znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 482/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. B., PhD., P., zastúpeného spoločnosťou B., s. r. o., za ktorú koná advokát JUDr. B. J., PhD., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 6 Cdo 248/2011 z 3. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. B., PhD.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2013 doručená sťažnosť Ing. J. B., PhD., D. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 248/2011 z 3. apríla 2013.

Z   podania   a   jeho   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ   sa   návrhom   z   19.   júna   2001 domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru. V žalobe okrem iného žiadal, aby   súd   zaviazal   žalovaného   poskytovať   mu   pracovnú   odmenu   vo   výške   priemerného mesačného zárobku počnúc júlom 2001 v riadnych výplatných termínoch. Okresný súd Bratislava   I   (ďalej len „okresný   súd“)   medzitýmnym rozsudkom   sp.   zn. 18 C 96/2001 zo 14. júna 2005 rozhodol, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné. Uvedené rozhodnutie potvrdil v odvolacom konaní aj Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozhodnutím sp. zn. 4 Co 390/05 zo 4. októbra 2006. Následne rozsudkom z 12. júna 2007 a doplňujúcim rozsudkom z 29. júna 2007 uložil okresný súd žalovanému povinnosť zaplatiť náhradu mzdy v určenej výške.

Krajský súd v odvolacom konaní zrušil rozsudok prvostupňového súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd uviedol, že zo žaloby nevyplynulo, že sa sťažovateľ domáhal aj nárokov vyplývajúcich z neplatného ukončenia pracovného pomeru, keďže až 12. júna 2007 na súdnom pojednávaní žiadal náhradu mzdy spôsobom, ktorý podľa súdu nevyhovuje zákonným požiadavkám kladeným na tento procesný úkon. Na pojednávaní pred súdom prvého stupňa žalovaný vzniesol námietku premlčania, ktorú prvostupňový súd považoval za nedôvodnú. Rozsudkom zo 4. februára 2010 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sťažovateľovi stanovenú sumu z titulu náhrady mzdy.

Odvolací súd rozsudkom sp. zn. 3 Co 188/2010 zo 14. apríla 2011 zmenil rozsudok súdu   prvého   stupňa   a   návrh   sťažovateľa   na   náhradu   mzdy   zamietol,   keď   usúdil,   že vzhľadom na vznesenú námietku premlčania nie je možné nárok priznať.

Najvyšší   súd   v   konaní   o   dovolaní   sťažovateľa   rozhodol   rozsudkom sp. zn. 6 Cdo 248/2011 z 3. apríla 2013 tak, že zamietol dovolanie sťažovateľa, pretože považoval záver odvolacieho súdu o uplynutí premlčacej lehoty za správny.

Sťažovateľ namieta, že všeobecné súdy interpretovali právo [§ 61 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení do 30. júna 2000 (ďalej len „Zákonník práce“)] „v rozpore s požiadavkou ústavne konformného výkladu, ich výklad vyústil do prepjatého formalizmu,   čo   je   ústavne   neudržateľné“. Ústavne   konformným   výkladom   uvedeného ustanovenia možno podľa neho dospieť k záveru, že nárok sťažovateľa na náhradu mzdy bol uplatnený včas. Okrem toho je presvedčený, že súdy mali posudzovať aj otázku, či námietka premlčania nepredstavuje výkon práva v rozpore s dobrými mravmi.

Na podporu svojho tvrdenia uvádza sťažovateľ tieto argumenty: «V zmysle § 61 ZP ak zamestnávateľ so zamestnancom neplatne skončil pracovný pomer okamžite je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Z doktríny ako aj judikatúry vyplýva, že na to, aby v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru zamestnancovi vznikol nárok na náhradu mzdy voči zamestnávateľovi, musí   zamestnanec   po   tom   ako   s   ním   zamestnanec   neplatne   skončil   okamžite   pracovný pomer, zamestnávateľovi oznámiť, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával. Uvedená skutočnosť,   že   sťažovateľ   oznámenie   o   trvaní   na   zamestnávaní   urobil   bola   pred všeobecnými súdmi nesporná.

