znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 483/2012-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť A. P., B., zastúpenej advokátkou JUDr. I. P., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a namietaného porušenia práv zaručených čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd listom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 2.   mája   2012   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Cdo 83/2012 a jeho postupom v tomto konaní a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta 2012 doručená sťažnosť A. P., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na nezávislý a nestranný súd a základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), namietané porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 152 ods. 4 ústavy a namietané porušenie jej práva na prejednanie veci v primeranej lehote a práva na spravodlivé súdne konanie zaručených čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) listom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 2. mája 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 83/2012 a jeho postupom v tomto konaní.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnej pozícii žalobcu účastníčkou konania vedeného Okresným súdom Bardejov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 2 C 127/2008 (pôvodne sp. zn. 6 C 2/2003), ktorého predmetom bol uplatnený nárok na náhradu škody v sume 302 486,28 € s príslušenstvom voči spoločnosti B, a. s., B. (ďalej len   „žalovaný“). Okresný   súd rozsudkom   č. k.   2   C 127/2008-117 z 22. septembra   2010 žalobu sťažovateľky v celom rozsahu zamietol a náhradu trov účastníkom konania nepriznal aplikujúc   §   150   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   aj   „OSP“)   vzhľadom   na osobné,   majetkové   a zárobkové   pomery sťažovateľky.

Na základe odvolania sťažovateľky i žalovaného Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom z 22. júna 2011 v konaní sp. zn. 1 Co 28/2011 prvostupňový rozsudok v zamietavom výroku potvrdil a vo výroku o trovách konania ho zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Zrušujúcu časť výroku svojho rozsudku krajský súd odôvodnil   nepreskúmateľnosťou   prvostupňového   rozsudku   v tejto   časti,   a to   z dôvodu absencie náležitého odôvodnenia.

Sťažovateľka doručila 2. septembra 2011 okresnému súdu dovolanie proti rozsudku krajského súdu, ktoré založila na dôvode prípustnosti a na dovolacom dôvode podľa § 237 písm. f) OSP. Okresný súd 21. septembra 2011 vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie v sume 16 596,50 €. Sťažovateľka na výzvu reagovala odpoveďou z 21. októbra 2011. V nej zdôraznila, že v prvostupňovom konaní pred okresným súdom jej bolo uznesením č. k. 6 C 2/2003-34 z 3. februára 2004 priznané oslobodenie od súdnych poplatkov,   ktoré   jej „do   právoplatného   skončenia   konania   Okresným   súdom   Bardejov nebolo...   odňaté“.   Výzva   okresného   súdu   tak   podľa   jej   názoru   bola „bezdôvodná a bezpredmetná“ a „nezákonná, v absolútnom rozpore s dikciou... § 138 ods. 2 O. s. p.“, keďže   podľa   §   4   ods.   4   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb.   o   súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) oslobodenie podľa odsekov 1 a 2 sa vzťahuje aj na konanie o odvolaní, dovolaní, obnove konania a výkone rozhodnutia alebo exekúcii.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   2   C 127/2008-161 z 18.   novembra   2011 dovolacie konanie zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku. Na základe odvolania sťažovateľky krajský   súd   uznesením   č.   k.   6   Co   9/2012-185   z 24.   januára 2012   napadnuté   uznesenie okresného   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Konštatoval,   že „zmyslom a cieľom právnej úpravy v § 4 ods. 4 Zákona o súdnych poplatkoch je zachovať kontinuitu pri oslobodení účastníka od platenia súdnych poplatkov medzi základným a mimoriadnym konaním. Niet dôvodu, aby sa takáto kontinuita nevzťahovala aj na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov priznaného súdom podľa § 138 O. s. p. Tento záver podporuje logický výklad,   pretože   by   bolo   okrem   iného   aj   nehospodárne,   aby   sa   novo   rozhodovalo podľa § 138 O. s. p. aj za stavu, že sa nijako nezmenili podmienky žiadateľa.“.

