znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 48/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej   advokátom   JUDr.   Jánom   Burocim,   Advokátska   kancelária,   Chrapčiakova   7,Spišská Nová Ves, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 47 ods. 3,čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 36ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práva zaručeného čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením čl. 12 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajskéhosúdu v Bratislave č. k. 1 S 274/2013-37 z 22. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. septembra2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 47 ods. 3,čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušeniesvojich základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd(ďalej len „listina“) a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením čl. 12 ods. 1 ústavya čl. 1 listiny   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)č. k. 1 S 274/2013-37 z 22. mája 2014.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   listom   zo   16.   augusta   2013oznámila príslušnému správcovi dane, a to Daňovému úradu Bratislava (ďalej len „správcadane“),   že „ako   právny   nástupca   platiteľa   dane   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   ktorá v zmysle projektu rozdelenia vyhotovenom vo forme notárskej zápisnice

zanikla bez likvidácie, sa dňa 14.08.2013 stal právnym nástupcom zanikajúcej spoločnosti a tým aj platiteľom dane z pridanej hodnoty. Uvedeným oznámením si sťažovateľ splnil svoju zákonnú povinnosť podľa Uvedeným oznámením si sťažovateľ splnil svoju zákonnú povinnosť podľa § 4 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z.“.

Na   oznámenie   sťažovateľky   reagoval   správca   dane   listomč. 9101302/5/4019403/13/Mol z 3. septembra 2013, ktorým sťažovateľke oznámil, že sanestala platiteľom dane z pridanej hodnoty. Podľa názoru sťažovateľky správca dane vo vecioznámenia vzniku jej zákonnej registrácie „za platiteľa dane z pridanej hodnoty v zmysle zákona č. 563/2009 Z. z. a č. 222/2004 Z. z. začaté daňové konanie neukončil prijatím meritómeho rozhodnutia, ale vec vybavil len neformálnym oznámením“, preto sťažovateľkapodala krajskému súdu návrh „na vyslovenie povinnosti orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť“.

Návrh sťažovateľky krajský súd namietaným uznesením z 22. mája 2014 zamietol.

Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu podrobne analyzuje nezákonnosťpostupu správcu dane pri vydaní „oznámenia o nevydaní osvedčenia“, pričom poukazujena skutočnosť,   že   takéto   oznámenie „nie   je   procesným   úkonom   definovaným   daňovým poriadkom ani zákonom č. 222/2004 Z. z. Nejde teda o žiaden právno-aplikačný akt, ktorým by   mohol   správca   dane   aplikovať   právo   a   rozhodnúť   o   podaní   daňového   subjektu.  ... Vydanie oznámenia je teda jednoznačne potrebné považovať za nekonanie bez vážneho dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným   právnym   predpisom,   keďže   žiaden   právny predpis nepredpokladá, že správny orgán vybaví vec len neformálnym oznámení. Rovnako vydanie   oznámenie   je   nečinnosťou   správneho   orgánu,   keďže   ten   aj   napriek   uplynutie zákonných lehôt v danej veci nevydal rozhodnutie v zmysle zákona.“.

Na základe uvedeného formuluje záver o tom, že „postup správneho orgánu, ktorý nevyústil do prijatia meritórneho rozhodnutia, nemôže byť zásadne preskúmaný inak ako konaním proti nečinnosti správneho orgánu“.

Sťažovateľka   sa   tiež   nestotožňuje   s   konštatovaním   krajského   súdu   v   odôvodnenínamietaného uznesenia, podľa ktorého oznámenie správcu dane je preskúmateľné v rámci„skúmania zákonnosti postupu žalovaného v súlade s príslušnými ustanoveniami piatej časti, druhej hlavy O.s.p., nakoľko nejde o rozhodnutie, voči ktorému zákon nepripúšťa riadny odvolací prostriedok“.

