znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 48/2012-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. marca 2012 v senáte zloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Ľubomíra   Dobríka prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   A.,   s.   r.   o.,   L.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   V.   H., Advokátska   kancelária,   R.,   vo veci   namietaného   porušenia   základných   práv   zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Žiline z 22. septembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cob 242/2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti A., s. r. o., vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, jej základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Žiline   z 22.   septembra   2011   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   14 Cob 242/2010 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   v   Žiline   z 22.   septembra   2011   v konaní   vedenom pod sp. zn. 14 Cob 242/2010 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra 2011 doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., L. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   z 22. septembra   2011   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 14 Cob 242/2010.

Sťažovateľ vystupoval pred Okresným súdom Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“)   v pozícii   žalovaného   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   Cb   170/2007, ktorého predmetom bolo vydanie hnuteľnej veci. Žalobcom v konaní bola spoločnosť P., s. r. o., J. (ďalej len „žalobca“).

Skutkový pôvod sporu spočíva v tom, že správca konkurznej podstaty spoločnosti L., s.   r.   o.,   L.   (ďalej   len   „úpadca“),   ako   predávajúci   uzavrel   18.   decembra   2003 so sťažovateľom   ako   kupujúcim   kúpnu   zmluvu,   ktorej   predmetom   bol   predaj   Z.   L. patriaceho úpadcovi. V čl. II.2 kúpnej zmluvy si zmluvné strany dojednali, že „kupujúcemu je   stav   prevádzaných   nehnuteľností   a hnuteľných   vecí   známy   z písomnej   dokumentácie a osobnej prehliadky. Tieto kupujúci kupuje v stave, v akom sa ku dňu podpísania zmluvy nachádzajú,   kupuje   ich   v stave,   v akom   ku   dňu   podpísania   tejto   zmluvy   stoja   a ležia.“. V čase podpísania zmluvy, teda 18. decembra 2003, sa v Z. L. nachádzala aj hnuteľná vec, ktorá   sa   neskôr   stala   predmetom   sporu,   pričom   o tejto   skutočnosti   správca   konkurznej podstaty   úpadcu   nemal   vedomosť   (sporná   hnuteľná   vec   bola   presunutá   z výrobných a organizačných dôvodov nájomcom predmetného závodu bez vedomia správcu konkurznej podstaty).

Následne,   29.   decembra   2003   správca   konkurznej   podstaty   úpadcu   uzavrel   ako predávajúci ďalšiu kúpnu zmluvu so žalobcom ako kupujúcim, ktorej predmetom bol Z. B. patriaci úpadcovi. V prílohách tejto zmluvy boli identifikované aj hnuteľné veci, ktoré boli predmetom predaja, pričom v prílohe č. 1 bola uvedená aj sporná nerezová chladiaca nádrž na mlieko P. Keď žalobca zistil, že chladiaca nádrž sa v závode, ktorý kúpil, nenachádza, vyzýval   sťažovateľa   na   jej   vydanie,   avšak   neúspešne.   Preto   31.   júla   2007   podal na okresnom súde žalobu o vydanie veci a o náhradu škody.

Okresný súd rozsudkom č. k. 9 Cb 170/2007-190 z 28. júna 2010 vyhovel žalobe a zaviazal sťažovateľa vydať žalobcovi nerezovú chladiacu nádrž na mlieko P. do 60 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti týkajúcej sa náhrady škody žalobu zamietol. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že sporná vec je v držbe sťažovateľa,   podmienky   jej   vydržania   neboli   splnené   (chýbala   nepretržitosť v dobromyseľnosti držby). Podľa okresného súdu žalobca preukázal vlastnícke právo k veci, ktoré   nadobudol „kúpnou   zmluvou   uzavretou   s S.,   v ktorom   je   chladiaca   nádrž   P. zapísaná... Rozhodujúci je prejav vôle strán uzavierajúcich kúpnu zmluvu (S. a žalobca), pričom S. potvrdil, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy nevedel o tom, že nájomca previedol hnuteľnú vec zo Z. B. do L.. Predpokladá, že chladiaca nádrž sa nachádza na pôvodnom mieste v B.“. Podľa názoru okresného súdu sťažovateľ „nepreukázal titul nadobudnutia nádrže...“.