Zákonník   práce   ako   ani   žiadny   iný   právny   predpis   však   nijakým   spôsobom neupravuje, ako má byť požiadavka na náhradu mzdy uskutočnená, t. j. aké sú obsahové náležitosti uplatnenia nároku na náhradu mzdy zamestnancom. Ustanovenie § 61 ods. 1 ZP určuje, v akom rozsahu zamestnancovi patrí náhrada mzdy v prípade, ak zamestnávateľovi písomne oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, t. j. v akej výške (v sume jeho priemerného zárobku) a počas akej doby (odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo   ak   súd   rozhodne   o   skončení   pracovného   pomeru).   Pokiaľ   teda   zamestnanec uskutočnil písomné oznámenie zamestnávateľovi, jeho nárok na náhradu mzdy je určený ex lege - ustanovením § 61 ods. 1 ZP. Výska priemerného zárobku je potom výsledkom procesu dokazovania na súde, z toho dôvodu je bežné, že k vyčísleniu konkrétnej výšky náhrady mzdy dochádza až v priebehu konania.

Ak   zamestnanec   v   rámci   konania   o   určenie   neplatnosti   skončenia   pracovného pomeru vznesie zároveň požiadavku, aby mu zamestnávateľ poskytol náhradu mzdy, pričom preukáže, že oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, musí byť zrejmé, že jeho nárok na náhradu mzdy sa bude posudzovať podľa ustanovenia § 61 ods. 1 ZP v závislosti odo dňa doručenia oznámenia a dňa, kedy mu zamestnávateľ umožnil pokračovať   v   práci,   resp.   dňa   právoplatnosti   rozhodnutia   súdu   o   skončení   pracovného pomeru. Keďže však zákon neurčuje obsahové náležitosti uplatnenia nároku na náhradu mzdy,   prejav   vôle   zamestnanca   v   konaní   o   určenie   neplatnosti   skončenia   pracovného pomeru   v   otázke   náhrady   mzdy   je   potrebné   v   intenciách   §   61   ods.   1   OSP   vykladať extenzívne, najmä pokiaľ je zrejmé a preukázané, že zamestnanec uskutočnil oznámenie v zmysle § 61 ods. 1 ZP, z ktorého ex lege vyplýva jeho nárok na náhradu mzdy.

Z návrhu vo veci samej zo dňa 19. 06. 2001 najmä z celkovej obsahovej gradácie na str. 3 návrhu v znení „vzhľadom k tomu, že odporca napriek mojej žiadosti o ďalšie zamestnávanie mi nevyhovel..., ako aj formulácie petitu „Odporca je povinný poskytovať navrhovateľovi pracovnú odmenu vo výške priemerného zárobku počnúc dňom 1. 7. 2001 v riadnych výplatných termínoch až do právoplatného skončenia vo veci samej“ je celkom zrejmé, že sťažovateľ uplatnením nároku na poskytovanie pracovnej odmeny nemal na mysli nič iné ako nárok na náhradu mzdy v zmysle § 61 ods. 1 ZP, t. j. nárok riadne uplatnil!!! Rovnako súd prvého stupňa tento nárok inak neposúdil, pokiaľ v uznesení zo dňa 17. 07. 2001, sp. zn.: 18 C 96/01, ktorým návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol, uviedol, že by išlo o rozhodnutie vo veci samej. Z toho vyplýva, že aj súdu prvého stupňa bolo   zrejmé,   že   sťažovateľ   si   v   žalobe   uplatnil   aj   nárok   na   náhradu   mzdy!!!   (pozn.: prvostupňový súd ako jediný zo všeobecných súdov uznal nárok navrhovateľa a ako jediný zo   sústavy   všeobecných   súdov   vykonal   ústavne   konformný   výklad   uplatnenia   nároku na náhradu mzdy v zmysle § 61 ods. 1 ZP na rozdiel od odvolacieho a dovolacieho súdu). Z toho dôvodu sťažovateľ nemal najmenší dôvod pochybovať o správnosti uplatnenia jeho nárokov a tento akýmkoľvek spôsobom dopĺňať v rámci riešenia predbežnej otázky - neplatnosti   skončenia   pracovného   pomeru,   čo   vyústilo   až   do   vydania   medzitýmneho rozsudku súdom prvého stupňa (v ktorom navyše súd uviedol, že o náhrade mzdy rozhodne v konečnom rozhodnutí). Navyše len samotný fakt, že súd rozhodol medzitýmnym rozsudkom nasvedčuje tomu, že sťažovateľ sa žalobou domáhal nielen určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ale aj nároku na náhradu mzdy. Napokon je v praxi celkom bežné, že zamestnanec   v   žalobe   o   určenie   neplatnosti   skončenia   pracovného   pomeru   len   uplatní nárok   na   náhradu   mzdy,   pričom   pokiaľ   súd   posudzuje   platnosť   skončenia   pracovného pomeru, nárok na náhradu mzdy nie je predmetom konania, pretože jeho prisúdenie je možné   až   po právoplatnosti   rozhodnutia   o   skončení   pracovného   pomeru   (obdobne   aj Uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   17.   12.   2009,   sp.   zn.:   1   Cdo   116/2008,   In: www.nssr.gov.sk).   Nie   je   potom   ničím   iným   ako   prejavom   prepiateho   ústavne neudržateľného   formalizmu,   ak   porušovateľ   v   rámci   konania   o   určenie   neplatnosti skončenia pracovného pomeru nárok zamestnanca uplatnený ako „poskytnutie pracovnej odmeny“ vyhodnotí inak ako uplatnenie nároku na poskytnutie náhrady mzdy.

