znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 482/2015-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015 predbežne   prerokoval   sťažnosť

,   zastúpeného   advokátskou   kanceláriou   GARANT PARTNER legal, s. r. o., Einsteinova 21, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ advokát JUDr.   Martin   Dočár,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo   nesprávnym   úradným   postupom   zaručeného   v čl.   46   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd,   práva   na   ochranu   majetku   zaručeného   v čl.   1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd, ako aj namietaného   porušenia   všeobecného   zákazu   diskriminácie   zaručeného   v čl.   1 Dodatkového   protokolu   č. 12   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 Co 293/2013-204 zo 6. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2014 doručená   sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietalo porušenie základného práva vlastniť majetok   zaručeného   v čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom zaručeného v čl. 46 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   práva   na   ochranu   majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) a porušenie všeobecného zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu č. 12   k dohovoru   (ďalej   len   „dodatkový   protokol   č.   12“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 293/2013-204 zo 6. mája 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom z 27. decembra 2012 podaným Okresnému súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) ako navrhovateľ domáhal proti odporcovi mestu Spišská Nová Ves (ďalej len „odporca“) zaplatenia sumy 1 857 681,28   €   s príslušenstvom   ako   náhrady   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným postupom odporcu spočívajúcim v nevyplatení dotácií na mzdy a prevádzku sťažovateľom zriadených súkromných školských zariadení v zmysle ustanovenia § 6 zákona č. 596/2003 Z. z.   o   štátnej   správe   v   školstve   a   školskej   samospráve   a o   zmene   a   doplnení   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe v školstve a školskej samospráve“) za roky 2010 a 2012.

2

Výsledkom prvostupňového konania bol rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 30/2013-132   z 9.   mája   2013,   ktorým   bol   návrh   zamietnutý.   Na   základe   odvolania   podaného sťažovateľom krajský súd napadnutým rozsudkom č. k. 6 Co 293/2013-204 zo 6. mája 2014 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ sa sťažnosťou podanou ústavnému súdu domáha „preskúmania rozsudku sp.   zn.   6   Co   293/2013-204   zo   dňa   6. 5. 2014   Krajského   súdu   v Košiciach...   z dôvodu porušenia   základného   práva   na   prístup   k súdu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, základného práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánom   verejnej   moci   podľa   čl.   46   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, základného práva na nadobúdanie majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na všeobecný zákaz diskriminácie podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 12 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Podľa presvedčenia sťažovateľa z napadnutého rozsudku krajského súdu „vyplýva, že tak právne posúdenie veci ako i následné právne závery súdu sú založené na neústavnom výklade aplikovanej právnej normy.... súd nesprávne vykladá nielen znenie aplikovaných ustanovení zákonov, ale i niektorých ustanovení Ústavy SR (čl. 2 ods. 2, čl. 65 ods. 1, čl. 67 ods. 2, čl. 144 ods. 1). V dôsledku účelového a formalistického výkladu súdu jednotlivých ustanovení   aplikovaných   právnych   predpisov   si   právne   závery   v rámci   odôvodnenia rozsudku vzájomne odporujú, čím sa rozsudok súdu stáva vnútorne rozporným, zmätočným a zjavne arbitrárnym.“.

Sťažovateľ „absolútne“ nesúhlasí s názorom krajského súdu, že „Orgány územnej samosprávy nie sú štátnymi orgánmi (viď § 2 zákona 514/2003 Z. z.). Iba za predpokladu, že orgánom územnej samosprávy je zákonom zverený výkon verejnej moci, t. j. vykonávajú

3

prenesenú   štátnu   správu,   sú   orgánom   verejnej   moci   v zmysle   §   2   písm.   b/   bod   2 zák. 514/2003 Z. z. a pre tento prípad sa na ne vzťahuje článok 2 ods. 2 Ústavy... Územná samospráva teda nie je výkonom verejnej moci, ako to prezentuje navrhovateľ vo svojom odvolaní s odkazom na judikatúru SR.“. Podľa názoru sťažovateľa „Vykladať ustanovenie článku   2   ods.   2   Ústavy   pomocou   zákona   514/2003   Z.   z.,   kde   navyše   zákon   definuje legislatívne skratky výlučne na účely tohto zákona je nezmyselné. Tým by došlo k popretiu významu a zmyslu čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a spochybneniu miesta Ústavy SR v právnom systéme Slovenskej republiky. Výklad ústavy je predsa možné vykonať zásadne len za pomoci iných článkov Ústavy, resp. základných právnych zásad.

Výklad   čl.   2   ods.   2   Ústavy   SR   vo   vzťahu   k územnej   samospráve   prezentovaný Krajským súdom v Košiciach možno považovať za stroho gramatický, nereflektujúci základné ústavné princípy, najmä princíp právnej istoty garantovaný čl. 1 ods. 1 Ústavy SR...“.

Sťažovateľ je presvedčený, že „úplne scestný a neústavný je... názor..., že územná samospráva nie je výkonom verejnej moci...“, pretože táto „... má i špecifickú úlohu v oblasti práva verejného. Zákonodarca jej uložil množstvo povinností vo sfére práva verejného, či už ako   prenesený   výkon   štátnej   správy,   alebo   pri   výkone   jej   originálnych   kompetencií. Povinnosti z oblasti verejného práva pritom zahŕňajú často krát i povinnosť autoritatívne rozhodovať voči iným subjektom.“.

Sťažovateľ tvrdí, že „pri určení výšky dotácie... ako i s tým súvisiacimi povinnosťami určenú   dotáciu   adresátovi   poskytnúť,   bolo   mesto   Spišská   Nová   Ves   v postavení   orgánu verejnej moci“, a to z dôvodu, že „autoritatívne bolo rozhodované o výške plnenia pre tretiu osobu (nadradené postavenie)“, ako aj preto, že „táto povinnosť vyplývala mestu... priamo z verejnoprávneho   predpisu...   Preto   malo   mesto...   striktne   dodržiavať   zákon   a konať   len v rozsahu, čo mu zákon výslovne dovoľuje, resp. mu zákon ukladá ako povinnosť, a spôsobom ako   mu   zákon   prikazuje.   Konanie   presahujúce   tento   ústavný   rámec   je   v tomto   prípade neprípustné a takéto konanie nielen nezákonné, ale i neústavné...“.

4

Zatiaľ čo okresný súd tvrdil, že „dotácia na mzdy a prevádzku poskytovaná podľa § 6 ods.   12   zákona   č.   596/2003   Z.   z.   o štátnej   správe   v školstve   a školskej   samospráve   má fakultatívny charakter, teda že obec nie je povinná poskytovať takúto dotáciu“, krajský súd k tomu uviedol, že „nárok na dotácie za mzdy a prevádzku nemá fakultatívny charakter“. Z uvedeného sťažovateľ vyvodil, že „Týmto konštatovaním súd sám popiera vlastné tvrdenia o tom,   že   územná   samospráva   nie   je   súčasťou   verejnej   moci.   Súd   definuje   nárok uplatňovaný...   Sťažovateľom   ako   nárok   obligatórny,   potvrdzuje,   že   ide   o povinnosť   obce zaplatiť   dotáciu   na   mzdy,   hovorí,   že   povinnosť   je   ustanovená   zákonom   (z charakteru   je zrejmé, že ide o zákon z oblasti verejného práva), a že o výške nároku obec autoritatívne rozhoduje.   Ak   by   mal   Krajský   súd...   naozaj   za   to,   že   na   postavenie   a konanie   mesta... sa ohľadom poskytovania dotácie na mzdy a prevádzku neuplatňuje č. 2 ods. 2 Ústavy SR, potom by nemohol prijať tak zásadný záver.“.

Podľa sťažovateľa je zrejmé, že „výklad čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, najmä otázka, či sa v konkrétnom   prípade   týmto   ustanovením   bolo   povinné   spravovať   i mesto...,   je   zásadné pre ďalší   výklad   práv   a povinností   zákona   č.   596/2003   Z.   z.   o štátnej   správe   v školstve a školskej   samospráve.   Neústavný   výklad   predmetného   článku   Ústavy   SR   na   postavenie mesta... v konkrétnom prípade... a nepochopenie organizácie verejnej správy (jej účelové prezentovanie   len   v zmysle   jediného   zákona   a nie   všeobecne)   je   základným   momentom ústavne   nekonformného   výkladu   §   6   ods.   12   zákona   č.   596/2003   Z.   z.   o štátnej   správe v školstve a školskej samospráve... a momentom, od ktorého sa odvíja nesprávne právne posúdenie spornej veci.“.

