znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 481/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. augusta 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s. r. o., Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   Fridrich   Paľko,   s. r. o.,   Grösslingová   4,   Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., ktorými namieta porušenie svojich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp. zn. 19 NcC/38/2013   z 27.   februára   2013   (Rvp 23519/2013),   sp. zn.   4 NcC/641/2012 z 2. novembra   2012   (Rvp 23521/2013),   sp. zn.   4 NcC/25/2013   z 21.   januára   2013 (Rvp 23522/2013), sp. zn. 17 NcC/22/2013 zo 16. januára 2013 (Rvp 23523/2013), sp. zn. 17 NcC/24/2013   zo   16.   januára   2013   (Rvp 23524/2013),   sp. zn.   17 NcC/650/2012 zo 6. novembra   2012   (Rvp 23525/2013),   sp. zn.   17 NcC/23/2013   z   29.   januára   2013 (Rvp 23526/2013),   sp. zn.   6 NcC/16/2013   z   21.   januára   2013   (Rvp 23527/2013),   sp. zn. 4 NcC/19/2013   z 21.   januára   2013   (Rvp 23528/2013),   sp. zn.   6 NcC/415/2012 z 2. novembra   2012   (Rvp 23529/2013),   sp. zn.   6 NcC/433/2012   z 2.   novembra   2012 (Rvp 23532/2013),   sp. zn.   17 NcC/641/2012   zo   6.   novembra   2012   (Rvp 23533/2013) a sp. zn.   4 NcC/24/2013   z   21.   januára   2013   (Rvp 23534/2013),   sp. zn.   4 NcC/643/2012 z 30.   októbra   2012   (Rvp 23535/2013),   sp. zn.   6 NcC/11/2013   z 21.   januára   2013 (Rvp 23536/2013), sp. zn. 4 NcC/644/2012 z 30. októbra 2012 (Rvp 23537/2013), sp. zn. 17 NcC/21/2013   z 29.   januára   2013   (Rvp 23538/2013),   sp. zn.   6 NcC/427/2012 z 2. novembra   2012   (Rvp 23540/2013),   sp. zn.   4 NcC/634/2012   z   30.   októbra   2012 (Rvp 23541/2013),   sp. zn.   4 NcC/20/2013   z   21.   januára   2013   (Rvp 23542/2013),   sp. zn. 4 NcC/22/2013 z 21. januára 2013 (Rvp 23543/2013), sp. zn. 4 NcC/27/2013 z 24. januára 2013 (Rvp 23544/2013), sp. zn. 4 NcC/646/2012 z 30. októbra 2012   (Rvp 23545/2013), sp. zn. 17 NcC/631/2012 zo 6. novembra 2012 (Rvp 23546/2013), sp. zn. 6 NcC/411/2012 z 2.   novembra   2012   (Rvp 23550/2013),   sp. zn.   17 NcC/19/2013   z   29.   januára   2013 (Rvp 23551/2013),   sp. zn.   17 NcC/627/2012   zo   6.   novembra   2012   (Rvp 23552/2013), sp. zn.   6 NcC/426/2012   z   2.   novembra   2012   (Rvp 23553/2013),   sp. zn.   6 NcC/13/2013 z 21. januára   2013   (Rvp 23554/2013),   sp. zn.   6 NcC/419/2012   z   2.   novembra   2012 (Rvp 23555/2013), sp. zn. 4 NcC/630/2012 z 30. októbra 2012   (Rvp 23556/2013), sp. zn. 4 NcC/21/2013   z   21.   