Z obsahu návrhu sťažovateľa zo dňa 19. 06. 2001 jednoznačne vyplýva, že nárok na náhradu mzdy už uplatnil v návrhu vo veci samej zo dňa 19. 06. 2001, doručenom súdu dňa 29. 06. 2001. Takto uplatnený nárok sťažovateľom tak bolo potrebné posudzovať podľa ustanovenia   §   61   ods.   1   ZP,   pretože   sťažovateľ   v   konaní   taktiež   preukázal,   že zamestnávateľovi oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával.

Porušovateľ,   ako   aj   odvolací   súd,   totiž   dostatočne   nerozlišujú   medzi   samotným uplatnením   nároku   na   súde   a   špecifikáciou   (vyčíslením)   jeho   výšky.   Pokiaľ   by   teda   aj sťažovateľ bol svoj nárok špecifikoval (vyčíslil výšku) až na pojednávaní dňa 12. 06. 2007, táto skutočnosť nemôže mať žiaden vplyv na to, že svoj nárok riadne uplatnil už dňa 29. 06. 2001. V praxi pracovných sporov je bežné, že nárok na náhradu mzdy sa uplatní v návrhu na začatie konania tak ako to urobil aj sťažovateľ v zmysle § 61 ods. 1 ZP, že sa popíše výška ako „predpokladaný priemerný zárobok“ a ohraničí sa obdobie začiatku (v našom prípade 01. 07. 2001) a obdobie konca ako „právoplatné skončenie veci samej“. Je to z dôvodu, že v tom čase platnej právnej úpravy pracovného práva (2001) nebol stanovený maximálny limit výšky náhrady mzdy, pričom navrhovateľ na začiatku konania nevie usúdiť ako dlho bude pracovný spor prebiehať, a preto by bolo nelogické uplatnený nárok aj zároveň vyčísľovať. Vyčíslenie mzdy pri skončení dokazovania na súde prvého stupňa - 12. 06.   2007   (toto   sa   udialo   až   po   šiestich   rokoch,   pretože   prvostupňový   súd   konal neprimerane dlho), bolo len spresnením už skôr riadne uplatneného nároku v prvotnom návrhu zo dňa 19. 06. 2001. Sťažovateľ, ako ani odvolací súd, túto skutočnosť pri výklade práva nevzal vôbec do úvahy. Názor porušovateľa, ako aj odvolacieho súdu, podľa ktorého sťažovateľ uplatnil svoj nárok na náhradu mzdy na súde až dňa 12. 06. 2007 (a preto je dôvodná námietka premlčania) je dôsledkom prepiateho formalizmu, ktorý je však ústavne neudržateľný.

