znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 48/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2014 predbežne prerokoval sťažnosť L. Š., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody H.,   zastúpeného   JUDr.   Petrom   Schmidlom,   Advokátska   kancelária,   Malé námestie 5402/1A,   Malacky,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom pod sp. zn. XV/2 Pz 110/11 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára 2013 doručená sťažnosť L. Š., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody H. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   v konaní   vedenom pod sp. zn. XV/2 Pz 110/11.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva   že   sťažovateľ   bol   subjektom   trestného konania v pozícii poškodeného, a to v rámci trestného stíhania vedeného pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon   v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), kde bolo obvinenému vznesené obvinenie uznesením   zo   14.   augusta   2008.   Prokurátor   Okresnej   prokuratúry   Malacky   (ďalej   len „okresná prokuratúra“) uznesením sp. zn. 1 Pv 1160/08 zo 6. februára 2012 podľa § 215 ods. 1 písm. b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) s poukazom na § 25 ods. 1 Trestného zákona trestné stíhanie zastavil   s odôvodnením,   že   skutok   nie   je   trestným   činom.   O sťažnosti   podanej   proti uvedenému   uzneseniu   rozhodol   prokurátor   Krajskej   prokuratúry   v Bratislave   (ďalej   len „krajská prokuratúra“) svojím rozhodnutím z 23. marca 2012 tak, že uznesenie okresnej prokuratúry   zrušil   a vrátil   jej   vec   na   nové   konanie   a rozhodnutie.   Prokurátor   okresnej prokuratúry uznesením z 22. júna 2012 trestné stíhanie obvineného podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku s poukazom na § 25 ods. 1 Trestného zákona opätovne zastavil s odôvodnením, že skutok nie je trestným činom. Sťažnosť podanú proti tomuto uzneseniu prokurátor   krajskej   prokuratúry   svojím   rozhodnutím   zo   14.   júla   2012   ako   nedôvodnú zamietol.   Sťažovateľ   následne   predložil   generálnej   prokuratúre   podnet   na   zrušenie právoplatného rozhodnutia   v prípravnom   konaní podľa   §   363   a nasledujúcich   Trestného poriadku, na ktorý táto reagovala listom sp. zn. XV/2 Pz 110/11 z 20. novembra 2012, v ktorom sťažovateľovi oznámila, že jeho návrhu vyhovené nebolo.

V postupe generálnej prokuratúry ako poslednej inštancie príslušnej na poskytnutie ochrany vidí sťažovateľ porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru a v sťažnosti argumentuje: „Napriek rozsiahlej a jednoznačnej dôkaznej situácii vo veci ťažkej ujmy na zdraví s trvalými následkami spôsobené strelným poranením sťažovateľa Okresná prokuratúra Malacky ako i Krajská prokuratúra Bratislava a napokon i Generálna prokuratúra SR ako posledný štátny orgán zo sústavy orgánov prokuratúry, ktorý   je   príslušný   na   poskytnutie   práva   na   inú   právnu   ochranu,   tým,   že   chráni   práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb, právnických osôb rozhodli o nevine páchateľa v rozpore s trestným poriadkom ako i s čl. 50 ods. 1 Ústavy SR, ktorý len súdu dáva právo rozhodovať o vine a treste za trestné činy.

OČTK   svojim   postupom   bez   dostatočného   vysvetlenia   ignorovali   zistené   dôkazy, ktoré   sú   dôležité   pre   objektívne   posúdenie   veci,   a tiež   tento   svoj   postup   dostatočne neobhájili   vo   svojich   rozhodnutiach,   najmä   v uznesení   o zastavení   trestného   stíhania Okresnou prokuratúrou Malacky 1 Pv 1160/08-71 ktorého odôvodnenie neobsahuje všetky skutočnosti, tak ako to vyžaduje ustanovenie § 176 ods. 2 Tr. poriadku.“

Opierajúc sa o uvedené skutočnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby vo veci rozhodol   nálezom,   v   ktorom   by   vyslovil   porušenie   základného   práva   sťažovateľa zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. XV/2 Pz 110/11, zrušil uznesenie okresnej prokuratúry sp. zn. 1 Pv 1160/08 z 22. júna 2012 a vrátil jej vec na nové konanie a rozhodnutie a priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V zmysle judikatúry ústavného súdu   za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   postupom generálnej prokuratúry, ktorá nevyhovela jeho návrhu na zrušenie právoplatného uznesenia o zastavení trestného stíhania,   bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavná   ochrana   základných   práv   a   slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a   základných slobôd vyplývajúcich   z príslušnej   medzinárodnej   zmluvy je rozdelená medzi všeobecné súdy, resp. ostatné orgány verejnej moci a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany   týmto   právam   a   slobodám   vo   vzťahu   k právomoci   všeobecných   súdov,   resp. ostatných orgánov verejnej moci, a to tak, že orgány verejnej moci sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv. Ústavný súd preto nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   tie   ich   právne   názory,   ktoré   ich pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verenej moci bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu tieto orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery, ku ktorým orgány verejnej moci pri aplikácii práva dospeli, tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

