znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 481/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   Z.,   s.   r.   o.,   N.,   zastúpenej   advokátom Mgr. R. K., Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky, na verejné prerokovanie veci a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Obdo   1/2012   z 22.   februára   2012   a jeho predchádzajúcim postupom v tomto konaní a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2012 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., N. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na verejné prerokovania veci a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2   ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obdo 1/2012 z 22. februára 2012 a jeho postupom v tomto konaní.

Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania (ako žalovaná, pozn.) o určenie neplatnosti uznesení valného zhromaždenia. Okresný súd Dolný Kubín v uvedenej veci rozsudkom   sp. zn. 9 Cb 144/2005 z 14. augusta 2006 čiastočne vyhovel žalobe žalobcu spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „žalobca“). Proti označenému rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský   súd   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom   sp.   zn.   20   Cob   340/2006 z 30. mája 2007 tak, že rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín zmenil a žalobu zamietol. Proti   uvedenému   rozsudku   krajského   súdu   podal   žalobca   dovolanie,   o ktorom   rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Obdo 45/2008 z 13. mája 2010 tak, že dovolanie žalobcu zamietol.   Žalobca   nespokojný   s označeným   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sa   obrátil so sťažnosťou na ústavný súd. Ústavný súd nálezom sp. zn. IV. ÚS 434/2010 zo 16. júna 2011 (ďalej len „nález“) vyslovil porušenie základného práva žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 45/2008 z 13. mája 2010, rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Po zrušení tohto rozsudku   uvedeným   nálezom   ústavného   súdu   najvyšší   súd   rozhodol,   a to   napadnutým uznesením sp. zn. 2 Obdo 1/2012 z 22. februára 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka   v sťažnosti   namieta,   že   napadnutým   uznesením   a postupom najvyššieho súdu, ktorý mu predchádzal, došlo k porušeniu jej označených práv, pretože „najvyšší   súd   svojím   postupom   úplne   odňal   možnosť   konať   pred   súdom“,   keďže sťažovateľka nemala „totiž o existencii takéhoto opätovne vedeného dovolacieho konania žiadnu vedomosť, až do okamihu doručenia napadaného uznesenia ho dovolací súd nijakým spôsobom   neupovedomil,   čím   sťažovateľke   ako   účastníkovi   konania   logicky   znemožnil realizovať akékoľvek procesné práva“. Sťažovateľka namieta, že „nemala žiadnu možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré boli predmetom dovolacieho konania, súd jej neumožnil navrhovať   dôkazy,   vyjadriť   sa   k právnej   stránke   veci,   k vykonanému   dokazovaniu   a tak privodiť pre seba priaznivejšie rozhodnutie“. Sťažovateľka ďalej argumentuje, že „nemala možnosť vyjadriť sa v konaní pred všeobecným súdom k právnym názorom ÚS SR“, čím podľa   jej   názoru   malo   dôjsť   k porušeniu   jej   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovateľka namietané porušenie práva na   spravodlivé   súdne   konanie   v sťažnosti   odôvodňuje   porušením „princípu kontradiktórnosti   a rovnosti   zbraní“.   Porušenie   jej   práva   na   verejné   prerokovanie   veci podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľka vidí v tom, že najvyšší súd vo veci nenariadil pojednávanie.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka tvrdí, že napadnutým uznesením a postupom   najvyššieho   súdu,   ktorý   mu   predchádzal,   došlo   k porušeniu   jej   označených práv,   a žiada,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   nálezom   takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti Z. s.r.o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom a právo na verejné prerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR porušené boli. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   22.2.2012,   č.   kon. 2 Obdo 1/2012, sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 323,50 € na účet advokáta Mgr. K. R.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

K predloženej   sťažnosti   ústavný   súd   v prvom   rade   považuje   za   potrebné   uviesť, že sťažnosť   napriek   zastúpeniu   kvalifikovaným   právnym   zástupcom   sa   vyznačuje neurčitosťou   jej   petitu,   ktorým   je   ústavný   súd   viazaný.   Sťažovateľka vo   svojom   petite (1. bod) vôbec neuviedla subjekt, ktorého   postupom, prípadne rozhodnutím malo dôjsť k porušeniu jej označených práv.

