znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 480/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom   JUDr.   Tiborom   Sásfaiom,   Fejova   4,   Košice,   ktorou   namieta   porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 50/2013 a jeho rozsudkom zo 16. januára 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2014 doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),   správcu   konkurznej podstaty   úpadcu ⬛⬛⬛⬛,   ktorou   namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd (ďalej   len   „dodatkový   protokol“) postupom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 50/2013 a jeho rozsudkom zo 16. januára 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Ako zo sťažnosti vyplýva, napadnutým rozsudkom krajského súdu bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 10 C 47/2003 z 1. októbra 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 1. októbra 2012“), ktorým súd prvého stupňa   zamietol   žalobu   žalobkyne   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „žalobkyňa“)   proti sťažovateľovi   ako   správcovi   konkurznej   podstaty   úpadcu

,   za   účasti   vedľajšieho   účastníka   na   strane   žalobkyne ⬛⬛⬛⬛,   o   určenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam   a rozhodol o nepriznaní náhrady trov konania účastníkom.

Proti rozsudku okresného súdu z 1. októbra 2012 vo veci samej podala odvolanie žalobkyňa a časti výroku o náhrade trov konania podal odvolanie sťažovateľ. Odvolací súd potvrdil   odvolaniami   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   v   celom   rozsahu   a   vyslovil, že žalobkyňa a vedľajší účastník nemajú právo na náhradu trov odvolacieho a sťažovateľovi sa ich náhrada nepriznáva.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že súd prvého stupňa výrok o náhrade trov konania odôvodnil citáciou § 142 ods. l a § 150 ods. l Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len  ,,OSP“)   a   poukázal   na   súdnu   prax,   ktorá   vykladá   toto   ustanovenie   tak,   že „pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa je potrebné o. i. zohľadniť aj okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku, pričom toto ustanovenie a jeho použitie dopadá na toho účastníka, ktorý by inak mal nárok na náhradu trov konania. Vzhľadom na povahu sporu /pochybnosti navrhovateľa o tom, či právna predchodkyňa úpadcu mohla skutočne nadobudnúť   vlastníctvo   k   nehnuteľnostiam   spôsobom   zrejmým   zo   spisu   sa   javia   ako dôvodné/ a okolnosti, ktoré viedli navrhovateľa k uplatneniu nároku /nejednoznačné právne názory na otázku žalovania nároku/ bol urobený záver, že boli splnené podmienky podľa § 150 ods. 1 O. s. p. pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnému odporcovi.“.

V odvolaní proti výroku o náhrade trov konania sťažovateľ zdôvodňoval, že niet žiadnych dôvodov hodných osobitného zreteľa, prečo by mu súd nemal priznať náhradu trov konania.   Nedôvodnosť   celého   nároku   žalobkyne   a jej   možnosti   alebo   nemožnosti nadobudnutia vlastníctva k predmetu sporu nie je dôvodom na nepriznanie náhrady trov konania v zmysle § 150 ods. 1 OSP inak plne úspešnému sťažovateľovi podľa § 142 ods. l OSP. Žalobca   štát bol v celom rozsahu neúspešný, niet preto podľa jeho názoru žiadnych̶ dôvodov hodných osobitného zreteľa v § 150 ods. 1 OSP, zvlášť, ak ide o štát. Naopak, nepriznaním   náhrady   trov   konania   v   tomto   konaní   by   došlo   k   ukráteniu   všetkých konkurzných veriteľov žalovaného (sťažovateľa), ktorých uspokojenie by bolo v rozsahu trov konania na právnom zastúpení nižšie, hodnota podstaty by bola ponížená a náklady na trovách by konečnom dôsledku znášali veritelia. Bolo by preto v rozpore aj s dobrými mravmi, ak by súd náhradu trov konania nepriznal, pričom bol žalovaný v celom rozsahu úspešný, naopak, žalobca, ktorým je dokonca štát, neúspešný.

Krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   potvrdzujúci   rozsudok   súdu   prvého   stupňa vo výroku o náhrade trov konania odôvodnil len jedinou vetou, že „práve na charakter žalobcu, ktorým je   štát, kde nie je možné zisťovať   majetkové a iné pomery, nadobúda rozhodujúci význam ďalšie hľadisko (z ktorého súd správne vychádzal) a to okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a tie odôvodňujú nepriznanie náhrady trov konania žalovanému. Nepriznanie náhrady trov odvolacieho konania žalovanému odôvodnil len tým, že táto nebola priznaná z tých istých dôvodov, z ktorých mu nebola priznaná náhrada trov konania na súde prvého stupňa.“.

Podľa názoru sťažovateľa odvolací súd sa nezákonne snažil zovšeobecniť, že „štát ako neúspešný účastník konania nemá znášať náhradu trov konania, ak ide o nedôvodnú žalobu o určenie jeho vlastníckeho práva, čo je neprípustné, opačne pravidlo by malo byť všeobecné a už vôbec súdy neprihliadali, že okolnosti hodné osobitného zreteľa podľa § 150 ods. l O. s. p. možno použiť len výnimočne a pri aplikácii tohto ustanovenia musí byť prihliadané aj na druhého účastníka súdneho konania, ktorému podľa úspešnosti náhrada trov   konania   patrí,   a   dopad   na   neho   pre   prípad   nepriznania   náhrady   trov   konania“. Odôvodnenie   rozsudku   odvolacieho   súdu   je   v   tej   časti   preto   podľa   jeho   názoru   úplne nedostatočné,   nereagujúce   ani   na   najdôležitejšie   odvolacie   námietky,   je   arbitrárne, porušujúce jeho v sťažnosti označené práva.

Preto   na   základe   uvedeného   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhuje,   aby   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 50/2013 porušil základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajský súdu v Košiciach č. k. 5 Co 50/2013-733 z 16.1.2014 zrušuje vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Trebišov č. k. 10 C/47/2003-682 zo dňa 1.10.2012 vo výroku o nepriznaní náhrady trov konania účastníkom, ako aj vo výroku o nepriznaní náhrady trov odvolacieho konania žalovanému.

3. Priznáva sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛... v náhradu trov konania z právneho zastúpenia v sume 340,88 EUR, ktorú je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Ako   z   petitu   sťažnosti   vyplýva,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia základného práva na súdnu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ako   aj   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu   nepriznaním   náhrady   trov   odvolacieho   konania,   ako   aj nedostatočným odôvodnením vo vzťahu k potvrdeniu výroku okresného súdu, ktorým mu tento   nepriznal   náhradu   trov   prvostupňového   konania,   ku   ktorému   malo   dôjsť   tým, že krajský súd dospel k záveru, že sú splnené podmienky na rozhodnutie o trovách konania podľa § 150 OSP, hoci podľa názoru sťažovateľa mal pri ústavne konformnom výklade tohto ustanovenia dospieť k záveru, že to tak nie je.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo   pokojne užívať   svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť   jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997; III. ÚS 212/09).

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej praxi vychádza preto z toho, že aj rozhodnutiami všeobecných súdov o trovách konania môže dôjsť k zásahu do základných práv a slobôd. Rozhodnutím o trovách konania možno predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu. Ústavný   súd   už   rozhodoval   o   ústavnosti   rozhodnutí   o   trovách   vo   viacerých   prípadoch (napr. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré   skutočnosti   považoval   za   preukázané   a   ktoré   nie,   z   ktorých   dôkazov   vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Je potrebné uviesť, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi patrí zásadne   medzi   hlavné   výsadné   oblasti   pôsobnosti   všeobecných   súdov   a   ako   také   je prejavom ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto nemôže do detailov preskúmavať jednotlivé rozhodnutia všeobecných súdov o náhrade   trov konania, keďže táto problematika by mohla nadobudnúť ústavnoprávny rozmer iba v prípade závažného vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť v dôsledku takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, v ktorých by boli zjavné znaky arbitrárnosti.

Ustanovenie   §   150   OSP   obsahuje   určité   osobitné   „moderačné   oprávnenie“ všeobecných súdov, ktoré im umožňuje rozhodnúť o náhrade trov konania inak, než aby to reflektovalo výsledok sporu. Toto oprávnenie však zásadne prislúcha všeobecným súdom, ktoré sú detailne oboznámené s konkrétnymi okolnosťami prípadu, a preto je predovšetkým na ich úvahe, či využijú možnosť aplikácie uvedeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku s ohľadom na výnimočnosť konkrétneho prípadu.

