znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 483/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. S. R., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, B. R., N. R. a S. R., všetky bytom B., zastúpených advokátom JUDr. P. C., P., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2, základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2, základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2, čl. 149 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, Úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby Východ v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: SKIS-185/OISV-V-2012, postupom Okresnej prokuratúry Vranov nad Topľou v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Pn   70/13,   postupom   Krajskej   prokuratúry   v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kn 57/13 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 Gn 65/13 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. S. R., B. R., N. R. a S. R.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2013 doručená sťažnosť Mgr. S. R., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, B. R., N. R. a S. R., všetky   bytom   B.   (ďalej   aj   „sťažovateľ“,   „sťažovateľky“   a   „sťažovatelia“),   vo   veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2, základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2, základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2, čl. 149 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Ministerstva   vnútra   Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, Úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby Východ (ďalej len „úrad inšpekčnej služby“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: SKIS-185/OISV-V-2012, postupom Okresnej prokuratúry Vranov nad Topľou (ďalej len „okresná   prokuratúra“)   v konaní   vedenom   pod sp.   zn.   1   Pn   70/13,   postupom   Krajskej prokuratúry v Prešove (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kn 57/13   a postupom   Generálnej   prokuratúry Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 Gn 65/13.

V sťažnosti   sťažovatelia   uviedli,   že   sťažovateľ   17.   júna   2012   podal   trestné oznámenie na príslušníkov polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v H. (ďalej len „policajti“), ktorí v trestnej veci neskôr vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 4 T 31/2011   v období   od   23.   augusta   2010   do   31.   augusta   2010   postupovali „spôsobom odporujúcim zákonu“. Podľa názoru sťažovateľov policajti vykonali domovú prehliadku, ako aj prehliadku iných priestorov a pozemkov nezákonne, bezdôvodne obmedzili osobnú slobodu sťažovateliek a predviedli ich na políciu. Sťažovatelia uviedli, že trestné oznámenie sťažovateľa úrad inšpekčnej služby uznesením sp. zn. ČVS: SKIS-185/OISV-V-2012 z 28. septembra 2012 odmietol. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú okresná prokuratúra uznesením č. k. 1 Pn 70/13-5 z 21. februára 2013 zamietla.

Sťažovatelia ďalej argumentovali takto:

„Sťažovateľ   dáva   do   pozornosti   skutočnosť,   že   vyšetrovateľ   nevykonal   žiadne doplnenie oznámenia poškodeného a toho ani nebol vypočuť, tak ako mu to ukladá zákon a taktiež ani nevypočul sťažovateľky ad 2, 3, 4...

Dňa   7.   12.   2012   sťažovateľ   požiadal   Generálnu   prokuratúru   SR   o   vykonanie dohľadu nad vyšetrovaním a prokurátorským dozorom.

Dňa 16. 1. 2013 GP SR sťažovateľovi oznámila, že jeho podanie bolo postúpené na KP Prešov z dôvodu vecnej a miestnej príslušnosti.

Dňa 4. 2. 2013 pod sp. zn. 1 Kn 57/13 KP Prešov oznámila sťažovateľovi ad 1, že prešetrila podanie sťažovateľa a zaujala k nemu stanovisko, v ktorom konštatovala prieťahy v   konaní.   Zároveň   oznámila   sťažovateľovi   ad   1,   že   predmetnú   trestnú   vec   uznesením prikázala   na   vykonávanie   dozoru   nad   zachovaním   zákonnosti   v   prípravnom   konaní Okresnej prokuratúre vo Vranove nad Topľou.

Dňa 14. 2. 2013 sťažovateľ podal námietku zaujatosti proti všetkým prokurátorom Okresnej prokuratúry vo Vranove nad Topľou a osobitne proti okresnému prokurátorovi OP vo Vranove nad Topľou JUDr. Š. z dôvodu jeho zaujatosti voči osobe poškodeného (sťažovateľ ad 1) ako aj pre jeho pomer k prejednávanej vecí (okresný prokurátor OP Vranov nad Topľou podal na sťažovateľa ad 1 na Okresný súd Humenné v trestnej veci sp. zn. 4 T 31/2011 obžalobu).“

Sťažovateľ ďalej uviedol, že okresný prokurátor okresnej prokuratúry uložil pokyn vyšetrovateľovi úradu inšpekčnej služby, aby mu umožnil nazrieť do spisu, ale až potom, ako   rozhodol   o jeho   sťažnosti   proti   uzneseniu   o odmietnutí   trestného   oznámenia.   Tým podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho práva „na spravodlivý súdny proces“. Podľa   tvrdenia sťažovateľa tento 13. marca 2013 nazrel do vyšetrovacieho spisu   úradu inšpekčnej   služby   a zistil,   že   v tejto veci   neboli zabezpečené všetky   relevantné dôkazy. Následne 14. marca 2013 sťažovateľ žiadal krajskú prokuratúru, aby mu bolo doručené rozhodnutie, ktorým bola táto vec prikázaná na výkon dozoru okresnej prokuratúre.