K namietanému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka ďalej uviedla, že krajský súdvyhodnotil jej návrh «ako neprípustný z dôvodu nesplnenia podmienky, aby navrhovateľ vyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Osobitným predpisom podľa súdu je daňový poriadok, v zmysle ktorého sa navrhovateľ mohol domáhať nápravy a prešetrenia postupu prvostupňového orgánu... Sťažovateľ v uvedenej veci využil všetky dostupné   a   účinné   prostriedky   na   nápravu,   o   ktorých   pojednáva   časť   VII.   návrhu sťažovateľa.   V   uvedenej   časti   sťažovateľ   uvádza:   „Nakoľko   odporca   bol   povinný v predmetnej veci rozhodnúť v zákonnej 7 dňovej lehote, ktorá uplynula 29. augusta 2013, a aj napriek uvedenému v zákonnej lehote nebol uskutočnený zo strany odporcu žiaden úkon, navrhovateľ sa podaním odoslaným elektronickou cestou zo dňa 21. septembra 2013, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom konateľa spoločnosti, v zmysle § 66 zákona č. 563/2009 Z. z. obrátil na druhostupňový orgán, aby v tejto veci konal a rozhodol on. Aj napriek tomu, že zákonná lehota na splnenie si povinnosti podľa § 4 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. je 7 dní, ani druhostupňový orgán v danej veci nekoná a v zákonnej lehote 7 dní odo dňa doručenia podania neregistroval spoločnosť za platiteľa dane,   ani   nevydal   iné   meritórne   rozhodnutie.   Do   dnešného   dňa   nebolo   vydané   žiadne meritórne rozhodnutie v danej veci. Navrhovateľ v zmysle zákona č. 563/2009 Z. z. už nemá žiadne iné účinné prostriedky nápravy na odvrátenie nečinnosti a nezákonného postupu odporcu. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 124/08-30 z 22. mája 2008, ako aj príslušnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práve, totiž nestačí, aby   sťažovateľ   mal   prostriedky   nápravy,   ale   tieto   musia   byť   efektívne.   Iné   efektívne prostriedky, ako podanie vo veci nečinnosti odporcu v zmysle § 66 zákona č. 563/2009 Z. z. navrhovateľ   už   nemá.   Uskutočnenie   ďalšieho   podania,   napríklad   sťažnosti,   ktoré   bude opätovne   len   upozorňovať   nadriadený   orgán   na   nečinnosť,   by   bolo   len   formálnou požiadavkou, ktorá nemá vplyv na materiálne posúdenie veci, keďže druhostupňový orgán o tejto nečinnosti je informovaný a aj napriek uvedenému nekoná a ani po vyše mesiaci odo dňa doručenia podnetu neprijal žiadne meritórne rozhodnutie.“ Z vyjadrenia sťažovateľa je zrejmé, že došlo k uplatneniu účinného prostriedku a sťažovateľ sa elektronickou cestou obrátil na druhostupňový orgán a to elektronickou cestou.... Aj napriek tomu, že súd vo veci nečinnosti orgánu verejnej správy nenariaďuje pojednávanie, je v rozpore s čl. 48 ods. 2   Ústavy   SR,   ak   súd   zamietne   návrh   z   dôvodu,   že   sťažovateľ   nepreukázal   využitie prostriedku nápravy, a ak súd sťažovateľa k preukázaniu uvedeného ani nevyzval. Ak súd spochybnil „doručenie“ podania sťažovateľa druhostupňovému orgánu, bolo povinnosťou súdu vyzvať navrhovateľa na preukázanie tohto doručenia, čo by sťažovateľ bez problémov preukázal. Súd svojim postupom odňal možnosť sťažovateľa konať pred súdom, kedy mu neumožnil   pri spochybnení   preukázať   doručenie   svojho   podania.   Nedostatočné oboznámenie sa súdu s podaným návrhom, kedy súd uvádza: „ani z návrhu navrhovateľa nevyplýva,   že   by   boli   vo veci   zo   strany   navrhovateľa   relevantne   využité   prípustné prostriedky na nápravu“, čo je v úplne v rozpore s odsekom VII. podaného návrhu, len preukazuje porušenie práva na spravodlivé súdne konanie.“.

