenia   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zhodnotil   ústavný   súd   ako   postup, ktorý vykazoval zbytočné prieťahy.

Obsah súdneho spisu (č. l. 110) nedokazuje žiaden dôvod, pre ktorý bolo potrebné pojednávanie   13.   decembra   1993   odročiť „s   tým,   že   vo   veci   bude   ustanovený   znalec z odboru stavebníctva“. Odporca predsa už 13. septembra 1993 doručil okresnému súdu označenie znalca (č. l. 87), už na pojednávaní 8. septembra 1993 bolo zreteľné, na aký účel má byť znalec ustanovený (č. l. 85), a odporca doručil 21. septembra 1993 okresnému súdu aj špecifikáciu nákladov vynaložených ním na sporné nehnuteľnosti (č. l. 93). Potom pojednávanie   13.   decembra   1993,   na   ktorom   sa   žiadne   dokazovanie   nevykonávalo a okresný súd ho iba odročil so záverom o potrebe ustanoviť znalca, sa javí ako zbytočné. Okrem toho okresný súd znalca následne ustanovil až uznesením č. k. 11 C 84/91-114 zo 17. mája 1994, teda viac ako 5 mesiacov po predchádzajúcom pojednávaní.

Znalecký   posudok   bol   okresnému   súdu   doručený   25.   júla   1994   a najbližším procesným   úkonom   bolo   pojednávanie,   ktoré   sa   uskutočnilo   18.   januára   1995, teda po takmer 6 mesiacoch.

Okresný súd bol bezdôvodne pasívny aj v období od pojednávania 23. septembra 1998, ktoré sa ukončilo so záverom o potrebe znaleckého dokazovania, do jeho nariadenia uznesením č. k. 11 C 84/91-366 z 8. apríla 1999 (viac ako 6 mesiacov).

Nečinnosťou sa postup okresného súdu vyznačoval v období od 27. apríla 2000, keď bol okresnému súdu doručený znalecký posudok, až do 18. marca 2002, keď okresný súd uskutočnil informatívny výsluch právneho zástupcu sťažovateľov (viac ako 1 rok a 10 mesiacov).   V identifikovanom   období   síce   okresný   súd rozhodol   uznesením   o priznaní znalečného (16. novembra 2000) a proti predmetnému uzneseniu bolo podané odvolanie, čo si vyžadovalo štandardný postup prvostupňového súdu po podaní odvolania, no takéto úkony ústavný súd nepovažuje za úkony okresného súdu vo veci. Znaleckým posudkom v priebehu   celého   vymedzeného   obdobia   okresný   súd   disponoval   a rozhodovanie o znalečnom,   ktoré   sa   predĺžilo   v dôsledku   opravného   prostriedku   odporcu, nepredstavovalo   prekážku   pre   ďalšie   úkony   žalovaného   súdu   vedúce   k meritórnemu rozhodnutiu.

Aj po podaní odvolania odporcu proti uzneseniu o priznaní znalečného okresný súd 16. mája 2001, teda po viac ako piatich mesiacoch, uskutočnil jednoduchý procesný úkon – doručil odvolanie na vyjadrenie protistrane.

Najdlhším   obdobím   nečinnosti   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní   bolo obdobie od 21. októbra 2002, keď právny zástupca sťažovateľov okresnému súdu oznámil neúspech pokusu o mimosúdne riešenie sporu a súčasne požiadal „súd, aby vo veci ďalej konal nariadením pojednávania vo veci“ (č. l. 483), do 3. novembra 2004, keď okresný súd predložil spisový materiál vo veci Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní proti prvostupňovému uzneseniu o priznaní znalečného ustanovenému   znalcovi   Ing. P.   P.   (viac   ako   2   roky).   V tejto   súvislosti   pozornosti ústavného súdu   neušla ani skutočnosť,   že okresný súd uznesením č. k. 11 C 84/91-441 zo 16. novembra   2000   rozhodol   o priznaní   znalečného,   odporca   predmetné   uznesenie napadol odvolaním doručeným 11. decembra 2000, no okresný súd vec na rozhodnutie o odvolaní   krajskému   súdu   predložil   až   3.   novembra   2004,   teda   takmer   štyri   roky po podaní   odvolania. Potom,   ako   bol   24.   novembra   2006   spisový   materiál   vrátený z odvolacieho súdu okresnému súdu po rozhodnutí o odvolaní odporcu, okresný súd až v júni 2007 odvolacie uznesenie doručil účastníkom konania (7 mesiacov).

