SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 483/2015-34

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   novembra   2015 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jany Baricovej a Ľubomíra Dobríka o prijatej sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom   JUDr.   Pavlom   Piovarčím   ml.,   advokátska   kancelária,   Štúrova   20,   Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s požiadavkou urýchleného rozhodnutia o osobnej slobode postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 85/2014 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 4 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   súvislosti   s   požiadavkou urýchleného rozhodnutia o osobnej slobode postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 85/2014 p o r u š e n é   b o l o.

2. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   1 000   € (slovom tisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Trnava p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konania v sume 432,30 € (slovom štyristotridsaťdva eur a tridsať centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Pavla Piovarčího ml., advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 483/2015-16   zo   6.   októbra   2015 podľa   § 25   ods. 3   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej   len   „sťažovateľ“),   v časti   namietaného   porušenia   základného   práva na osobnú   slobodu   zaručeného   v čl.   17   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v súvislosti   s požiadavkou urýchleného rozhodnutia o osobnej slobode postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 85/2014.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľovi   bolo   uznesením vyšetrovateľa   Prezídia   Policajného   zboru,   Národnej   kriminálnej   agentúry,   národnej protizločineckej   jednotky   v   Trnave   vznesené   obvinenie   podľa   §   206   ods.   1   zákona č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“) pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) a c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný   zákon   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   s   poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona.

Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   72/2014   z   10.   júla   2014   v   spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo 48/2014 z 24. júla 2014 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Začiatok plynutia lehoty väzby bol určený na 6.05 h 8. júla 2014.

Prostredníctvom   obhajcu   sťažovateľ   podaním   z   24.   augusta   2014   doručeným okresnému súdu 25. augusta 2014 požiadal o prepustenie z väzby na slobodu, pretože po vykonaní príslušných vyšetrovacích úkonov bol toho názoru, že dôvody kolúznej väzby týmto pominuli.

O   žiadosti   sťažovateľa   okresný   súd   rozhodol   2.   októbra   2014   uznesením sp. zn. 0 Tp 85/2014,   a   to   tak,   že   ju   zamietol.   Rovnako   bola   zamietnutá   aj   sťažnosť sťažovateľa   proti   tomuto   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 6 Tpo 68/2014 zo 16. októbra 2014.

Sťažovateľ v relevantnej časti sťažnosti (prijatej na ďalšie konanie) tvrdí, že okresný súd svojím postupom pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu porušil jeho právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 ústavy a právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 4 dohovoru, a to „z dôvodu nedodržania požiadavky neodkladnosti a urýchlenosti pri rozhodovaní o... žiadosti.., kedy od podania žiadosti... 25. 08. 2014 do jej prejednania Okresným súdom Trnava dňa 02. 10. 2014 uplynulo viac ako 5 týždňov, z čoho vyplýva, že za uvedenú dobu bol Okresný súd... v predmetnej veci bezdôvodne   nečinný.  ...   tento   nedostatok   nezhojil   Okresný   súd...   ani   pri...   výsluchu“ sťažovateľa „dňa 02. 10 2014... kde sa nijakým spôsobom porušením... základných práv nezaoberal...“.

Sťažovateľ je presvedčený, že „Postupom Okresného súdu... jednoznačne nedošlo k naplneniu požiadavky rozhodnúť o... žiadosti urýchlene, preto je nutné konštatovať, že stav, ktorý vznikol zavinením Okresného súdu... je ústavne nesúladný a zásadne porušuje... základné práva...“.

Vzhľadom na uvedené a s prihliadnutím na prijatú časť sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil,   že   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 0 Tp 85/2014 bolo porušené základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 ústavy a právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 4 dohovoru,   a to   v súvislosti   s urýchlenosťou   rozhodnutia   o osobnej   slobode.   Zároveň sťažovateľ   navrhol   priznať   mu   finančné   zadosťučinenie   v sume   5 000   €   a náhradu   trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania: okresný súd listom sp. zn. 1 SprV/789/2015 z 21. októbra 2015 a sťažovateľ stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu listom z 9. novembra 2015.