Sťažovateľ tvrdil, že 1. apríla 2013 podal na generálnej prokuratúre návrh na zrušenie právoplatného   rozhodnutia   v   prípravnom   konaní,   pričom   táto   prokuratúra   mu   listom z 9. apríla 2013 oznámila, že takýto postup neprichádza do úvahy. Sťažovateľ však vyslovil názor, že generálna prokuratúra mala konať, aj keď bolo trestné konanie v tejto veci v štádiu tzv. predprípravného konania, teda nedošlo ani k začatiu trestného stíhania vo veci trestného činu. V tejto súvislosti sťažovateľ vyslovil názor, že odmietnutím jeho trestného oznámenia bol   porušený   zákon „v   prospech   podozrivých   osôb“,   a preto   podľa   neho   bol   dôvod na postup podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku.

Podľa   udania   sťažovateľa   generálna   prokuratúra   listom   č.   k.   IV/1   Gn   65/13-7 z 22. apríla 2013 odložila jeho opakovaný podnet ako nedôvodný a ešte predtým 8. apríla 2013   krajská   prokuratúra   vydala   príkaz,   ktorým   daná   vec   nebola   odňatá   okresnej prokuratúre.   Vo vzťahu   k uvedenému   sťažovateľ   dodal,   že „existujú   jednoznačné a objektívne   dôvody,   pre   ktoré   mala   byť   vec   dozoru   na   zachovávaním   zákonnosti v prípravnom   konaní   jednoznačne   odňatá   Okresnej   prokuratúre   Vranov   nad   Topľou a pridelená inej vecne príslušnej prokuratúre“.

Sťažovateľ   dodal,   že   11.   júna   2013   mu   bol   doručený   list   krajskej   prokuratúry č. k. 1 Kn 57/13-22 z 28. mája 2013, ktorým „s konečnou platnosťou, bez prijatia opatrení podnet sťažovateľa ad 1 odložila ako nedôvodný“.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Konaním Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Sekcie kontroly a inšpekčnej služby Úradom inšpekčnej služby, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, Krajskej prokuratúry   Prešov   a   Okresnej   prokuratúry   vo   Vranove   nad   Topľou   v   súvislosti s vyšetrovaním trestnej veci vedenej na MV SR, SKIS, ÚIS Východ pod sp. zn. ČVS: SKIS

-185/OISV-V-2012   a   v   súvislosti   s   vykonávaním   dozoru   a   dohľadu   nad   zachovávaním zákonnosti   v prípravnom konaní   vedených pod   sp.   zn.   1   Pn 70/13   na   OP Vranov   nad Topľou, sp. zn. 1 Kn 57/13 vedenej na KP Prešov a sp. zn. IV/1 Gn 65/13 vedenej na GP SR ústavné práva sťažovateľov ad 1 - 4 na zaručenie základných práv a slobôd bez ohľadu na pohlavie,... rod alebo iné postavenie podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy, ústavné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy, ústavné právo na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy, ústavné právo na spravodlivé súdne konanie a vyjadrenie sa k všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy a ústavné právo na ochranu chránených záujmov fyzických osôb Prokuratúrou Slovenskej republiky podľa čl. 149 ods. 1 Ústavy porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky

- zakazuje MV SR, Úradu inšpekčnej služby, Generálnej prokuratúre SR, Krajskej prokuratúre   Prešov,   Okresnej   prokuratúre   vo   Vranove   nad   Topľou   porušovať   ústavné práva sťažovateľov

- zrušuje uznesenie OP Vranov nad Topľou sp. zn. 1 Pn 70/13-5, zo dňa 21. 2. 2013 a uznesenie vyšetrovateľa ÚIS, MV SR, SKIS sp. zn. ČVS: SKIS-185/OISV-V-2012 zo dňa 28. 9. 2012

- prikazuje kompetentným orgánom MV SR a GP SR vo veci konať a rozhodnúť

- priznáva sťažovateľom podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky finančné zadosťučinenie vo výške:

sťažovateľ ad 1 1 EURO (slovom jeden EURO) sťažovateľ ad 2, 3, 4 po 500 EUR (slovom päťsto EUR).“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K námietkam   sťažovateliek   o porušení   ich   práv   postupmi   úradu   inšpekčnej služby, okresnej prokuratúry, krajskej prokuratúry a generálnej prokuratúry

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že fyzická osoba alebo právnická   osoba   môžu   uplatniť   námietku   porušenia   svojich   základných   práv   a slobôd, avšak okrem iného sa vyžaduje, aby boli vo vzťahu s účastníkom konania (II. ÚS 191/04, III. ÚS 117/08), v opačnom prípade fyzická osoba alebo právnická osoba nie sú oprávnenou osobou na podanie ústavnej sťažnosti.