V nasledujúcom období až do 17. júna 2008 okresný súd vychádzajúc z právneho názoru odvolacieho súdu zisťoval skutočnosti relevantné pre rozhodnutie o znalečnom. Ústavný   súd   tu   opätovne   poukazuje   na   absenciu   akejkoľvek   prekážky   pre   postup okresného súdu v merite veci v uvedenom období. Opätovné rozhodovanie o znalečnom nijak procesne a ani hmotno-právne nedeterminovalo postup súdu v predmete sporu.

V predchádzajúcom   odseku   kritizovaný   postup   okresného   súdu   dokresľuje i rozhodovanie o návrhu sťažovateľov na ich vstup do konania na strane navrhovateľa. Predmetný   návrh   sťažovateľov   bol   okresnému   súdu   doručený   9.   decembra   2004, no okresný súd o ňom rozhodol až uznesením č. k. 11 C 84/1991-532 zo 17. júna 2008, hoci   vzhľadom   na skutkový   základ,   o ktorý   sťažovatelia   svoj   návrh   opreli   (darovanie sporných podielov na nehnuteľnosti), nemožno hodnotiť rozhodovanie o zmene účastníkov konania na strane navrhovateľov vôbec ako náročné.

Po   vrátení   veci   okresnému   súdu   z krajského   súdu   a doručení   odvolacieho rozhodnutia   účastníkom   konania   (apríl   2010)   okresný   súd   konal   až   30.   mája   2011 nariadeným pojednávaním (13 mesiacov).

3.   V priebehu   posudzovaného   konania   okresný   súd   spisovým   materiálom nedisponoval   v celkovom   rozsahu   4   roky   a 11   mesiacov,   keď   vec   bola   predložená odvolaciemu súdu na účel rozhodovania o opravných prostriedkoch a námietkach odporcu. Po zvyšnú časť (viac ako 17 rokov) 22 rokov trvajúceho konania však okresný súd spisom disponoval ako rozhodujúci orgán verejnej moci. V jeho postupe ústavný súd identifikoval bezdôvodnú   nečinnosť   v rozsahu   7   rokov   a 5   mesiacov.   Okresnému   súdu   však   treba vytknúť aj nesústredený a neefektívny postup pri rozhodovaní o čiastkových procesných otázkach (priznávanie znalečného) nemajúcich priamy vplyv na rozhodnutie o merite veci. Okresný   súd   sa   v týchto   obdobiach   nevenoval   s náležitou   pozornosťou   rozhodovaniu vo veci samej, a tým bezdôvodne predlžoval stav právnej neistoty účastníkov konania.

Ďalej ústavný súd zdôrazňuje, že okresnému súdu odvolací súd vytkol už pri prvom zrušení rozsudku vo veci samej nedostatočne zistený skutkový stav veci (č. l. 79), pričom okresný súd sa dôsledne záväzným právnym názorom v ďalšom konaní neriadil, čo mu odvolací   súd   pri   zrušení   druhého   meritórneho   rozsudku   vytkol   (č.   l.   202). Teda aj v procese zisťovania skutkového stavu veci ako základu pre rozhodnutie v spore sa okresný   súd   dopustil   chýb   majúcich   v konečnom   dôsledku   význam   aj   z hľadiska základného práva účastníkov garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Všetky uvedené nedostatky v postupe okresného súdu majú za následok skutočnosť, že do dnešného dňa predmetné konanie okresného súdu nie je právoplatne ukončené, trvá už viac ako 22 rokov, čo sa v podmienkach právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy) v ústavnej rovine javí už ako odmietnutie spravodlivosti účastníkov konania. Samotná zistená dĺžka konania   je   v posudzovaných   okolnostiach   prípadu   dôkazom   postupu   okresného   súdu porušujúceho   základné   právo   sťažovateľov   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a podľa   čl.   38   ods.   2   listiny,   ako   aj   ich   právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

4. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Sťažovatelia   v petite   svojej   sťažnosti   navrhli   takéto   rozhodnutie,   preto   ústavný   súd prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu). Na uvedenom závere nemení nič ani informácia doručená okresným súdom ústavnému súdu   30.   januára   2013,   podľa   ktorej   odporca   údajne   9.   januára   2013   zomrel.   Strata spôsobilosti odporcu byť účastníkom konania ako následok jeho úmrtia totiž nemá právne účinky   ex   lege   (§   107   OSP)   a aj   prípadná   ochota   do   úvahy   prichádzajúcich   dedičov uzavrieť „mimosúdnu dohodu“ si vyžaduje ďalší procesný postup konajúceho okresného súdu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva   sťažovateľov garantovaného im čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj ich práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie finančného zadosťučinenia.