V liste, resp. v upovedomení sp. zn. XV/2 Pz 110/11 z 20. novembra 2012 generálna prokuratúra   uviedla,   že   posúdením   konaní,   ktoré   predchádzali   prijatiu   právoplatného rozhodnutia   o zastavení   trestného   stíhania,   nezistila   porušenie   zákona,   ktoré   by odôvodňovalo uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku podľa § 363 a nasledujúcich Trestného poriadku („zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní“). Uznesenie tak   okresnej   prokuratúry,   ako   aj   krajskej   prokuratúry,   ktorými   bolo   trestné   stíhanie obvineného   právoplatne   zastavené,   kvalifikovala   generálna   prokuratúra   ako   správne a zákonné,   keďže   považovala   priebeh   prípravného   konania   za   zodpovedajúci   zásade náležitého zistenia skutkového stavu a prijaté rozhodnutie za súladné so zásadou voľného hodnotenia   dôkazov.   Generálna   prokuratúra   vo   svojom   liste   konštatovala: „Bolo preukázané že konanie obvineného B. R., ktorý sa bránil útoku poškodeného L. Š. tak, ako je uvedené vo výroku uznesenia sp.zn. 1 Pv 1160/08 z 22. júna 2012, splnilo podmienky nutnej obrany podľa § 25 ods. 1 Trestného poriadku, čím sa nedopustil trestného činu napriek tomu, že jeho konanie naplnilo znaky skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona.“ Generálna prokuratúra odôvodnenie uznesenia okresnej prokuratúry   o zastavení   trestného   stíhania   považovala   za vyhovujúce   požiadavkám ustanovení § 176 ods. 2 Trestného poriadku, keďže obsahovalo podľa jej názoru úplné a zreteľné označenie dôkazov, na základe ktorých došlo k ustáleniu skutkového stavu, ako aj   prezentáciu   úvah   spojených   s vyhodnotením   dôkazov   v kontexte   ustanovení   §   25 Trestného   zákona   o nutnej   obrane.   Vo   vzťahu   k námietkam   sťažovateľa   o neúplnosti vykonaného dokazovania a k výhradám sťažovateľa týkajúcim sa spôsobu vyhodnoteniu dôkazov generálna prokuratúra opätovne poukázala na spomenuté zásady trestného konania, ktoré predstavujú všeobecné limity dokazovania a ktoré boli podľa jej záverov dodržané.Podľa   §   363   ods.   1   Trestného   poriadku   generálny   prokurátor   zruší   právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktorému predchádzalo, bol porušený zákon. Porušením zákona sa rozumie podstatné pochybenie, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci.

Podľa § 365 ods. 1 Trestného poriadku ak generálny prokurátor po preskúmaní veci na základe návrhu oprávnenej osoby uvedenej v § 364 ods. 1 nezistí dôvody na zrušenie napadnutého rozhodnutia, upovedomí o tom osobu, ktorá návrh podala.

Právna úprava zakotvujúca inštitút zrušenia právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní   ako   jeden   z mimoriadnych   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   zásah do stability právoplatných rozhodnutí orgánov prípravného konania reguluje jeho aplikáciu stanovením   jasných   hraníc,   keď   jeho   použitie   podmieňuje   existenciou   iba   takého podstatného   pochybenia,   ktoré   predstavuje   porušenie   zákona.   Podľa   ustálenej   praxe   sa za porušenie zákona prijatým rozhodnutím považuje podstatný nesúlad medzi rozhodnutím a použitím   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu   a   za   konanie   porušujúce   zákon spravidla závažné a neakceptovateľné porušenie procesnoprávnych predpisov.

Generálna prokuratúra v rámci svojho postupu skonštatovala, že existenciu takéhoto závažného   excesu   ako   podmienku   na   aplikáciu   inštitútu   označeného   mimoriadneho opravného   prostriedku   nezistila.   Subjektívne   stanovisko   sťažovateľa   o neúplnosti vykonaného   dokazovania   a o nesprávnosti   jeho   vyhodnotenia   považovala   generálna prokuratúra   za   neopodstatnené,   poukazujúc   pritom   na   dodržanie   v tomto   smere relevantných zásad trestného konania.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   postup   generálnej   prokuratúry   ústavnoprávne akceptovateľný a konformný s obsahom príslušného článku dohovoru, pretože právny záver generálnej prokuratúry opierajúci sa o aplikáciu relevantnej právnej úpravy korešponduje skutkovému   podkladu,   z ktorého   vychádzala   a ktorý   zároveň   prezentovala   jasným a náležitým odôvodnením.

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci konajúcej generálnej prokuratúry v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené závery rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2014