Sťažovateľka tiež namieta skutočnosť, že krajský súd napriek tomu, že   „zhliadol návrh ako neprípustný, zaoberal sa vecou a dokonca vyhodnotil aj merito veci, kde sa zaoberal posúdením hmotného práva a to, či sťažovateľ má alebo nemá právo na registráciu za platiteľa DPH. V konaní proti nečinnosti však súd nemôže posudzovať otázku zákonnosti samotného rozhodnutia správcu dane v merite veci, a teda či jeho rozhodnutie je v súlade so zákonom alebo nie. Krajský súd sa nemôže v konaní proti nečinnosti vyjadrovať k tomu, či sťažovateľ je alebo nie je zdaniteľnou osobu, nakoľko táto otázka nebola predmetom posúdenia žiadneho zákonom upraveného daňového konania v ktorom by mal sťažovateľ postavenie účastníka konania, sťažovateľ nemal žiaden priestor na uplatnenie svojich práv pri   preukazovaní   svojho   postavenia,   správca   dane   rozhodol   bez akejkoľvek   účasti sťažovateľa.   Súd   tak   pri   akceptovaní   záverov   výlučne   len   správcu   dane   opätovne neprimerane zasahuje do práv sťažovateľa, kedy posudzoval postavenie sťažovateľa bez toho, aby ten mal akékoľvek právo preukázať opak. V konečnom dôsledku súd v konaní proti nečinnosti prejudikoval rozhodnutie súdu v prípadnom konaní podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p., čo je neprípustné.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodolvo veci týmto nálezom:

„1.   Základné   právo ⬛⬛⬛⬛ domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na súde zaručené v čl. 46 ods. 1 a 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S 274/2013 zo dňa 22. mája 2014 porušené bolo.

2. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ zakotvené v čl. 12 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, k porušeniu čl. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd zaručujúcich rovnosť   pred   zákonom   a   rovnaké   zaobchádzanie   pred   štátnymi   orgánmi,   uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S 274/2013 zo dňa 22. mája 2014 porušené bolo

3. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S 274/2013 zo dňa 22. mája 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4. Spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000,- Eur (slovom jedentisíc eur), ktoré jej je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do 2 mesiacov od doručenia tohto nálezu

5. Spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. Jána Burociho,   so   sídlom   Chrapčiakova   7,   Spišská   Nová   Ves,   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mupredchádzalo, alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k   porušeniu   základného   práva   aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľka namietala v konaní pred ústavným súdom porušenie svojho základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods.1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku odmietnutia súdnej ochrany krajským súdoms poukazom na ustanovenie § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „OSP“).

Zásah do označených základných práv a práv vidí sťažovateľka v skutočnosti, žekrajský súd zamietol jej návrh na začatie konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy ajz dôvodu neprípustnosti napriek tomu, že z jej strany boli pred podaním návrhu vyčerpanéprostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis tak, ako to vyžaduje § 250t ods. 1OSP, pričom na preukázanie uplatnenia týchto prostriedkov nebola sťažovateľka zo stranykrajského súdu vyzvaná. Podľa sťažovateľky ide v danom prípade o odmietnutie súdnejochrany majúce charakter denegationis iustitiae.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutímorgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhorozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nemožno   vylúčiťpreskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, žeformuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   pretov obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgánverejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnympredpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosťorgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľnevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Podľa odseku 4 citovaného ustanovenia súd o návrhu rozhodne bez pojednávaniauznesením.   Ak   súd   návrhu   vyhovie,   vo   výroku   uvedie   označenie   orgánu,   ktorému   sapovinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiuako tri mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrhorgánu   verejnej   správy   túto   lehotu   predĺžiť.   Nedôvodný   alebo   neprípustný   návrh   súdzamietne.

Krajský   súd   uznesením   č. k.   1   S 274/2013-37   z 22.   mája   2014   zamietol   návrhsťažovateľky   na   konanie   proti   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy,   pričom   z   obsahuodôvodnenia   namietaného   rozhodnutia   vyplýva,   že   dôvodom   zamietnutia   bolo   ajnepreukázanie   splnenia   podmienky   podľa   §   250t   ods.   4   poslednej   vety   OSP,   tedapodmienky vyčerpania prostriedkov, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis (§ 250tods. 1 posledná veta OSP).