Vo vyjadrení okresného súdu sa okrem iného uvádza:„Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛...   považujem   za   nedôvodnú.   Žiadosť   o prepustenie na slobodu   bola   doručená   Okresnému   súdu   Trnava   dňa   25. 8. 2014   a bola   vedená pod sp. zn. Tp/85/2014. Vec bola pridelená zákonnej sudkyni..., ktorá dňa 25. 8. 2014 dala pokyn kancelárii na zaslanie kópie žiadosti okresnej prokuratúre a zároveň na vyžiadanie stanoviska   a zaslanie   vyšetrovacieho   spisu.   Trestná   kancelária   úpravu   prevzala dňa 25. 8. 2014 a asistentka senátu ju realizovala dňa 19. 9. 2014. Prokuratúra prevzala podania   dňa   22. 9. 2014   a dňa   26. 9. 2014   doručila   okresná   prokuratúra   vyjadrenie a vyšetrovací spis. Dňa 29. 9. 2014 bol určený termín výsluchu na deň 2. 10. 2014, kedy bolo o žiadosti obvineného rozhodnuté a bolo mu doručené uznesenie. Zároveň vyšší súdny úradník dal do spisu úpravu na vyhotovenie predkladacej správy pre Krajský súd v Trnave. Spis   bol   predložený   na   Krajský   súd   v Trnave   dňa   7. 10. 2014,   ktorý   rozhodol   vo   veci dňa 16. 10. 2014.

Úkony   v spise   boli   vykonávané   priebežne,   vzhľadom   na   mimoriadne   vysokú zaťaženosť súdu a nedostatočné personálne obsadenie súdu, keď i v súčasnosti na tunajšom súde chýba 10 sudcov. Taktiež je potrebné poukázať na postup obhajcu obvineného, ktorý svojim   konaním   prispel   k prieťahom   o rozhodovaní   o žiadosti   obvinených   o prepustenie z väzby na slobodu, pretože žiadosť o prepustenie z väzby mal adresovať prokurátorovi, ktorý   v zmysle   ust.   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   rozhoduje,   či   žiadosti   obvineného vyhovie, alebo nevyhovie, a ak nevyhovie, predloží ju bez meškania so svojim stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie. Keďže takto neurobil, bolo potrebné   najprv   vyžiadať   stanovisko   prokuratúry   a pripojiť   vyšetrovací   spis,   až   potom mohol súd o žiadosti rozhodnúť.“

Z vyjadrenia okresného súdu zároveň vyplýva, že netrvá na „ústnom pojednávaní o sťažnosti“.

Sťažovateľ vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu okrem iného uviedol:„Skutočnosti   uvedené   vo   vyjadrení   Okresného   súdu   Trnava   považujem za irelevantné...

Naďalej zastávam názor, že práve Okresný súd Trnava zavinil porušenie mojich práv v označenom konaní, čoho dôkazom je aj chronologický súpis vo veci vykonaných úkonov, z ktorého   zreteľne   vyplýva,   že   napriek   tomu,   že   moja   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby na slobodu napadla súdu dňa 25. 08. 2015 (správne má byť 25. 08. 2014, pozn.), táto bola prokuratúre na vyjadrenie doručená až 22. 09. 2014, teda takmer mesiac po jej podaní. K samotnému prejednaniu mojej žiadosti došlo až 02. 10. 2014.

Uvedené pochybenie bolo mojim obhajcom výslovne namietané na výsluchu o mojej žiadosti dňa 02. 10. 2014, pričom súd sa s ním nijako relevantne nevysporiadal.

Taktiež odmietam argument Okresného súdu Trnava, ktorý sa snaží svoje pochybenie ospravedlniť vysokou zaťaženosťou súdu a nedostatočným personálnym obsadením súdu. V tejto   súvislosti   poukazujem   na   doterajšiu   judikatúru   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, v zmysle ktorej otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade významné pre posúdenie toho, či došlo k prieťahom v konaní (napr. III. ÚS 14/00, I. ÚS 19/00, II. ÚS 18/98). Z uvedeného dôvodu preto neobstojí vyššie uvedená argumentácia   Okresného   súdu   Trnava,   prečo   došlo   v   mojom   prípade   k   porušeniu požiadavky urýchleného konania vo väzobnej veci.“

Rovnako právny zástupca sťažovateľa uviedol, že „na ústnom prejednaní... ústavnej sťažnosti netrvám“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavom súde upustil v danej veci o ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z ústavným   súdom   vyžiadaného   na   vec   sa   vzťahujúceho   spisu   okresného   súdu sp. zn. 0   Tp   85/2014   vyplýva,   že   obhajca   sťažovateľa   osobne   podal   25.   augusta   2014 okresnému   súdu   žiadosť   o prepustenie   sťažovateľa   a ďalšieho   obvineného   z väzby na slobodu.