Sťažovateľ   zásadne   nesúhlasí   s   výkladom §   6   ods.   12   zákona o štátnej   správe v školstve a školskej samospráve, ktorý prezentoval krajský súd „ohľadom podmienky sídla školského zariadenia na území obce a podania žiadosti... Výsledkom je deformácia zákona spôsobom, ktorý má za následok zásah do základného práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym   úradným   postupom   orgánom   verejnej   moci   podľa   čl.   46   ods. 3   Ústavy Slovenskej republiky a práva na všeobecný zákaz diskriminácie podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 12 Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Podľa sťažovateľa výklad tohto ustanovenia krajským súdom nie je správny, pretože umožňuje „zneužívať postavenie obce v procese financovania škôl a školských zariadení tak, že   konečným   výsledkom   celého   procesu   je   len   naplnenie   rozpočtu   obce   na   úkor   škôl a školských zariadení, nie je správny“. Krajský súd podľa sťažovateľa „Opomenul dodať, že rozhodujúcim dňom, ku ktorému je potrebné mať sídlo na území obce je konkrétny deň, a to 15. 9. roka   predchádzajúceho   kalendárnemu   roku,   na   ktorý   sa   dotácia   na   mzdy a prevádzku majú vyplácať.“.

Sťažovateľ   je   presvedčený,   že «Obec   je   potrebné   v systéme   financovania   škôl a školských zariadení chápať predovšetkým ako „platobné miesto“, cez ktoré sa na daný kalendárny rok pre tú ktorú súkromnú školu resp. súkromné školské zariadenie uskutočňuje transfer   finančných   prostriedkov. Ak   súkromná   škola   resp.   súkromné   školské   zariadenie malo svoje sídlo na území mesta... k 15. 9. potom je to mesto..., ktorému budú tieto finančné prostriedky... pridelené prostredníctvom podielových daní, a teda vzniká mu povinnosť tieto finančné   prostriedky   presmerovať   ďalej   zriaďovateľovi   tejto   súkromnej   školy   resp. súkromného školského zariadenia.».

Ako uvádza sťažovateľ, „Krajský súd... prijal   záver, že rozhodujúce je, či v čase rozhodovania o dotácii formou všeobecného záväzného nariadenia obcou má daná škola alebo   školské   zariadenie   sídlo   na   území   obce.   Takýto   záver   je   svojvoľný,   nemá   oporu v zákone.“.

Z   aplikovaného   znenia   §   6   ods.   12   písm.   f)   zákona   o   štátnej   správe   v školstve a školskej   samospráve   podľa   sťažovateľa   vyplýva,   že „obec   má   povinnosť   rozhodnúť o dotáciách na mzdy a prevádzku do 31. 1. kalendárneho roka. Teda, zákon určuje len posledný bod časového priestoru na rozhodnutie obce, avšak neurčuje jej konkrétny deň rozhodnutia.

... argumentácia súdu, že zmenou adresy pred rozhodnutím obce o výške dotácie na mzdy   a   prevádzku   škola   resp.   školské   zariadenie   nemá   nárok   na   dotácie   na   mzdu a prevádzku, zakladá zjavnú absurditu...

...   žiadny   právny   predpis   výslovne   neurčuje,   ako   má   obec   postupovať   ohľadom financovania súkromných škôl a školských zariadení v prípade zmeny ich sídla. Ak by obec mala mať právo financovanie zastaviť, zákon by jej také zásadné právo určite výslovne uviedol.... Ak by bola obec oprávnená zastaviť poskytovanie dotácií na mzdy a prevádzku na kalendárny rok pre školy a školské zariadenia z dôvodu zmeny ich sídla, potom by zákon určite upravil i následný mechanizmus transferu finančných prostriedkov, teda ako tieto pridelené   finančné   prostriedky   obci   presmerovať   na   novú   obec   v   ktorej   má   škola resp. školské zariadenie nové sídlo.“.

Za „hrubú aroganciu súdnej moci“ sťažovateľ považuje nerešpektovanie právneho stavu o mieste sídla ním zriadených školských zariadení podľa stavu v sieti škôl a školských zariadení vedených Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky k 15. septembru rozhodného roka.

Sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku okresného súdu taktiež namietal, že „nie je mu zrejmé, z ktorého zákonného ustanovenia súd odvodil, že je povinnosťou zriaďovateľa podať žiadosť o poskytnutie dotácie na mzdy a prevádzku do 31. 1. kalendárneho roku? Také zákonné ustanovenie totiž neexistuje.“

Podľa   presvedčenia   sťažovateľa   tento „môže   podať   žiadosť   kedykoľvek   počas kalendárneho roku. Neexistuje konkrétne určenie dátumu dokedy musí... ako zriaďovateľ súkromných školských zariadení žiadosť podať. Z logiky veci samej však vyplýva, že časový priestor je pre žiadosť zriaďovateľa kedykoľvek od dňa 15.9. (rozhodný dátum pre určenie platcu dotácie) až do 31.12. nasledujúceho kalendárneho roku.“.

Za „absurdné   správanie   sa   mesta“ sťažovateľ   považoval   skutočnosť,   že «odôvodnením zmeny   výšky   dotácie pre   Sťažovateľa je výlučne tvrdenie,   že mesto   malo nedostatok   financií   resp.   „prognóza   ďalšieho   vývoja   je   negatívna   a   súčasne   nie   je predpoklad, že by sme od neštátnych školských zariadení mohli žiadať vrátenie dotácie“... Odôvodňovať zníženie a nevyplatenie časti záväzne priznanej dotácie na mzdy a prevádzku zlou hospodárskou situáciou a zlým ekonomickým výhľadom obce svedčí o neschopnosti mesta... zodpovedne zostavovať rozpočet obce prípadne o neschopnosti mesta... rozpočet dodržať. Mesto... tak svoje „diery“ v rozpočte plátalo finančnými prostriedkami záväzne určenými   na   školstvo   a   tak   si   zabezpečuje   samozvaným   spôsobom   zdroje   krytia   týchto „rozpočtových dier“ z majetku Sťažovateľa.».

Ako   sťažovateľ   uvádza, „v   rozhodnom   čase   neexistovala   žiadna   zákonná   úprava vo verejnom   práve   dovoľujúca   mestu...   jednostranne   zmeniť   výšku   dotácie   na   mzdy a prevádzku   určenú   vo   VZN   č.   9/2009.   Vstúpiť   do   takto   garantovaného   práva   nie   je bez opory   v   zákone   možné.   Mesto...   však   prekročilo   svoju   právomoc   a   Doplnkom   č.   1 a následne Doplnkom č. 2 sa jednostranne, zneužitím vlastného postavenia, snažilo o zmenu stanovených podmienok vo svoj prospech a na úkor Sťažovateľa...

...   Ak   súd   hovorí,   že   do   dňa   prijatia   všeobecne   záväzného   nariadenia   obce o financovaní škôl a školských zariadení je potrebné podať žiadosť zriaďovateľom, potom takýto názor je scestný.... zákon neurčuje presný termín obce kedy má prijať toto nariadenie, teda zriaďovateľ vôbec nevie dokedy by bolo potrebné žiadosť takto podať (neexistuje právna istota) a..., zrejme je potrebné vedieť o čo žiadať.... až v momente po rozhodnutí obce a po následnom oznámení obce o konkrétnej výške finančných prostriedkov podľa § 6 ods. 12 písm. e) zákona č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve je možné o niečo žiadať... Podanie žiadosti zriaďovateľom neskôr, napr. v mesiaci máj, jún a pod. môže   mať   za   následok   maximálne   len   nevyplatenie   dotácie   na   mzdy   a   prevádzku za predchádzajúce kalendárne mesiace, nie však nevyplatenie celej dotácie.“.

Sťažovateľ spochybňuje tiež úvahu krajského súdu, ktorá „vychádza z predpokladu, že zriaďovateľ   je   povinný   každoročne   podávať   žiadosť“.   Podľa   názoru   sťažovateľa   však zo znenia   príslušných   ustanovení   zákona   vyplýva,   že «Obec   teda   každoročne   poskytuje dotácie, avšak na základe jednej „žiadosti“ (žiadosti podanej v roku, kedy je prvý krát splnená podmienka, že škola resp. školské zariadenie k 15. 9. má sídlo na území obce). Text právneho predpisu neuvádza, že na základe žiadostí (plurál), ani že je potrebné podávať žiadosť každoročne. Nakoniec, teda stačí zrejme jedna žiadosť aby obec začala plniť svoju povinnosť a každoročne poskytovať dotácie na mzdy a prevádzku až do toho roku, pokiaľ k 15. 9. škola resp. školské zariadenie nebude mať sídlo na území obce.».

Podľa názoru sťažovateľa „Krajský súd... svojim výkladom len účelovo deformuje právnu normu. Sme presvedčení, že výklad Sťažovateľa ohľadom podania žiadosti, resp. ďalšia alternatíva tohto výkladu uvedená v predchádzajúcom odseku, je správna a ústavne konformná.“.