Krajský súd v tejto súvislosti v odôvodnení svojho uznesenia uviedol: „Predpokladom na postup súdu podľa štvrtej hlavy, piatej časti O.s.p., je splnenie podmienky,   aby   navrhovateľ   vyčerpal   prostriedky,   ktorých   použitie   umožňuje   osobitný predpis.   Osobitným   predpisom   v   danom   prípade   je   daňový   poriadok   (príp.   zákon o sťažnostiach), v zmysle ktorého sa navrhovateľ mohol domáhať nápravy a prešetrenia postupu   prvostupňového   orgánu.   Navrhovateľ   v   konaní   nepreukázal   doručenie   svojho podania zo dňa 21.09.2013, ktorým sa domáhal vydania osvedčenia o registrácii na DPH druhostupňovému orgánu, Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky.

Z obsahu administratívneho spisu ani z návrhu navrhovateľa nevyplýva, že by boli vo veci zo strany navrhovateľa relevantne využité prípustné prostriedky na nápravu. Navrhovateľ   nepreukázal,   že   vyčerpal   prostriedky,   ktorých   použitie   umožňuje osobitný predpis, a to predovšetkým Daňový poriadok - opatrenia proti nečinnosti upravené v § 66, zákon č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach a zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre. Navrhovateľ nepreukázal splnenie podmienky prípustnosti predmetného návrhu, t.j. ako bolo   rozhodnuté   o   opatrení   proti   nečinnosti,   sťažnosti,   resp.   ako   bol   vybavený   podnet na prokuratúre.

Súd v rámci konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy v zmysle § 250t O.s.p. nenahrádza činnosť iných štátnych orgánov pri odstraňovaní tvrdenej nečinnosti. Súdne konanie nastupuje až v prípade preukázania, že navrhovateľ vyčerpal všetky prostriedky umožňujúce   zjednanie   nápravy   zakotvené   v   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky. V konaní súdu podľa § 250t O.s.p. sa uplatňuje princíp subsidiarity v tom zmysle, že súd koná   na   základe   návrhu   proti   nečinnosti   vtedy,   ak   navrhovateľ   vyčerpal   prostriedky na zjednanie nápravy, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.“

Z citovanej časti uznesenia krajského súdu je zrejmé, že krajský súd nezamietolnávrh sťažovateľky iba z dôvodu, že táto nepreukázala doručenie podnetu na uplatneniepostupu podľa § 66 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmenea doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   z   21.   septembra   2013druhostupňovému orgánu, ako to vo svojej sťažnosti uvádza sťažovateľka, ale tiež z dôvodu,že sťažovateľka nevyužila iné prostriedky nápravy dostupné podľa osobitných predpisov.

Skutočnosť, že sťažovateľka pred podaním návrhu podľa § 250t OSP krajskému súdunevyužila všetky dostupné prostriedky nápravy podľa osobitných predpisov, pritom vyplývapriamo z obsahu návrhu sťažovateľky, v ktorom táto výslovne uviedla, že „Iné efektívne prostriedky, ako podanie vo veci nečinnosti odporcu v zmysle § 66 zákona č. 563/2009 Z. z. navrhovateľ   už   nemá.   Uskutočnenie   ďalšieho   podania,   napríklad   sťažnosti,   ktoré   bude opätovne   len   upozorňovať   nadriadený   orgán   na   nečinnosť,   by   bolo   len   formálnou požiadavkou, ktorá nemá vplyv na materiálne posúdenie veci.“.

Za   daných   okolností   by   z   hľadiska   posúdenia   prípustnosti   návrhu   sťažovateľkykrajským súdom bolo podľa názoru ústavného súdu bez zásadného významu vyzývať juna preukázanie   doručenia   jej   podnetu   z   21.   septembra   2013   adresovaného   Finančnémuriaditeľstvu   Slovenskej   republiky,   keďže   ani   prípadné   preukázanie   uplatnenia   tohtoprostriedku   nápravy   by   s   ohľadom   na   existenciu   ďalších   sťažovateľkou   nevyužitýchprostriedkov podľa osobitných predpisov neviedlo k možnosti krajského súdu konať.