Referátom z 25. augusta 2014 dala zákonná sudkyňa pre prípravné konanie pokyn na zaslanie   kópie   žiadosti   sťažovateľa   Okresnej   prokuratúre   Trnava   (ďalej   len   „okresná prokuratúra“) na vyjadrenie a zaslanie vyšetrovacieho spisu. Túto úpravu zákonnej sudkyne trestná kancelária prevzala 25. augusta 2014.

K realizácii   úpravy   sudkyne   pre   prípravné   konanie   trestnou   kanceláriou   došlo 19. septembra 2014 a okresná prokuratúra kópiu žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu prevzala 22. septembra 2014.

K   žiadosti   sa   okresná   prokuratúra   vyjadrila   listom   č.   k.   2   Pv   569/14/2207-54 z 24. septembra   2014   doručeným   okresnému   súdu   26.   septembra   2014   v tom   zmysle, že jej nevyhovela.

Sudkyňa pre prípravné konanie 29. septembra 2014 nariadila výsluch sťažovateľa a ďalšieho   obvineného   na   2.   október   2014,   na   ktorom   boli   prítomní   sťažovateľ, ďalší obvinený, ich obhajca a prokurátor okresnej prokuratúry. Uznesením č. k 0 Tp 85/2014-26 z 2. októbra 2014 okresný súd rozhodol tak, že žiadosť sťažovateľa (a ďalšieho obvineného) o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. Uznesenie osobne v ten istý deň prevzali všetci na výsluchu prítomní, t. j. sťažovateľ, ďalší obvinený, ich obhajca aj prokurátor okresnej prokuratúry.

Pretože   sťažovateľ   a rovnako   aj   ďalší   obvinený   podali   ihneď   do   zápisnice   proti rozhodnutiu okresného súdu sťažnosť (následne doplnenú ich obhajcom 6. októbra 2014), sudkyňa pre prípravné konanie dala 2. októbra 2014 pokyn trestnej kancelárii vyhotoviť predkladaciu správu pre krajský súd, ktorému bol spis doručený 7. októbra 2014.

Krajský   súd   konanie   viedol   pod   sp.   zn.   6   Tpo   68/2014   a   14.   októbra   2014 vo veci nariadil   neverejné   zasadnutie   na   16.   október   2014,   na   ktorom   uznesením sp. zn. 6 Tpo 68/2014 sťažnosti sťažovateľa a ďalšieho obvineného zamietol.

Rozhodnutie druhostupňového súdu bolo sťažovateľovi a jeho obhajcovi doručené 27. októbra 2014.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným   predmetom   záujmu.   Aké   časové   obdobia   budú   akceptovateľné   a   aké   nie, bude zrejme   závisieť   od   konkrétnych   okolností   (Bezichieri   z   roku   1989,   A–164,   §   21, Neumeister z roku 1968, A–8, §   24 a Sanchez –   Reisse   z roku   1986,   A–107, §   55). Prieskumné súdne konanie musí byť vedené v súlade s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež aj účelom čl. 5, to znamená ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne   aj s ohľadom na   čas, ktorý uplynie   do vyhlásenia   rozhodnutia (rozsudok vo veci Koendjbiharie v. Holandsko, 25. 10. 1990, § 27).

Článok   5   ods.   4   dohovoru   tým,   že   osobám   zbaveným   slobody   zaručuje   právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť zbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti zbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Vodeničarov c. Slovenská republika, rozsudok z 21. 12. 2000, § 33 – § 36).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že jednotlivé lehoty z hľadiska požiadavky neodkladnosti alebo urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 (a 5) ústavy, ale aj z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru sa posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne pozri aj III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). Tejto požiadavke preto spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota   konania   presahujúca   na   jednom   stupni   súdu   dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (III. ÚS 255/03, II. ÚS 353/06).

