znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 484/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť I. H. st., N., a I. H. ml., N., obaja tohto času vo väzbe v Ústave na výkon väzby L., zastúpených advokátom JUDr. Ľ. Š., Advokátska kancelária, Š., vo veci namietaného porušenia ich základných práv garantovaných čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy   Slovenskej   republiky, na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s jej čl. 2 ods. 2 a práv podľa čl. 5 ods. 3 a čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Okresného súdu Galanta sp. zn. 1 Tp/49/2010 z 8. decembra 2010 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tpo/63/2010 z 11. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. H. st. a I. H. ml. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2011 doručená   sťažnosť   I.   H.   st.   (ďalej   len   „sťažovateľ   v l.   rade“)   a I.   H.   ml.   (ďalej   len „sťažovateľ   v 2.   rade“   spolu   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali   porušenie   svojich základných práv garantovaných čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v spojení s jej čl. 2 ods. 2, práv podľa čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný   súd“)   sp.   zn. 1 Tp/49/2010   z 8.   decembra   2010   a uznesením   Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo/63/2010 z 11. januára 2011.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Tp 49/2010 z 3. októbra 2010 vzatí do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a písm. c) Trestného poriadku.

Podaním z 18. novembra 2010 sťažovatelia žiadali o prepustenie z väzby na slobodu, spolu s návrhom na nahradenie väzby písomným sľubom obvineného. Sťažovateľ v 1. rade tiež navrhol nahradenie väzby peňažnou zárukou.

O žiadosti   sťažovateľov   rozhodol   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Tp   49/2010 z 8. decembra 2010 tak, že ich žiadosť zamietol.

Podľa názoru sťažovateľov o ich žiadosti na okresnom súde „rozhodoval nezákonný sudca, t. j. sudca neurčený v súlade s rozvrhom práce“.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podali   sťažovatelia   8.   decembra   2010   sťažnosť, v ktorej,   ako   uviedli,   namietali   aj   porušenie   práva   na   zákonného   sudcu. V ďalšej   časti sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   sťažovatelia   citujú   z odôvodnenia   tejto   námietky adresovanej krajskému súdu, v ktorej okrem iného uviedli: «Podľa § 3 ods. 3 zák. č. 757/2004 Z.z. (o súdoch a o zmene a doplnení niektorých predpisov) „zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol   určený   v   súlade   so   zákonom   a   s   rozvrhom   práce   na   konanie   a   rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

Podľa § 3 ods. 3 zák. č. 757/2004 Z.z. (o súdoch a o zmene a doplnení niektorých predpisov)   „zmenu   v osobe   zákonného sudcu   možno   vykonať   len   v súlade   so   zákonom a s rozvrhom práce“.

Podľa rozvrhu práce OS Galanta na rok 2010 so zapracovanými dodatkami vedený pod   Spr   J130/2009   v   znení   účinnom   ku   dňu   2.10.2010   je   v   súdnom   oddelení   1T   pre rozhodovanie vecí súdneho registra Tp určený predseda senátu JUDr. M. S. a jeho určený zástupca je v súlade s rozvrhom práce určený JUDr. D. M. Je síce pravdou,   že citovaný rozvrh práce v prílohe č. 3 stanovuje,   že sudcovia v pohotovosti konajú v oddelení ITp vo veci väzby obvineného v prípravnom konaní, avšak následne pokiaľ JUDr. M. S. konal vo veci ako sudca vykonávajúci pohotovosť na základe štvrťročného plánu pohotovostných služieb OS Galanta, potom chýba v rozvrhu práce OS Galanta určenie zákonného sudcu JUDr. E. S. v oddelení 1T pre veci zapísané do súdneho resistra   Tp, a   teda   nie   je   splnená   podmienka   zákonného   sudcu   podľa   §3   ods.   3   zák. č. 757/2004 z z., nakoľko z rozvrhu práce OS Galanta nevyplýva zaradene sudkyne JUDr. E. S. do súdneho oddelenia 1T pre veci zapísané do súdneho registra Tp. Na uvedenom nič nemení ani znenie § 51 ods. 3 zák. č. 757/2004 Z.z. Rovnako tak navrhujem aby KS Trnava preskúmal aj formálne a obsahové náležitosti štvrťročného plánu pohotovostných služieb na základe ktorého bol určený zákonný sudca, ktorý rozhodol o mojom vzatí do väzby.»

