znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 482/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18 Co 89/2010 z 27. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. septembra 2011 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G.,   P.,   pre   namietané   porušenie   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 18 Co 89/2010 z 27. júna 2011.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa žalobou podanou na Okresnom súde   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   domáhal, aby   súd   uložil   žalovanému povinnosť upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti šírením nepravdivých údajov o tom, že nie je vlastníkom nehnuteľnosti bližšie určenej v žalobe. Spôsob, akým nakladal so svojou nehnuteľnosťou, podľa sťažovateľa vyvolal u žalobcu rozruch a záujem médií,   konkrétne   S.,   v   ktorej   žalovaný   uviedol   o   sťažovateľovi   nepravdivú   informáciu. Prvostupňový   súd   jeho žalobu zamietol,   pretože   usúdil,   že   žalovaný neuniesol   dôkazné bremeno.   Poukázal   tiež   na   premlčanie   nároku   sťažovateľa.   Na   základe   odvolania sťažovateľa krajský súd ako súd odvolací potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza: «K   zásahu   do   práva   na   spravodlivé   prejednanie   záležitosti   sťažovateľa   súdom, v zmysle článku 6 ods. 1 a článku 13 Dohovoru, došlo tým, že všeobecný súd neposkytol v danom spore sťažovateľovi primerané procedurálne záruky, ktorými by mohol dosiahnuť ochranu svojich práv, nakoľko súd zamietol žalobu na ochranu osobnosti, aj keď bolo v konaní   nepochybne   preukázané,   že   daný   výrok   odznel,   že   odznel   prostredníctvom masovokomunikačného   prostriedku,   (čo   je   zvlášť   nebezpečným   zásahom,   rozhodnutie Rc 103/67, sp. zn. 10 C 21/67), že je nepravdivý a že spôsobil sťažovateľovi majetkovú ujmu. Všeobecný   súd   sa   nezaoberal   dôkazmi,   na   ktoré   poukazoval   sťažovateľ,   a   to so spisom OS v Prešove, sp. zn. 11 C 88/2005. V odôvodnení rozsudku sťažovateľ nedostal žiadnu odpoveď, prečo porušovateľ nemal za preukázané vlastníctvo sťažovateľa k pozemku

- parcele KN-C č. 128/1, (v zmysle LV č. 2295 v kat, úz. N.), o ktorej primátor tvrdil, „že nie je to jeho pozemok“, a že vyjadrenie žalovaného je teda nepravdivé, resp, neodôvodnil jeho irelevantnosť.

... Poukazujeme na skutočnosť, že porušovateľ sa nevysporiadal zákonným spôsobom s   odvolacími   dôvodmi   sťažovateľa.   Pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   nepreskúmal rozhodujúce otázky, uspokojil sa s tým, že iba prevzal závery súdu prvého stupňa. Uviedol, že   takýto   výrok   však   treba   považovať   iba   za   primeranú   reakciu   na   vzniknutú   situáciu vyvolanú   žalobcom   a   nebol   spôsobilý   objektívne   privodiť   zásah   do   práv   na   ochranu osobnosti žalobcu. Nezaoberal sa dôvodmi, na ktoré poukazoval sťažovateľ, že výrok je nepravdivý a že objektívne zasiahol do osobnostných práv sťažovateľa.

Porušovateľ nezdôvodnil, prečo nepovažoval okolnosti, za ktorých došlo k vysloveniu predmetného   výroku,   ako   aj   použitých   slov   a   samotného   vetného   spojenia,   za   možné, (zo strany tretích nezainteresovaných osôb) dospieť k inému záveru než k takému, aký si sťažovateľ vypočul bezprostredne po odvysielaní uvedeného výroku. Uvedeným výrokom žalovaný   „v   očiach   širokej   verejnosti   urobil“   zo   sťažovateľa   podvodníka,   ktorý   koná nezákonne a to z dôvodu, že nie je vlastníkom pozemku - na ktorý pozemok - za vstup - vyberá poplatky.