januára   2013   (Rvp 23557/2013),   sp. zn.   6 NcC/408/2012 z 2. novembra   2012   (Rvp 23558/2013),   sp. zn.   17 NcC/612/2012   zo   6.   januára   2012 (Rvp 23559/2013), sp. zn. 19 NcC/650/2012 z 5. novembra 2012 (Rvp 23560/2013), sp. zn. 19 NcC/599/2012   z   5.   novembra   2012   (Rvp 23561/2013),   sp. zn.   17 NcC/608/2012 zo 6. novembra   2012   (Rvp 23562/2013),   sp. zn.   19 NcC/603/2012   zo   6.   novembra   2012 (Rvp 23563/2013), sp. zn. 4 NcC/659/2012 z 2. novembra 2012 (Rvp 23564/2013), sp. zn. 19 NcC/598/2012   z   5.   novembra   2012   (Rvp 23565/2013),   sp. zn.   4 NcC/660/2012 z 30. októbra   2012   (Rvp 23566/2013),   sp. zn.   19 NcC/649/2012   z 5.   novembra   2012 (Rvp 23567/2013), sp. zn. 19 NcC/600/2012 z 5. novembra 2012 (Rvp 23568/2013), sp. zn. 4 NcC/632/2012   z   30.   októbra   2012   (Rvp 23569/2013),   sp. zn.   19 NcC/12/2013 z 24. januára   2013   (Rvp 23570/2013),   sp. zn.   19 NcC/637/2012   z 5.   novembra   2012 (Rvp 23571/2013), sp. zn. 17 NcC/18/2013 z 29. januára 2013   (Rvp 23572/2013), sp. zn. 19 NcC/16/2013   z   25.   januára   2013   (Rvp 23573/2013),   sp. zn.   19 NcC/620/2012 z 5. novembra   2012   (Rvp 23574/2013),   sp. zn.   19 NcC/627/2012   z   5.   novembra   2012 (Rvp 23575/2013), sp. zn. 19 NcC/638/2012 z 5. novembra 2012 (Rvp 23576/2013), sp. zn. 19 NcC/13/2013 z 21. januára 2013   (Rvp 23577/2013), sp. zn. 6 NcC/70/2013 z 3. apríla 2013 (Rvp 23578/2013) a sp. zn. 17 NcC/620/2012 zo 6. novembra 2012 (Rvp 23579/2013) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými značkami   Rvp 23519/2013,   Rvp 23521/2013,   Rvp 23522/2013,   Rvp 23523/2013, Rvp 23524/2013, Rvp 23525/20132, Rvp 23526/2013, Rvp 23527/2013, Rvp 23528/2013, Rvp 23529/2013, Rvp 23532/2013, Rvp 23533/2013, Rvp 23534/2013, Rvp 23535/20132, Rvp 23536/2013,   Rvp 23537/2013,   Rvp 23538/2013,   Rvp 23540/2013,   Rvp 23541/2013, Rvp 23542/2013, Rvp 23543/2013, Rvp 23544/2013, Rvp 23545/20132, Rvp 23546/2013, Rvp 23550/2013,   Rvp 23551/2013,   Rvp 23552/2013,   Rvp 23553/2013,   Rvp 23554/2013, Rvp 23555/20132, Rvp 23556/2013, Rvp 23557/2013, Rvp 23558/2013, Rvp 23559/2013, Rvp 23560/2013,   Rvp 23561/2013,   Rvp 23562/2013,   Rvp 23563/2013,   Rvp 23564/2013, Rvp 23565/20132, Rvp 23566/2013, Rvp 23567/2013, Rvp 23568/2013, Rvp 23569/2013, Rvp 23570/2013,   Rvp 23571/2013,   Rvp 23572/2013,   Rvp 23573/2013,   Rvp 23574/2013, Rvp 23575/20132,   Rvp 23576/2013,   Rvp 23577/2013,   Rvp 23578/2013   a sp.   zn. Rvp 23579/2013 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp. zn. III. ÚS 481/2014.