Pokiaľ sťažovateľka polemizuje s krajským súdom o efektívnosti ním označenýchprostriedkov   nápravy   podľa   zákona   č.   9/2010   Z.   z.   o   sťažnostiach   v   znení   neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o sťažnostiach“) a zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúrev znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   prokuratúre“),   ktoré   sťažovateľkanevyčerpala, ústavný súd dáva do pozornosti svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorejnapr. upozornenie prokurátora považoval za efektívny prostriedok nápravy proti nečinnostiorgánu   verejnej   správy   podľa   §   250t   OSP   (napr.   III.   ÚS   317/04,   III.   ÚS   78/2010,IV. ÚS 144/2011, IV. ÚS 276/2011) a jeho vyčerpanie pred podaním návrhu na začatiekonania   podľa   §   250t   OSP   vyžaduje   tiež   dlhodobá   prax   všeobecných   súdov(napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžz 31/2009 z 18. júna2009).

Namietanému   uzneseniu   krajského   súdu   sťažovateľka   tiež   vyčíta,   že   krajský   súdv jeho odôvodnení „vyhodnotil aj merito veci, kde sa zaoberal posúdením hmotného práva a to, či sťažovateľ má alebo nemá právo na registráciu za platiteľa DPH“ napriek tomu, žepredmetom   konania   krajského   súdu   v   zmysle   návrhu   sťažovateľky   malo   byť   ibarozhodovanie o nečinnosti správcu dane.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 250t ods. 4 OSP, podľaktorého je krajský súd oprávnený návrh na začatie konania podľa § 250t OSP zamietnuťnielen z dôvodu jeho neprípustnosti, ale tiež v prípade, ak je návrh nedôvodný. Z obsahunamietaného rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že tento sa „meritom veci“ zaoberalv intenciách   posúdenia   dôvodnosti   návrhu   na   začatie   konania   proti   nečinnosti   orgánuverejnej správy. V tejto súvislosti krajský súd uviedol, že „z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že odporca, ktorému bolo dňa 22.08.2013 ako správcovi dane oznámené, že sa stal právnym nástupcom platiteľa dane spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,, dal jednoznačne   navrhovateľovi   písomným   oznámením   zo   dňa   03.09.2013   na   vedomie,   že osvedčenie   o   registrácii   pre   DPH   nevydá,   nakoľko   navrhovateľ   nespĺňa   podmienky stanovené zákonom o DPH na platiteľa tejto dane. Oznámenie navrhovateľa o právnom nástupníctve   po   zaniknutej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,   Bratislava,   teda   odporca vybavil spôsobom, z ktorého je zrejmé, že záležitosť registrácie navrhovateľa pre DPH z titulu   právneho   nástupníctva   po   zaniknutom   platiteľovi   považuje   za   skončenú. Z uvedeného vyplýva, že odporca vo veci podania navrhovateľa zo dňa 16.08.2013 konal, preveroval si skutočnosti potrebné pre rozhodnutie vo veci, oznámením zo dňa 03.09.2013 doručeným   navrhovateľovi   dňa   17.09.2013   zaujal   svoje   stanovisko,   objasnil   okolnosti, pre ktoré žalobcovi nevydal osvedčenie o registrácii platcu DPH a toto jeho podanie možno považovať za konečné rozhodnutie vo veci. Súd v danom prípade nezistil, že by odporca porušil svoju povinnosť a nekonal vo veci predmetného oznámenia navrhovateľa.“.