Pri posudzovaní neodkladnosti alebo urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti väzby sa vychádza aj z pravidla, že keď sa na rozhodovaní o návrhoch osoby pozbavenej osobnej slobody na preskúmanie zákonnosti tohto pozbavenia zúčastnilo viac stupňov súdov, berie sa do úvahy celková dĺžka konania, to znamená od podania návrhu až do právoplatného rozhodnutia o ňom (napr. rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Letellier v. Francúzsko, 26. 6. 1991, § 56 a Navarra v. Francúzsko, 23. 11. 1993, § 28).

Sťažovateľ namieta, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby rozhodoval okresný súd 39 dní, čo „nemožno považovať za urýchlené konanie“.

Zo skutkového hľadiska považuje ústavný súd za preukázané, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu bola okresnému súdu doručená 25. augusta 2014. Trestná kancelária pokyn sudkyne pre prípravné konanie na zaslanie kópie žiadosti sťažovateľa na vyjadrenie   okresnej   prokuratúre   a vyžiadanie   spisu   realizovala   19.   septembra   2014 zaslaním   prípisu   okresnej   prokuratúre,   ktorá   ho   prevzala   22.   septembra   2014 a jej vyjadrenie   spolu   s vyšetrovacím   spisom   bolo   okresnému   súdu   doručené 26. septembra 2014. Termín výsluchu bol 29. septembra 2014 nariadený na 2. október 2014, kedy   bolo   o žiadosti   sťažovateľa   rozhodnuté   a   uznesenie   stranám   trestného   konania doručené.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že konanie o žiadosti sťažovateľa trvalo na okresnom súde od 25. augusta 2014 do 2. októbra 2014, teda celkom 38 dní.  

Podľa názoru ústavného súdu však nie je nemožné uvedenú celkovú dobu trvania rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu pripísať iba na vrub okresnému súdu. Sťažovateľ bol v trestnom konaní zastúpený kvalifikovaným obhajcom, od ktorého bolo možné spravodlivo očakávať, že žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu adresuje orgánu činnému v trestnom konaní príslušnému na rozhodnutie o nej (tak ako to možno vyvodiť z ustanovenia § 79 ods. 3 Trestného poriadku), a to práve aj z dôvodu urýchlenia rozhodnutia o osobnej slobode osoby v detencii, ktorú zastupoval   v tomto̶ prípade sťažovateľa.

V danej veci právomoc okresného súdu rozhodovať o žiadosti sťažovateľa vznikla až vo chvíli, keď sa prokurátor rozhodol žiadosti nevyhovieť, a z tohto dôvodu ju postúpil okresnému súdu.

Z uvedeného vyplýva, že obdobie od 19. septembra 2014, keď okresný súd vyzval okresnú   prokuratúru   vyjadriť   sa   k   žiadosti   sťažovateľa,   do   26.   septembra   2014, keď vyjadrenie okresnej prokuratúry spolu s vyšetrovacím spisom bolo okresnému súdu doručené, teda celkom   7 dní, treba považovať za taký prieťah v konaní, ktorý vznikol pričinením   sťažovateľa   (jeho   obhajcu).   V   tomto   smere   ústavný   súd   sčasti   uznal argumentáciu   okresného   súdu   uvedenú   vo   vyjadrení   sp. zn. 1 SprV/789/2015 z 21. októbra 2015 k prijatej sťažnosti.

Obdobie   od   26.   augusta   2014   (po   tom,   ako   sudkyňa   pre   prípravné   konanie 25. augusta 2014 dala trestnej kancelárii príkaz vyžiadať stanovisko okresnej prokuratúry) do 19. septembra 2014 (keď došlo k realizácii príkazu sudkyne pre prípravné konanie trestnou   kanceláriou)   však   treba   považovať   za   taký   prieťah   pri   rozhodovaní   o   väzbe sťažovateľa, za ktorý je zodpovedný výlučne okresný súd. Ide o obdobie v trvaní 25 dní, počas   ktorého   nebol   vo   veci   vykonaný   žiaden   úkon   (t.   j.   nečinnosť   rátaná   na   týždne) a je z pohľadu   ústavnoprávnej   ochrany   irelevantné,   či   prieťah   spôsobila   sudkyňa pre prípravné konanie alebo trestná kancelária okresného súdu.