Takzvané   opomenuté   dôkazy,   t.   j.   dôkazy,   o   ktorých   v   konaní   nebolo   súdom rozhodnuté, prípadne dôkazy, ktorými sa súd pri postupe podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov   nezaoberal,   preto   skoro   vždy   založia   nielen   nepreskúmateľnosť   vydaného rozhodnutia, ale súčasne aj jeho protiústavnosť.

V   prípade,   keď   sú   právne   závery   súdu   v   extrémnom   nesúlade   s   vykonanými skutkovými   zisteniami,   alebo   v   rozpore   so   zákonom   alebo   z   nich   v   žiadnej   možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, je nutné takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny.»

Vzhľadom   na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci   jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo P. J. – C. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, a právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   článku   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 18 Co 89/2010 zo dňa 27. 06. 2011, porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 27. 06. 2011, sp. zn. 18 Co 89/2010, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P. J. trovy konania vo výške 305,86 € (2 x 120,23 € - 1. prevzatie a príprava právneho zastúpenia, 2. písomné podanie na ústavný súd, plus 2x režijný paušál 7,21 €, plus DPH vo výške 20 % - 50,98 €), v prospech JUDr. J. G., do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Podstatou   námietok   sťažovateľa   boli   tvrdenia   o   nesprávnosti   rozsudku   krajského súdu sp. zn. 18 Co 89/2010 z 27. júna 2011, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 25 C 362/2008-92 z 22. apríla 2010 týkajúci sa zamietnutia jeho návrhu v konaní o ochranu   osobnosti.   Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   odmietajúc   aplikovať hmotnopráve i procesné normy platného práva, ktorými sú chránené jeho dotknuté práva, porušil   jeho   základné   právo   zakotvené   v   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Krajský   súd   sa   podľa sťažovateľa nezaoberal dôkazmi, na ktoré on poukazoval a v odôvodnení rozsudku nedal ani odpoveď na spornú otázku vlastníctva nehnuteľnosti, ktorej sa výrok žalovaného týkal. Súdom opomenuté dôkazy založili nepreskúmateľnosť a aj protiústavnosť sťažovateľom napadnutého   rozhodnutia.   Celkovo   sa   odvolací   súd   nevysporiadal   zákonným   spôsobom s odvolacími   dôvodmi   sťažovateľa,   jeho   právne   závery   boli   v   extrémnom   nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, ako aj so zákonom, a preto je rozhodnutie nutné považovať za porušujúce základné práva sťažovateľa.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Odvolací   súd   sa   plne   stotožňuje   so   záverom   súdu   prvého   stupňa,   že   žalobca jednoznačne nepreukázal, žeby výrok, ktorý učil premetom žaloby a dôvodom pre ochranu vlastníckeho práva odznel v S., v hlavných správach. Predmetný výrok zrejme odznel v T., a žalovaný to ani v konaní 11 C/88/2005 nespochybnil. Takýto výrok však treba považovať iba   za   primeranú   reakciu   na   vzniknutú   situáciu   vyvolanú   žalobcom   a   nebol   spôsobilý objektívne privodiť zásah do práv na ochranu osobnosti žalobcu. Ako bolo preukázané, išlo iba   o   jedno   vyhlásenie   a   preukázateľne   iba   v T.   Pre   vyhovenie   návrhu   na   odstránenie zásahu   by   musela   byť   splnená   podmienka   trvania   zásahu,   ktorá   preukázateľne   nie   je splnená.   Z   uvedeného   dôvodu   zamietnutie   návrhu   v   prvej   časti   uplatneného   nároku žalobcom na odstránenie neoprávnených zásahov do jeho práva na ochranu osobnosti súd prvého stupňa posúdil   správne.   Za správne považuje súd prvého stupňa aj zamietnutie žalobného návrhu z dôvodu, že žalobca nepreukázal, že k zásahu do jeho osobnostných práv došlo. Výrok štatutárneho zástupcu žalovaného, tak ako ho žalobca Špecifikoval v žalobe a v priebehu konania, nemožno považovať za zásah do práv na ochranu osobnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu nebol spôsobilý vyvolať následok a to zníženie vážnosti žalobcu v spoločenskom   živote.   Žalobca   žiadnym   spôsobom   nepreukázal   reakciu   verejnosti   vo vzťahu k výrokom štatutárneho zástupcu žalovaného, ktorá z hľadiska miery a intenzity zasahuje kritériom pre posúdenie zásahom spôsobeného zníženia dôstojnosti alebo vážnosti v   spoločnosti.   Nepreukázal   existenciu   telefonátov   a   či   hanlivé   a urážajúce   telefonáty v súvislosti s výrokom, alebo situáciou na verejnej komunikácii, ktorú sám spôsobil. Iba samotné telefonáty nemohli znížiť jeho dôstojnosť v spoločnosti, keďže v takomto prípade chýbalo splnenie podmienky verejnosti..   S   ohľadom   na   uvedené   je potom bezvýznamná otázka premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.“