V   dôsledku   takéhoto   formalistického   poňatia   práva   sťažovateľ   má   v   rukách medzitýmny rozsudok, v zmysle ktorého okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, avšak paradoxne nárok na náhradu mzdy mu nebol priznaný (hoci bol uplatnený v návrhu zo dňa 19. 06. 2001, avšak mal byť podľa formalistického názoru porušovateľa aj presne vyčíslený (čo sa stalo 12. 06. 2007, inak je dôvodná námietka premlčania). Sťažovateľ má však za to, že ústavne konformným výkladom § 61 ods. 1 ZP možno dospieť k záveru, že nárok bol uplatnený včas (t. j. námietka premlčania je nedôvodná), pričom porušovateľ, ako aj odvolací súd mali akceptovať názor vyslovený v rozsudku prvostupňového súdu, ktorý jediný má svoje racionálne zdôvodnenie a oporu v ústavne konformnom výklade (t. j. mali priznať uplatnenú náhradu mzdy sťažovateľovi).»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález: „Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky zo dňa 03. 04. 2013, v konaní vedenom pod sp. zn.: 6 Cdo 248/2011, porušené bolo. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   03.04.2013,   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.:   6   Cdo   248/2011   sa   zrušuje   a   vec   sa   vracia   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi = 15.000,- EUR z titulu finančného zadosťučinenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania.“Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje sťažovateľ tým, že „na základe uvedených skutočností pociťuje ujmu, ktorú nie je možné inak odstrániť než   len   priznaním   primeraného   zadosťučinenia   v   peniazoch   ako   prostriedku   nápravy porušenia   ústavnosti   v   zmysle   čl.   127   ods.   3   Ústavy   SR.   Priznanie   nemajetkovej   ujmy v peniazoch prichádza do úvahy najmä vtedy, ak porušenie základného práva je z hľadiska intenzity závažné.“.

Sťažovateľ zároveň žiada o prioritné prerokovanie záležitosti, „vzhľadom na to, že ide o pracovnoprávnu vec, ako aj vzhľadom na to, že konanie na všeobecných súdoch trvalo cca 12 rokov...“.

Ústavnému   súdu   bolo   15.   augusta   2013   doručené   doplnenie   sťažnosti,   v   ktorej sťažovateľ   namieta   aj   nenáležité   a   nepresvedčivé   odôvodnenie   rozhodnutia   najvyššieho súdu.   Najvyšší   súd   tak   podľa   sťažovateľa   nielenže   urobil   ústavne   neudržateľný   výklad ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka práce v znení do 30. júna 2000, ale porušil aj procesné ustanovenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Zároveň tiež ústavne neudržateľne vyložil ustanovenie § 42 ods. 1 OSP v spojení s § 43 ods. 1 OSP.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou námietok sťažovateľa sú tvrdenia o neústavnosti interpretácie ustanovenia § 61 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce účinného do 31. mája 2001. Podľa uvedeného ustanovenia ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer trvá i naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá   na   ďalšom   zamestnávaní,   až   do   doby,   keď   mu   zamestnávateľ   umožní   pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. Sťažovateľ tiež namieta, že najvyšší súd porušil ustanovenie § 42 ods. 1 OSP v spojení § 43 ods. 1 OSP a tiež ustanovenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ   (žalobca)   domáhal   a   z   akých   dôvodov,   ako   sa   vo   veci   vyjadril   odporca (žalovaný),   prípadne   iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku, ktorým zamietol dovolanie sťažovateľa, uviedol:

«Odvolací   súd dospel   k správnemu   právnemu   názoru,   podľa ktorého premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru nezačína plynúť od právoplatnosti rozsudku o určení neplatnosti rozväzovacieho prejavu, ale od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za príslušný mesiac, za ktorý sa požaduje (porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 180/2009). Správne,   zákonu   zodpovedajúce   sú   úvahy   odvolacieho   súdu,   že   pre   začiatok   plynutia premlčacej lehoty práva na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru, je rozhodujúci okamih, kedy nastáva splatnosť náhrady mzdy a že splatnosť vyplýva priamo zo zákona   z   ustanovenia   §   119   ods.   1   Zákonníka   práce.   Neexistuje   žiadna   konkrétna hmotnoprávna   úprava,   ktorá   by   určovala,   že   čas   splnenia   náhrady   mzdy   nastáva právoplatnosťou   rozsudku   súdu   o   určení   neplatnosti   rozviazania   pracovného   pomeru. Odvolací súd správne pri posudzovaní začiatku plynutia premlčacej lehoty rozlišoval medzi možnosťou uplatnenia tohto práva (nároku) a možnosťou jeho priznania rozhodnutím súdu. Z týchto úvah správne vyvodil, že splatnosť náhrady mzdy nastáva bez ohľadu na to, či už (ne)bolo v konaní podľa § 64 Zákonníka práce o neplatnosti rozväzovacieho právneho úkonu rozhodnuté. Odvolací súd svoj právny názor v otázke začiatku plynutia premlčacej lehoty   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   náležité   vysvetlil.   Dovolací   súd   preto   v podrobnostiach na tieto dôvody odkazuje.