2.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. decembra 2013,   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 NcC/38/2013 z 27. februára 2013 (Rvp 23519/2013), sp. zn. 4 NcC/641/2012 z 2. novembra 2012 (Rvp 23521/2013), sp. zn.   4 NcC/25/2013   z 21.   januára   2013   (Rvp 23522/2013),   sp. zn.   17 NcC/22/2013 zo 16. januára   2013   (Rvp 23523/2013),   sp. zn.   17 NcC/24/2013   zo   16.   januára   2013 (Rvp 23524/2013),   sp. zn.   17 NcC/650/2012   zo   6.   novembra   2012   (Rvp 23525/2013), sp. zn.   17 NcC/23/2013   z   29.   januára   2013   (Rvp 23526/2013),   sp. zn.   6 NcC/16/2013 z 21. januára   2013   (Rvp 23527/2013),   sp. zn.   4 NcC/19/2013   z 21.   januára   2013 (Rvp 23528/2013), sp. zn. 6 NcC/415/2012 z 2. novembra 2012 (Rvp 23529/2013), sp. zn. 6 NcC/433/2012   z 2.   novembra   2012   (Rvp 23532/2013),   sp. zn.   17 NcC/641/2012 zo 6. novembra   2012   (Rvp 23533/2013)   a   sp. zn.   4 NcC/24/2013   z   21.   januára   2013 (Rvp 23534/2013), sp. zn. 4 NcC/643/2012 z 30. októbra 2012 (Rvp 23535/2013), sp. zn. 6 NcC/11/2013 z 21. januára 2013 (Rvp 23536/2013), sp. zn. 4 NcC/644/2012 z 30. októbra 2012   (Rvp 23537/2013),   sp. zn.   17 NcC/21/2013   z 29.   januára   2013   (Rvp 23538/2013), sp. zn. 6 NcC/427/2012 z 2. novembra 2012   (Rvp 23540/2013), sp. zn. 4 NcC/634/2012 z 30.   októbra   2012   (Rvp 23541/2013),   sp. zn.   4 NcC/20/2013   z   21.   januára   2013 (Rvp 23542/2013),   sp. zn.   4 NcC/22/2013   z   21.   januára   2013   (Rvp 23543/2013),   sp. zn. 4 NcC/27/2013 z 24. januára 2013 (Rvp 23544/2013), sp. zn. 4 NcC/646/2012 z 30. októbra 2012 (Rvp 23545/2013), sp. zn. 17 NcC/631/2012 zo 6. novembra 2012 (Rvp 23546/2013), sp. zn.   6 NcC/411/2012   z 2.   novembra   2012   (Rvp 23550/2013),   sp. zn.   17 NcC/19/2013 z 29.   januára   2013   (Rvp 23551/2013),   sp. zn.   17 NcC/627/2012   zo   6.   novembra   2012 (Rvp 23552/2013), sp. zn. 6 NcC/426/2012 z 2. novembra 2012 (Rvp 23553/2013), sp. zn. 6 NcC/13/2013   z 21.   januára   2013   (Rvp 23554/2013),   sp. zn.   6 NcC/419/2012 z 2. novembra   2012   (Rvp 23555/2013),   sp. zn.   4 NcC/630/2012   z   30.   októbra   2012 (Rvp 23556/2013), sp. zn. 4 NcC/21/2013 z 21. januára 2013   (Rvp 23557/2013), sp. zn. 6 NcC/408/2012   z   2.   novembra   2012   (Rvp 23558/2013),   sp. zn.   17 NcC/612/2012 zo 6. januára   2012   (Rvp 23559/2013),   sp. zn.   19 NcC/650/2012   z   5.   novembra   2012 (Rvp 23560/2013), sp. zn. 19 NcC/599/2012 z 5. novembra 2012 (Rvp 23561/2013), sp. zn. 17 NcC/608/2012   zo   6.   novembra   2012   (Rvp 23562/2013),   sp. zn.   19 NcC/603/2012 zo 6. novembra   2012   (Rvp 23563/2013),   sp. zn.   4 NcC/659/2012   z   2.   