Sťažovateľ   napadol   rozsudok   okresného   súdu   vo   výroku   o povinnosti   vydať   vec odvolaním, v ktorom tvrdil, že „odkúpil majetok od správcu konkurznej podstaty... kúpnou zmluvou   z 18.12.2003.   Správca   mal   problémy   s evidenciou   majetku,   čo   sa   prenieslo aj do zmluvy, v ktorej uviedol formuláciu, že sa kupujú veci v stave ako stoja a ležia.... táto formulácia v súlade s § 501 OZ znamená, že strany sa dohodli na vlastnostiach celého súboru   vecí   bez   ich   presného   rozlišovania   podľa   druhu,   resp.   množstva.   Z uvedeného, nepresnosť evidencie majetku, nejasnosti správcu spočívajúce v neznalosti miesta uloženia majetku úpadcu spôsobili, že správca, ktorý bol jedinou osobou, ktorá mala právo nakladať s majetkom v zmysle úpravy v zákone č. 328/1991 Zb., nevedel, kde sa nachádza majetok, ktorý   sám   speňažoval.   Chybou   právnej   kvalifikácie   prvostupňového   súdu   bolo,   že   nie žalovaný zapríčinil nejasný skutkový stav veci, ale bol to práve správca.“. V nadväznosti na to   sťažovateľ   zdôraznil,   že „zmluva   medzi   správcom   a žalovaným   bola   uzavretá

18.12.2003, kým zmluva medzi správcom a žalobcom až 29.12.2003“. Preto bol „skorším nadobúdateľom   veci   od   správcu   než   žalobca   a   to   je   podstatné   a rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej“.

Krajský   súd   rozsudkom   z 22.   septembra   2011   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 14 Cob 242/2010   prvostupňový   rozsudok   v napadnutom   výroku   potvrdil.   Stotožnil   sa s dôvodmi   uvedenými   v napadnutom   rozsudku   okresného   súdu,   pričom   doplnil,   že „z vykonaného   dokazovania,   z nesporných   listinných   dôkazov...   bolo   zrejmé   a nosné,   že žalovaný nevedel preukázať jednoznačne a nepochybne znením doloženej kúpnej zmluvy s prílohami nadobudnutie predmetnej nádrže. Sám správca konkurznej podstaty potvrdil v rámci dokazovania, že nevedel o existencii tejto veci vo vzťahu k žalovanému; bolo možné uzavrieť, že nemal vec v súpise a tým nemohol nastať právny účinok prevodu vlastníckeho práva na žalovaného, aj keď dátumovo skoršou zmluvou, naproti tomu bolo preukázané, že vec   bola   zaradená   do   súpisu   a predaná,   aj   keď   neskoršou   zmluvou,   žalobcovi, ktorý dostatočne   preukázal,   že   sa   stal   jej   vlastníkom.“.   K odvolacej   argumentácii sťažovateľa   založenej   na   §   501   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) krajský súd uviedol, že «ak sa vec prenechá „ako stojí a leží“, nie je možné od scudziteľa dôvodne požadovať, aby zodpovedal za   jej   vady.  ...   V danom   prípade   však   bolo   relevantné,   že   ani   použitie   tohto   právneho inštitútu cez § 501 OZ neznamenalo, že žalovaný nadobudol vec, vo vzťahu ku ktorej nebolo nepochybne preukázané jej zaradenie do súpisu vecí majetkovej podstaty tej časti L. s. r. o., ktoré   bola   správcom   konkurznej   podstaty   prevádzaná   na   žalovaného.   Chýbala predovšetkým vôľová zložka na strane predávajúceho správcu konkurznej podstaty túto vec previesť...».

