znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 481/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Mina   Livsmedel,   s.   r.   o., Radlinského 1, Trnava, zastúpenej advokátom

, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 21 Cob 103/2013 z 31. januára 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Mina Livsmedel, s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Mina Livsmedel, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 21 Cob 103/2013 z 31. januára 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 15 Cb 84/2011 zo 14. novembra 2012 okrem iného nepriznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia z dôvodu, že tieto považoval za neúčelne vynaložené, pretože v danom prípade mohla byť žalobkyňa (sťažovateľka) v konaní zastúpená svojím konateľom,   ktorý   má   právnické   vzdelanie   a   pozná   skutkový   stav   veci. Sťažovateľka bola v tomto konaní zastúpená advokátom, a to pri prvých dvoch úkonoch (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie žaloby) a následne.

Proti tomuto rozsudku prvostupňového súdu vo veci náhrady trov konania podala sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak,   že zmenil rozsudok okresného súdu a rozhodol, že „žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi na trovách konania 408,50 € a na trovách právneho zastúpenia 489,10 €...“. Krajský súd teda priznal sťažovateľke aj trovy právneho zastúpenia, avšak podľa odôvodnenia uznesenia iba za prvé dva úkony („aj to bez DPH“) realizované prostredníctvom právneho zástupcu.   Trovy   právneho   zastúpenia   za   úkony   realizované   právnym zástupcom krajský súd sťažovateľke nepriznal z dôvodu, že «tieto rovnako považoval za neúčelne vynaložené „v súvislosti so skutočnosťou, že konateľom žalobcu je osoba s právnickým vzdelaním...“ a v súvislosti s tým, že žalobca (sťažovateľ) mal zjavnú možnosť dať sa v konaní zastúpiť „štatutárnym zástupcom“ (čím mal krajský súd zrejme na mysli štatutárny orgán)».

Sťažovateľka je toho názoru, že napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým jej nepriznal náhradu trov konania, na ktoré mala v konaní nárok podľa § 142 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len,,OSP“) v spojení s § 25 OSP (vo veci mala úspech a bola riadne zastúpená advokátom), boli porušené jej v sťažnosti označené základné práva.

V   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   dochádza   podľa   názoru sťažovateľky k «prelínaniu a k nejasnému a nedokonalému rozlíšeniu medzi právnickou osobou   (sťažovateľom),   štatutárnym   orgánom   sťažovateľa   (nesprávne   označenému   ako „štatutárny zástupca“, čo môže vyvolávať pocit, že ide o subjekt, ktorý by mal sťažovateľa zastupovať) a zástupcom sťažovateľa (advokátom ).

Sťažovateľ je právnickou osobou, v mene ktorej koná jej štatutárny orgán (v tomto prípade   fyzická   osoba   –   konateľ ).   Úkony   konateľa

, ktoré vykonáva v mene sťažovateľa ako jeho štatutárny orgán, sú priamo úkonmi sťažovateľa, a nie je možné ich stotožňovať s úkonmi fyzickej osoby, ani s úkonmi advokáta. Sťažovateľ splnomocnil na zastupovanie tretiu   osobu,   ktorej   právna   subjektivita   je   absolútne   nezávislá   od   právnej   subjektivity sťažovateľa, a to tak v prípade advokáta, ako aj v prípade advokáta.

Ak   by   sme   pripustili   argumentáciu   krajského   súdu,   potom   by   trovy   právneho zastúpenia   právnickej   osoby,   ktorej   štatutárnym   orgánom   (alebo   nebodaj   aj zamestnancom?) je osoba s právnickým vzdelaním a zapísaná ako advokát, nemohli byť nikdy pokladané za účelne vynaložené. Takýto výklad by spôsoboval nerovnosť účastníkov v konaní, resp. by odrádzal od uplatňovania práva prostredníctvom advokáta, vzhľadom na nemožnosť získať náhradu trov konania od neúspešnej protistrany.

Účelnosť vynaložených trov konania nie je možné posudzovať vo vzťahu k osobe advokáta,   ale   vo   vzťahu   k   realizovaným   úkonom   –   teda,   či   tieto   boli   nevyhnutné na dosiahnutie účelu konania.».