Pre sťažovateľa „je... značným prekvapením, ak Krajský súd... tvrdí, že všeobecne záväzné nariadenie je pre súd záväzné (str. 19 jeho rozsudku). Obdobný záver je možné vyvodiť   aj   z   rozhodnutia   prvostupňového   súdu   na   str.   16   jeho   rozsudku.“.   Sťažovateľ pokračuje, že «Krajský súd... sa cíti byť viazaný všeobecne záväznými nariadeniami obcí (ústavný príkaz čl. 144 ods. 1 neakceptuje). Sťažovateľ však poukázal i na ďalšie hrubé pochybenie mesta..., a to na kvalitatívnu stránku „všeobecne záväzných nariadení“ VZN 9/2009 a 8/2014. Sťažovateľ s prekvapením zistil, že aj tieto námietky súd odmietol.... Už pri letmom preskúmaní predmetných všeobecne záväzných nariadení (najmä však č. 8/2011) je možné dospieť nepochybne k právnemu záveru, že ide o paakty (max. o individuálne   právne   akty).   Nik   nežiadal   od   Krajského   súdu...   aby   tento   vyhodnotil zákonnosť   resp.   nezákonnosť týchto „všeobecne   záväzných nariadení“   (ani   na to   nie je kompetentný), avšak je povinný skúmať, či nejde o iný správny akt ako je prezentované, resp. paakt.

Sme presvedčení, že v tomto prípade sú predmetné všeobecne záväzné nariadenia týkajúce sa veci ničotnými správnymi aktmi. Nie je dodržaná základná podmienka všeobecne záväzného nariadenia ako normatívneho správneho aktu - a to jeho normatívnosť (všeobecný charakter).   Vzťahuje   sa   tak   na   konkrétne   výslovne   zadefinované   osoby.   Okrem   toho   sa dopustilo mesto Spišská Nová Ves pri jeho vydávaní ďalšej podstatnej chyby - absolútny omyl   v osobe   adresáta.   Zatiaľ   čo zákon určuje   za   adresáta tohto všeobecne záväzného nariadenia každú bližšie nekonkretizovanú osobu v postavení zriaďovateľa škôl a školských zariadení po splnení určených podmienok ako príjemcu dotácií, mesto... určilo za adresátov konkrétne   školy   a   školské   zariadenia   (viď   napr.   §   2   všeobecne   záväzného   nariadenia č. 9/2009 v spojení s § 3 ods. 2 písm. a); § 6 ods. 2 a 3; § 8 ods. 1 a § 9 ods. 1)...

V súlade správnym názorom Ústavného súdu SR, Najvyššieho súdu SR ako i českej judikatúry, je povinnosťou súdov ako predbežnú otázku vždy skúmať charakter správnych aktov s ohľadom na ich ničotnosť. Než súd vôbec začne takýto právny akt skúmať z hľadiska vyššie uvedených kritérií, jeho prvé rozhodovanie sa týka najzákladnejšej otázky, a to či ide o normatívny   správny   akt   alebo   individuálny   správny   akt.   Pri   posudzovaní   všeobecne záväzného   nariadenia   mesta   Spišská   Nová   Ves   č.   9/2009,   jeho   doplnkov   č.   1   a   2   ako i všeobecne   záväzného   nariadenia   č.   8/2011   je   zrejmé,   že   obsahovo   ide   o   individuálny právny akt.».

Sťažovateľ   tvrdí,   že „Keďže   bol   mestom...   v   konečnom   dôsledku   vydaný   ničotný individuálny správny akt, ktorého nie je navrhovateľ ani adresátom, je zbytočnou otázkou riešenie jeho platnosti resp. neplatnosti; tá môže mať vzťah výlučne k jeho adresátom. Mesto Spišská Nová Ves tak v skutočnosti skutočne nevydalo normatívny právny akt - všeobecne záväzné nariadenie v zmysle § 6 ods. 12 písm. d) zákona č. 596/2003 Z. z. o štátnej   správe   v   školstve   a   školskej   samospráve,   opomenul   splnenie   svojej   zákonnej povinnosti.“.

Podľa   presvedčenia   sťažovateľa „Krajský   súd...   sa   nesprávne   vysporiadal i s námietkou   retroaktívneho   uplatňovania   Doplnku   č.   1   a   Doplnku   č.   2   Všeobecne záväzného nariadenia č. 9/2009. Krajský súd... odobril tak nielen možnosť zmeny všeobecne záväzného nariadenia vydávaného na základe § 6 ods. 12 písm. d zákona č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve kedykoľvek počas príslušného kalendárneho roka, ale potvrdil aj retroaktívne uplatňovanie (znižovanie už vyplatených platieb na základe dovtedy platného všeobecne záväzného nariadenia). Ak by teoreticky bola možná zmena predmetného všeobecne záväzného nariadenia aj po termíne stanovenom zákonom, potom výsledkom by bola iba tá skutočnosť, že tieto právne normy mohli byť uplatnené výlučne na právne vzťahy vzniknuté len za účinnosti týchto zmien, teda buď od 14. 5. 2010 resp. od 1. 9. 2012. Určite však nie na právny vzťah ktorý tu vznikol v období, keď tieto právne normy ešte neexistovali resp. neboli účinné...

Podľa svojho obsahu Doplnok č. 1 ako i Doplnok č. 2 neobsahujú v prechodných či záverečných   ustanoveniach   ustanovenia   dovoľujúce   použiť   tento   právny   predpis i na vzťahy skôr vzniknuté, teda Doplnok č. 1 a Doplnok č. 2 samy osebe nie sú retroaktívne. Mesto...   ich   však   v   rozpore   s   ich   znením   retroaktívne   vykladalo,   uplatňovalo,   naďalej na tomto svojom postoji trvá, a nevyplatilo tak dotáciu na mzdy a prevádzku za rok 2010 Sťažovateľovi v plnej výške, čo je nesporne nesprávny úradný postup.

Už raz priznanú výšku dotácie na mzdy a prevádzku nie je možné obcou meniť....   je   evidentné,   že   Sťažovateľovi   bolo   zabránené   nadobudnutiu   majetku,   ktorý očakával a na ktorého nadobudnutie sa v dôsledku zákonnej garancie spoliehal. Mesto Spišská   Nová   Ves   však   nepredvídateľným   mocenským   zásahom   ako   i   náhlou   zmenou garantovaných   pravidiel   narušilo   právnu   istotu   Sťažovateľa   že   Sťažovateľovi   bolo   jeho legitímne očakávanie zmarené.“.

V závere sťažovateľ zhrnul, že „Z výroku a odôvodnenia rozsudku Okresného súdu... ako i z výroku a odôvodnenia rozsudku Krajského súdu... je vo svetle vyššie uvedených skutočností zjavná arbitrárnosť ich právneho názoru. Najmä v dôsledku zjavne nesprávneho, svojvoľného výkladu ústavy a zákonov, účelovosti tohto výkladu a jeho ústavnej nekonformity došlo k zásahu do základných práv Sťažovateľa garantovaných Ústavou SR, a to s takou intenzitou, že takéto konanie je, podľa nášho názoru, v príkrom rozpore s Ústavou SR. Ide o popretie podstaty materiálneho právneho štátu.“.

Sťažovateľ zastáva názor, že mu „zo strany Krajského súdu... nebola poskytnutá... riadna   ochrana   pred   zjavným   porušením   zákona   mestom   Spišská   Nová   Ves   a   z   neho vyplývajúcich následkov pre Sťažovateľa.

Sťažovateľ   naplnil   všetky   podmienky   na   pridelenie   dotácií   na   mzdy   a   prevádzku na školský rok 2010 a 2012. Jeho legitímne očakávanie nadobudnutia majetku v podobe dotácií na mzdy a prevádzku školských zariadení garantované zákonom však mesto Spišská Nová Ves zmarila z pozície moci, a to šikanóznym spôsobom. Tým došlo k zásahu základného práva Sťažovateľa na nadobúdanie majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Zároveň uvádza, že „je to práve Sťažovateľ ktorého ako jediného zriaďovateľa sa dotkli zmeny vo financovaní mestom Spišská Nová Ves. Iným zriaďovateľom nebola odňatá ani časť dotácie. Na takýto postup nemalo mesto Spišská Nová Ves zákonné oprávnenie. Sťažovateľ bol tak diskriminovaný... z dôvodu jeho iného postavenia, teda z dôvodu, že ide o súkromného zriaďovateľa školských zariadení. Tým sa Mesto... dopustilo zásahu do práva na   všeobecný   zákaz   diskriminácie   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   č.   12   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v rozpore s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR.“.

