znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 480/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť F., B., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. V. N., B., pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 MObdV/5/2009 z 31. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2011 doručená sťažnosť F., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 1 MObdV/5/2009 z 31. marca 2011.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ je žalovaným v konaní o náhradu škody   vedenom   na   Krajskom   súde   v   Bratislave   pod   sp.   zn.   36   Cb   61/02.   Rozsudkom z 9. januára 2006 súd žalobu v celom rozsahu zamietol. O odvolaní žalobcu rozhodoval najvyšší súd, ktorý rozsudkom sp. zn. 2 Obo 175/2007 zo 6. februára 2008 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Na základe podnetu žalobcu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky proti rozsudku najvyššieho súdu o odvolaní mimoriadne dovolanie, v ktorom žiadal, aby najvyšší súd rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj odvolací rozsudok z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci zrušil a vec vrátil na konanie súdu prvého stupňa. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 MObdV/5/2009 z 31. marca 2011 vyhovel mimoriadnemu opravnému   prostriedku   a   napadnuté   rozhodnutia   zrušil   a   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Najvyšší súd porušil   podľa sťažovateľa jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   z   dôvodu,   že   odôvodnenie   uznesenia o mimoriadnom odvolaní je „nedostatočne, resp. nie ústavne konformne odôvodnené“.

Nedostatky   samotného   uznesenia   najvyššieho   súdu,   ktoré   zasahujú   do   práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces (nedostatočné odôvodnenie), vidí sťažovateľ aj v problematickom   koncipovaní   odôvodnenia   a   jeho   štruktúre.   Ako   je   v   sťažnosti   ďalej uvedené, „ako ústavnoprávne relevantný nedostatok vníma sťažovateľ najmä tú skutočnosť, že   najvyšší   súd   v   tejto   podstatnej   časti   svojho   odôvodnenia   ako   svoje   logické   úvahy a myšlienkové pochody prezentoval takmer výlučne skutočnosti uvedené v mimoriadnom dovolaní... Sťažovateľ si je vedomý, že súd môže pri argumentácií v odôvodnení prevziať aj názory účastníkov konania ale v danom prípade má za to, že najvyšší súd v konečnom dôsledku úplne prevzal všetky tvrdenia, uvedené v mimoriadnom dovolaní, neuviedol žiadne vlastné   zistenia,   z   ktorých   vychádzal   a   ktoré   boli   pre   neho   rozhodujúce.   Dokonca   aj štruktúra   samotného   odôvodnenia   je   identická   so   štruktúrou   mimoriadneho   dovolania. Najvyšší súd nepredostrel žiadny výklad resp. teoretické poznatky, ktoré ho viedli k danému rozhodnutiu a de facto opätovne uviedol skutočnosti,   ktoré už uviedol pri prezentovaní obsahu mimoriadneho dovolania v uznesení o mimoriadnom dovolaní.“.

Ďalším nedostatkom odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu podľa sťažovateľa je, že „napriek skutočnosti, že najvyšší súd vo väčšej časti odôvodnenia prezentoval názory uvedené v mimoriadnom dovolaní, ani na jednom mieste v odôvodnení sa nezaoberal so skutočnosťami prezentovanými sťažovateľom v jeho vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu zo dňa 19. 11. 2009, doručeným najvyššiemu súdu dňa 26. 11. 2009...“.

Sťažovateľ ďalej uvádza: «Vychádzajúc   z   opísaného   „významu   a výnimočnosti“   právneho   inštitútu mimoriadneho dovolania, sa javí ako pochopiteľné, že dovolací súd v odôvodňovaní svojho rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní by mal:

i. zobrať do úvahy všetky relevantné skutočnosti, ii. vysporiadať sa so všetkými relevantnými otázkami, iii. predostrieť svoje myšlienkové pochody a úvahy a iv.   dostatočne,   vlastnou   argumentáciou   odôvodniť   opodstatnenosť tak   v právnom štáte významného zásahu do stability a nemennosti súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   v   danom   prípade   odôvodnenie   uznesenia o mimoriadnom   dovolaní,   ako   už   bolo   uvedené   v   úvode   časti   II   tejto   sťažnosti,   vyššie uvedené atribúty nespĺňa.»