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy   neznamená právo   na   to,   aby bol účastník konania pred   všeobecným súdom   úspešný,   teda   aby bolo rozhodnuté   v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že   neúspech   v   súdnom   konaní   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva.   Je v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a   aplikovať   zákony.   Ak   tento   výklad   nie   je arbitrárny   a   je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať   (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).

Predmetom   sporu,   výsledkom   ktorého   bolo   rozhodnutie   krajského   (odvolacieho) súdu sp. zn. 18 Co 89/2010 z 27. júna 2010, bol návrh na ochranu osobnosti. V tomto prípade   bolo   úlohou   všeobecných   súdov   posúdiť,   či   spomínaným   konaním   žalovaného došlo k ohrozeniu vážnosti, cti a dôstojnosti sťažovateľa, čo má rozhodný význam pre jeho vzťah   k   iným   účastníkom   spoločenských   vzťahov   a   determinuje   to   jeho   postavenie   v spoločnosti.

Krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, na základe akých skutočností dospel k záveru o potrebe potvrdenia rozhodnutia súdu nižšieho stupňa. Uviedol tiež okolnosti, za ktorých môže fyzická osoba vo všeobecnosti uplatňovať prostriedky ochrany svojich práv spojených   s   ochranou   osobnosti   a   aké   skutočnosti   musí   preukázať,   aby   súd   vyslovil dôvodnosť jej návrhu. Keďže v danom prípade bola predmetom záujmu vážnosť, dôstojnosť a občianska česť, krajský súd uviedol, aké podmienky by útok do tejto oblasti ľudskej integrity   mal napĺňať,   aby   došlo   k   jej   ohrozeniu   alebo porušeniu,   a   tým   aj   k   zníženiu vážnosti konkrétnej osoby v spoločnosti. Krajský súd tiež uviedol dôvody, prečo nemožno sporné vyjadrenia žalovaného považovať za také, ktoré by sťažovateľovi umožnili dôvodne sa domáhať svojho nároku. Pri uvedených tvrdeniach krajský súd vychádzal aj z poznatkov zistených z pripojených spisov.

Po   preskúmaní   spôsobu   a   rozsahu   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu a s ohľadom   na   dôvody,   ktoré   sťažovateľ   uviedol   v   predmetnej   sťažnosti,   ústavný   súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa práv fyzickej osoby spojených s ochranou osobnosti, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd tiež konštatoval, že odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu, s ktorým sa   krajský   súd   stotožnil,   je   dostatočné   a   zrozumiteľné.   Úloha   ústavného   súdu   nemôže spočívať v skúmaní procesu hodnotenia dôkazov. Tie všeobecný súd hodnotí podľa svojej úvahy, pri splnení ďalších zákonných podmienok uvedených v § 132 Občianskeho súdneho poriadku,   podľa   ktorého   dôkazy   súd   hodnotí   podľa   svojej   úvahy,   a   to   každý   dôkaz jednotlivo   a   všetky   dôkazy   v   ich   vzájomnej   súvislosti;   pritom   starostlivo   prihliada   na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Ústavný súd tak nezistil pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti žiadne skutočnosti   nasvedčujúce   priamej   súvislosti   medzi   rozhodnutím   krajského   súdu a sťažovateľom   označenými   právami,   a   preto   jeho   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011