Sťažovatelia zopakovali uvedený názor týkajúci sa zákonného sudcu aj v ďalšej časti odôvodnenia sťažnosti predloženej ústavnému súdu.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Tpo   63/2010   z 11.   januára   2011   sťažnosť sťažovateľov zamietol.

Sťažovatelia   tvrdia,   že   krajský   súd   sa   vôbec   nevysporiadal   s ich   námietkou nezákonného   sudcu   v dostatočnej   miere,   pričom   opätovne   poukázali   na   skutočnosť, že „v rozvrhu práce OS Galanta absentuje určenie zákonného sudcu JUDr. E. S. v oddelení 1 T   pre   veci   zapísané   do   súdneho   registra   Tp“.   Krajský   súd   uvedenej   námietke sťažovateľov „neporozumel, vôbec sa jej pri svojom rozhodovaní nevenoval a vôbec sa s ňou   relevantným   spôsobom   nevysporiadal   v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia“. Rovnako tak sa krajský súd nevenoval „námietkam k štvrťročnému plánu služieb a tým aj zákonnému určeniu sudcu...“.

Na základe týchto skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol vo veci týmto nálezom:

„1. Okresný súd Galanta svojím rozhodnutím, sp. zn. 1 Tp/49/2010 zo dňa 8.12.2010 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 3Tpo/63/2010 zo dňa 11.1.2011, porušili základné právo sťažovateľov I. H. st, trvale bytom: N., t. č. vo väzbe v ÚVV L. a I. H. ml., trvale bytom: N., prechodne bytom: N., t. č. vo väzbe v ÚVV L. na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivý proces v podobe práva na náležité odôvodnenie rozhodnutia podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru a čl. 36   ods.   1   Listiny   základných   práv,   ako   aj   práva   sťažovateľov   na   zákonného   sudcu a na nezávislý a nestranný súd podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods. 1, v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a podľa čl. 5 ods. 3 Európskeho dohovoru.

2.   Uznesenie   Okresného   súdu   Galanta   svojím   rozhodnutím,   sp.   zn.   1Tp/49/2010 zo dňa 8.12.2010 a rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 3Tpo/63/2010 zo dňa 11.1.2011 sa zrušujú a vec vracia Okresnému súdu Galanta na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia namietajú v petite sťažnosti porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu   sp.   zn.   1   Tp/49/2010   z   8.   decembra   2010   a   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 3 Tpo/63/2010 z 11. januára 2011.

1. Pokiaľ ide   o časť sťažnosti   namierenú proti uzneseniu okresného súdu   sp. zn. 1 Tp 49/2010 z 8. decembra 2010, ústavný súd vo svojej judikatúre pravidelne konštatuje, že   v   zmysle   čl. 127   ods. 1   ústavy   rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv a slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc   ústavného   súdu   na konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných právnych   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr.   I. ÚS 103/02, IV. ÚS 83/2011).

Z takto formulovaného princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu meritórne   konať   a   rozhodovať   o   sťažovateľmi   uplatnených   námietkach   porušenia   ich označených   práv   napadnutým   uznesením   okresného   súdu   o   zamietnutí   ich   žiadostí o prepustenie z väzby na slobodu je tak vylúčená. Ochrany svojich práv sa sťažovatelia mohli domáhať podaním sťažností proti nemu a toto svoje právo aj využili. O sťažnostiach rozhodoval krajský súd, ktorý mal právo i povinnosť poskytnúť im ochranu aj vo vzťahu k označeným základným právam podľa ústavy a právam podľa dohovoru, preto ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.

2.   Ústavný   súd   zistil,   že sťažovatelia   sa   svojou   predchádzajúcou   sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 18. marca 2011 domáhali okrem iného aj vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, 3 a 5, čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 ústavy   a čl.   8   ods.   3   listiny   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   1   Tp   49/2010 z 8. decembra 2010 a uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 63/2010 z 11. januára 2011, a to   na   základe   totožných   argumentov   spočívajúcich   v   tvrdení   nezákonnosti   sudcu rozhodujúceho o väzbe a v tvrdení nedostatočného odôvodnenia uznesenia krajského súdu v tejto súvislosti.