Sťažovatelia žiadali priznať finančné zadosťučinenie v sume 19 000 €.

Ústavný súd stabilne judikuje, že cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie   bez   pokračujúceho   porušovania   základného   práva   (IV.   ÚS   210/04, IV. ÚS 289/09).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   primeranom   finančnom   zadosťučinení   vzal do úvahy najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľov, ich správanie počas predmetného konania, a aj tú skutočnosť, že ústavný súd vo veci zistil porušenie základného práva. Pre rozhodnutie o priznanej sume finančného zadosťučinenia bola   rozhodujúcou   i preukázaná   skutočnosť,   že   sťažovatelia   vstúpili   do   žalovaného konania na základe singulárnej sukcesie. Predmetom rozhodovania ústavného súdu pritom nebolo   prípadné   porušenie   základného   práva   právnych   predchodcov   sťažovateľov, ktorí až do právoplatnosti uznesenia okresného súdu č. k. 11 C 84/1991-532 zo 17. júna 2008 boli účastníkmi posudzovaného konania. Preto vzhľadom na konkretizovaný cieľ priznania primeraného finančného zadosťučinenia a vzhľadom na individuálny charakter základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov,   s konštatovaním porušenia ktorého je spojená možnosť priznať primerané finančné zadosťučinenie, ústavný súd pre účely priznania primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľom považoval za rozhodné iba obdobie, v ktorom vystupovali ako právoplatne ustálení účastníci konania (teda   od   7.   mája   2010).   Ústavný   súd   však   takisto   prihliadol   na   skutočnosť,   že návrh na zmenu účastníka konania na strane žalobcu sťažovatelia podali už 9. decembra 2004 a iba v dôsledku nesústredeného a neefektívneho postupu okresného súdu bolo o tomto ich návrhu rozhodnuté až po troch rokoch a šiestich mesiacoch (17. júna 2008).

V okolnostiach posudzovaného prípadu berúc do úvahy spomenuté determinanty ústavný súd považuje za primerané priznať každému sťažovateľovi sumu 3 000 € (bod 3 výroku nálezu). Pri určovaní finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo záujmu ochrany   ústavnosti   a zo   zásad   spravodlivosti,   o ktoré   sa   opiera   ESĽP,   keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru   aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu.

IV.

Podľa § 36 ods.   2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia spoločnosťou H., s. r. o., Advokátska kancelária, B. Sťažovatelia si uplatnili trovy právneho zastúpenia v sume 323,49 €, a to za „2 právne úkony v zmysle § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.“.

Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej   služby   vykonané   pre   každého   z   nich,   a to   prevzatie   a prípravu   zastupovania a písomné   podanie   (sťažnosť).   Tieto   úkony   boli   vykonané   v roku   2012.   Sťažovatelia nepreukázali,   že   by   ich   právny   zástupca   bol   platiteľom   dane   z pridanej   hodnoty, preto ústavný   súd   k vypočítanej   sume   náhrady   trov   nemohol   pripočítať   20   %   daň z pridanej hodnoty.

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom v čase vykonania úkonov právnej služby (ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základná tarifa   podľa   §   11   ods.   3   vyhlášky   1/6   z   výpočtového   základu   (§   1   ods.   3   vyhlášky, t. j. zo sumy 763 € pre úkony v roku 2012), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2012 odmenu   v   sume   127,17   €.   Režijný   paušál   (§   16   ods.   3   vyhlášky)   predstavuje   7,63   € za každý úkon právnej pomoci.

Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

S poukazom na výsledok konania mali podľa názoru ústavného súdu sťažovatelia nárok na náhradu trov konania za štyri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2012 (dvakrát   prevzatie   a príprava   zastúpenia,   dvakrát   písomné   podanie   –   sťažnosť), preto základná sadzba tarifnej odmeny po znížení podľa § 13 ods. 2 vyhlášky v tomto prípade je 254,34 €. K tejto sume bolo potrebné pripočítať režijný paušál v celkovej sume 30,52 € (štyrikrát 7,63 €). Spolu tak náhrada trov právneho zastúpenia sťažovateľov je 284,86 €. Okresný súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2013