znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 480/2012-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   2.   októbra   2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. E. J., B., zastúpenej advokátkou JUDr. M. H., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Bratislava IV sp. zn. 23 C 139/2008 z 15. júna 2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp.   zn. 6 Co 84/2011 z 26. septembra 2011 a uznesením   Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 23 C 139/2008 z 29. novembra 2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14 Co/18/2012 z 31. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. E. J.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra 2012 doručená sťažnosť Ing. E. J. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 23 C 139/2008 z 15. júna 2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 84/2011   z   26.   septembra   2011   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“)   a uznesením okresného   súdu   sp.   zn.   23   C   139/2008   z   29.   novembra   2011   (ďalej   len   „uznesenie okresného súdu“) v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 14 Co/18/2012 z 31. januára 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom z 29. januára 2010 zamietol   návrh   navrhovateľa   (R.   J.),   ktorým   sa   domáhal   určenia   podielového spoluvlastníctva   k   rodinnému   domu   sťažovateľky.   Krajský   súd   na   základe   odvolania sťažovateľky uznesením sp. zn. 6 Co 163/2010 z 28. mája 2010 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Po vrátení veci okresný súd rozsudkom 15. júna 2011 návrhu navrhovateľa vyhovel. Na   odvolanie   sťažovateľky   krajský   súd   rozsudkom   v   celom   rozsahu   potvrdil   rozsudok okresného súdu z 26. septembra 2011. Rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť 25. októbra 2011.

Následne okresný súd uznesením rozhodol o trovách konania tak, že sťažovateľka je povinná   zaplatiť   navrhovateľovi   náhradu   trov   prvostupňového   a   odvolacieho   konania v sume 16 973,93 €. Krajský súd odvolanie sťažovateľky odmietol, pretože bolo podané oneskorene. Uznesenie okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu nadobudli právoplatnosť 12. marca 2012.

Sťažovateľka podala Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky podnet zo 4. mája 2012 na podanie mimoriadneho dovolania proti namietaným rozsudkom okresného súdu a krajského súdu a uzneseniam okresného súdu a krajského súdu, ktorý Krajská prokuratúra v Bratislave   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   odložila   písomnosťou   č.   k.   Kc   194/12-7 z 3. júla 2012 ako nedôvodný. Táto písomnosť bola sťažovateľke doručená 11. júla 2012Sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla,   že   svojou   sťažnosťou   namieta   porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru uvedenými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, pretože podľa jej názoru boli nedostatočne odôvodnené, a v závere navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom, že jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietanými rozsudkami a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu porušené boli. Okrem toho žiada uvedené rozhodnutia zrušiť a domáha sa aj priznania finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom   zásahu dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 124/04).

Ústavný   súd   z   príloh   k   sťažnosti   zistil,   že   rozsudok   okresného   súdu   a   rozsudok krajského   súdu   sa   stali   právoplatnými   25.   októbra   2011   a   uznesenie   okresného   súdu v spojení s uznesením krajského súdu nadobudli právoplatnosť 12. marca 2012, teda v čase presahujúcom dva mesiace pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, ktorá bola doručená ústavnému súdu až 10. septembra 2012.

V   súvislosti   s   posudzovaním   otázky,   či   sťažnosť   sťažovateľky,   ktorou   namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu, resp. uznesením okresného súdu a uznesením krajského súdu, nebola podaná oneskorene, považuje ústavný súd za potrebné poukázať   v   danom   prípade   aj   na   svoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   podnet na podanie   mimoriadneho   dovolania   generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej   republiky (podľa § 243e až § 243j Občianskeho súdneho poriadku) nemožno považovať za účinný a dostupný   právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   je   predpokladom   (podmienkou)   podania sťažnosti ústavnému súdu podľa tohto článku ústavy, a preto na jeho podanie z hľadiska plynutia   uvedenej   lehoty   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   nemožno   prihliadať (m. m. I. ÚS 49/02, IV. ÚS 200/05 a I. ÚS 466/2011 a iné). Z uvedeného dôvodu bol pre posúdenie otázky, či bola sťažnosť podaná pred uplynutím lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, relevantný termín nadobudnutia právoplatnosti týchto rozhodnutí.

Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol ako oneskorene podanú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako   celok,   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2012