Takéto   zistenie   štandardne   vedie   ústavný   súd   k výzve   adresovanej   sťažovateľke, resp.   jej   právnemu   zástupcovi,   na   doplnenie   jej   podania   s poučením,   v akom   smere   je potrebné podanie doplniť, v akej lehote a aké sú prípadné následky nevyhovenia výzve.V posudzovanom prípade však ústavný súd z dôvodov hospodárnosti a efektívnosti konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (§ 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení   neskorších   predpisov   v spojení   s   §   31a   zákona   o ústavnom   súde)   od výzvy adresovanej   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   upustil,   pretože   z celého   obsahu   petitu a sťažnosti   bez   akýchkoľvek   pochybností   vyplýva,   že   sťažovateľka   napáda   postup a označené   uznesenie   najvyššieho   súdu,   čo   umožnilo   ústavnému   súdu   ustáliť   predmet konania tak, ako je uvedený v záhlaví tohto rozhodnutia. Dôvodom zvoleného postupu bolo napokon   aj   samotné   rozhodnutie   o predloženej   sťažnosti   v rámci   jej   predbežného prerokovania.   Ústavný   súd   totiž   na   základe   podkladov,   ktorými   disponoval,   dospel k záveru, že ani prípadné doplnenie sťažnosti sťažovateľky a odstránenie neurčitosti petitu sťažnosti by nemohlo za žiadnych okolností viesť k prijatiu jej sťažnosti na ďalšie konanie.

Sťažovateľka   sťažnosťou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, na verejné prerokovanie veci a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a jeho postupom, ktorý mu predchádzal. Jadrom sťažovateľkiných námietok je nesúhlas s tým, že sťažovateľka   sa   nemala   možnosť   v rámci   „opätovne   vedeného“   dovolacieho   konania možnosť vyjadriť sa k nálezu, čím podľa jej názoru došlo k porušeniu jej označených práv. Sťažovateľka teda namieta, že jej nebola poskytnutá súdna ochrana v kvalite požadovanej označenými článkami ústavy a dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Podstata argumentácie sťažovateľky spočíva v tom, že sťažovateľka nemala možnosť v rámci „opätovne vedeného“ dovolacieho konania vyjadriť sa k nálezu ústavného súdu, ktorým ústavný súd zrušil dovolacie rozhodnutie, čím jej mala byť odňatá možnosť konať pred   súdom,   pretože   sa   nemala možnosť   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom. Právo na verejné prerokovanie veci malo byť porušené podľa názoru sťažovateľky tým, že najvyšší súd nenariadil pojednávanie vo veci, a zároveň tým mala byť porušená aj zásada kontradiktórnosti konania a rovnosť zbraní.

Ústavný súd vzhľadom na vzájomnú súvislosť jednotlivých námietok sťažovateľky, ktorými argumentovala v prospech vyslovenia porušenia jej označených práv napadnutým uznesením   a postupom   najvyššieho   súdu,   ktorý   mu   predchádzal,   sa   zameral   vzhľadom na špecifiká   danej   procesnej   situácie na posúdenie   správnosti   postupu   najvyššieho súdu z hľadiska reálnej možnosti takýmto postupom zasiahnuť do označených práv sťažovateľky.

1. Základnou otázkou v danom prípade bolo posúdiť, či nedošlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti skutočnosťou, že sťažovateľka sa nemohla vyjadriť k nálezu ústavného súdu   v „opätovne   vedenom“   dovolacom   konaní, čím   malo zároveň   dôjsť   aj   k porušeniu základného práva na súdnu ochranu z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že zásada kontradiktórnosti tvorí imanentnú súčasť práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a pretože ústavný súd   už   viackrát   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   zdôraznil,   že   v obsahu   tohto   práva a základného práva na súdnu ochranu nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07), zásada kontradiktórnosti zároveň tvorí aj imanentnú súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z početnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno vyvodiť   (napr.   Brandstetter   proti   Rakúsku   rozsudok   ESĽP   z 28.   augusta   1991,   Lobo Machado proti Portugalsku, rozsudok veľkého senátu ESĽP z 20. februára 1996 a ďalšie), že   podstatou   zásady   kontradiktórnosti   konania   je   právo   mať   možnosť   oboznámiť   sa so stanoviskami   a dôkazmi   predloženými   súdu   stranami   sporu   alebo   nezúčastneným subjektom   (od   ktorého   si   súd   prípadne   mohol   také   vyjadrenie   alebo   dôkaz   vyžiadať) a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie, pričom toto právo je priznané stranám, resp. účastníkom konania. Z uvedeného vyplýva, že ide predovšetkým o dôkazy, stanoviská a vyjadrenia protistrany v konaní alebo dôkaz, resp. stanovisko nezúčastneného subjektu (znalec, svedok a pod.)

