znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 48/2013-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. apríla 2013 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika o sťažnosti J. L., Z., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. L. J., s. r. o., R., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. L. J., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných slobôd výrokom rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 202/2012 z 10. septembra 2012 o náhrade trov konania takto

r o z h o d o l :

Základné   právo   J.   L.   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   výrokom   rozsudku   Krajského   súdu   v   Žiline sp. zn. 5 Co 202/2012   z   10.   septembra   2012   o   náhrade   trov   konania p o r u š e n é n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 48/2013-9 z 22. januára 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. L., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) výrokom rozsudku Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 202/2012 z 10. septembra 2012 o náhrade trov konania (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   odporca   bol   účastníkom konania   na   Okresnom   súde   Liptovský   Mikuláš   (ďalej   len   „okresný   súd“)   vedeného pod sp. zn.   10   C   85/2011   o   určenie   vlastníckeho   práva,   že   nehnuteľnosť   (rodinný dom, pozn.) patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Okresný súd rozsudkom 27.   februára 2012 návrh navrhovateľky   zamietol a zároveň   sťažovateľovi priznal nárok na náhradu trov konania v sume 33 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 337,80 €. Sťažovateľ podal proti predmetnému rozsudku okresného súdu v časti výroku o trovách odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania potvrdil a žiadnemu z účastníkov konania právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ vyjadruje nesúhlas s právnymi závermi krajského súdu týkajúcimi sa náhrady trov konania, ako aj s právnymi závermi uvedenými   v   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   10   C   85/2011   z   27.   februára   2012. Odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   považuje   sťažovateľ   za   nedostatočné,   pričom je zároveň   toho   názoru,   že „konajúce   súdy   aplikovali   príslušné   ustanovenia   vyhlášky o náhrade   trov   konania   takým   spôsobom,   že   bol   popretý   účel   a   zmysel   tejto   právnej úpravy“.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   14.   februára   2013   vyzval predsedníčku krajského súdu na vyjadrenie k vecnej stránke sťažnosti, zaslanie súdneho spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Zberný spis a vyjadrenie krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené 14. marca 2013.   Predsedníčka   krajského   súdu   v   ňom   zhodnotila   námietky   uvedené   sťažovateľom v sťažnosti ako nedôvodné a vyslovila zhodný názor, aký vyjadril v osobitnom pripojenom písomnom vyjadrení aj predseda senátu krajského súdu JUDr. M. J. Krajský súd vo svojom vyjadrení   skonštatoval,   že   aj   napriek   právnemu   názoru   vyslovenému   v náleze   sp.   zn. I. ÚS 119/2012   zo   16.   mája   2012 „považuje   za   relevantný   určovací   charakter   danej sporovej veci určenie, že nehnuteľnosť patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov“. V   závere   vyjadrenia   predsedníčka   krajského   súdu   vyjadrila   súhlas   s   upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľa podaním doručeným ústavnému súdu 21. marca 2013 vyjadril súhlas s upustením od pojednávania o prijatej sťažnosti a zároveň zaujal stanovisko, že „argumentácia osoby voči ktorej sťažnosť smeruje nie je opodstatnená a nemá oporu v rozhodovacej praxi Ústavného súdu SR, na ktorú bolo poukázané v sťažnosti “.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu v časti výroku o náhrade trov konania.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd [čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01)].

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Rozhodovanie   všeobecného   súdu   o   trovách   konania   je   integrálnou   súčasťou občianskeho   súdneho   procesu.   V   rámci   tohto   rozhodovania   však   v   zásade   ide   vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť.

Tieto zásady a východiská týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci, a preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľom napadnutý rozsudok najvyššieho súdu.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   tvrdil,   že   k   porušeniu   jeho   označených   práv   došlo   tým, že krajský súd „aplikoval príslušné ustanovenia vyhlášky o náhrade trov konania takým spôsobom, že bol popretý účel a zmysel tejto právnej úpravy“.

