SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 48/2016-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. BranislavFridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranuzaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonnéhosudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 14 NcC 2/2015 a jehouznesením z 18. februára 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a pre nedostatokprávomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základného práva na súdnu ochranuzaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základnéhopráva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 14 NcC 2/2015 a jeho uznesením z 18. februára 2015 (ďalejlen „napadnuté rozhodnutie“).
Napadnutým rozhodnutím krajský súd rozhodoval o námietke zaujatosti sudcovOkresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní, ktorého predmetom jerozhodovanie o žalobe sťažovateľky o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorá jej malabyť spôsobená nesprávnym úradným postupom označeného okresného súdu.
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky je v zásade identickáz hľadiska skutkového a právneho stavu, ako aj právnej argumentácie sťažovateľkys nespočetným množstvom predchádzajúcich sťažností sťažovateľky, o ktorých už ústavnýsúd rozhodol. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nepovažuje za potrebné reprodukovaťargumentáciu sťažovateľky obsiahnutú v sťažnosti, o ktorej aktuálne rozhoduje. Považujetotiž za dostatočné poukázať na obdobnú argumentáciu sťažovateľky popísanú v jejpredchádzajúcich sťažnostiach, o ktorých rozhodol napr. uzneseniami sp. zn. I. ÚS 92/2013z 13. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 293/2013 z 29. mája 2013, sp. zn. II. ÚS 447/2013 z 12.septembra 2013, sp. zn. II. ÚS 460/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 301/2013 z 2.júla 2013 alebo sp. zn. IV. ÚS 483/2013 z 15. augusta 2013.
Sťažovateľka v sťažnosti reaguje aj na jedno z prvých uznesení ústavného súdu (sp.zn. I. ÚS 89/2013 zo 6. februára 2013), ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnostiodmietnuté z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie. V tejtosúvislosti sťažovateľka poukazuje na konania ústavného súdu vo veciach vedených pod sp.zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých tentopreskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenúrozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a lenv jej prípade. Sťažovateľka argumentuje tiež odôvodnením publikovaného uzneseniaNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 20/97.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o sťažnosti rozhodol nálezom, ktorýmvysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vrátil vec naďalšie konanie, a tiež aby jej priznal primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trovkonania. Sťažovateľka taktiež navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnejrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen „zákon o ústavnom súde“)„vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákonneustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, čidôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd po preskúmaní predmetu sťažnosti týkajúcej sa napadnutéhorozhodnutia krajského súdu a v kontexte svojich zistení dospel k záveru, že použitáargumentácia sťažovateľky v podanej sťažnosti je totožná s jej právnou argumentáciou,ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberalv uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdov rozhodujúcicho námietkach zaujatosti vznesených sťažovateľkou v prvostupňových konaniach vedenýchpred okresnými súdmi, v ktorých si uplatnila svoje žalobné nároky podľa zákonač. 514/2003 Z. z o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmeneniektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitejprávnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverovvšeobecných súdov aj vo veľkom množstve prípadov predošlých (a tiež posudzovanýchústavným súdom, pozn.), ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľke sú nepochybneznáme dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch, ako aj vyslovený právnynázor ústavného súdu na danú právnu problematiku. A keďže v rozsahu použitej zásadnejargumentácie sťažovateľky k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu sa táto nemení, nieje potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade tejto sťažnosti.Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmi svojichpredchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 92/2013 z 13. februára 2013,sp. zn. I. ÚS 293/2013 z 29. mája 2013, sp. zn. III. ÚS 350/2013 z 18. júla 2013,sp. zn. III. ÚS 534/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. II. ÚS 87/2014 z 30. januára 2014...),ktoré skončili odmietnutím rovnakých, resp. podobných sťažností sťažovateľky z dôvodovtam uvedených. Ústavný súd v posudzovaných prípadoch nemá dôvod meniť svoje užustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršierozhodnutia, v dôsledku čoho pristúpil k odmietnutiu tejto sťažnosti pre nedostatok svojejprávomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhochsťažovateľky v nich uplatnených už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. februára 2016