Rozhodnutiu   krajského   súdu   sťažovateľ   vytkol „Okrem   mnohých   hrubých... uvedených   pochybení...   ešte   jednu   typickú   črtu.   Vnútornú   rozporuplnosť,   zjavnú   právnu nelogickosť, arbitrárnosť a z toho vyplývajúcu účelovosť tak výroku ako i jeho odôvodnenia. Rozsudok Krajského súdu... je v rozpore s princípom predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Absolútne ignoruje dostupnú judikatúru so zásadnými právnymi názormi tak ústavného súdu SR a ČR ako i Najvyššieho súdu SR a ČR.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa

... na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánom verejnej moci podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   základné   právo na nadobúdanie majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na všeobecný zákaz diskriminácie podľa čl. 1 Dodatkového protokolu   č.   12   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co/293/2013-204 zo dňa 6. mája 2014 porušené boli.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co/293/2013-204 zo dňa 6. mája 2014 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v   Košiciach   je   povinný   zaplatiť   Sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- €.

4.   Krajský   súd   v   Košiciach   je   povinný   uhradiť   Sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia v sume 340,89 €... na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené,   primerané   finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom zaručeného v čl. 46 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods.   1   dohovoru,   práva   na   ochranu   majetku   zaručeného   v čl.   1   dodatkového   protokolu, ako aj namietané   porušenie   všeobecného   zákazu   diskriminácie   zaručeného   v čl.   1 dodatkového protokolu č. 12 rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 293/2013-204 zo 6. mája 2014, ku ktorému malo dôjsť neodôvodnenosťou a arbitrárnosťou označeného rozhodnutia druhostupňového   súdu   a   nesprávnym   výkladom   a aplikáciou   príslušných   zákonných ustanovení, ale aj ústavy na vec sťažovateľa.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnym úradným postupom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu č. 12 užívanie všetkých práv ustanovených zákonom sa zabezpečuje bez diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické a iné presvedčenie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rodové alebo iné postavenie.

Podľa   čl.   1   ods.   2   dodatkového   protokolu   nikto   nesmie   byť   diskriminovaný akýmkoľvek verejným orgánom z akýchkoľvek dôvodov, ako sú dôvody uvedené v odseku 1.Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci   všeobecným   súdom   sa   môže   stať predmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné zvýrazniť, že predmetom konania pred   všeobecným   súdmi   bola   sťažovateľom   uplatňovaná   náhrada   škody   spôsobenej nesprávnym   úradným   postupom   mesta,   preto   pri   skúmaní   možného   zásahu   vo   veci konajúcich   všeobecných   súdov   do   základných   práv   sťažovateľa   ústavný   súd   prihliadal aj na podstatu tohto konania.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu č. k. 6 Co 293/2013-204 zo 6. mája 2014 vyplývajú skutočnosti, ktoré sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu nijako neatakuje a na ktoré je v súvislosti s požadovanou ochranou základných práv potrebné poukázať,   pretože   dotvárajú   celkový   pohľad   na   preskúmavanú   vec.   Ide   okrem   iných o skutočnosť, že sťažovateľ sa už skôr obrátil na okresný súd s návrhom, ktorým žiadal zaviazať mesto ako odporcu zaplatiť mu sumu vyčíslenú ako nevyplatenú dotáciu na mzdy a prevádzku sťažovateľom zriadených školských zariadení za obdobie január až december 2010. Tento návrh však okresný súd rozsudkom č. k. 7 C 6/2011-138 zo 16. marca 2011 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 164/2011-187 z 23. februára 2012 zamietol, a to   z dôvodu,   že   všeobecné   súdy   konajúce   vo   veci   nezistili,   že   by   mesto   postupovalo v rozpore s ústavou alebo zákonom, práve naopak, mesto preukázalo, že pri úprave dotácie nepostupovalo svojvoľne. Sťažovateľ sa vo veci nepriznania mu dotácie obrátil aj na Okresnú prokuratúru Spišská Nová Ves (ďalej len „okresná prokuratúra“) podnetom zo 4. októbra 2010,   ktorým   sa   domáhal   podania   protestu   prokurátora   proti   uzneseniu   mestského zastupiteľstva   mesta   č. 717   z 15.   júla   2010   (toto   predchádzalo   prijatiu   doplnku   č. 2 k Všeobecne záväznému nariadeniu mesta č. 9/2009). Okresná prokuratúra však dôvod na podanie   protestu   nezistila,   preto   podnet   sťažovateľa   24.   novembra   2010 pod č. k. Pd 154/2010-6 odložila. Sťažovateľ 11. septembra 2012 podal podnet aj Generálnej prokuratúre   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   na   preskúmanie zákonnosti Všeobecne záväzného nariadenia mesta č. 8/2011, ktorý v konečnom dôsledku (po jeho postúpení príslušnej prokuratúre) okresná prokuratúra pod sp. zn. Pd 115/2012 odložila vychádzajúc zo zistení, že:

- školské zariadenia, ktorých zriaďovateľom bol sťažovateľ, najneskôr 26. septembra 2011 nemali sídlo v Spišskej Novej Vsi,

-   nebola   splnená   podmienka,   že   v   školských   zariadeniach   sú   zapísané   iba   deti s trvalým pobytom v okrese, kde je sídlo školského zariadenia alebo v okresoch susediacich s týmto zariadením,

- sťažovateľ nepožiadal o dotáciu na rok 2012 v roku 2011, ale žiadosť podal až listom z 27. februára 2012,

-   sám   sťažovateľ   v   prípise   z   26.   septembra   2011   k   výkazu   Škol   40-01,   ktorým deklaroval počet detí v ním zriadených zariadeniach k 15. septembru 2011, uviedol, že tento výkaz „vyplnil na mesto Spišská Nová Ves“ napriek zmenám v sídlach týchto zariadení v obciach a a aj napriek tomu, že deti uvedené vo výkaze pochádzajú z okresov a susediacich okresov obcí a. Urobil tak preto, lebo nebolo ešte právoplatné rozhodnutie o povolení zmien adries súkromných školských zariadení,

- sťažovateľ požiadal Ústav informácií a prognóz školstva žiadosťou z 26. septembra 2011 o vykonanie zmeny tak, aby deti, ktoré sú priradené obci Spišská Nová Ves, boli priradené obciam a.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu ďalej vyplýva, že vo veci bola činnou aj generálna prokuratúra, ktorá   listom   z 10. mája 2011 oznámila právnemu zástupcovi sťažovateľa,   že nezistila   žiaden dôvod na prijatie osobitného prokurátorského opatrenia a zmenu stanovísk, ktoré sťažovateľovi boli oznámené okresnou prokuratúrou.

Ďalšou v druhostupňovom rozhodnutí uvedenou skutočnosťou bolo, že „Všeobecne záväzné nariadenia č. 8/2011, ako aj doplnky č. 1 a 2 k VZN č. 9/2009 sú… platné (v čase rozhodovania okresného súdu, pozn.), keďže navrhovateľom (sťažovateľom, pozn.) napadnuté neboli. Navrhovateľ (sťažovateľ, pozn.) nielenže podnety na protest prokurátora proti VZN č. 8/2011 a doplnkov č. 1, 2 k VZN č. 9/2009 nepodal, ale jeho opakované podnety a návrhy podané na prokuratúru boli odmietnuté a návrh podaný na súd o vyplatenie dotácií bol zamietnutý.“.

So samotnými odvolacími námietkami sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu č. k. 8 C 30/2013-132 z 9. mája 2013 sa krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku sp. zn. 6 Co 293/2013 zo 6. mája 2014 vysporiadal takto:

„Navrhovateľ v odvolaní namieta odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b/, d/ a f/ O. s. p., t. j. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pričom konkrétne namieta nepreskúmateľnosť rozsudku, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci...

Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené. Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal   do   úvahy   skutočnosti,   ktoré   z   vykonaných   dôkazov   alebo   prednesov   účastníkov nevyplynuli   a   ani   nevyšli   za   konania   najavo,   že   by   opomenul   niektoré   rozhodujúce skutočnosti,   ktoré   boli   vykonanými   dôkazmi   preukázané,   alebo   že   by   v   jeho   hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O. s. p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok vo veci nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O. s. p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového   stavu   vyvodil   aj   správny   právny   záver,   preto   odvolací   súd   jeho   rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 219 O. s. p. potvrdil.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu prvého stupňa, v zmysle ktorého konanie odporcu, spočívajúce vo vyplatení dotácií navrhovateľovi za rok 2010 v zníženom rozsahu a v nevyplatení dotácií navrhovateľovi za rok 2012, nie je nesprávnym úradným postupom, v príčinnej súvislosti s ktorým navrhovateľovi vznikla škoda.

Správne, podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Z odôvodnenia jednoznačne vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel k záveru o vylúčení   zodpovednosti   odporcu   za   škodu   spôsobenú   nesprávnym   úradným   postupom aj s poukazom   na   príslušné   právne   predpisy,   ktoré   aplikoval   na   zistený   skutkový   stav, a nenáležitá je preto námietka navrhovateľa o nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti záverov súdu prvého stupňa, na ktorých založil svoje rozhodnutie.