V namietanom   prípade   bolo   jednoznačne   preukázané,   že   žiadna   zo   sťažovateliek nebola ani oznamovateľkou trestného činu, ani autorkou žiadneho z podnetov podľa zákona č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o prokuratúre“).   Je   nepochybné,   že   osobou,   ktorá   podala   trestné   oznámenie   a ktorá iniciovala preskúmanie zákonnosti a postupu orgánov činných v trestnom konaní, bol len sťažovateľ.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateliek   už   pri   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   ako   podanú   zjavne neoprávnenými osobami.

K námietkam   sťažovateľa   o porušení   jeho   práv   postupmi   úradu   inšpekčnej služby, okresnej prokuratúry, krajskej prokuratúry a generálnej prokuratúry

Predmetom sťažnosti v tejto časti sú námietky sťažovateľa o porušení čl. 12 ods. 2, jeho   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   2,   čl.   47   ods.   3,   čl.   48   ods.   2, ako   aj čl. 149 ods. 1 ústavy   postupom   úradu   inšpekčnej   služby   v konaní   vedenom pod sp. zn. ČVS: SKIS-185/OISV-V-2012,   postupom   okresnej   prokuratúry   v konaní vedenom   pod   sp. zn. 1 Pn 70/13,   postupom   krajskej   prokuratúry   v konaní   vedenom pod sp. zn.   1   Kn   57/13   a postupom   generálnej   prokuratúry   v konaní   vedenom pod sp. zn. IV/1 Gn 65/13.

Sťažovateľ   namietal   pochybenia   označených   orgánov   verejnej   moci   v súvislosti s podaním   trestného   oznámenia   na   policajtov,   ktorí   v inej   trestnej   veci,   v ktorej   bol sťažovateľ   odsúdený,   vykonávali   úkony,   o ktorých   sa   domnieval,   že   boli   vykonané nezákonne.   Sťažovateľ   vyslovil   názor,   že   nemalo   dôjsť   k odmietnutiu   tohto   trestného oznámenia, ale orgány činné v trestnom konaní mali vo veci vedenej na úrade inšpekčnej služby   pod   sp.   zn.   ČVS:   SKIS-185/OISV-V-2012   zabezpečiť   všetky   potrebné   dôkazy, na základe ktorých by bolo začaté trestné stíhanie vo veci. Sťažovateľ je presvedčený, že existoval   dôvod   na   začatie   trestného   stíhania,   ale   aj   napriek   tomu   bolo   jeho   trestné oznámenie odmietnuté, pričom tento postup neskôr na základe jeho podnetov odobrili aj orgány prokuratúry.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity je založený na tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú. Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 277/09).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť,   návrh   alebo   iné   podanie   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (ďalej   len „podávateľ podnetu“), ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia   zákonov   a   ostatných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona o prokuratúre ak nie je ďalej ustanovené inak, nadriadený   prokurátor   je   oprávnený   vydať   podriadenému   prokurátorovi   pokyn,   ako   má postupovať v konaní a pri plnení úloh.

Podľa judikatúry ústavného súdu podnet v zmysle § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre, ako aj opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre poskytujú sťažovateľovi účinnú ochranu jeho práv a právom chránených záujmov (m. m. IV. ÚS 158/03, IV. ÚS 80/03, I. ÚS 112/06, III. ÚS 366/2013). Podnet, ako aj opakovaný podnet zakladajú povinnosť príslušného   prokurátora,   resp.   nadriadeného   prokurátora   sa   ním   zaoberať,   vybaviť   ho a spôsob vybavenia oznámiť podnecovateľovi.

Ústavný   súd už vyslovil   právny názor,   že vynechanie opakovaného podnetu, ale aj ďalšieho   opakovaného   podnetu   ako   právneho   prostriedku   nápravy   v   rámci   sústavy orgánov prokuratúry Slovenskej republiky nemožno nahrádzať podaním sťažnosti v konaní pred   ústavným   súdom,   pretože   takto   by sa   obmedzovala   možnosť   orgánov   prokuratúry vo vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí   sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu procesných alebo faktických prekážok zákonného postupu (obdobne I. ÚS 186/05, III. ÚS 112/2012, III. ÚS 56/2013).

Aplikujúc princíp subsidiarity na prerokúvanú vec sťažovateľa v tejto časti sťažnosti ústavný   súd   konštatuje,   že   v   danom   prípade   nemá   právomoc   preskúmavať   postup a rozhodnutia   úradu   inšpekčnej   služby, okresnej   prokuratúry,   ako   ani odpoveď   krajskej prokuratúry č. k. 1 Kn 57/13-22 z 28. mája 2013, ktorá zatiaľ ako posledná preskúmala postup vyšetrovateľa a podriadeného prokurátora.