Po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia krajského súdu okresný súd 2. apríla 2012 zaslal spisový materiál najvyššiemu súdu na rozhodnutie o dovolaní sťažovateľky. Najvyšší súd   však   7.   mája   2012   spis   vrátil   okresnému   súdu   ako   predčasne   predložený,   pretože okresný súd „nedoručil dovolanie žalobkyne žalovanému“, ako aj preto, že „nebola splnená poplatková   povinnosť,   ktoré   dovolateľke   (§   2   ods.   4   zákona   č.   71/1992   Zb.   o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov...) vznikla podaním dovolania (§ 5 ods. 1 písm.   a/ zákona).   Podľa   §   6 ods.   2 zákona sa poplatok za   dovolanie   vyberá   vo   výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku“. Najvyšší súd zdôraznil, že „pokiaľ bola žalobkyňa v konaní na súde prvého stupňa oslobodená od platenia súdneho poplatku..., právoplatným skončením konania vo veci samej priznané oslobodenie zaniklo (a nevzťahuje sa na dovolacie konanie). Preto bude potrebné dovolateľku vyzvať na zaplatenie súdneho poplatku...“.

Okresný súd na základe listu najvyššieho súdu vyzval 11. mája 2012 sťažovateľku na zaplatenie   súdneho   poplatku   za   podané   dovolanie   v sume   33   193   €.   Sťažovateľka v odpovedi z 12. júna 2012 opätovne a s rovnakou argumentáciou odmietla súdny poplatok zaplatiť   a   namietala   aj   marenie   dovolacieho   konania   okresným   súdom.   Následne sťažovateľka 18. júna 2012 podala predsedovi okresného súdu sťažnosť na postup súdu podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch“).   Predseda   okresného   súdu v odpovedi sp. zn. Spr. 1709/2012 z 29. júna 2012 konštatoval nedôvodnosť sťažnosti.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka na rozsiahlom priestore cituje ustanovenia   ústavy,   zákona   o   súdnych   poplatkoch,   Občianskeho   súdneho   poriadku, rekapituluje skutkové   okolnosti   svojho   prípadu   i   judikatúru   ústavného   súdu   a opätovne argumentuje   v prospech   svojho   názoru   o kontinuite   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov medzi   základným   konaním   a dovolacím   konaním.   Uvádza   tiež,   že „právoplatnosťou Uznesenia KS PO (č. k. 6 Co 9/2012-185 z 24. januára 2012) boli Sťažovateľovi dané právne istoty,   právne garancie a procesné záruky práva na spravodlivý súdny proces“, a preto „List   NS   SR   nemá   spôsobilosť   rušiť,   meniť,   či   inak   ovplyvniť   existenciu právoplatného Uznesenia KS PO“ a „nemá spôsobilosť ukladať a zaväzovať Sťažovateľa, aby   niečo   konal...“.   Podľa   jej   názoru „List   NS   SR   je   kompletne   arbitrárny,   nakoľko absolútne ignoruje právoplatné Uznesenie KS PO a hodnotí stav akoby proces ohľadom súdneho   poplatku   za   dovolanie   ani   nikdy   neprebehol.   NS   SR   nedisponuje   akoukoľvek právomocou   rozhodovať,   konať   či   vyvolať   konanie   ohľadom   súdneho   poplatku za dovolanie... List NS SR a Postup NS SR je bez akejkoľvek legitimity a legality. NS SR konal   mimo   medze   rozsahu   a spôsobu,   ktorý ustanovuje   zákon   čím   porušil   Ústavu   SR, Listinou a Dohovorom garantované práva Sťažovateľa“. Navyše „List NS SR a Postup NS SR vyvolal opätovné konanie OS BJ ako súdu I. stupňa v zmysle ust. § 12 ods. 2 ZoSP. OS BJ opätovne konal“, čo s ohľadom na § 159 ods. 3 OSP je stav „ústavne neakceptovateľný, neospravedlniteľný a neudržateľný.   Dochádza k porušeniu zásady exceptio res iudicatae čo je v právnom štáte absolútne neakceptovateľné...“.

Sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   prijal   jej   sťažnosť   na   ďalšie   konanie a vo veci nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   Sťažovateľa   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky;   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd; právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd; základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd, základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, čl. 152 ods. 4 Ústavy SR listom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 02.05.2012   číslo:   5   Cdo   83/2012   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v dovolacom konaní číslo: 5 Cdo 83/2012 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Bardejov v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   2C   127/2008   opätovne   predložiť   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky dovolanie Sťažovateľa doručené mu 02.09.2011.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky   v dovolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5Cdo   83/2012   konať   a rozhodnúť podľa príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   o dovolaní   Sťažovateľa doručeného Okresnému súdu Bardejov dňa 02.09.2011.

4. Najvyšší súd je povinný do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej   republiky   zaplatiť   finančné   zadosťučinenie   Sťažovateľovi   vo   výške   2000,– EUR... na účet právneho zástupcu Sťažovateľa JUDr. I. P., K.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky uhradiť Sťažovateľovi trovy konania na účet právneho zástupcu Sťažovateľa JUDr. I. P., K.“

Sťažovateľka alternatívne navrhuje ústavnému súdu nálezom takto rozhodnúť:„1.   Základné   právo   Sťažovateľa   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky;   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd; právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd; základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd, základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, čl. 152 ods. 4 Ústavy SR listom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 02.05.2012   číslo:   5   Cdo   83/2012   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v dovolacom konaní číslo: 5 Cdo 83/2012 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Bardejov v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   2C   127/2008   opätovne   predložiť   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky dovolanie Sťažovateľa doručené mu 02.09.2011.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky   v dovolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5Cdo   83/2012   konať   a rozhodnúť podľa príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   o dovolaní   Sťažovateľa doručeného Okresnému súdu Bardejov dňa 02.09.2011.

4. Najvyšší súd je povinný do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej   republiky   zaplatiť   finančné   zadosťučinenie   Sťažovateľovi   vo   výške   2000,– EUR... na účet právneho zástupcu Sťažovateľa JUDr. I. P., K.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky uhradiť Sťažovateľovi trovy konania na účet právneho zástupcu Sťažovateľa JUDr. I. P., K.

6. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Bardejov o zastavení dovolacieho konania.

7. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove o potvrdení uznesenia Okresného súdu Bardejov o zastavení dovolacieho konania.“Alternatívny petit sťažovateľka zdôvodnila tým, „že do rozhodnutia ÚS SR môže nastať stav, kedy OS BJ v zmysle § 10 ods. 1 ZoSP dovolacie konanie zastaví a po odvolaní Sťažovateľa voči takémuto uzneseniu by mohol Krajský súd v Prešove uznesenie OS BJ o zastavení   dovolacieho   konania   potvrdiť.   Sťažovateľ   predmetnú   časť   petitu   uvádza z opatrnosti, ako aj pre zamedzenie zmätočnosti v konaní.“.

Sťažovateľka   navrhuje   ústavnému   súdu   aj   rozhodnutie   o dočasnom   opatrení, ktorým by   prikázal   okresnému   súdu   zdržať   sa   konania   vo   veci   sp.   zn.   2   C   127/2008 do meritórneho rozhodnutia o sťažnosti.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa   čl.   12 ods.   1 ústavy ľudia   sú   slobodní   a rovní v dôstojnosti   i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa   čl.   13   ods.   1   písm.   a)   ústavy   povinnosti   možno   ukladať   zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom...

Podľa   čl.   152   ods.   4 ústavy   výklad a uplatňovanie ústavných   zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

1. K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy

Ústavný súd zdôrazňuje, že zmyslom a účelom jeho právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   je   poskytovanie   účinnej   ochrany   tam   uvedeným   základným   právam   a slobodám fyzických osôb a právnických osôb. Primárne teda v konaní o tzv. individuálnych ústavných sťažnostiach nejde o konštatovanie ústavne relevantných pochybení orgánov verejnej moci spätých s porušením konkrétneho článku ústavy. Prirodzene, ak ústavný súd má poskytovať ochranu   základným   právam   a slobodám   sťažovateľa,   nevyhnutne   musí   autoritatívne výrokom svojho rozhodnutia označiť ústavný článok garantujúci konkrétne základné právo alebo slobodu, ktoré bolo porušené, a tým rozhodnúť o rozpore konania orgánu verejnej moci s predmetným ústavným článkom. Nemožno však o každom článku ústavy povedať, že by priamo priznával určité základné právo alebo slobodu adresátovi výkonu verejnej moci.