Nesprávnosť   úradného   postupu   odporcu   navrhovateľ   videl   v   nevyplatení   dotácií na jeho činnosť za roky 2010 a 2012, resp. v ich vyplatení v zníženom rozsahu za rok 2010, preto určujúcim pre rozhodnutie vo veci bolo vyriešenie otázky, či takéto konanie možno subsumovať pod pojem nesprávneho úradného postupu podľa § 14 ods. 1 zákona 514/2003 Z. z..   Z   tohto   hľadiska   súd   prvého   stupňa   aj   posudzoval   konanie   odporcu   v   súvislosti s poskytovaním a vyplácaním dotácií navrhovateľovi za roky 2010 a 2012.

Územná samospráva zodpovedá za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone   samosprávy,   ktorá   bola   spôsobená   a/   nezákonným   rozhodnutím   alebo   b/ nesprávnym úradnom postupom (§ 10 ods. 1, 2 zák. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov).

Územná samospráva zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie   v   zákonom   stanovenej   lehote,   nečinnosť   orgánu   verejnej   moci   pri   výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní   alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb (§ 14 ods. 1 zák. 514/2003 Z. z.). Podľa rozhodovacej praxe súdov možno všeobecne vymedziť nesprávny úradný postup tak,   že   ide   o   porušenie   právnou   normou   ustanoveného   predpísaného   postupu   štátneho orgánu pri jeho činnosti. Uvedené sa vzťahuje aj na orgán územnej samosprávy.

Všeobecne možno za nesprávny úradný postup označiť každý postup štátneho orgánu alebo   orgánu   územnej   samosprávy,   ktorý   pri   výkone   verejnej   moci,   alebo   pri   výkone samosprávy   postupuje   v   rozpore   so   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   alebo v rozpore so zásadami výkonu verejnej moci alebo výkonu samosprávy. Za nesprávny úradný postup možno považovať aj nečinnosť príslušných orgánov.

Aplikujúc vyššie uvedené na prejednávanú vec súd prvého stupňa správne zisťoval, či nevyplatenie dotácií, resp. ich vyplatenie v zníženom rozsahu navrhovateľovi je porušením zákonom   predpísaného   postupu   odporcom   alebo   zásad   výkonu   samosprávy, príp. nečinnosťou odporcu.

Ako správne uviedol súd prvého stupňa, povinnosť vyplácať dotácie a podmienky ich vyplácania   upravoval   zákon   596/2003   Z.   z.   a   z   vykonaného   dokazovania   nepochybne vyplynulo,   že   odporca   pri   poskytovaní   dotácií   navrhovateľovi   za   roky   2010   a   2012 postupoval v súlade s týmto zákonom, ako aj ďalšími právnymi predpismi, vzťahujúcimi sa na prejednávanú vec, ktorých príslušné ustanovenia sú citované v odôvodnení napadnutého rozsudku.

Vychádzajúc   zo   záveru,   že   odporca   neporušil   žiadne   svoje   zákonom   stanovené povinnosti, nebol nečinný a nedopustil sa ani iného konania v zmysle § 14 ods. 1 zákona 514/2003   Z.   z.,   nie   je   preukázaná   existencia   nesprávneho   úradného   postupu   odporcu, v príčinnej súvislosti s ktorým navrhovateľovi vznikla škoda.

Odvolací   súd   v   podrobnostiach   odkazuje   na   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku, s ktorého závermi sa v celom rozsahu stotožňuje ( § 219 ods. 2 O. s. p.).

Na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého   rozsudku   a   k   odvolacím   námietkam navrhovateľa odvolací súd uvádza nasledovné:

Navrhovateľ v odvolaní nesúhlasí so záverom súdu prvého stupňa, že v prípade obcí sa iba na výkon prenesenej štátnej správy vzťahuje uplatňovanie článku 2 ods. 2 Ústavy SR, v zmysle ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom nesprávny je podľa neho záver súdu prvého stupňa,   v   zmysle   ktorého   v   prípade   výkonu   územnej   samosprávy   obec   postupuje podľa článku 2 ods. 3 Ústavy SR, v zmysle ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané,   a   nikoho   nemožno   nútiť,   aby   konal   niečo,   čo   zákon   neukladá.   Sám   považuje územnú samosprávu za výkon verejnej moci s odkazom na judikatúru Ústavného súdu SR. S touto odvolacou námietkou sa nemožno stotožniť. Ako   vyplýva   zo   znenia   článku   2   ods.   2   Ústavy   SR   ako   je   vyššie   citovaný,   toto ustanovenie sa vzťahuje iba na štátne orgány.

Orgány územnej samosprávy nie sú štátnymi orgánmi (viď § 2 zákona 514/2003 Z. z.). Iba za predpokladu, že orgánom územnej samosprávy je zákonom zverený výkon verejnej moci, t. j. vykonávajú prenesenú štátnu správu, sú orgánom verejnej moci v zmysle § 2 písm. b/ bod 2 zák. 514/2003 Z. z. a pre ten prípad sa na ne vzťahuje článok 2 ods. 2 Ústavy. Výkon verejnej moci a výkon samosprávy dôsledne odlišuje zákon 514/2003 Z. z., ktorý   osobitne   ustanovuje   zodpovednosť   za   výkon   verejnej   moci,   kedy   zodpovedným subjektom   je   štát   a   osobitne   zodpovednosť   pri   výkone   samosprávy,   kedy   je   daná zodpovednosť obce alebo vyššieho územného celku.

Výkonom   verejnej   moci   na   účely   rozhodovania   podľa   zákona   514/2003   Z.   z. je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, pričom orgánom verejnej moci je vždy štátny orgán a orgán územnej samosprávy len v prípade, že je mu zákonom zverený výkon verejnej moci.

Územná samospráva teda nie je výkonom verejnej moci, ako to prezentuje navrhovateľ vo svojom odvolaní s odkazom na judikatúru Ústavného súdu SR.

Takýto záver nevyplýva ani z komentára, na ktorý odkazuje navrhovateľ vo svojom odvolaní. Ide o Komentár k Ústave Slovenskej republiky, vydavateľstvo Eurokódex rok 2012, z ktorého cituje zo strany 414 nasledovné: „Pokiaľ obec a vyšší územný celok pri realizácii svojich úloh majú postavenie orgánu verejnej moci, resp. vykonávajú delegovanú štátnu správu, vzťahuje sa na ich konanie obsah ustanovenia článku 2 ods. 2 ústavy, t. j. môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.“ Vyššie   uvedené   sa   nevzťahuje   na   výkon   územnej   samosprávy,   o   ktorú   ide aj v prejednávanej veci, keďže táto nie je výkonom verejnej moci, ako bolo vyššie uvedené. V zmysle § 1 zákona 514/2003 Z. z. obce zodpovedajú za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy.

Ak   je   škoda   spôsobená   orgánmi   obce   (orgány   územnej   samosprávy)   pri   výkone verejnej moci, zodpovedá za škodu štát v zmysle § 1 písm. a/ zákona 514/2003 Z. z. v spojení s ust. § 2 citovaného zákona.

V prípade prijatia argumentácie navrhovateľa, že činnosť spojená s poskytovaním dotácií je výkonom verejnej moci, nie je daná pasívna legitimácia obce.

Navrhovateľ si odporuje, ak na jednej strane tvrdí, že ide o výkon verejnej moci, na druhej strane však podáva žalobu voči obci tvrdiac, že ide o nesprávny úradný postup obce pri výkone územnej samosprávy.

Správne   preto   súd   prvého   stupňa   uzavrel,   že   konanie   obce   v   prejednávanej   veci (prideľovanie dotácií) je výkonom územnej samosprávy, kedy obec môže konať v medziach daných článkom 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Prideľovanie dotácií (aj) súkromným školským zariadeniam je nepochybne súčasťou rozpočtového hospodárenia obce, čo podľa zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení s poukazom   na   §   4   ods.   3   písm.   b/   a   ods.   4   citovaného   zákona   je   výkonom   územnej samosprávy.

V zmysle § 4 ods. 3 písm. b/ citovaného zákona obec pri výkone samosprávy najmä zostavuje a schvaľuje rozpočet obce a záverečný účet obce.

V   zmysle   §   4   ods.   4   citovaného   zákona,   ak   zákon   pri   úprave   pôsobnosti   obce neustanovuje, že ide o výkon prenesenej pôsobnosti štátnej správy, platí, že ide o výkon samosprávnej pôsobnosti obce.