novembra   2012 (Rvp 23564/2013), sp. zn. 19 NcC/598/2012 z 5. novembra 2012 (Rvp 23565/2013), sp. zn. 4 NcC/660/2012   z   30.   októbra   2012   (Rvp 23566/2013),   sp. zn.   19 NcC/649/2012 z 5. novembra   2012   (Rvp 23567/2013),   sp. zn.   19 NcC/600/2012   z   5.   novembra   2012 (Rvp 23568/2013), sp. zn. 4 NcC/632/2012 z 30. októbra 2012 (Rvp 23569/2013), sp. zn. 19 NcC/12/2013   z   24.   januára   2013   (Rvp 23570/2013),   sp. zn.   19 NcC/637/2012 z 5. novembra   2012   (Rvp 23571/2013),   sp. zn.   17 NcC/18/2013   z   29.   januára   2013 (Rvp 23572/2013), sp. zn. 19 NcC/16/2013 z 25. januára 2013   (Rvp 23573/2013), sp. zn. 19 NcC/620/2012   z   5.   novembra   2012   (Rvp 23574/2013),   sp. zn.   19 NcC/627/2012 z 5. novembra   2012   (Rvp 23575/2013),   sp. zn.   19 NcC/638/2012   z   5.   novembra   2012 (Rvp 23576/2013), sp. zn. 19 NcC/13/2013 z 21. januára 2013   (Rvp 23577/2013), sp. zn. 6 NcC/70/2013   z   3.   apríla   2013   (Rvp 23578/2013)   a   sp. zn.   17 NcC/620/2012 zo 6. novembra 2012 (Rvp 23579/2013) (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Prievidza (ďalej len „okresný   súd“)   žaloby   o   náhradu   majetkovej   škody   a   nemajetkovej   ujmy   (ďalej   len „žaloby o   náhradu   škody“),   ktorými   sa   proti   Slovenskej   republike,   zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej   ochrany   v   zákonom   predpokladanej   kvalite   a   práva   na prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov v exekučných   konaniach   vedených   okresným súdom,   ktorých účastníkom na strane oprávneného bola sťažovateľka.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   poukazuje   predovšetkým   na   skutočnosť,   že   práve nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania   jej   žalôb   o   náhradu   škody   okresnému   súdu,   ktorý   je   zároveň   podľa   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť, že okresný súd, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom zapríčinil vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex in   propria   causa,   a   taktiež   poukázala   na   judikatúru   ústavného   súdu   týkajúcu   sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté v judikatúre   ústavného   súdu   (napr.   II. ÚS 283/09,   III. ÚS 116/06,   II. ÚS 336/09, III. ÚS 47/05,   III. ÚS 71/97,   I. ÚS 46/05,   IV. ÚS 345/09),   ako   aj   Európskeho   súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu   (rozsudok   ESĽP   Findlay   v.   Spojené   kráľovstvo   z   25.   februára   1997,   odsek   73; rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).