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Krajský súd napadnutý rozsudok odôvodnil takto:„Čo sa týka trov konania, práve vzhľadom na charakter žalobcu, ktorým je štát, kde nie je možné ani zisťovať majetkové a iné pomery, nadobúda rozhodujúci význam ďalšie hľadisko   (z   ktorého   súd   správne   vychádzal)   a   to   okolnosti,   ktoré   viedli   k   súdnemu uplatneniu nároku a tie odôvodňujú nepriznanie náhrady trov konania žalovanému. Podľa § 224 ods. 1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

Podľa § 142 ods. 1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods. 1 prvá veta O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Žalobkyňa a vedľajší účastník nemali úspech v odvolacom konaní (okrem toho si ani neuplatnili náhradu jeho trov), preto nemajú právo na ich náhradu a žalovanému ich náhrada nebola priznaná z tých istých dôvodov, z ktorých mu nebola priznaná náhrada trov konania na súde prvého stupňa.“

Okresný   súd   v rozsudku   z   1.   októbra   2012   vo   vzťahu   k trovám   prvostupňového konania uviedol, že „Podľa ust. §142 ods. 1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech; súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa ust. § 150 ods.1 O. s. p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne   náhradu   trov   konania   celkom   alebo   s   časti   priznať.   Súd   prihliadne   najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril, to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Ustálená   súdna   prax   vykladá   toto   ustanovenie   tak,   že   pri   posudzovaní   dôvodov hodných osobitného zreteľa je potrebné o. i. zohľadniť aj okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku, pričom toto ustanovenie a jeho použitie dopadá na toho účastníka, ktorý by inak mal nárok na náhradu trov konania. Vzhľadom na povahu sporu /pochybnosti navrhovateľa   o   tom,   či   právna   predchodkyňa   úpadcu   mohla   skutočne   nadobudnúť vlastníctvo   k   nehnuteľnostiam   spôsobom   zrejmým   zo   spisu   sa   javia   ako   dôvodné/ a okolnosti, ktoré viedli navrhovateľa k uplatneniu nároku /nejednoznačné právne názory na otázku žalovania nároku/ bol urobený záver, že boli splnené podmienky podľa § 150 ods. 1 O. s. p. pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnému odporcovi.“.

Ústavný   súd   vo   svojej   doterajšej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane (m. m. II. ÚS 78/05,   III.   ÚS 264/08, IV.   ÚS 372/08, IV.   ÚS 350/09, I.   ÚS 704/2014), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne   náhradu   trov   konania   celkom   alebo   sčasti   priznať.   Súd   prihliadne   najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto   iba   celkom   výnimočne   podrobnejšie   preskúmava   rozhodnutia   všeobecných   súdov o trovách konania, keďže táto problematika by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich náhradu trov konania, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (III. ÚS 212/09).

Aplikácia § 150 OSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom   alebo   sčasti   neprizná.   Musí   však   ísť   o   výnimočný   prípad,   ktorý   musí   byť v rozhodnutí   aj   náležite   odôvodnený.   Tak   ako   to   uvádza   aj   sťažovateľ   v sťažnosti predloženej   ústavnému súdu, táto výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci,   ako   aj   v   okolnostiach   na   strane   účastníkov   konania.   Pri   posudzovaní   okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde, a ich postoj v konaní (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo 14/99, Zo súdnej praxe č. 1/2000). Nepriznanie náhrady nákladov konania podľa § 150   OSP   nemožno   odôvodniť   len   všeobecným   záverom   hodnotiacim   význam rozhodovania o určitom nároku (podobne R 23/1989).

Zmyslom § 150 ods. 1 OSP, ktoré v zásade možno aplikovať iba výnimočne, je umožniť súdu, aby odstránil v konkrétnom prípade nenáležitú tvrdosť dopadu ustanovení o náhrade trov konania v situácii, keď sú inak splnené všetky podmienky na priznanie nároku na náhradu trov konania úspešnému účastníkovi v spore. Úvaha súdu o tom, či ide v konkrétnej veci o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné zvláštneho zreteľa, musí vychádzať z posúdenia okolností konkrétnej veci. Aj pri výklade a aplikácii § 150 OSP je povinný súd mať vždy na zreteli účel súdneho konania, teda poskytovanie súdnej ochrany právam účastníkom. Do úvahy môže ako dôvody hodné osobitného zreteľa vziať rozmanité dôvody, ktorými môže byť aj zmena právnej úpravy či zmena rozhodovacej praxe súdu, ktorej dôsledkom bolo vyhovenie alebo zamietnutie žaloby (II. ÚS 251/09).