Zákon 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve, ktorý v § 6 ods. 12 upravuje poskytovanie dotácií zriaďovateľom školských zariadení, pri úprave tejto pôsobnosti obce neustanovuje, že ide o prenesený výkon štátnej správy, z čoho nepochybne vyplýva záver, že poskytovanie dotácií v zmysle zákona 596/2003 Z. z. je výkonom územnej samosprávy.

Uvedený záver je možné vyvodiť aj s odkazom na ust. § 4 zákona 416/2001 Z. z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a vyššie územné celky, v zmysle ktorého ak zákon pri úprave pôsobnosti obce neustanovuje, že ide o prenesený výkon   pôsobnosti   štátnej   správy,   platí,   že   ide   o   výkon   samosprávnej   pôsobnosti   obce. V zmysle § 2 písm. g/ tohto zákona na obce prešli pôsobnosti aj na úseku školstva, mimo iné aj prideľovanie finančných prostriedkov súkromným školským zariadeniam podľa osobitných predpisov, v danom prípade podľa zákona 596/2003 Z. z..

Pokiaľ je namietaný záver súdu, že uvedená dotácia je fakultatívnym nárokom, tento záver podľa názoru odvolacieho súdu síce nie je správny, avšak jeho nesprávnosť nemá vplyv na vecnú správnosť rozsudku.

Nárok na dotácie v zmysle zákona 596/2003 Z. z. vzniká po splnení týmto zákonom stanovených   podmienok   (§   6   ods.   12)   každému   subjektu,   ktorý   tieto   podmienky   splní a v prípade splnenia týchto podmienok je povinnosťou obce dotácie poskytnúť. Nie je teda na úvahe   obce,   či   takúto   dotáciu   poskytne,   nejde   tu   o   možnosť   poskytnúť   dotáciu, ale o povinnosť dotácie poskytnúť. O výške týchto dotácií však už rozhoduje samotná obec všeobecne záväzným nariadením, ktoré musí spĺňať požiadavky súladu s ústavou, zákonom a medzinárodnými, zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná (§ 6 ods. 1 zákona 369/1990 Zb.).

Navrhovateľ ďalej v odvolaní namieta, že súd nerešpektoval právny stav o mieste sídla školského zariadenia podľa stavu v sieti škôl a školských zariadení k 15. 9. rozhodného roka a prihliadol na zmeny sídla po tomto dátume.

K tejto námietke odvolací súd uvádza, že ku dňu rozhodovania odporcu o dotáciách na rok 2012 všeobecne záväzným nariadením č. 8/2011 (15. 12. 2011) súkromné školské zariadenia,   ktorých   zriaďovateľom   bol   navrhovateľ,   nemali   sídlo   na   území   odporcu a navrhovateľ ako ich zriaďovateľ nepodal žiadosť o poskytnutie dotácie do 15. 12. 2011, preto   všeobecne   záväzným   nariadením   logicky   odporca   nemohol   určiť   navrhovateľovi dotáciu pre nesplnenie zákonných podmienok (sídlo školského zariadenia na území, obce v zmysle § 6 ods. 12 písm. a/, b/, zákona 596/2003 Z. z.). Ani v čase podania žiadosti o poskytnutie dotácie dňa 1. 3. 2012 tieto zákonné podmienky nespĺňal, preto mu nemohla byť dotácia priznaná ani následnou zmenou všeobecne záväzného nariadenia.

Zákon 596/2003 Z. z. časový údaj 15. 9. rozhodujúceho roka určuje ako rozhodujúci z hľadiska   počtu   detí   príslušného   školského   zariadenia   za   predpokladu,   že   toto   školské zariadenie v čase rozhodovania o dotácii má sídlo na   území obce. Iný výklad, vrátane výkladu, aký prezentuje navrhovateľ, že teda ku dňu 15. 9. 2011 mali súkromné školské zariadenia, ktorých bol zriaďovateľom, sídlo na území odporcu, a preto im patrí dotácia, hoci najneskôr od 26. 9. 2011 došlo k zmene ich sídla, je čisto formalistický a v rozpore s účelom zákona.

Zámerom zákona 596/2003 Z. z. je zabezpečiť financovanie školských zariadení tými obcami, na území ktorých majú sídlo. Niet logického dôvodu, aby obec zo svojho rozpočtu, ktorý je určený na uspokojovanie potrieb danej obce a jej obyvateľov, financovala školské zariadenia na území iných obcí, dokonca v iných okresoch, či samosprávnych krajoch. Výklad navrhovateľa, v zmysle ktorého teda bolo rozhodujúce sídlo ním zriadených školských zariadení ku dňu 15. 9. 2011 v Spišskej Novej Vsi bez ohľadu na skutočnosť, že tieto   už   od   1.   9.   2011   nevykonávali   činnosť   na   území   mesta   Spišská   Nová   Ves a rozhodnutím z 24. 8. 2011 došlo k zmene ich sídla, je absurdný a neprípustný.

K námietkam navrhovateľa ohľadne záveru súdu prvého stupňa, že podanie žiadosti o dotácie v roku 2012 bolo potrebné do 31. 1. 2012, odvolací súd uvádza, že tento záver logicky vyplýva z ustanovenia § 6 ods. 12 písm. e/ zákona 596/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. 3. 2011. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia bolo povinnosťou obce oznámiť navrhovateľovi výšku dotácie na rok 2012 do 31. 1. príslušného roka, z čoho nepochybne vyplýva, že v tejto lehote musela byť jeho žiadosť nielen podaná, ale v tejto lehote muselo byť aj všeobecne záväzným nariadením o výške dotácie už rozhodnuté.

Konštatovanie   súdu   o   povinnosti   mať   zapísané   pre   školské   zariadenie   so   sídlom v Spišskej Novej Vsi len deti z tohto, prípadne susedného okresu, nemá podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci, keďže dotácie za rok 2012 neboli poskytované navrhovateľovi z iných dôvodov, konkrétne z dôvodu, že ním zriadené školské zariadenia nemali sídlo na území obce, a teda ďalšie dôvody (oneskorené podanie žiadosti, bydlisko detí) sú bez právneho, významu.   Nesplnenie   podmienky   sídla   školského   zariadenia   na   území   obce   samo   osebe vylučovalo poskytnutie dotácií navrhovateľovi za rok 2012.

V   ďalšej   časti   odvolania   navrhovateľ   sa   zaoberá   problematikou   charakteru uplatňovaného nároku, charakterom napadnutých všeobecne záväzných nariadení a otázkou retroaktívneho uplatňovania dotknutých všeobecne záväzných nariadení.

Navrhovateľ definuje žalobou uplatnený nárok ako „nárok z titulu náhrady škody spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   orgánu   verejnej   moci   pri   výkone   územnej samosprávy, t. j. odporcom“.

Odvolací súd konštatuje, že takéto vymedzenie je pojmovo vylúčené. Ako   už   bolo   vyššie   uvedené,   orgány   verejnej   moci   nemôžu   vykonávať   územnú samosprávu, ktorú tvorí obec a vyšší územný celok. Územná samospráva je časťou verejnej správy   spravidla   v   oblasti   otázok   lokálneho   významu,   ktorú   neuskutočňuje   štát, ale ju uskutočňuje obyvateľstvo územných celkov a orgány týchto územných celkov. Orgány verejnej moci teda nemôžu vykonávať územnú samosprávu, platí však opak, t. j. že orgány územnej samosprávy môžu vykonávať verejnú moc, ak im zákon zveril výkon verejnej moci.

Keďže výkon územnej samosprávy je zverený výlučne orgánom územnej samosprávy, za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávny nezodpovedá štát, ale obce a vyššie územné celky.

Tak, ako už bolo vyššie uvedené, pokiaľ by išlo o nesprávny úradný postup odporcu pri výkone verejnej moci, je daná zodpovednosť štátu, keďže v tom prípade sa odporca ako orgán územnej samosprávy považuje za orgán verejnej moci.

Navrhovateľ si opäť protirečí, ak na jednej strane hovorí o výkone verejnej moci odporcu pri poskytovaní dotácií a na druhej strane tvrdí, že v prejednávanom prípade ide o vydanie   všeobecne   záväzného   nariadenia   v   zmysle   článku   68   Ústavy   SR   pri   výkone samosprávy (viď. č. l. 145 a 146 - odvolanie navrhovateľa).

Zákonom č. 596/2003 Z. z., konkrétne v ust. § 6 ods. 12, boli obciam pri výkone samosprávy uložené povinnosti štátom v zmysle článku 67 ods. 2 Ústavy SR. Nejde teda o prenesenie výkonu úloh miestnej štátnej správy v zmysle článku 70 ods. 1 Ústavy tak, ako to správne uzavrel aj súd prvého stupňa.

Ohľadne charakteru všeobecne záväzných nariadení a ich viazanosti súdom odvolací súd sa nestotožňuje s námietkou navrhovateľa, že v prejednávanej veci ide o tzv. paakty, teda ničotné právne akty.