Ústavný   súd   o predchádzajúcej   sťažnosti   sťažovateľov   rozhodol   uznesením   č.   k. IV. ÚS   298/2011-28   z 27.   júla   2011   tak,   že   ju   ako   celok   odmietol,   pričom   sťažnosť sťažovateľa v 2. rade odmietol ako podanú neoprávnenou osobou a časť sťažnosti týkajúcu sa uznesenia okresného súdu z 8. decembra 2010 odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.1 Sťažnosť sťažovateľa v 1. rade v rozsahu zhodnom s touto sťažnosťou, konkrétne v časti   namietaného   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy a na zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy uznesením   krajského   súdu   sp. zn. 3 Tpo/63/2010 z 11. januára 2011, ústavný súd v uvedenom predchádzajúcom rozhodnutí odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o   ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Keďže v danom prípade neprichádza do úvahy splnenie podmienok v ďalšom návrhu zo   strany   sťažovateľa   v 1.   rade,   keďže   ide   o rovnaké   námietky   proti   tomu   istému rozhodnutiu krajského súdu, ústavný súd jeho sťažnosť v tomto rozsahu (čl. 17 ods. 2 a 5 a čl.   48   ods.   1   ústavy)   odmietol podľa   §   24   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde   ako neprípustnú.

2.2 Za týchto okolností bolo úlohou ústavného súdu posúdiť námietky porušenia základných práv sťažovateľa v 2. rade podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a jeho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Vo vzťahu k námietke nezákonného sudcu pri rozhodovaní okresného súdu, ktorú sťažovateľ v 2.   rade   odôvodnil   zhodne   s predchádzajúcou   sťažnosťou,   sa   ústavný   súd v plnom   rozsahu   opiera   o odôvodnenie   uznesenia   ústavného   súdu   v konaní   sp.   zn. IV. ÚS 298/2011.   V tomto   konaní   sa   ústavný   súd   touto   námietkou   podrobne   zaoberal, pričom okrem iného uviedol: „Z rozvrhu práce okresného súdu vyplýva, že v rozhodnom čase boli sudcovia JUDr. M. S. a JUDr. E. S. pridelení na výkon funkcie sudcu na trestnom úseku okresného súdu v oddelení 1T a 2T s tým, že u oboch sudcov odborom pôsobnosti bolo   aj   vybavovanie   vecí   súdneho   registra   Tp.   Rozvrhom   práce   bolo   určené,   že pohotovostné služby vykonávajú sudcovia trestného úseku na základe štvrťročného plánu pohotovostných   služieb,   pričom   sudcovia   v   pohotovosti   konajú   aj   vo   veciach   súdneho registra Tp. Z rozvrhu práce vyplýva, že súdny register Tp sa z hľadiska vecného delí na oddelenia s tým, že v oddelení 1Tp sudcovia v pohotovosti konajú okrem iných o väzbe obvineného v prípravnom konaní.

Z týchto skutočností vyplýva, že sudcovia JUDr. M. S. a JUDr. E. S. ako sudcovia trestného   úseku   vykonávajúci   pohotovostné   služby   majú   ako   odbor   pôsobnosti   aj vybavovanie vecí súdneho registra Tp s tým, že konajú v každom z uvedených oddelení súdneho registra Tp, teda aj v oddelení 1Tp.

Na základe týchto skutočností možno uzavrieť, že sudcovia pre prípravné konanie JUDr. M. S. a JUDr. E. S. boli zákonnými sudcami pre konanie a rozhodovanie v právnej veci   sťažovateľa   sp. zn.   1 Tp/49/2010,   ktorí   boli   určení   podľa   § 51   ods. 3   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   a   v   súlade   s   rozvrhom   práce   okresného   súdu   na   rok   2010   a príslušným štvrťročným rozpisom pohotovostných služieb.“

K tej istej námietke vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu ústavný súd uviedol: „Krajský súd sa námietkou sťažovateľa týkajúcou sa porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy zaoberal a svoje rozhodnutie primeraným spôsobom odôvodnil. Nebolo potrebné, aby svoje závery výslovne podložil konkrétnymi ustanoveniami rozvrhu práce okresného   súdu,   pretože   ide   o   bežne   dostupné   údaje,   ktoré   si   mohol   priamo   overiť   aj sťažovateľ   (m.   m.   I.   ÚS   386/2010).   Určenie   zákonného   sudcu   rozvrhom   práce   tak,   že o návrhu   na   vzatie   do   väzby   alebo   o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   rozhodne   sudca vykonávajúci   v   rozhodnom   období   službu   pohotovosti,   rešpektuje   požiadavku,   aby rozhodovanie   o   návrhu   na   vzatie   do   väzby,   resp.   o   žiadosti   sťažovateľa   o   prepustenie z väzby   na   slobodu   bolo   realizované   nestranným   súdom   (m.   m.   IV.   ÚS   3/08),   a   tiež garantuje, aby sa zabezpečila ústavná požiadavka urýchleného rozhodnutia o zákonnosti väzby   v   zmysle   čl.   5   ods.   4   dohovoru   a   čl.   17   ods.   2   ústavy   (m.   m.   III.   ÚS   199/05, II. ÚS 142/07, II. ÚS 372/08), a tým aj právo sťažovateľa na kontrolu zákonnosti väzby v pravidelných intervaloch.“