Podľa sťažovateľky skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhradu škody spôsobenej   rozhodovaním   jednotlivých   sudcov   okresného   súdu   majú   byť   prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „... minimálne kolegiálny   a   väčšina   isto   i   priateľský   vzťah...“,   vyvoláva   dôvodnú   pochybnosť o nezaujatosti   všetkých   sudcov   okresného   súdu,   ktorí   sa   vzhľadom   na   dané   okolnosti prípadu nemôžu javiť v jej očiach ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich   rozhodnutiach   v   skutkovo   a   právne   obdobných   veciach   k   opačnému   právnemu záveru ako krajský súd v petite jednotlivých sťažností označených uzneseniach.

Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b)   nutnosť   vylúčenia   sudcu,   ktorý   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“ V tejto súvislosti   sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých tento   preskúmaval   rozhodnutia   súdov   o   zaujatosti   sudcov.   Ústavný   súd   však   uvedenú rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie „publikovaného uznesenia (40/1998 ZSP)“ Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 20/97,   v   ktorom   tento   súd   vyslovil,   že ,,Na   prejednanie   opravného   prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení   sudcov   príslušného   súdu,   nie   je   daná   príslušnosť   žiadneho   súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.).“.

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských   súdov   Slovenskej   republiky,   ktoré   predložil   sťažovateľ   ústavnému   súdu   ako dôkazy   v   konaní   a   ktoré   svedčia   o   jednoznačnej   potrebe   vylúčiť   okresné   súdy z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom   vysloví,   že   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu   označenými   v petite jednotlivých sťažností boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti   krajskému   súdu   na   ďalšie   konania   a zároveň   jej   prizná   primerané   finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“) „vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   rozhodne   o   odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   to   môže ústavný súd sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska toho, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého   označil   za porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to   predovšetkým   v   situácii,   keď   je sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II. ÚS 19/05,   III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu.

1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia OSP.   V zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp.   zn. Rvp 23519/2013,   Rvp 23521/2013,   Rvp 23522/2013,   Rvp 23523/2013,   Rvp 23524/2013, Rvp 23525/20132, Rvp 23526/2013, Rvp 23527/2013, Rvp 23528/2013, Rvp 23529/2013, Rvp 23532/2013, Rvp 23533/2013, Rvp 23534/2013, Rvp 23535/20132, Rvp 23536/2013, Rvp 23537/2013,   Rvp 23538/2013,   Rvp 23540/2013,   Rvp 23541/2013,   Rvp 23542/2013, Rvp 23543/2013, Rvp 23544/2013, Rvp 23545/20132, Rvp 23546/2013, Rvp 23550/2013, Rvp 23551/2013, Rvp 23552/2013, Rvp 23553/2013, Rvp 23554/2013, Rvp 23555/20132, Rvp 23556/2013,   Rvp 23557/2013,   Rvp 23558/2013,   Rvp 23559/2013,   Rvp 23560/2013, Rvp 23561/2013, Rvp 23562/2013, Rvp 23563/2013, Rvp 23564/2013, Rvp 23565/20132, Rvp 23566/2013,   Rvp 23567/2013,   Rvp 23568/2013,   Rvp 23569/2013,   Rvp 23570/2013, Rvp 23571/2013, Rvp 23572/2013, Rvp 23573/2013, Rvp 23574/2013, Rvp 23575/20132, Rvp 23576/2013,   Rvp 23577/2013,   Rvp 23578/2013 a sp.   zn. Rvp 23579/2013   a   z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú a okresného súdu, ktorého sa sťažnosti týkajú, rozhodol ústavný súd o ich spojení uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.   Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd   napadnutými   uzneseniami rozhodol   o námietkach   zaujatosti   proti   sudcom   okresného   súdu   v   civilných   veciach sťažovateľky vedených pred okresným súdom pod konkrétnou spisovou značkou. Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr.   III.   ÚS   207/04, I. ÚS 127/05).

Ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania   právoplatne   skončených   vecí   (m.   m.   IV.   ÚS   187/09).   V danej   veci nepovažoval za potrebné obšírnejšie sa zaoberať argumentáciou sťažovateľky, pretože aj v prípade opodstatnenosti jej tvrdení existujú možnosti nápravy v ďalšom priebehu konania v merite veci.

Ústavný   súd   ďalej   poukazuje   na   to,   že   základné   právo   na   súdnu   ochranu „je výsledkové“,   to   znamená,   musí   mu   zodpovedať   proces   ako   celok,   a   skutočnosť, či napadnuté   konanie   ako   celok   bude   spravodlivé,   závisí   od pokračujúceho   konania a rozhodnutia   všeobecných   súdov   (m.   m. III.   ÚS   33/04,   IV. ÚS 163/05,   II.   ÚS   307/06, II. ÚS 155/08).