Článok   1   ods.   1   ústavy   má   charakter   všeobecného   ústavného   princípu,   ktorý sú povinné   rešpektovať   všetky   orgány   verejnej   moci   pri   výklade   a   uplatňovaní   ústavy (napr. IV. ÚS 70/2011), a neformuluje tak žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania, preto ústavný súd nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť porušenie tohto ustanovenia ústavy (napr. III. ÚS 119/2011).

Ustanovenia čl. 2 ods. 2 a čl. 2 ods. 3 ústavy, ktorých porušenie navrhla sťažovateľka vysloviť,   majú   taktiež   charakter   všeobecných   ústavných   princípov,   ktoré   sú   povinné rešpektovať   všetky   orgány   verejnej   moci   pri   výklade   a   uplatňovaní   ústavy   (napr. IV. ÚS 70/2011)   a neformulujú   žiadne   základné   právo   ani   slobodu   účastníka   konania, preto ústavný súd nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť ich porušenie (napr. III. ÚS 119/2011).   Rovnako   tak   čl.   152   ods.   4   ústavy   má   charakter   generálneho interpretačného   princípu   vždy   uplatňovaného   ústavným   súdom   vo   svojej   rozhodovacej činnosti (m. m. IV. ÚS 383/08, III. ÚS 66/2012).

O čl. 12 ods. 2 ústavy ústavný súd stabilne judikuje, že tu ide o pozitívny záväzok štátu   premietnuť   do právneho   poriadku   tie   antidiskriminačné   zásady   a opatrenia, ktoré uvedený článok obsahuje, a nie je teda priamo aplikovateľný orgánmi verejnej moci Slovenskej republiky v individuálnych prípadoch (III. ÚS 51/08, III. ÚS 316/2011).

Aj čl.   13   ods.   1   písm.   a)   ústavy   formuluje   všeobecný   ústavný   princíp,   ktorý   je povinný   rešpektovať   každý   orgán   verejnej   moci   pri   výkone   svojich   právomocí, ktorý zároveň slúži na ochranu jednotlivca pred verejnou mocou. Nezakotvuje však žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania (III. ÚS 99/2012).

V tejto časti   tak ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej meritórne prerokovanie v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

2. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany   svojho   základného   práva alebo slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať   sa   namietaným   porušením   základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu, že právna   úprava   takémuto   právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (mutatis   mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje   odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

Dovolacie   konanie,   ktoré   vyvolala   sťažovateľka   podaním   dovolania proti meritórnemu rozsudku krajského súdu z 22. júna 2011 v konaní sp. zn. 1 Co 28/2011, sa   v čase   podania   jej   sťažnosti   ústavnému   súdu   nachádzalo   vo   fáze   odstraňovania nedostatkov podaného dovolania. Konkrétne ide o problém (ne)zaplatenia súdneho poplatku za podané dovolanie. I keď okresný súd uznesením č. k. 2 C 127/2008-161 z 18. novembra 2011 dovolacie konanie zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku, krajský súd uznesením č. k. 6 Co 9/2012-185 z 24. januára 2012 toto uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V čase podania sťažnosti ústavnému súdu teda dovolacie konanie nebolo   právoplatne   ukončené   a nebolo   právoplatne   rozhodnuté   ani   vo   veci   súdneho poplatku   za   sťažovateľkino   podané   dovolanie.   Nemožno   teda   súhlasiť   s tvrdením sťažovateľky,   že   po   vyjadrení   najvyššieho   súdu   z 2.   mája   2012   dochádza   opätovným rozhodovaním okresného súdu k porušeniu prekážky veci rozhodnutej. V danej fáze konania totiž   o otázke   poplatkovej   povinnosti   sťažovateľky   nie   je   právoplatne   rozhodnuté, a to vzhľadom na zrušujúce právoplatné uznesenie krajského súdu č. k. 6 Co 9/2012-185 z 24. januára 2012.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   aj   v prípade,   ak   okresný   súd   zastaví   dovolacie konanie,   sťažovateľka   nestráca   možnosť   brojiť   proti   takému   rozhodnutiu,   a to   podaním odvolania   ako   riadneho   opravného   prostriedku.   Ani   samotné   dovolacie   konanie   nie   je právoplatne ukončené, sťažovateľka teda môže procesne dovolenými prostriedkami v tomto konaní ochraňovať svoje základné práva a slobody a dovolací súd je povinný sa takýmito prostriedkami ústavne súladným spôsobom zaoberať.

