znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 482/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr.   J.   F.,   B.,   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 10854/2012,   sp. zn.   Rvp 10855/2012,   sp. zn. Rvp 10856/2012 a sp. zn. Rvp 10857/2012 vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Košiciach v bližšie neoznačených konaniach a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   L.,   a. s.,   vedené   pod   sp. zn. Rvp 10854/2012, sp. zn.   Rvp   10855/2012,   sp.   zn.   Rvp   10856/2012   a sp. zn. Rvp 10857/2012 spája na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 482/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 18. júla 2012 doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   L.,   a. s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) v bližšie neoznačených konaniach.

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka 14. júna 2010 podala krajskému súdu spolu 13 687 samostatných návrhov vo veci nečinnosti Obvodného úradu Košice ako orgánu   verejnej   správy   podľa   § 250t   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“) v priestupkových   konaniach   začatých   pre   podozrenie   z porušenia   § 21a   ods. 1   zákona č. 211/2000   Z. z.   o slobodnom   prístupe   k informáciám   a o zmene   a doplnení   niektorých zákonov   (zákon   o slobode   informácií)   v znení   neskorších   predpisov.   Podľa   vyjadrenia sťažovateľky „Jednotlivé   konania   na   Krajskom   súde   Košice   boli   identifikované   podľa dlžníka sťažovateľky a predmetu sporu, ktorého sa týkalo konanie o sťažnosti pre porušenie základného   práva   sťažovateľky pred   Ústavným   súdom   SR,   v súvislosti   s ktorým   došlo k spáchaniu priestupku podľa zákona č. 21a ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z.“.

Vzhľadom na podľa sťažovateľky „... enormnú stagnáciu konania...“ na krajskom súde   sa   sťažovateľka   obrátila   na   jeho   predsedu   sťažnosťou   podľa   § 62   ods. 1   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) so zámerom docieliť prijatie opatrení smerujúcich ku skončeniu vecí, t. j. vydaniu meritórnych rozhodnutí v prerokúvaných veciach. Keďže ani využitím tohto účinného prostriedku nápravy podľa sťažovateľky nedošlo ku skončeniu predmetných vecí krajským súdom, podala sťažnosti ústavnému súdu.

Sťažovateľka   v podaných   sťažnostiach   v   podstatnom   argumentovala   tým,   že „... podáva   sťažnosť   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   po   tom,   čo   v občianskom súdnom konaní využila všetky dostupné a účinné prostriedky nápravy. Tieto však neviedli k odstráneniu prieťahov a stagnácie konania. Doterajšia nečinnosť a neefektívna činnosť štátneho   orgánu   spôsobila   sťažovateľke ničím   neodôvodniteľné   problémy   v jej podnikateľskej činnosti a vytvorila v sfére jej práv stav dlhotrvajúcej neistoty. Okrem toho, žiadne   prostriedky   nápravy   nemôžu   konvalidovať   časový   aspekt   konania.   Právny prostriedok nápravy upravený ust. § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. (o súdoch a zmene a doplnení   niektorých   zákonov)   vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   nemôže   zaručiť potrebnú účinnosť.“. Na podporu svojej argumentácie sťažovateľka uviedla aj podrobné citácie z rozhodovacej praxe ústavného súdu vzťahujúce sa na obdobné prípady.

V nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   spoločnosti   L.,   a. s...   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Krajského súdu Košice v Konaní porušené bolo. 2. Krajskému súdu Košice prikazuje, aby v Konaní konal bez zbytočných prieťahov. 3. Spoločnosti L., a. s... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 830 €... 4. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť spoločnosti L., a. s., trovy konania...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Podľa   čl. 127   ods. 2   ústavy ak ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv alebo slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku...

V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   § 31a   zákona   o   ústavnom   súde   možno   v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 10854/2012,   Rvp 10855/2012,   Rvp 10856/2012 a sp.   zn. Rvp 10857/2012   a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a krajského   súdu,   proti   ktorému   sťažnosti   smerujú, rozhodol   ústavný   súd   o spojení   sťažností   na   spoločné   konanie   tak,   ako   to   je   uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2.   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľkou   označených   práv   postupom krajského súdu v bližšie neoznačených konaniach

Vychádzajúc z obsahu sťažností a k nim priložených príloh ústavný súd konštatuje, že   tieto   napriek   tomu,   že   sťažovateľka   je   zastúpená   advokátom,   nespĺňajú   náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a 3 a § 50 ods. 1 písm. b) a ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje na sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili [písm. a)], označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody [písm. b)], a označenie, proti komu smeruje [písm. c)].