Závery krajského súdu prezentované v odôvodnení namietaného uznesenia nie jepodľa   názoru   ústavného   súdu   v   súvislostiach   konania   proti   nečinnosti   orgánu   verejnejsprávy   možné   označiť   za   svojvoľné   alebo   arbitrárne,   resp.   v   rozpore   s   princípmispravodlivosti, preto sťažnosť v tejto často odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny sťažovateľka vidí v skutočnosti, že krajský súd v odôvodnenínamietaného   uznesenia   v   časti   zaoberajúcej   sa   dôvodnosťou   návrhu   sťažovateľkyprezentoval právny názor, podľa ktorého „Zo zákona o DPH ani z daňového poriadku, na ktorého primerané použitie zákon o DPH odkazuje (§ 84) nevyplýva, že by bol správca dane   povinný   vydať   vo veci registrácie právnych nástupcov bez   likvidácie zaniknutého platiteľa   DPH   formálne   rozhodnutie.   Uvedené   právne   predpisy   nestanovujú   osobitný procesný postup, v ktorom by bol správca dane povinný vybaviť žiadosti navrhovateľa o registráciu   s   výnimkou   stanovenia   lehoty   7   dní   pre   vykonanie   registrácie,   vydanie osvedčenia a pridelenie čísla pre DPH plynúcej odo dňa doručenia oznámenia o právnom nástupníctve po platiteľovi DPH a zaniknutom bez likvidácie.“.

Sťažovateľka poukazuje v tejto súvislosti na skutočnosť, že v obdobnej veci Krajskýsúd   v   Banskej   Bystrici   uznesením   sp.   zn.   23   S   295/2013   z   29.   novembra   2013„jednoznačne skonštatoval povinnosť správcu dane vydať meritóme rozhodnutie“, čím došlok   porušeniu   princípu   právnej   istoty   a   sťažovateľkou   označeného   základného   práva   narovnosť účastníkov v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi a orgánmi verejnej správy.Vo   vzťahu   k   tejto   námietke   sťažovateľky   ústavný   súd   pripomína,   že   obsahomzákladného   práva   na   rovnosť   účastníkov   je   vytvorenie   rovnakých   procesných   možnostína uplatnenie   práv   účastníkov   konania   a   plnenie   ich   povinností.   Právo   na   použitierelevantnej   právnej   normy,   ako   aj   na   zlučiteľnosť   jej   interpretácie   s   ústavou   čimedzinárodnými zmluvami však nie je chránené základným právom na rovnosť účastníkovkonania garantovaným čl. 47 ods. 3 ústavy, ale základným právom zaručeným čl. 46 ods. 1ústavy.

Keďže ústavný súd nezistil závažné porušenia procesno-právnych predpisov, ktoré bymohli dosahovať ústavnú relevanciu, ako aj s poukazom na to, že sťažovateľka procesnýpostup   krajského   súdu   nenamietala,   dospel   k   záveru   o   absencii   akejkoľvek   príčinnejsúvislosti medzi namietaným porušením základného práva na rovnosť účastníkov konaniazaručeným čl. 47 ods. 3   ústavy a napadnutým uznesením krajského súdu. Aj v tomtokontexte   ústavný   súd   poznamenáva,   že   základné   právo   na   rovnosť   účastníkov   konaniarovnako ako ani základné súdnu ochranu nezakladajú nárok na to, aby bol účastník konaniapred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami,resp.   s   jeho   právnymi   názormi,   sťažnosť   preto   aj   v   tejto   časti   odmietol   ako   zjavneneopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 1 listiny

K sťažovateľkou tvrdenému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 1 listiny ústavný súduvádza, že označený článok ústavy a listiny neobsahuje garanciu konkrétneho základnéhopráva a slobody, ale je akýmsi základným či všeobecným ustanovením limitujúcimi zásahyštátu vo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd. V nadväznosti na uvedené trebakonštatovať, že v prípade sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje vždy oporušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ústavy,prípadne   práva   zaručeného   medzinárodnými   zmluvami   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd. Porušenie iného článku ústavy, resp. listiny možno teda podanímindividuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať len v spojení s namietanýmporušením už konkrétneho označeného základného práva alebo slobody (obdobne napr.II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06, III. ÚS 224/08). Keďže porušenie sťažovateľkou označenýchzákladných práv zistené nebolo, nie je možné ani vysloviť záver o porušení označenéhovšeobecného ustanovenia ústavy.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky,   obsahom   ktorej   bolonamietané   porušenie   označených   základných   práv   a   práv   krajským   súdom   uznesenímč. k. 1 S 274/2013-37 z 22. mája 2014 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.  

V Košiciach 10. februára 2015