Krajský   súd „vzhľadom   na   procesný   systém   neúplnej   apelácie,   ktorý   ovláda odvolacie   konanie“, neprihliadal   na „novo   tvrdené   skutočnosti   i dôkazy,   ktoré   neboli použité v konaní pred súdom prvého stupňa“. Za takéto skutočnosti a dôkazy krajský súd považoval námietku, „že bolo výlučnou vecou správcu, kde bola vec umiestnená a nikto v decembri 2003 nemohol ukladať správcovi povinnosti, okrem konkurzného súdu, ďalej okolnosť, že zmluva medzi správcom a žalovaným bola uzavretá 18.12.2003, kým zmluva medzi správcom a žalobcom až 29.12.2003“.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   opätovne   zdôraznil   fakt, že kúpnou zmluvou, ktorú uzavrel 18. decembra 2003 so správcom konkurznej podstaty, sa „veci sa kupujú v stave tak ako stoja a ležia, čím sa strany dohodli, na skutkovom stave takom aký existoval v momente uzavretia Kúpnej zmluvy. V prílohe Kúpnej zmluvy správca vyhotovil   súpis   ktorý   jasne   obsahuje   chladiace   nádrže   a že   ich   neidentifikoval podľa inventárneho čísla, to je len o identifikácii predmetu kúpy a z toho dôvodu uviedol že sa veci kupujú v stave ako stoja a ležia. Skutočnosť, že správca konkurznej podstaty je tým   subjektom,   ktorý   bol   v celej   veci   podstatný,   on   speňažoval   konkurznú   podstatu..., prvostupňový súd ako aj Krajský súd v Žiline nebral do úvahy... Ak správca predal predmet kúpy   v rámci   celého   súboru   veci,   navrhovateľ   nadobudol   vlastnícke   právo,   ktoré   je nespochybniteľné.... Ak sme pripustili takéto reklamácie kúpených vecí v konkurze bol by to stav nikdy nekončiacej právnej neistoty kupujúcich...“.

Krajský   súd   tiež   podľa   sťažovateľa   nesprávne   identifikoval,   ktoré   skutočnosti a tvrdenia na účely odvolacieho konania sú nové. Podľa sťažovateľa totiž krajským súdom označené   skutočnosti   a tvrdenia   nie   sú   nové, „ide   iba   o konštatáciu   vyplývajúcu zo zákonného právneho konkurzného režimu“.

Uznesením   č.   k.   III.   ÚS   48/2012-9   z 31.   januára   2012   ústavný   súd   prijal sťažovateľovu sťažnosť na ďalšie konanie. Následne 9. februára 2012 vyzval krajský súd na vyjadrenie k prijatej sťažnosti, zaslanie dotknutého súdneho spisu, ako aj na vyjadrenie sa k otázke ústneho pojednávania vo veci prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie   krajského   súdu   bolo   ústavnému   súdu   doručené   21.   februára   2012. Krajský súd v ňom v celom rozsahu odkázal na dôvody napadnutého rozsudku a uviedol, že „v rámci rozhodovania vo veci samej tak prvostupňovým ako aj odvolacím súdom nešlo o prehodnocovanie,   či zasahovanie do postupu správcu konkurznej podstaty L.,   s. r. o. pri speňažovaní konkurznej podstaty, prípadne do kompetencie konkurzného súdu. Keďže predmetom konania bola rei vindikačná žaloba, primárne bola v skutkovej i právnej rovine riešená otázka aktívnej legitimácie žalobcu v rovine vlastníctva veci – predmetu vydania. Len   v tejto   súvislosti   boli   vyhodnocované   účastníkmi   doložené   dôkazy   a to   k titulu nadobudnutia   vlastníckeho   práva   k veci.   V danom   prípade   oproti   sebe   stáli   účastníci, ktorý obaja odvodzovali (rovnaké) vlastnícke právo k totožnej veci nadobudnutím kúpnou zmluvou od správcu konkurznej podstaty L., s. r. o. Za tejto situácie bolo vyhodnocované, komu z účastníkov svedčí vlastnícke právo a z dôkaznej situácie popísanej v predmetnom rozsudku krajského súdu bol vyvodený opodstatnený záver o preukázaní aktívnej legitimácie žalobcu na podanie rei vindikačnej žaloby.“.