Ústavný   súd   k   okolnostiam   sťažovateľkiných   vecí   uvádza,   že   predmet   konania o uplatnenej   námietke   zaujatosti   konajúceho   sudcu   nemožno   stotožňovať   s   predmetom konania,   v   ktorom   dotknutý   sudca   koná   a   rozhoduje.   Konanie   o   uplatnenej   námietke zaujatosti   končí   rozhodnutím,   ktorým   konkrétny   sudca   je   alebo   nie   je   vylúčený z prerokúvania   a   rozhodovania   určitej   veci.   Toto   rozhodnutie   však   nie   je   rozhodnutím o otázke tvoriacej predmet sporového konania, v ktorom namietaný sudca konal. Konanie o uplatnenej   námietke   zaujatosti   sudcu   preto   predstavuje   čiastkový   procesný   postup všeobecného   súdu   smerujúci   k   rozhodnutiu   slúžiacemu   na   zabezpečenie   rozhodovania sporovej veci nestranným súdom. Kvalita rozhodovania súdu o námietke zaujatosti sudcu tak   nachádza   svoj   odraz   i   v   kvalite   meritórneho   rozhodnutia   v   konaní,   v   ktorom   bola námietka zaujatosti sudcu vznesená (m. m. III. ÚS 30/2010).

V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že namietané uznesenia krajského súdu by   mohli   zakladať   porušenie   označených   práv   sťažovateľky   len   v   prípade,   ak by   boli spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľku, ktorý bol týmito   uzneseniami   spôsobený,   pričom   by   sa   tento   negatívny   dôsledok   musel   zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe,   prípadne   v   opravných   konaniach   (m.   m.   III.   ÚS   30/2010).   Sťažovateľka   však takýto argument vo svojich sťažnostiach nepredostrela.

Vzhľadom   na   to,   že   právomoc   ústavného   súdu   je   subsidiárna   v súlade   s čl.   127 ústavy a § 53 ods.1 zákona o ústavnom súde, ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky pre nedostatok svojej právomoci (m. m. II. ÚS 129/2004, I. ÚS 20/2011, I. ÚS 311/2011, III. ÚS 30/2010, IV. ÚS 186/2010).

Pokiaľ ide o argument sťažovateľky týkajúci sa rozhodovacej praxe ústavného súdu v obdobných veciach (prieskum rozhodnutia všeobecných súdov o námietke zaujatosti), tak III. senát ústavného súdu konštatuje, že v doterajšej judikatúre ústavného súdu v tejto otázke prevažuje   práve   v tomto   rozhodnutí   uplatnený   právny   názor.   Sťažovateľka   vo   svojich sťažnostiach   poukazovala   na   konkrétne   rozhodnutia   ústavného   súdu,   ktoré   sú   skôr výnimkou z uvedenej ustálenej praxe ústavného súdu. Navyše, aplikovaný právny prístup má oporu aj v rozhodovacej praxi Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý v súvislosti s namietaným   porušením   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v konaniach   o námietkach zaujatosti sudcov konštatoval, že takéto konanie, nezávislé na konaní, v ktorom bola takáto námietka   uplatnená,   sa   netýka   oprávnenosti   trestného   obvinenia   alebo   civilných   práv a záväzkov   v zmysle   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   preto   je   tento   článok   na   takéto   konania (o námietke   zaujatosti,   pozn.)   neaplikovateľný   (pozri   Ovcharenko   proti   Ukrajine, rozhodnutie z 20. októbra 2009, č.   26362/02, tiež Mianowicz proti Nemecku, čiastočné rozhodnutie z 19. mája 2009, č. 37111/04).

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   predpokladom   na   záver o porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred   začatím   konania   alebo   v   konaní   vo   veci   samej,   resp.   ktoré   nemožno   napraviť procesnými   prostriedkami,   ktoré   sú   obsiahnuté   v Občianskom   súdnom   poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).

Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako   z   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napr.   Komanický   c.   Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002), vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd pridržiavajúc sa tejto línie svojej stabilnej judikatúry, ako aj opierajúc svoje závery o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva,   nezistil v obsahu sťažností   žiadnu   skutočnosť   alebo   dôvod   na   to,   aby   sa   v danej   veci   odchýlil   od   tohto právneho   názoru,   preto   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomu rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. augusta 2014