Všetky všeobecne záväzné nariadenia a ich doplnky, ktoré sa týkajú prejednávanej veci, boli vydané v rámci právomoci obce, ktorá vyplýva z článku 68 Ústavy SR a bližšie je upravená v § 6 zákona 369/1990 Zb. o obecnom zriadení a pre tento konkrétny prípad aj v ust. § 6 ods. 12 zákona 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve. Všeobecne záväzné nariadenie odporcu č. 9/2009 zo dňa 10. 12. 2009 bolo vydané v zmysle ust. § 6 ods. 12 písm. d/ zákona 596/2003 Z. z. a určovalo výšku a spôsob použitia dotácií na mzdu a prevádzku školských zariadení, zriadených na území mesta Spišská Nová Ves   aj   pre   zriaďovateľov   podľa   §   6   ods.   12   písm.   b/   citovaného   zákona,   teda aj pre zriaďovateľov súkromných školských zariadení, akým je navrhovateľ.

Skutočnosť,   že   v   tomto   citovanom   všeobecne   záväznom   nariadení   sú   príjemcovia dotácií   konkretizovaní,   nevylučuje   jeho   normatívnosť   (všeobecný   charakter)   vzhľadom na samotný špecifický charakter tohto všeobecne záväzného nariadenia, vyplývajúci priamo zo zákona 596/2003 Z. z.. Toto všeobecne záväzné nariadenie sa totiž priamo zo zákona vzťahuje len na školské zariadenia na území obce v jej zriaďovateľskej pôsobnosti, alebo zriaďovateľskej pôsobnosti iných subjektov (§ 6 ods. 12 písm. a/, b/ zákona 596/2003 Z. z.), a teda sa vzťahuje na zákonom vopred určený okruh subjektov.

Z citovaného všeobecne záväzného nariadenia vyplýva, že výška dotácie na žiaka, resp. dieťa je určená všeobecne podľa charakteru školského zariadenia (obecné, cirkevné alebo   súkromné)   a   podľa   druhu   zariadenia   (základná   umelecká   škola,   materská   škola, školský klub detí, centrum voľného času, súkromné školské stredisko záujmovej činnosti, školská   jedáleň)   v   zmysle   §   6   ods.   12   písm.   d/   zákona   596/2003   Z.   z.   a   nie   adresne pre konkrétneho   zriaďovateľa.   Rovnako   ostatný   obsah   uvedeného   všeobecne   záväzného nariadenia sa vo všeobecnosti vzťahuje na všetkých príjemcov dotácií.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že v žiadnom prípade sa nejedná o individuálny právny akt, ako ho označuje navrhovateľ v odvolaní.

Individuálny právny akt zaväzuje konkrétnu osobu v konkrétnom prípade a nie je určený na opakované použitie.

O takýto prípad v prejednávanej veci nejde, pretože Všeobecne záväzné nariadenie č. 9/2009 a jeho doplnky č. 1 a 2 sa vzťahujú na celú skupinu subjektov, ktoré spĺňajú podmienky pre poskytnutie dotácie v zmysle § 596/2003 Z. z. a je teda určené pre zákonom vymedzený okruh neurčitých subjektov.

Pokiaľ   ide   o   možnosť   zmeny   výšky   dotácií   počas   kalendárneho   roka,   s   touto možnosťou   sa   správne   vysporiadal   súd   prvého   stupňa   a   v   tejto   časti   odvolací   súd   sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku.

Zmena výšky dotácie nepochybne súvisela s negatívnym vývojom podielových daní, z ktorých   sa   dotácie   školským   zariadeniam   poskytujú   (§   6   ods.   12   písm.   a/,   b/   zákona 596/2003 Z. z. odkazuje na zákon 564/2004 Z. z. o rozpočtovom určení výnosu dane z príjmov   územnej   samospráve), kedy   v dôsledku   výpadku   dane   z príjmov fyzických osôb neštátne   školské   zariadenia   na   území   mesta   dostávali   z   rozpočtu   mesta   vyššiu   dotáciu, ako mesto dostávalo na jej činnosť v podielových daniach.

Základom finančného hospodárenia obce je jej rozpočet (§ 9 zák. 369/1990 Zb.), ktorým   sa   riadi   financovanie   všetkých   jej   úloh   a   funkcií   (§   4   zák.   583/2004   Z.   z. o rozpočtových   pravidlách   územnej   samosprávy),   teda   aj   poskytovanie   dotácií   školským zariadeniam.

Príjmom rozpočtu obce sú aj podiely na daniach v správe štátu podľa osobitného predpisu (§ 5 ods. 1 písm. e/ zákona 583/2004 Z. z.), ktoré slúžia na poskytovanie dotácií podľa § 6 zákona 596/2003 Z. z.. Výška týchto dotácií sa teda odvíja od určeného podielu na výnose dane z príjmov a je od tohto podielu priamo závislá. Zmena tohto podielu so sebou teda logicky prináša aj zmenu výšky dotácií.

Obec pri zostavovaní rozpočtu vychádza aj z určeného podielu na výnosoch daní v správe štátu (§ 10 ods. 1 zákona 583/2004 Z. z.)

Obec   sleduje   v   priebehu   rozpočtového   roka   vývoj   hospodárenia   podľa   rozpočtu a v prípade   potreby   vykonáva   zmeny   vo   svojom   rozpočte,   a   to   aj   spôsobom   zníženia výdavkov   s   cieľom   zabezpečiť   vyrovnanosť   rozpočtu   ku   koncu   rozpočtového   roka.   Vznik schodku rozpočtu je prípustný len z dôvodu použitia prostriedkov rezervného fondu podľa § 10 ods. 8 alebo použitia účelovo určených prostriedkov poskytnutých zo štátneho rozpočtu, z rozpočtu Európskej únie alebo na základe osobitného predpisu, nevyčerpaných v minulých rokoch (§ 12 ods. 3 zákona 583/2004 Z. z.).

Iné dôvody vzniku schodku rozpočtu zákon nepripúšťa. Zmeny rozpočtu schvaľuje orgán obce príslušný podľa osobitného predpisu (§ 14 ods. 1 zákona 583/2004 Z. z.).

Rozpočtové prostriedky možno použiť len na účely, na ktoré boli v rozpočte obce schválené (§ 13 ods. 2 zák. 583/2004 Z. z.).

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že ak obec nezískala určený podiel na výnose z dane ako svoj rozpočtový príjem, z ktorého poskytovala dotácie aj navrhovateľovi, musela tieto dotácie   znížiť,   aby   došlo   k   zníženiu   výdavkov   rozpočtu   na   úroveň   jeho   príjmov   a   aby zabezpečila vyrovnanosť rozpočtu ku koncu rozpočtového roka.

Takéto povinnosti vyplývali obci zo zákona a opatrenia za tým účelom vykonané na základe zákona a v jeho v medziach nemožno hodnotiť ako retroaktívne.

K zmene výšky dotácií došlo prijatím zmeny všeobecne záväzným nariadením na to oprávneným orgánom (obecným zastupiteľstvom odporcu), teda táto zmena bola vykonaná legitímnym spôsobom.

Všeobecne záväzné nariadenie č. 9/2009 a jeho doplnky č. 1 a 2 neboli zrušené zákonom predpokladaným spôsobom (na základe protestu prokurátora, v súdnom konaní podľa § 250 zfa O. s. p. alebo v konaní pred ústavným súdom podľa článku 125 ods. 1 písm. c/ Ústavy SR), preto sú platné a záväzné aj pre všeobecný súd. Všeobecný súd nie je oprávnený (mimo rámca správneho súdnictva, kde je oprávnený posudzovať súlad všeobecne záväzného   nariadenia   so   zákonom)   ako   predbežnú   otázku   skúmať   zákonnosť   všeobecne záväzného nariadenia.

Ak súd dospeje k záveru, že všeobecne záväzné nariadenie je v rozpore s ústavou, zákonom   alebo   medzinárodnými   zmluvami,   ktorými   je   Slovenská   republika   viazaná, je povinný konanie prerušiť a postúpiť návrh Ústavnému súdu SR na zaujatie stanoviska. Inak je teda povinný všeobecne záväzné nariadenie rešpektovať a nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpoklade nezákonnosti všeobecne záväzného nariadenia.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, dotácie boli navrhovateľovi odporcom za rok 2010 vyplatené v súlade so Všeobecne záväzným nariadením č. 9/2009 a jeho zmenami, ktoré sú platné a záväzné tak pre účastníkov konania, ako aj pre súd, a preto v tomto postupe nemožno   vidieť nesprávny   úradný postup odporcu,   v príčinnej súvislosti   s ktorým mala navrhovateľovi vzniknúť škoda.