Krajský súd ďalej zdôraznil, že „spor o vlastnícke právo a jeho ochranu v zmysle § 126 Občianskeho zákonníka, patrí do kompetencie všeobecného, nie konkurzného súdu a v danom prípade tomu nebolo inak. V rámci účastníkmi nastolených sporných okolností v skutkovej i právnej rovine o tom, kto z nich je vlastníkom veci, ktorá bola predmetom nároku   na   jej   vydanie   (vlastníkovi   od   nevlastníka),   nebolo   možné   sa   nezaoberať prejudiciálne titulom tvrdeného nadobudnutia vlastníckeho práva k veci u oboch účastníkov ako   kupujúcich   od   totožného   správcu   konkurznej   podstaty   a teda   boli   relevantné   tie skutkové a právne otázky, ktoré v dotknutom rozsudku vyhodnocoval i Krajský súd v Žiline ako súd odvolací. V žiadnom prípade nešlo o sťažovateľom nastolenú otázku ‚reklamácie kúpených   vecí   v konkurze‘.   Napadnutým   rozsudkom   bola   prejudiciálne   riešená   otázka, kto z účastníkov je vlastníkom veci. Zo sumáru tvrdení a predložených dôkazov v danom občianskom   súdnom   konaní   vlastnícke   právo   preukázal   žalobca.   Naopak   žalovaný (sťažovateľ) spoľahlivo nepreukázal, že predmetnú vec skôr nadobudol kúpnou zmluvou v rámci   speňažovania   konkurznej   podstaty   L.,   s.   r.   o.,   v rovine   neunesenia   dôkazného bremena.“.

K vlastnému   procesnému   postupu   v predmetnom   konaní   krajský   súd   uviedol, že „pri rozhodovaní   o odvolaní   žalovaného   (sťažovateľ   bolo   vychádzané   v medziach podľa §   212   ods.   1   OSP   zo   zisteného   skutkového   stavu   ako   vyplynul   z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa a ktorým bol v zmysle § 213 ods. 1 OSP odvolací súd   viazaný,   pričom   výnimky   podľa   §   213   ods.   2   až   7   neboli   dané.   V prvostupňovom i odvolacom konaní mali obaja účastníci vytvorený rovnaký priestor pre realizáciu svojich procesných práv i pre splnenie povinnosti tvrdenia a vo vzťahu k poskytnutým tvrdeniam dôkaznej   povinnosti.“.   Krajský   súd   tak   s dôvodmi   sťažnosti   nesúhlasí   a považuje   ju za neopodstatnenú.

Krajský súd súhlasil s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie   krajského   súdu   zaslal   ústavný   súd   21.   februára   2012   právnemu zástupcovi sťažovateľa s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.

V stanovisku   doručenom   ústavnému   súdu   14.   marca   2012   sťažovateľ prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   vyjadril   súhlas   s upustením   od   ústneho pojednávania vo veci a zotrval na pôvodnom sťažnostnom návrhu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu....

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

1.   Ústavný   súd   vo vzťahu   k   čl. 46   ods. 1   ústavy   a k   čl. 6   ods. 1   dohovoru   už judikoval,   že formuláciou   uvedenou   v čl. 46   ods. 1   ústavy   ústavodarca   v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedeného v čl. 46 ods. 1 ústavy   nespočíva   len   v tom,   že osobám   nemožno   brániť   v uplatnení   práva   alebo   ich diskriminovať   pri   jeho   uplatňovaní.   Jeho   obsahom   je   i zákonom   upravené   relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (napr. I. ÚS 26/94, I. ÚS 23/06).