V sťažnosti sťažovateľ síce uvádzal, že na základe jeho podnetov konala vo veci aj generálna   prokuratúra.   V tejto   súvislosti   však   ústavný   súd   zistil,   že   reakcie   generálnej prokuratúry   boli   buď   informatívneho   charakteru,   keď   sťažovateľovi   bolo   oznámené postúpenie   jeho   podnetu   na   vybavenie   podriadenej   prokuratúre   (č.   k.   IV/1   Gn   65/13-4 zo 16.   januára   2013),   alebo   poučného   charakteru,   keď   generálna   prokuratúra poučila sťažovateľa   o nemožnosti   postupu   podľa   §   363   a nsl.   Trestného   poriadku (č. k. IV/1 Gn 532/13-3 z 9. apríla 2013), alebo aj mali povahu vybavenia opakovaného podnetu,   ale   len   vo   vzťahu   k parciálnym   námietkam   sťažovateľa,   nie   však   k postupu vyšetrovateľa a prokurátora (pred začatím trestného stíhania) tak, ako to sťažovateľ opísal v sťažnosti doručenej ústavnému súdu.

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   nepochybne   vyplýva,   že   proti   uzneseniu   úradu inšpekčnej   služby   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   o ktorej   rozhodla   okresná   prokuratúra. Na základe   sťažovateľovho   podnetu   krajská   prokuratúra   v liste   č.   k.   1   Kn   57/13-22 z 28. mája   2013   sťažovateľovi   oznámila,   že   spisový   materiál   úradu   inšpekčnej   služby a dozorového spisu okresnej prokuratúry preskúmala komplexne v kontexte jeho námietok.

Na   tomto   mieste   ústavný   súd   opäť pripomína,   že princíp   subsidiarity   právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a   požiadať   o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu.

V spojitosti   s uvedeným   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   pred   jeho   právomocou preskúmavať namietané postupy orgánov verejnej moci je sťažovateľ povinný vyčerpať právny   prostriedok   na   ochranu   svojich   práv   v podobe   opakovaného   (prípadne   ďalšieho opakovaného)   podnetu,   ktorý   vybaví   nadriadený   prokurátor.   Využitie   tohto   právneho prostriedku   umožňuje   sťažovateľovi   dosiahnuť   účinnú   nápravu   vzhľadom   na   právomoc nadriadeného   prokurátora   (generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky)   záväzným pokynom nariadiť prijatie efektívnych opatrení v predmetnej veci, ak by na základe podania sťažovateľa   dospel   k   záveru,   že   predchádzajúci   postup   na   veci   zúčastnených   orgánov verejnej moci bol v rozpore so zákonom (obdobne II. ÚS 164/2013).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej neprípustnosti.

Osobitne k právnemu zastúpeniu sťažovateľov v konaní pred ústavným súdom

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu sťažnosti konštatuje, že sťažnosť napriek tomu, že   obsahuje   údaj   o   zastúpení   sťažovateľov   advokátom,   nespĺňa   jednu   z   náležitostí kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovenú v § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje aj na sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.

Citované zákonné ustanovenie procesného poriadku   (vo   vzťahu k iným právnym predpisom   ide   o   predpis   lex   specialis)   vymedzuje   nevyhnutné   náležitosti   právneho zastupovania v konaní pred ústavným súdom, ktoré musia byť splnené a ktoré nie je možné zmluvne ani inak obmedziť (obdobne napr. I. ÚS 339/2012, III. ÚS 530/2012).

Ústavný súd zistil, že predložená sťažnosť neobsahuje zákonom o ústavnom súde predpísanú náležitosť, a to riadne, akceptovateľné splnomocnenie pre účely zastupovania sťažovateľov v konaní pred ústavným súdom.

Sťažnosť, ako aj splnomocnenie pre advokáta síce obsahujú údaj o tom, že tento advokát   zastupuje   sťažovateľov   pred   ústavným   súdom,   avšak   ani   sťažnosť,   ani splnomocnenie nie sú signované právnym zástupcom, čo vyvoláva pochybnosti o tom, či právny zástupca splnomocnenie prijal.

V tomto smere sa žiada dodať,   že preukázanie zastúpenia riadnou plnou mocou pre účely konania pred ústavným súdom nie je len formálnou náležitosťou sťažnosti. Podľa názoru   ústavného   súdu   to   vyplýva   nielen   z príslušnej   osobitnej   právnej   úpravy,   ale   aj charakteru   konania   pred   ústavným   súdom.   Z tohto   dôvodu   je   potrebné   sťažnosť sťažovateľov   označiť   za   takú,   ktorá   neobsahuje   jednu   z označených   obligatórnych náležitostí.   Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   celok,   nepovažoval   za   právne významné vyzývať sťažovateľov na odstránenie tohto nedostatku podania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2013