Ústavný súd konštatuje, že neexistuje žiadny rozumný dôvod, aby sa v tejto otázke, aj   keď   posudzuje   sťažnosť   iného   sťažovateľa   (v   tomto   prípade sťažovateľa   v 2.   rade), odchýlil od záverov predchádzajúceho rozhodnutia ústavného súdu čo do obsahu v rovnakej veci, preto aj sťažnosť sťažovateľa v 2. rade v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo/63/2010 z 11. januára 2011 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd posúdil ako zjavne neopodstatnenú aj tú časť sťažnosti sťažovateľa v 2. rade, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, pretože medzi obsahom týchto článkov a odôvodnením sťažnosti, ktoré je výlučne zamerané na tvrdenia o nezákonnosti sudcu v konaní prvostupňového súdu, nie je žiadna relevantná súvislosť.

3.   Sťažovatelia   v petite   svojej   sťažnosti   namietajú   aj   porušenie   základných   práv garantovaných čl. 17 ods. 1 ústavy, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd aj vo vzťahu k namietanému porušeniu týchto základných práv a práv podľa dohovoru považuje sťažnosť sťažovateľov za zjavne neopodstatnenú.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pokiaľ ide základné právo sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane konštatoval (napr. I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody   väzbou.   Táto   súdna   ochrana   zahŕňa   základné   procesné   garancie   spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z uvedeného dôvodu je sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a rovnakého základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny v konaní o väzbe zjavne neopodstatnená (obdobne napr. IV. ÚS 392/08).

Ústavný   súd   z rovnakých   dôvodov   odmietol   aj   časť   sťažnosti   týkajúcu   sa   čl.   17 ods. 1   ústavy,   ktorý   všeobecne   a univerzálnym   spôsobom   zaručuje   osobnú   slobodu každému,   ale   jeho   porušenie   všeobecným   súdom   bez   zistenia   procesných   pochybení neprichádza   do   úvahy.   Na   tomto   mieste   ústavný   súd   poznamenáva,   že   v prípade   tejto námietky (a týka sa to tiež už uvedených námietok vo vzťahu k čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy) bolo   možné   odmietnuť   sťažnosť   aj   pre   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí, pretože   v sťažnosti   vo   vzťahu   k týmto   námietkam   absentuje   akékoľvek   relevantné odôvodnenie napriek tomu, že sťažovatelia sú zastúpení v konaní advokátom. To isté potom v celom rozsahu platí aj v prípade označeného práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru, najmä ak berieme   do   úvahy,   že   príslušné   súdy   sa   žiadosťou   sťažovateľov   o prepustenie   z väzby na slobodu riadne zaoberali a rozhodli o nej v primeranej lehote.

K námietke   porušenia   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, ktorú sťažovatelia spájajú s nedostatočným odôvodnením uznesenia krajského súdu,   treba   uviesť   jednak   spojitosť   s dôvodmi,   pre   ktoré   bolo   odmietnuté   namietané porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ale   tiež   poukázať   na   závery ústavného súdu v tomto odôvodnení, ako aj v odôvodnení predchádzajúceho rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľov o tom, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu netrpí vadou svojvôle ani arbitrárnosti a je primerane, ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené.

Sťažovatelia   namietajú   porušenie   označených   základných   práv   podľa   ústavy napadnutým   uznesením   krajského   súdu   „v spojení   s čl.   2   ods.   2   ústavy“.   Podľa stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   ustanovenia   čl.   2   ods.   2   ústavy   má   charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Toto ustanovenie ústavy je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného   súdu,   t.   j.   aj   jeho   rozhodovania   o   porušovaní   základných   práv   a   slobôd garantovaných   ústavou   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   a   preto   ak   ústavný   súd   nedospel k záveru, že boli porušené   základné práva   a slobody   sťažovateľa,   neexistuje   ani dôvod na vyslovenie porušenia týchto ustanovení ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07).

Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. novembra 2011