Zásada   kontradiktórnosti   však   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemá   absolútny charakter, existujú aj výnimky z uvedeného pravidla, kde okolnosti prípadu alebo procesnej situácie vylučujú uplatňovanie tejto zásady. V posudzovanom prípade ústavný súd dospel k záveru, že okolnosti prípadu vylučujú možnosť, že došlo k porušenia základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie z dôvodu porušenia zásady kontradiktórnosti.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   konštatuje,   že   napadnuté   uznesenie,   ako   aj   postup najvyššieho   súdu   sa   týka   toho   istého   dovolacieho   konania,   ktoré   bolo   pôvodne   vedené pod sp. zn. 3 Obdo 45/2008. Nálezom ústavného súdu bolo zrušený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 45/2008 z 13. mája 2010 pre porušenie základného práva žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Po zrušení označeného rozsudku sa vec vrátila späť na najvyšší súd, pričom sa vec dostala do štádia pred rozhodnutím najvyššieho súdu. Z hľadiska procesného najvyšší súd mal vec rozhodnúť na základe toho istého podaného dovolania a stanoviska sťažovateľky k dovolaniu, pričom bol viazaný právnym názorom ústavného   súdu.   Sťažovateľka   v rámci   dovolacieho   konania   mala   možnosť   vyjadriť   sa k veci,   a tým   aj   k   podanému   dovolaniu,   čo   aj   využila,   čím   sa   jej   procesné   práva v dovolacom konaní konzumovali. Ústavný súd v tomto smere poukazuje na tú skutočnosť, že v posudzovanej veci nešlo o vyjadrenie, dôkaz alebo stanovisko účastníka konania, resp. subjektu nezúčastneného v konaní, ale o autoritatívne rozhodnutie ústavného súdu, ktorý rozhodol, že v konkrétnej veci žalobcu došlo k porušeniu jeho základného práva.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   sp.   zn. IV. ÚS 434/2010 bolo rozhodovanie o vyslovení porušenia základných práv žalobcu, a nie vec   samotná,   resp.   rozhodnutie   o   nej.   Ústavný   súd   v rámci   označeného   konania nevykonával žiadne dokazovanie ani neboli predmetom   jeho rozhodovania žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli uplatnené v predchádzajúcom konaní pred všeobecnými súdmi. Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že za danej situácie v dovolacom konaní nedošlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti, pretože nález nemožno považovať ani za   dôkaz,   ani   za   stanovisko,   na   ktorý   by   sa   vzťahovala   zásada   kontradiktórnosti. Z materiálneho hľadiska   obsahu   tejto   zásady   je takisto   vylúčené,   že   takýmto   postupom najvyššieho súdu, ktorý nedal sťažovateľke možnosť reagovať na nález ústavného súdu a jeho právne názory tam vyslovené, došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti, pretože sťažovateľka   svojím   prípadným   vyjadrením   nemohla   nijako   ovplyvniť   najvyšší   súd pri rozhodovaní, keďže najvyšší súd bol podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Z hľadiska   zachovania   sťažovateľkiných   procesných   práv   je   preto   irelevantné,   či sťažovateľka   mala   alebo   nemala   možnosť   vyjadriť   sa   k uvedenému   nálezu   a právnym názorom tam uvedeným v rámci „opätovne vedeného“ dovolacieho konania.

2. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku sťažovateľky týkajúcu sa rovnosti zbraní, ústavný súd konštatuje, že rovnosť zbraní nemohla byť porušená tou skutočnosťou, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva žalobcu rozsudkom najvyššieho súdu a zrušil uvedené rozhodnutie,   pričom   sťažovateľka   nemala   možnosť   reagovať   na   nález   ústavného   súdu, pretože   najvyšší   súd,   ako   to   vyplýva   z odôvodnenia   sťažnosti,   rozhodol   bez   nariadenia pojednávania.   Nemožno   teda   tvrdiť,   že   by   najvyšší   súd   svojím   postupom   podstatným spôsobom znevýhodnil sťažovateľku oproti žalobcovi.

3. Pokiaľ sťažovateľka namietala, že najvyšší súd po vrátení veci ústavným súdom rozhodol   bez   nariadenia   pojednávania,   ústavný   súd   poukazuje   na   ustanovenie   §   243a zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“),   podľa   ktorého   dovolací   súd   rozhodne   o dovolaní   spravidla   bez   pojednávania, pojednávanie môže nariadiť, ak to považuje za potrebné. Z citovaného ustanovenia vyplýva fakultatívna   možnosť   nariadiť   pojednávanie   v dovolacom   konaní,   ktorá   je   však   závislá od úvahy súdu.   Pokiaľ   teda   dovolací   súd   dospeje   k názoru, že   nie je potrebné nariadiť pojednávanie, nemôže bez ďalšieho odňať účastníkovi možnosť konať pred súdom, keď navyše podľa § 243a ods. 2 OSP dokazovanie nemôže vykonávať.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru o nedostatku príčinnej súvislosti medzi   napadnutým   postupom   a napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a označenými právami sťažovateľky, porušenie ktorých namietala. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky nezistil žiadnu možnosť porušenia jej označených práv, reálnosť ktorých by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie, sťažnosť sťažovateľky v celku odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   bola odmietnutá   ako celok,   rozhodovanie o   ďalších   procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2012