Pokiaľ   dovolateľ   v   dovolaní   spochybňuje   uplatnenie   premlčania   žalovanou kvalifikovanou formou treba predovšetkým uviesť, že dovolateľ žiadne konkrétne dôvody netvrdí.   Len   všeobecne   (v   zátvorke)   uvádza,   že   žalovaná   „nepredniesla   kvalifikovanú a odôvodnenú námietku premlčania“, Z obsahu zápisnice o pojednávaní zo 4. februára 2010 (č. l. 37 spisu) vyplýva, že právny zástupca žalovanej uviedol, že „vznáša námietku premlčania celého nároku“. Ide nepochybne o prejav vôle žalovanej vykonaný pred súdom, ktorý bol urobený určite a zrozumiteľne. Neobstojí preto námietka dovolateľa, že žalovaná sa nedovolala premlčania kvalifikovaným spôsobom.

Rovnako nie je dôvodné ani tvrdenie dovolateľa, že nárok na náhradu mzdy uplatnil v čase pred právoplatnosťou rozhodnutia o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, odvolávajúc sa na rozhodnutie súdu prvého stupňa zo 14. júna 2005. Dovolateľ ani tu neuviedol konkrétne kedy a akou formou nárok na náhradu mzdy na súde uplatnil a z akých dôvodov považuje záver odvolacieho súdu, že tak urobil až na pojednávaní 12. júna 2007, za   nesprávny,   nezodpovedajúci   obsahu   spisu.   Dovolací   súd   preto   v   tejto   súvislosti   len poznamenáva, že s vyššie uvedeným záverom odvolacieho súdu sa stotožňuje, považuje ho za správny. Obsah spisu, podľa dovolacieho súdu, záver o tom, že žalobca uplatnil nárok na náhradu mzdy na súde 12. júna 2007, umožňuje, pričom odvolací súd v rozsudku tento záver aj náležité odôvodnil.

Obsah dovolania žalobcu nebol teda spôsobilý spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu v ňom uvedeného. Žalobca napadol   dovolaním   vecne   správny   rozsudok   odvolacieho   súdu.   Keďže   v   konaní   neboli zistené vady uvedené v § 237 O. s. p. a konanie pred odvolacím súdom netrpí ani inou vadou,   ktorá   by   mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci   samej,   Najvyšší   súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.»

Ako z citovaného odôvodnenia rozsudku vyplýva, najvyšší súd svoje rozhodnutie založil   na   právnom   názore,   podľa   ktorého   je   nevyhnutné   rozlišovať   pri   posudzovaní premlčacej   lehoty   medzi   možnosťou   uplatnenia   nároku   náhrady   mzdy   a   možnosťou   jej priznania rozhodnutím súdu.

Pre ústavne konformný výklad dotknutého ustanovenia Zákonníka práce je potrebné ustáliť moment vzniku práva zamestnanca na vyplatenie náhrady mzdy. Správne ustáliť tento moment znamená ustáliť ho v súlade so zmyslom a účelom právnej úpravy neplatnosti skončenia pracovného pomeru a nárokov z neplatného rozviazania pracovného pomeru. Túto právnu otázku bolo potrebné posudzovať podľa zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení do 30. júna 2000, teda v znení platnom v čase, keď mal nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru vzniknúť.

Právna úprava neplatnosti skončenia pracovného pomeru a nárokov z neplatného rozviazania   pracovného   pomeru   musí   byť   aplikovaná   v   kontexte   Zákonníka   práce   ako celku.