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   v   petite   sťažnosti   žiada,   aby   ústavný   súd po prijatí jej veci na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy boli porušené napadnutým uznesením krajského súdu, aby toto uznesenie zrušil a vrátil mu na ďalšie konanie, a napokon, aby jej priznal náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   námietka   porušenia   základného   práva   na   majetok   podľa čl. 20   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy, základného   práva   na   právnu   pomoc   podľa   čl.   47   ods.   2   ústavy   a základného   práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).

Na druhej strane musí ústavný súd zdôrazniť, že iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich   toto   konanie,   k   čomu   by   mohlo   dôjsť   najmä   na   základe   takej interpretácie   a   aplikácie   príslušných   ustanovení   zákona,   ktorá   by   v   sebe   zahŕňala   črty svojvôle (mutatis mutandis IV. ÚS 170/08, II. ÚS 64/09).

Ako   zo   sťažnosti,   jej   príloh,   ako   aj   z vyžiadanej   dokumentácie   vyplýva,   spor, v súvislosti s ktorým sa sťažovateľka uchádza o ústavnú ochranu v konaní pred ústavným súdom, sa týka náhrady trov právneho zastúpenia v sume 1 744,38 € s DPH (sťažovateľka žiadala o priznanie sumy 2 233,48 € s DPH, pričom krajský súd jej priznal sumu 489,10 €).

V   nadväznosti   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   poukazuje   na   §   238   ods.   5 Občianskeho   súdneho   poriadku,   z   ktorého   okrem   iného   vyplýva,   že   dovolanie   ako mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej   mzdy   a   v   obchodných   veciach   desaťnásobok   minimálnej   mzdy,   pričom na príslušenstvo   sa   neprihliada,   t.   j.   táto   skutočnosť   predstavuje   vo   sfére   všeobecného súdnictva   zákonný   dôvod   na   odmietnutie   dovolania   z   dôvodu   neprípustnosti   vzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú (pozri napr. IV. ÚS 358/08 alebo IV. ÚS 717/2013).

Všetky   tieto   hľadiská   a   postuláty   tvorili   východiská   pre   posúdenie   sťažnosti ústavným súdom aj v tomto prípade.

Krajský súd napadnuté uznesenie vo vzťahu k nepriznaniu trov právneho zastúpenia uviedol:

«... V súlade s odvolateľom možno konštatovať, že zastúpenie účastníkom v súdnom konaní   je   jeho   ústavným   právom   a   jeho   zastúpenie   advokátom   nie   je   možné   vylúčiť. V danom prípade súd toto právo žalobcu neporušil, keď jeho zastúpenie advokátom akceptoval   a   s   týmto   ako   s   právnym   zástupcom   vo   veci   konal. Nepriznanie práva na náhradu trov právneho zastúpenia je následkom vyhodnotenia týchto trov ako neúčelne vynaložených v súvislosti so skutočnosťou, že konateľom žalobcu je osoba s právnickým vzdelaním, v tomto prípade je ním sám zastupujúci advokát.

Povinnosti konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným primárne smerujú do oblasti riadenia obchodnej spoločnosti a jej zastupovania pri výkone podnikateľskej činnosti, preto zastúpenie spoločnosti v súdnych sporoch na základe plnomocenstva udeleného tretej osobe nie   je   možné   všeobecne   považovať   za   neúčelné,   a   to   ani   v   prípadoch,   keď   konateľ spoločnosti má právnické vzdelanie.

Na strane druhej účelom zastúpenia právnickej osoby na základe plnomocenstva je zabezpečenie   zastúpenia   ako   takého   pre   prípad   nemožnosti   zastúpenia   štatutárnym orgánom,   alebo   zabezpečenie   zastúpenia   „kvalifikovanejšieho“,   pri   ktorom   možno predpokladať lepšie uplatňovanie alebo bránenie práva účastníka.

V   prípade   zastúpenia   účastníka   síce   vlastným   konateľom,   avšak   v   inej   jeho spoločenskej pozícii – v pozícii advokáta profesionálne za odplatu poskytujúceho právne služby takýto súdom akceptovateľný účel zastúpenia logicky absentuje a pokiaľ naň žalobca v   určitom   štádiu   konania   vynaložil   prostriedky   napriek   zjavnej   možnosti   zastúpenia štatutárnym zástupcom, nie je dôvodné považovať ich za účelne vynaložené v súvislosti s vedením sporu a zaťažovať ich náhradou procesnú protistranu.