Aj   pri   posudzovaní   splnenia   podmienok   na   aplikáciu   §   150   OSP   v   závislosti od konkrétnych okolností prípadu je však zároveň nevyhnutné zo strany všeobecných súdov pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadnuť aj na spravodlivé riešenie vzťahov medzi účastníkmi   konania,   ktoré   je   neoddeliteľnou   súčasťou   materiálneho   prístupu   k výkonu súdnictva.

Krajský súd považoval vo veci sťažovateľa za dôvody hodné osobitného zreteľa, na základe ktorých mu nepriznal náhradu trov prvostupňového a ani odvolacieho konania, povahu   sporu,   keď   žalobcove   pochybnosti,   či   právny   predchodca   úpadcu   (ktorého sťažovateľ bol správcom konkurznej podstaty) mohol naozaj nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, sa javili okresnému súdu ako dôvodné, ako aj skutočnosť, že právne názory   na   otázku   žalovaného   nároku   sú   nejednoznačné.   Tieto   okolnosti   sú   podľa rozhodnutia krajského súdu konkrétnymi okolnosťami prípadu, ktoré môžu byť dôvodom hodným osobitného zreteľa v zmysle § 150 ods. 1 OSP a z rozhodnutia krajského súdu zreteľne   vyplývajú,   pričom   argumentácia   krajského   súdu   v spojení   s odôvodnením okresného súdu je na nich založená.

Aplikácia § 150 OSP vychádzajúca z výnimočnosti predmetu konania alebo pomerov na strane účastníkov nie je v danom prípade podľa názoru ústavného súdu odôvodnená ústavne   neudržateľným   spôsobom.   Krajský   súd   v   napadnutom   rozsudku   (v   spojení s odôvodnením rozsudku okresného súdu z 1. októbra 2012), pokiaľ ide o potvrdzujúci výrok   o   náhrade   trov   prvostupňového   konania   a   výrok   o   nepriznaní   náhrady   trov odvolacieho konania, síce stručne, ale napriek tomu dostatočne odôvodnil ozrejmiac, ktoré okolnosti týkajúce sa veci považoval za dôvody hodné osobitného zreteľa na aplikáciu § 150 OSP. Ústavný súd nepovažuje v tejto konkrétnej veci za ústavne neakceptovateľné, aby vzhľadom na celkové okolnosti daného prípadu hradil každý účastník vlastné trovy sám. Skutkové a právne závery uvedené v odôvodnení namietaného rozsudku krajského súdu a odôvodnení rozsudku okresného súdu, na ktoré nemožno nazerať izolovane a ktoré podľa judikatúry   tvoria   jeden   celok   (II.   ÚS   78/05),   týkajúce   sa   nepriznania   náhrady   trov prvostupňového konania (ako aj trov odvolacieho konania) sťažovateľovi, nie sú v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a preto ich nemožno považovať za odporujúce   citovaným článkom   ústavy   a dohovoru. Vzhľadom na   to nemožno tieto skutkové a právne závery označiť za nepreskúmateľné a za svojvoľné, vybočujúce z rámca uvedeného zákonného ustanovenia, a ústavný súd ich preto nemá dôvod ani oprávnenie prehodnocovať a nahrádzať ich prípadne závermi vlastnými.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

V súvislosti s namietaným porušením práva sťažovateľa podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu ústavný súd poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa   čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1 dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07 či IV. ÚS 51/2013).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa konštatuje,   že   medzi   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a   postupom,   ktorý predchádzal   jeho   vydaniu,   a   obsahom   práva   podľa čl.   1   dodatkového   protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by reálne signalizovala možnosť vysloviť jeho porušenie, a preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom krajského súdu nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, nemohlo dôjsť ani k porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

S poukazom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   preto   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   ako   celok   podľa   §   25   zákona o ústavnom súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015