Ústavný súd stabilne judikuje, že skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť predmetom jeho kontroly iba vtedy, ak by vyvodené závery všeobecných súdov boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Pre   ešte   bližšiu   identifikáciu   arbitrárnosti   a zjavnej   neodôvodnenosti   rozhodnutí všeobecných   súdov,   ktorá   má   význam   aj   z hľadiska   prerokúvanej   sťažnosti,   je   vhodné zdôrazniť názor ústavného súdu, podľa ktorého nie je opravným súdom právnych názorov krajského   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   právomoci   krajského   súdu   je opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 304/06, II. ÚS 267/08, II. ÚS 40/2010).

Citovaná   stabilizovaná   judikatúra   limitujúca   priestor   pre   zásahy   ústavného   súdu do rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   musí   byť   osobitne   akcentovaná a zohľadňovaná   v prípadoch   rozhodovania   súkromno-právnych   sporov   plynúcich zo zmluvných vzťahov. Zmluvná voľnosť je právny princíp umožňujúci zmluvným stranám upraviť si vzájomné pomery tak, aby to čo najlepšie vyhovovalo ich potrebám a záujmom. Preto i sústava objektívneho záväzkového práva ponecháva účastníkom zmluvných vzťahov pomerne   veľkú   voľnosť   pri zmluvnej úprave vzájomných   práv   a povinností.   Zodpovedá to ústavnému   princípu   autonómie   konania   subjektov   práva   (čl.   2   ods.   3   ústavy), ktorý vytvára priestor pre čo najširšie uplatnenie sebarealizácie jednotlivca pri uspokojovaní jeho právom chránených potrieb a záujmov v demokratickej spoločnosti. Právo v tejto sfére plní   iba   korekčnú   a preventívnu   funkciu   voči   takej   zmluvnej   úprave   vo   vzájomných vzťahoch súkromno-právnych subjektov, ktorá by s ohľadom na všeobecne akceptované morálne, mravné i etické hodnoty spoločnosti nespravodlivo zvýhodnila, resp. znevýhodnila niektorého z kontrahentov. Iba v prípade, ak všeobecný súd túto korekčnú a preventívnu funkciu práva nepretaví do rozhodovania v konkrétnej kauze a naruší zásadným spôsobom ústavno-právny status niektorého účastníka súkromno-právneho vzťahu daný hodnotami, ktoré ústavný poriadok chráni, otvára sa pre ústavný súd priestor pre zásah do výkonu kompetencie všeobecných súdov.

1.1 Posudzovaný prípad vykazuje viacero skutkových aspektov, na ktoré všeobecné súdy   konajúce   v sťažovateľovej   veci   poukazovali.   Z dokazovania   nesporne   vyplynulo, že v decembri   2003,   keď predmetné   kúpne   zmluvy   boli   uzavreté,   sa   chladiaca   nádrž nachádzala v Z. L. Ďalším nesporným faktom je, že správca konkurznej podstaty úpadcu pri uzatváraní kúpnej zmluvy so žalobcom (29. decembra 2003) „nevedel o tom, že nájomca previezol   nádrž   zo   z.   B.   do L.   Predpokladal,   že   chladiaca   nádrž   sa   nachádzala   na pôvodnom mieste v B.“. Za preukázané je potrebné považovať aj zistenie okresného súdu, že v kúpnej   zmluve uzavretej   29.   decembra   2003 medzi   správcom   konkurznej   podstaty úpadcu a žalobcom bola sporná nerezová chladiaca nádrž výslovne špecifikovaná ako jeden z predmetov prevodu. Nakoniec, nespornou je aj chronológia uzatvárania kúpnych zmlúv, keď   správca   konkurznej   podstaty   úpadcu   18. decembra   2003   uzavrel   kúpnu   zmluvu so sťažovateľom a 29. decembra 2003 so žalobcom.