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Z uvedeného   vyplýva,   že   ústavný   súd   má   v ústave   a v zákone   o ústavnom   súde presne   definované   právomoci,   uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorý   označil   za porušovateľa   svojich   práv   (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažovateľka   prostredníctvom kvalifikovaného   zástupcu   (ktorý   zrejme   koncipoval   aj   text   sťažností)   v texte   podaných sťažností ani v ich petite neuviedla spisové značky, pod ktorými sú ňou namietané konania vedené, resp. by mali byť vedené krajským súdom, čo je zjavne v rozpore s § 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   sťažovateľkou   predložený   návrh   rozhodnutia vo veci samej (petit) nie je vymedzený presne, určito a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom na jeho rozhodnutie v uvedených veciach a v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Sťažovateľka síce v petite podaných sťažností uvádza, ktoré jej základné práva mali byť porušené, rozchádza sa však v presnom označení súdu, ktorý mal byť ich   porušovateľom,   keď   v bodoch   1   a 2 označila   za   porušovateľa   krajský   súd a v bode 4 označila za subjekt, ktorý je povinný uhradiť jej trovy konania, Okresný súd Bratislava I.

V rozpore s § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde nepredložila ústavnému súdu dôkaz o zásahu do   jej označených   práv, keď ani porovnaním obsahu sťažovateľkou   podaných sťažností a k nim doloženej prílohy, a to „Potvrdenia o prijatí podaní“ krajským súdom 14. júna 2010 (ďalej len „potvrdenie“) nevyplýva zhoda medzi sťažovateľkou označenými dlžníkmi v sťažnostiach a dlžníkmi označenými v potvrdení. Dôsledkom tohto rozporu je skutočnosť,   že   sťažovateľka   nepredložila   ústavnému   súdu   hodnoverný   dôkaz   (doklad) o tom, že v súvislosti s dlžníkmi označenými v podaných sťažnostiach sa obrátila na krajský súd podaním (návrhom) na začatie konania podľa § 250t OSP.

Ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka je v konaní pred ústavným súdom zastúpená advokátom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších   predpisov   advokát   je povinný   dôsledne   využívať všetky   právne   prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   ak   sú   na   to   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady. Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08). Ústavný súd podotýka, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov   konania   (IV. ÚS 409/04,   IV. ÚS 168/05,   III. ÚS 357/2010,   III. ÚS 206/2010 a iné). Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky konštatuje, že sťažnosti vykazujú také nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie je   možné   preskúmať   splnenie   hoci   len   procesných   podmienok   konania   pred   ústavným súdom, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažovateľkou podaných sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.Ústavný   súd   tiež   pripomína,   že   v   konaniach   o   sťažnostiach   podľa   čl. 127   ods. 1 ústavy,   v   ktorých   sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva na prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru),   v   súlade so svojou   ustálenou   judikatúrou   vyžaduje   preukázanie   podania   sťažnosti   predsedovi príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. zákona o súdoch. Takúto sťažnosť totiž ústavný súd považuje   za   účinný   prostriedok   ochrany   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy (ako aj práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru),   ktorý   vzhľadom   na   subsidiárne   postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd treba využiť pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (porovnaj napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04).

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka nepreukázala   (nepredložila)   podanie   kvalifikovanej   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní adresovanej predsedovi súdu; uvedená skutočnosť sama osebe je dôvodom na odmietnutie sťažnosti   pre   jej   neprípustnosť.   Táto   skutočnosť   vyplýva   opäť   z porovnania   obsahu podaných   sťažností   a k nim   pripojenej   prílohy   –   podania   adresovaného   predsedovi krajskému súdu z 3. augusta 2011, ako aj z písomného vyrozumenia predsedu krajského súdu právnemu zástupcovi sťažovateľky z 25. augusta 2011, v ktorých nie sú uvedené ani spisové značky napadnutých konaní, ani označení dlžníci totožní s tými, ktorých presná identifikácia je uvedená v sťažnostiach.

Napokon ústavný súd pripomína, že pokiaľ ide o námietku riadneho nevybavenia sťažností   sťažovateľky   na   prieťahy   v   konaní   predsedom   krajského   súdu,   sťažovateľka mohla podať sťažnosť podľa § 63 a nasl. zákona o súdoch   aj predsedovi nadriadeného najvyššieho súdu, aby vo veci urobil nápravu, čo však z jej sťažností nevyplýva.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   sťažovateľka   sa   domáha ochrany   svojich   práv   postupom   krajského   súdu   v bližšie   neoznačených   konaniach prostredníctvom sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy tiež predčasne, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažností z dôvodu neprípustnosti.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažovateľkou   podané   sťažnosti   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   z dôvodu nesplnenia   zákonom   predpísaných   náležitostí,   ako   aj   z   dôvodu   neprípustnosti.   Keďže sťažnosti   boli   odmietnuté,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch   sťažovateľky v uvedených veciach stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2012