V období od 19. septembra 2014 do 2. októbra 2014 (13 dní) ústavný súd považoval postup   okresného   súdu   v   predmetnom   konaní   vzhľadom   na   vykonávané   úkony za dostatočne rýchly.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že relevantná doba rozhodovania okresného súdu   o   osobnej   slobode   sťažovateľa   predstavovala   31   dní   vrátane   nečinnosti   trvajúcej týždne, čo s prihliadnutím na všetky už uvedené okolnosti je potrené hodnotiť ako dobu neprimerane dlhú a nezlučiteľnú s obsahom a účelom sťažovateľom označených práv, preto ústavný súd konštatuje, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 85/2014 porušil základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo na   slobodu   a   bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   v   súvislosti   s   urýchlenosťou rozhodovania o zákonnosti jeho väzby (bod 1 výroku nálezu).

Pokiaľ   ide   o   obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   v   poukázaní   na „mimoriadne vysokú   zaťaženosť   súdu   a   nedostatočné   personálne   obsadenie   súdu“,   túto   ústavný   súd neakceptoval.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (obdobne napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99, III. ÚS 56/02) nadmerné množstvo vecí a nedostatočný počet sudcov na tom-ktorom všeobecnom súde ho v konečnom dôsledku nezbavujú zodpovednosti za pomalé rozhodovanie v súdnom konaní.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ navrhol priznať mu finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, čo odôvodnil tým,   že „samotné   konanie   a rozhodnutie   Ústavného   súdu   aj   v prípade   kladného rozhodnutia o... sťažnosti, už nemôže dostatočne zhojiť pochybenie všeobecných súdov“, ktoré   sťažovateľ   považuje „za   mimoriadne   závažné“ a je   tohto   názoru,   že „pre účinnú nápravu   porušenia...   označených   práv   je   potrebné...   nemajetkovú   ujmu   kompenzovať finančne“. Sťažovateľ dodal, že postupom okresného súdu „stratil dôveru v spravodlivý proces“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV.   ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

V aktuálnej   veci   sťažovateľa   s prihliadnutím   na   všetky   jej   konkrétne   okolnosti [nečinnosť okresného súdu rátaná na týždne, celková doba trvania rozhodovania okresného súdu, ale aj prispenie sťažovateľa (jeho obhajcu) k celkovej dĺžke trvania konania] ústavný súd v súlade so zásadou spravodlivosti považoval za primerané, aby okresný súd zaplatil sťažovateľovi ako finančné zadosťučinenie za utrpenú nemateriálnu ujmu čiastku 1 000 € (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania, ktoré sťažovateľovi vznikli v   konaní   pred   ústavným   súdom.   Sťažovateľ   si   uplatnil   trovy   konania,   ktoré   bližšie nešpecifikoval.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom pozostávajúcich z odmeny advokáta a jeho hotových výdavkov, a vychádzal pritom z ustanovení § 1 ods. 3, § 9 ods. 1, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 15 písm. a) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   vo   veciach zastupovania pred ústavným súdom vykonaný v roku 2014 je 134 € a hodnota režijného paušálu predstavuje 8,04 €. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2015 je 139,83 € a hodnota režijného paušálu 8,39 €. Za dva úkony právnej   služby   uskutočnené   v   roku   2014   (prevzatie   a   príprava   právneho   zastúpenia z 28. novembra   2014   a   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   z   2.   decembra   2014)   patrí sťažovateľovi   úhrada trov   jeho právneho zastúpenia v sume 284,08   € vrátane režijného paušálu   a za   jeden   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v roku   2015   (stanovisko z 9. novembra 2015 k vyjadreniu okresného súdu) mu patrí úhrada trov v sume 148,22 € vrátane režijného paušálu. Celkovo tak ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom v sume 432,30 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149 Občianskeho   súdneho   poriadku)   v   lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015