V štádiu   dovolacieho   konania   aktuálnom   v čase   podania   predloženej   sťažnosti   je preto vylúčená právomoc ústavného súdu na poskytnutie ochrany označeným základným právam sťažovateľky i jej právo na spravodlivé súdne konanie. Táto právomoc je v priebehu dovolacieho   konania   zverená   dovolaciemu   súdu,   prípadne   aj   súdu   prvostupňovému pri odstraňovaní   nedostatkov   podaného   dovolania   a nadväzujúco   i odvolaciemu   súdu v rámci konania a rozhodovania o riadnych opravných prostriedkoch proti uzneseniam súdu prvého stupňa.

V nadväznosti na formulovanú argumentáciu ústavný súd dodáva, že list najvyššieho súdu, ktorým vrátil predložený spisový materiál okresnému súdu ako predčasne predložený, nemožno   považovať   za   iný   zásah   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   a podľa   §   49   zákona o ústavnom súde. List najvyššieho súdu nebol adresovaný sťažovateľke ani nijako priamo nezakladal, nemenil ani nerušil právne vzťahy, ktorých je sťažovateľka účastníčkou. Inými slovami, nezasiahol priamo do jej právneho postavenia, a tým nemohol atakovať ani jej základné práva alebo slobody.

3. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl.   38   ods.   2   listiny,   ako   aj   práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. IV. ÚS 59/03).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods.   1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci   v primeranej lehote“, preto v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II.   ÚS   55/98, I. ÚS 132/03).

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   všeobecného   súdu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   alebo   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 221/05).

Ústavný súd stabilne judikuje, že zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 331/04).

Z obsahu   príloh   sťažnosti   vyplýva,   že   okresný   súd   doručil   spisový   materiál najvyššiemu súdu na rozhodnutie o dovolaní sťažovateľky 10. apríla 2012. Najvyšší súd potom 7. mája 2012 vrátil spis okresnému súdu ako predčasne predložený. Vec (dovolanie sťažovateľky) sa teda na najvyššom súde nachádzala necelý mesiac, čo dokazuje absenciu potrebnej   príčinnej   súvislosti   medzi   základným   právom   sťažovateľky   zaručeným   čl.   48 ods. 2   ústavy,   resp.   čl.   38   ods.   2   listiny   a namietaným   postupom   najvyššieho   súdu. I pri komplexnom   pohľade   na   dĺžku   dovolacieho   konania   ku   dňu   doručenia   sťažnosti ústavnému   súdu   (od   2.   septembra   2011   do   15.   augusta   2012)   a na   rozsah   možností najvyššieho súdu ovplyvniť v daných skutkových okolnostiach (odstraňovanie nedostatkov dovolania, ktoré je v právomoci okresného súdu) jeho priebeh je ústavný súd toho názoru, že sťažnosť je v predmetnej časti zjavne neopodstatnená.

Navyše, ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že sťažovateľka nevyužila právny prostriedok   nápravy,   ktorý   jej   poskytuje   zákon   o súdoch,   a to   sťažnosť   na   postup najvyššieho súdu podľa § 62 zákona o súdoch (sťažnosť podala len na postup okresného súdu).   Z uvedeného   dôvodu   je   sťažnosť   v posudzovanej   časti   aj   neprípustná, keďže podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľka nevyčerpala opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnená podľa osobitných predpisov.

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v sťažnostnom petite. Skutočnosť, že sťažovateľka predniesla aj alternatívny petit, je v tomto prípade irelevantná, pretože ten sa v rozsahu namietaného porušenia základných práv a slobôd v označenom subjekte ich porušenia a v označení zásahu, ktorým malo k porušeniu dôjsť, nijako nelíšil od alternovaného petitu.

Rovnako bolo bez právneho významu rozhodovať o návrhu na dočasné opatrenie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2012