Všetky   uvedené   skutkové   okolnosti   považoval   za   preukázané   aj   ústavný   súd, pretože ani samotný sťažovateľ ich vo svojej sťažnosti nespochybnil.

1.2 V popísaných skutkových okolnostiach bolo pre rozhodnutie všeobecných súdov o žalobe   žalobcu   podľa   názoru   ústavného   súdu   potrebné   prejudiciálne   posúdiť   otázku vlastníctva spornej hnuteľnej veci. Iba tak bolo možné kvalifikovane rozhodnúť o podanej reivindikačnej   žalobe.   Okresný   súd   i krajský   súd   vychádzajúc   z výpovedí   účastníkov konania i správcu konkurznej podstaty úpadcu uzavreli, že úmyslom správcu konkurznej podstaty   bolo   predať   nerezovú   chladiacu   nádrž   žalobcovi,   a nie   sťažovateľovi, a preto ku scudzeniu hnuteľnej veci došlo až kúpnou zmluvou uzavretou 29. decembra 2003 v prospech   žalobcu.   V dôsledku   toho   je   reivindikačná   žaloba   dôvodná.   Podľa   názoru ústavného súdu tento záver nie je ústavne akceptovateľný.

1.3 Kúpna zmluva medzi správcom konkurznej podstaty úpadcu a sťažovateľom bola uzavretá   18.   decembra   2003,   teda   skôr   než   kúpna   zmluva medzi   správcom   konkurznej podstaty úpadcu a žalobcom. Bolo tak rozhodujúce posúdiť, či uzavretím skoršej kúpnej zmluvy bolo prevedené vlastnícke právo k chladiacej nádrži na sťažovateľa. Ak by odpoveď na túto   otázku   bola kladná,   potom   úmysel   správcu   konkurznej   podstaty   úpadcu   predať chladiacu   nádrž   žalobcovi   stelesnený   v uzavretí   neskoršej   kúpnej   zmluvy   musí   byť vyhodnotený   ako   irelevantný,   a to   v dôsledku   uplatňovania   všeobecnej   právnej   zásady „nemo   plus   iuris   ad   alium   transferre   potest   quam   ipse   habet“.   Táto   zásada   dôsledne zohľadňuje   okrem   iného   požiadavku   právnej   istoty   účastníkov   súkromno-právnych vzťahov, ku ktorej sa musí hlásiť aj Slovenská republika ako právny štát (čl. 1 ods. 1 ústavy), a ak ju všeobecný súd pri svojej rozhodovacej činnosti nerešpektuje, bezpochyby porušuje základné právo účastníka konania na súdnu ochranu.

1.4 Kúpnou zmluvou uzavretou 18. decembra 2003 sa správca konkurznej podstaty zaviazal previesť na sťažovateľa nehnuteľnosti a hnuteľné veci tvoriace v súhrne majetkovú podstatu Z. L. „v stave, v akom ku dňu podpísania tejto zmluvy stoja a ležia“. Zreteľným úmyslom zmluvných strán tak bolo využiť režim § 501 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak sa vec prenechá ako stojí a leží, nezodpovedá scudziteľ za jej vady, ibaže vec nemá vlastnosť, o ktorej scudziteľ vyhlásil, že ju má, alebo ktorú si nadobúdateľ výslovne vymienil.