Nesprávnym   úradným   postupom   odporcu   nie   je   ani   nevyplatenie   dotácií navrhovateľovi   za   rok   2012,   keďže   navrhovateľ   nesplnil   zákonom   stanovené   podmienky pre poskytnutie dotácie od odporcu, pretože najneskôr na základe rozhodnutí z 24. 8. 2011 ním zriadené školské zariadenia nemali sídlo v Spišskej Novej Vsi a činnosť od 1. 9. 2011 na území mesta Spišská Nová Ves nevykonávali. Z týchto dôvodov sa na neho nemohlo vzťahovať ani Všeobecne záväzné nariadenie č. 8/2011 o určení výšky dotácie na mzdy a prevádzku školských zariadení, zriadených na území mesta Spišská Nová Ves na rok 2012. Takýto stav pretrvával aj v čase podania žiadosti navrhovateľa o dotácie zo dňa 27. 2. 2012, preto nebol dôvod meniť prijaté Všeobecne záväzné nariadenie 8/2011. Pokiaľ teda nebolo rozhodnuté o dotácii vo vzťahu k navrhovateľovi pre nesplnenie zákonných podmienok, nemožno hodnotiť tento postup ako nečinnosť odporcu, a teda nesprávny úradný postup, v príčinnej súvislosti s ktorým vznikla navrhovateľovi škoda.

S   ohľadom   na   skutočnosť,   že   v   kalendárnom   roku   2012   navrhovateľom   zriadené súkromné školské zariadenia nemali sídlo na území odporcu, je požiadavka poskytnutia dotácií v rozpore so zákonom a nesplnenie takejto nezákonnej požiadavky nie je možné definovať ako nesprávny úradný postup.

S   poukazom   na   vyššie   uvedené   odvolacie   námietky   navrhovateľa   sú   nedôvodné a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“

Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, tento   sa   všetkými   pre   rozhodnutie   podstatnými   skutkovými   a   právnymi   skutočnosťami zaoberal a dospel k záveru, že odvolaním napadnutý prvostupňový rozsudok bolo potrebné potvrdiť.

V prvom rade odvolací súd jasne poukázal na jednotlivé zákonné ustanovenia, ktoré považoval za potrebné na vec aplikovať [príslušné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“), zákona o štátnej   správe   v školstve   a školskej   samospráve,   zákona   č.   369/1990   Zb.   o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, ústavy a pod.]. Ozrejmil jednotlivé pojmy a definoval zákonné inštitúty dotýkajúce sa predmetu konania. Ku konkrétnym námietkam sťažovateľa zaujal   jednoznačný   právny   názor,   ktorý   presvedčivo   odôvodnil   argumentujúc znením jednotlivých   použitých   právnych   noriem,   ale   aj   ich   účelom.   Poukazujúc   na   text ústavy a zákona o zodpovednosti za škodu vysvetlil, prečo v danom prípade nepovažoval mesto za štátny orgán (v zmysle, v akom ho má na mysli ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy). Prezentovaný názor krajský súd priamo konfrontoval s názormi sťažovateľa, ako aj s ním predloženými argumentmi (napr. aj s komentárom k ústave), a poukázal pritom na rozpornosť sťažovateľom   vyvodených   záverov.   Taktiež   otázku   splnenia   podmienky   miesta   sídla sťažovateľa k rozhodnému dátumu vo vzťahu k poskytnutiu dotácie na rok 2012 odvolací súd jasne a zrozumiteľne zodpovedal, a to najmä s poukazom na účel a sledovaný zámer právnej úpravy   uvedenej   v   zákone   o štátnej   správe   v školstve   a   školskej   samospráve.   Podobne krajský súd neopomenul venovať sa problematike týkajúcej sa podávania žiadosti o dotáciu na mzdy a prevádzku školských zariadení, ktorá podľa názoru sťažovateľa bola mestom, ale aj   okresným   súdom   nesprávne   pochopená.   Krajský   súd   sa   zaoberal   aj sťažovateľom namietanou neprípustnou retroaktivitou v súvislosti so znížením mu už priznanej dotácie na rok 2010 (opäť poukazujúc na konkrétne zákonné ustanovenia napr. aj zákona č. 583/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   neskorších   predpisov),   ako   aj   tvrdením   sťažovateľa   o ničotnosti   dotknutých všeobecne záväzných nariadení mesta, resp. dodatkov k jednému z týchto nariadení.

Obidva   konajúce   všeobecné   súdy   sa   správne   zamerali   na   zisťovanie   skutočnosti, či sa mesto   dopustilo   sťažovateľom   tvrdeného   nesprávneho   úradného   postupu,   t.   j. či nesprávne   postupovalo   pri plnení   svojich   povinností   v   procese   určenia   výšky   dotácie na mzdy a prevádzku sťažovateľom zriadených súkromných školských zariadení v roku 2010 a 2012, najmä či a aké právne predpisy mesto v tomto procese porušilo. Vychádzali pritom z ustanovenia   §   14   ods.   1   zákona   o   zodpovednosti   za   škodu.   Tak   okresný   súd, ako aj druhostupňový krajský súd však dospeli k záveru, že mesto neporušilo žiadne svoje zákonom ustanovené povinnosti, nebolo nečinné a nedopustilo sa ani iného konania v zmysle citovaného ustanovenia, a teda nebola preukázaná existencia nesprávneho úradného postupu mesta, v príčinnej súvislosti s ktorým sťažovateľovi vznikla škoda.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnení napadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade ju nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový   a   právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu dospel   k   záveru,   že   rozhodnutie   je   dostatočným   spôsobom   odôvodnené,   krajský   súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o podanom odvolaní, a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade považoval námietky sťažovateľa za nedôvodné. Tým zároveň aj ústavne súladným spôsobom dal odpovede na všetky relevantné námietky sťažovateľa. Sťažovateľom nastolené otázky   súvisiace   s   postupom   mesta   pri   poskytovaní   dotácie   na   mzdy   a   prevádzku zriaďovateľovi   súkromnej   školy   alebo   školského   zariadenia   v okolnostiach   posudzovanej veci sú otázkami takej právnej úvahy, posúdenie správnosti ktorej nie je úlohou ústavného súdu,   ale   všeobecného   súdu.   Úloha   ústavného   súdu   v naznačených   súvislostiach sa obmedzuje len na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Podľa   názoru   ústavného súdu nemožno krajskému súdu vyčítať to, že by v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne neobjasnil svoje interpretačné úvahy pri hodnotení správnosti postupu mesta pri poskytovaní dotácií zriaďovateľom súkromných školských zariadení, a tým nesplnil   svoju   povinnosť   vysporiadať   sa   s námietkami   sťažovateľa   spôsobom   súladným   s požiadavkami plynúcimi na kvalitu odôvodnení súdnych rozhodnutí z ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu presvedčivé, zrozumiteľné a ústavne konformné, preto ústavný súd dospel k záveru, že túto námietku sťažovateľa je potrebné považovať za neopodstatnenú.

Ústavný súd podotýka, že aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov,   ktoré   sú   „pánmi   zákonov“,   v   zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto konštatuje, že ním nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   namietal taktiež   porušenie   svojho základného práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom zaručeného v   čl.   46   ods.   3   ústavy.   Je   evidentné,   že   v   okolnostiach   danej   veci   je   porušenie   tohto základného práva podmienené porušením základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Pokiaľ teda ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (príp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nezistil žiadne   pochybenie   zo   strany   konajúceho   súdu,   nebolo   možné   konštatovať   ani   porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy.

Aj v tejto časti preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ je sťažovateľ presvedčený o jeho diskriminácii a s tým súvisiacim porušením jeho   práva   zaručeného   v   čl.   1   dodatkového   protokolu   č.   12   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 6 Co   293/2013-204   zo   6.   mája   2014,   je   potrebné   znovu   poukázať   na   konštatovanú správnosť postupu označeného súdu a jeho záverov uvedených v napadnutom rozhodnutí. Preto ak všeobecný súd postupuje v súlade s právnymi normami, ktorými sa to-ktoré konanie riadi, a vo veci vydá ústavne konformné rozhodnutie tak, ako to bolo v tomto prípade, nemôže   sa   dopustiť   diskriminácie   účastníka   konania.   Ústavný   súd   preto   nemohol   inak, iba sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež namietal, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj analogického práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   podľa   ktorej   všeobecný   súd   zásadne nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru, ak toto   porušenie   nevyplýva   z toho,   že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavno-procesné princípy   vyplývajúce   z čl. 46   až čl. 48   ústavy.   V opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným   predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod príslušné   právne   normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže   ústavný   súd   nezistil   porušenie   napadnutých   ústavnoprocesných   princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu a sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami   hmotno-právneho   charakteru   a ústavno-procesnými   princípmi   z perspektívy ich možného porušenia.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti, a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní,   bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uvedenými v jej petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015