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje aj na skutočnosť, že „najvyšší súd v rámci konania o mimoriadnom dovolaní má okrem iného, podobne ako v konaní o dovolaní, povinnosť prihliadať   resp.   aj   skúmať,   či   neboli   v   konkrétnom   konaní   dané   dôvody   zmätočnosti rozhodnutia,   ktoré   sú   zakotvené   v   ustanovení   §   237   OSP.   Táto   povinnosť   vyplýva dovolaciemu súdu z analogického uplatnenia ustanovení § 242 až 243d OSP na konanie o mimoriadnom dovolaní na ktoré odkazuje aj § 243i OSP. Napriek tejto povinnosti nie je v celom uznesení o mimoriadnom dovolaní ani zmienka o takýchto úvahách súdu, čo taktiež môže nasvedčovať nedostatočnému odôvodneniu príslušného rozhodnutia.“.

Vzhľadom   na uvedené   sťažovateľ žiada,   aby ústavný   súd rozhodol   vo   veci   jeho sťažnosti týmto nálezom:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   porušil   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 MObdV/5/2009 právo F., B. na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   31.   3.   2011,   sp.   zn. 1 MObdV/5/2009 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu trovy právneho zastúpenia a to do troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   citovaného   zákona.   Pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   vychádzal   z toho,   že podľa   §   20 ods.   3 zákona o   ústavnom   súde   je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Pri prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods.   1   ústavy.   Toto   citované   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým   spôsobom,   že   ochrany   základného   práva   a   slobody   sa   na   ústavnom   súde   možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Ústavný   súd   zistil,   že   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 MObdV/5/2009 z 31. marca 2011 bol rozsudok odvolacieho súdu (rozsudok najvyššieho súdu   č.   k.   2   Obo/175/2007-286   zo   6.   februára   2008)   a   rozsudok   súdu   prvého   stupňa (rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 36 Cb/61/2002-241 z 9. januára 2006) zrušený a vec bola vrátená prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Z uvedeného vyplýva, že konanie vo veci ešte trvá a úlohou všeobecných súdov je aj dodržiavanie ústavnosti pri svojom rozhodovaní.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy všeobecné súdy rozhodujú v občianskoprávnych veciach, ak tak ustanoví zákon.

Podľa § 2 Občianskeho súdneho poriadku všeobecné súdy rozhodujú v občianskom súdnom konaní.

Ústavný súd podľa čl. 124 ústavy je jediným súdnym orgánom, ktorý zabezpečuje ochranu ústavnosti.

Predmetom jeho kontroly preto môžu byť skutkové a právne závery všeobecného súdu,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne   a z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, IV. ÚS 43/04 a iné).

Ústavný   súd   v zmysle   svojej   judikatúry   preskúmal   aj   z tohto   pohľadu   napadnuté rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   pričom   zistil,   že   skutočnosti   vytýkané   sťažovateľom nevykazujú taký stupeň porušenia právnych predpisov, ktoré by mali vo svojom súhrne porušiť ústavou a medzinárodnými zmluvami garantované základné práva a slobody, a tak okamžite dať ústavnému súdu možnosť vo veci zasiahnuť s cieľom ochrany garantovaných práv a slobôd. To, že najvyšší súd v tejto podstatnej časti svojho odôvodnenia ako svoje „logické úvahy a myšlienkove pochody prezentoval takmer výlučne skutočnosti uvedené v mimoriadnom dovolaní“, nemožno najvyššiemu súdu vytýkať ako porušenie základných práv, pretože text mimoriadneho dovolania musel podrobiť právnej úvahe tak, ako mu to prikazuje ustanovenie § 243h ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia riadne vysporiadal so všetkými otázkami nastoleným mimoriadnym dovolaním. Vychádzajúc z týchto aspektov ústavný súd rozhodne   nemohol   posúdiť   postup   najvyššieho   súdu   a jeho   rozhodnutie   ako   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tým   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné.

Ústavný   súd   tak   pri   predbežnom   prerokovaní   nezistil   žiadne   skutočnosti signalizujúce možnosť zistenia porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy v rámci meritórneho prerokovania predmetnej sťažnosti, a preto v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011