Ústavný súd po zoznámení sa s judikatúrou všeobecných súdov (napr. rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 243/2008) týkajúcou sa dotknutých ustanovení Zákonníka práce   konštatoval,   že   spôsob   ich   interpretácie,   obsiahnutý   aj   v   napadnutom   rozhodnutí najvyššieho   súdu,   je   ústavne   akceptovateľný   a   zlučiteľný   s   obsahom   základného   práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru.   Napr.   podľa   uvedeného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Cdo 243/2008 možno právo na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce v zmysle § 262 ods. 1 Zákonníka práce po prvý raz uplatniť, keď sa táto náhrada stane splatnou, t. j. keď nastane čas jej splnenia. Splatnosťou sa právo na náhradu mzdy stáva vymáhateľným právom, teda stáva sa nárokom, a od tohto okamihu začína plynúť trojročná premlčacia lehota v zmysle § 263 ods.   1 Zákonníka   práce na uplatnenie tohto nároku. Z ustanovenia § 119 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná pozadu za mesačné obdobie (pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nebolo dohodnuté iné obdobie), a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje. Premlčujú sa preto jednotlivé náhrady mzdy za ten   ktorý   mesiac   podľa   toho,   kedy   u   nich   nastala   splatnosť.   Premlčacia   lehota na uplatnenie nároku na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru teda začína plynúť od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za ten-ktorý mesiac, za ktorý je požadovaná.

S   možnosťou   uplatnenia   práva   na   náhradu   mzdy   pri   neplatnom   rozviazaní pracovného pomeru, ktorá nastáva jeho splatnosťou, nijako nesúvisí skutočnosť, že v tej dobe prípadne ešte nie je rozhodnuté o žalobe o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru.   Samotným   právoplatným   rozhodnutím   o   určení   neplatnosti   právneho   úkonu, ktorým mal byť skončený pracovný pomer, právo na náhradu mzdy ako hmotnoprávny nárok vyplývajúci z ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka práce nevzniká. Aj keď teda pre rozhodnutie súdu o priznaní nároku na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce je potrebné, aby otázka platnosti bola vyriešená v samostatnom konaní na základe žaloby podanej   podľa   §   64   Zákonníka   práce,   na   uplatnenie   tohto   nároku   je   postačujúce,   aby uplynul termín splatnosti náhrady mzdy. Premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu mzdy začne plynúť od jej splatnosti bez ohľadu na to, či v tej dobe už bolo v konaní podľa § 64 Zákonníka práce o neplatnosti rozväzovacieho právneho úkonu rozhodnuté.

Preskúmaním rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 248/2011 ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by nemal oporu v zákone. Ústavný súd v prípadoch, keď sa zaoberal možným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, vyslovil, že právo na spravodlivý   súdny   proces   neznamená   právo   na   to,   aby   bol   účastník   konania   pred všeobecným   súdom   úspešný,   teda   aby   bolo   rozhodnuté   v   súlade   s   jeho   požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov   vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať   (obdobne   napr.   I.   ÚS   50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 59/09).

Ústavný súd po dôslednom preskúmaní obsahu napadnutého rozsudku konštatuje, že jeho   závery   korešpondujú   so   zmyslom   a   účelom   interpretovaných   právnych   noriem. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol, na základe akých skutočností dospel k záveru o   správnosti   napadnutého   rozhodnutia   súdu   nižšieho   stupňa.   Ústavný   súd   nezistil   taký výklad a aplikáciu ustanovení Zákonníka práce ani Občianskeho súdneho poriadku, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ani prípadný rozpor s dobrými mravmi, a preto (aj pri zvážení dôsledkov takéhoto výkladu z hľadiska jeho dopadu na princíp spravodlivosti) ústavný súd posúdil   výklad   najvyššieho   súdu   ako   ústavne   konformný.   Ústavný   súd   nezistil   ani nerešpektovanie   ustanovenia   §   157   ods.   2   OSP.   Odôvodnenie   sťažnosťou   napadnutého rozsudku   ako   celok   zodpovedá   parametrom   zákonného   odôvodnenia.   Najvyšší   súd konštatoval, že odvolací súd svoj právny názor týkajúci sa začiatku plynutia premlčacej lehoty   náležite   vysvetlil,   a   preto   v podrobnostiach   odkázal   na   odôvodnenie   rozhodnutia krajského súdu, ktorého kópiu však sťažovateľ k sťažnosti nedoložil.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2013