Krajský súd podobne, ako aj prvostupňový súd pri určovaní náhrady trov konania vychádzal z toho, že hodnotu predmetu konania (určenie, že nehnuteľnosť   rodinný dom̶ patrí   do   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov)   nebolo   možné   určiť,   pretože predmetom   konania   bolo   určenie   práva,   pričom   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   postupom podľa   §   11   ods.   1   písm.   a)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“).   Sťažovateľ   naopak   namietal, že krajský súd, podobne aj prvostupňový súd, mal postupovať podľa § 10 ods. 2 vyhlášky s poukazom na právny názor vyslovený v náleze sp. zn. I. ÚS 119/2012 zo 16. mája 2012.Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku.

Podľa § 11 ods. 1 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak

a) nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami,

b) klientom je spotrebiteľ a ide o zastupovanie v spore zo spotrebiteľskej zmluvy, alebo

c) klientom je fyzická osoba a predmet konania sa týka nehnuteľnosti, ktorá je určená na bývanie alebo slúži jej na bývanie; to neplatí vo veciach vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   ako   účastník   konania pred všeobecnými súdmi, a teda aj ako klient právneho zástupcu vystupoval ako fyzická osoba a predmetom daného konania bolo určenie, že rodinný dom (nehnuteľnosť určená na bývanie)   patrí   do   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   (určenie   vlastníctva). Zároveň   to   znamená,   že   nešlo   o   vec   vyporiadania   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov,   ale   iba   o   súvislosť   s   jeho   budúcim   vyporiadaním.   Z   uvedeného   vyplýva, že aplikácia § 11 ods. 1 vyhlášky (v predvetí) a samotné výroky konajúcich súdov týkajúce sa trov prvostupňového konania sú správne. Na druhej strane odôvodnenie tohto výroku prvostupňovým   súdom,   s   ktorým   sa   krajský   súd   zhodol,   je nepresné   a neúplné, keďže obidva súdy opomenuli poukázať na alternatívny (a špecifický) dôvod určenia základnej sadzby tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky vo vzťahu ku (všeobecnému) dôvodu podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   celého   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu konštatuje, že výrok každého rozhodnutia súdu je určujúci, pretože iba na základe výroku vznikajú účastníkom práva a povinnosti. V okolnostiach prípadu preto nepresné či neúplné odôvodnenie   výroku   o   trovách   pri   súčasnej   správnosti   výrokov   súdov   v   tejto   časti ich rozhodnutí   nenadobudlo   takú   ústavnoprávnu   dimenziu   a   intenzitu,   aby   bolo   možné zo strany   ústavného   súdu   vysloviť   porušenie   označených   práv   sťažovateľa,   pretože to právne účinky napadnutého rozhodnutia krajského súdu nesignalizujú. Zároveň je zrejmé, že   ani   zrušenie   rozsudku   krajského   súdu   v   napadnutej   časti   by   v   konečnom   dôsledku objektívne nemohlo znamenať priaznivejší výsledok pre sťažovateľa.

Pokiaľ sťažovateľ v súvislosti so svojimi námietkami poukazuje na závery uvedené v náleze sp. zn. I. ÚS 119/2012 zo 16. mája 2012, tieto sú na tento prípad neaplikovateľné. Predmetom konania pred všeobecnými súdmi, ktorého sa týkalo rozhodovanie ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 119/2012, bolo určenie vlastníctva k hnuteľnej veci (motorovému vozidlu), t. j., na rozdiel od posudzovaného prípadu v ňom neexistovali skutkové   okolnosti   odôvodňujúce   aplikáciu   konkrétneho   ustanovenia,   a   to   §   11   ods.   1 písm. c) vyhlášky vylučujúceho aplikáciu § 10 ods. 2 vyhlášky.

Vychádzajúc z uvedeného, najmä z dôvodu absencie materiálneho aspektu ochrany ústavnosti, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ani k porušeniu základného práva na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 listiny.

Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1   ústavy   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   ods.   1   dodatkového   protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil   ústavno-procesné   princípy   vyplývajúce   z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy   (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že nedošlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, rovnaký záver o namietanom porušení práv hmotnej povahy podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a   čl.   1   dodatkového   protokolu   bol   už   len   nevyhnutným   dôsledkom   vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Na   základe   uvedených   skutočností   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2013