Súd   prvého   stupňa   preto   správne   nepriznal   žalobcovi   náhradu   trov   právneho zastúpenia   v rozsahu   nákladov   súvisiacich   so   zastúpením   advokátom

, nedôvodne však žalobcovi nepriznal aj náhradu trov zastúpenia advokátom pri   dvoch   úkonoch   tohto   zástupcu   (prevzatie   a   príprava zastúpenia, podanie žaloby) s tarifnou odmenou podľa vyhl. č. 655/2004 Z. z. po 237,34 € a paušálnymi náhradami výdavkov 2 x 7,21 €...»

Dôvody rozhodnutia krajského súdu, pre ktoré nepriznal sťažovateľke náhradu trov právneho   zastúpenia   v rozsahu   nákladov   súvisiacich   so   zastúpením   advokátom, nemožno považovať za arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   v súlade   s rozhodnutím   sp.   zn.   II.   ÚS 78/03   dáva do pozornosti,   že   trovy   vynaložené   účastníkom   konania   v   spore   musia   byť   v   príčinnej súvislosti   s   jeho   procesným   postojom   k   predmetu   konania.   Ich   vynaložením   sa   musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému tvrdenému   nároku.   Účelnosť   sa   v   zásade   dá   stotožniť   s   nevyhnutnosťou   alebo   právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc v zmysle čl. 47 ods. 2 ústavy a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti za účelne vynaložené trovy považujú. Trovy potrebné na účelné vynaloženie alebo ochranu práva sa však nemôžu posudzovať ako celok, a to aj keď má účastník nárok na náhradu trov konania, pretože mal vo veci plný úspech, každý úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne; to platí aj pre trovy právnej služby.

Ústavný súd skúmal, či otázka posúdenia účelnosti hotových výdavkov a celkovo trov konania krajským súdom nevykazuje extrémne vybočenie z pravidiel upravujúcich rozhodovanie o   trovách konania,   čím   by nadobudla táto   otázka   ústavnoprávny   rozmer. Je zrejmé, že účelnosť vynaložených nákladov je podmienkou ich priznania, pričom táto otázka nie je v zákone explicitne vyjadrená. Podmienkou je, že ide o výdavky potrebné na uplatňovanie či bránenie práv účastníka konania. Všeobecnému súdu prináleží hodnotiť ako kritérium pre ich priznanie ich účelnosť, resp. nevyhnutnosť. Táto otázka je vecou úvahy súdu, ktorá však musí byť vždy odôvodnená.

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu o trovách konania vylučujúce priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v rozsahu nákladov   súvisiacich   so   zastúpením   advokátom, nevykazuje   znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti a že krajský súd uplatnil zákonom daný priestor pre uváženie účelnosti trov konania, ktoré je ústavne akceptovateľné, a nezasiahol do podstavy a zmyslu základného práva na spravodlivé súdne konanie.

Ďalej ústavný súd poukazuje na to, že už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak Občiansky súdny poriadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva (IV. ÚS 431/2012, IV. ÚS 94/2014). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv   alebo   slobôd   v   mimoriadne   závažnom   rozsahu   [intenzite   (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011,   IV.   ÚS   251/2011,   IV. ÚS 717/2013)].   Vo   veci   sťažovateľky   o takýto výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu zjavne nejde.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte   s konkrétnymi   okolnosťami   prípadu   (IV.   ÚS   362/09,   m.   m.   IV.   ÚS   62/08, IV. ÚS 94/2014).

Vychádzajúc zo skutočnosti, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu ústavný súd posúdil   ako   ústavne   konformné   a   sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   ústavnej ochrany   v spore   o sumu,   ktorá   je   zjavne   bagateľná,   ústavný   súd   na   základe   dosiaľ uvedeného pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že vo veci sťažovateľky nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutie ústnej ochrany, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   po   jej   predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o zrušení napadnutého uznesenia   krajského   súdu,   ako   aj   rozhodnutie   o   priznaní   trov   konania   je   viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný   súd   o   tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sa   sťažovateľka   domáhala   jeho   priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015