Zjavným   účelom   citovaného   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   je   regulácia zodpovednosti   za   vady   prenechanej   veci   vo   vzťahu   medzi   zmluvnými   stranami, na čo poukázal   i krajský   súd   v odôvodnení   svojho   napadnutého   rozsudku.   Vyplýva   to zo systematického   zaradenia   ustanovenia   v Občianskom   zákonníku.   Zásadné   vylúčenie zodpovednosti scudziteľa za vady veci, ktorá je prenechaná tak, ako stojí a leží (výnimka z tejto zásady plynúca z citovaného ustanovenia nie je pre posudzovaný prípad rozhodná), je však dôsledkom právom aprobovaného zámeru jednej zmluvnej strany prenechať druhej zmluvnej   strane   veci   určené   súhrnom   (per   aversionem).   Znamená   to,   že   nadobúdateľ preberá všetky veci ako celok bez ohľadu na ich kvantitu a kvalitu a bez ohľadu na to, či ide o veci určené individuálne alebo druhovo. Najvyšší súd Českej republiky k tomu uviedol, že požiadavku určitosti predmetu kúpnej zmluvy pri predaji vecí určených súhrnne je nutné vzťahovať na vymedzenie tohto súhrnu za použitia údajov určených napríklad miestom, kde sa   veci   v určitom   čase   nachádzajú,   na ich   druhové   určenie   a podobne;   nemožno   ju naopak   stotožňovať   s konkretizáciou   (individualizáciou)   jednotlivých   predávaných   vecí (rozsudok   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky   vo   veci   sp.   zn.   32   Odo   441/2003 z 26. novembra 2003).

Aj   keď   judikatúra   súdov   iných   štátov   je   pre   slovenské   právne   prostredie nepoužiteľná, ústavný súd poukázal na uvedené rozhodnutie českého súdu preto, lebo sa s ním stotožňuje, preberá ho, a predovšetkým ho považuje za ústavne konformný výklad ustanovenia   §   501   Občianskeho   zákonníka.   Citovaný   právny   názor   má   relevanciu aj pre prerokúvanú   sťažnosť,   keďže   priamo   vyvracia   argumentáciu   okresného   súdu i krajského   súdu,   ktoré   za   jednu   z rozhodujúcich   skutočností   považovali   zistenie, že v zmluve   z 18.   decembra   2003   medzi   správcom   konkurznej   podstaty   úpadcu a sťažovateľom nebola sporná chladiaca nádrž jednoznačne identifikovaná.

Podstatné pre rozhodnutie ústavného súdu o predloženej sťažnosti je však zistenie, že krajský súd sa ústavne nekonformným spôsobom vysporiadal s už popísaným zmyslom a účelom § 501 Občianskeho zákonníka, z ktorého kúpna zmluva z 18. decembra 2003 vychádza.   Predmetné   ustanovenie   spravodlivo   rozdeľuje   riziko   plynúce   z jeho   využitia na účastníkov záväzkovo-právneho vzťahu. Na jednej strane síce nadobúdateľ súhrnu vecí zásadne nemôže uplatňovať voči scudziteľovi nároky plynúce zo zodpovednosti za vady, na druhej strane sa však aj scudziteľ vystavuje riziku, že v súhrne vecí prenechávaných ako stoja a ležia sa bude nachádzať aj vec, ktorú prenechať nemá v úmysle. Iba takýto výklad zaisťuje spravodlivú rovnováhu účastníkov právnych vzťahov, ktorá bezpochyby musí byť rešpektovaná   aj   vo   sfére   súkromného   záväzkového   práva   vyznačujúceho   sa   výrazným prvkom   zmluvnej   voľnosti.   Práve   spravodlivá   rovnováha   predstavuje   najdôležitejší determinant ústavnej konformity výkladu § 501 Občianskeho zákonníka. Napriek týmto rizikám je zmluva využívajúca § 501 Občianskeho zákonníka legálnym právnym úkonom spôsobilým vyvolávať právne následky.

Krajský   súd   pri   rozhodovaní   o odvolaní   sťažovateľa   vôbec   nezohľadnil   riziko plynúce z využitia § 501 Občianskeho zákonníka pre správcu konkurznej podstaty úpadcu ako   účastníka   kúpnej   zmluvy   uzavretej   18.   decembra   2003.   Nastolil   tým   nerovnováhu v súkromno-právnom záväzkovom vzťahu premietajúcu sa do uloženia povinnosti vydať spornú hnuteľnú vec žalobcovi. Názor krajského súdu, podľa ktorého „ani použitie... § 501 OZ   neznamenalo,   že   žalovaný   nadobudol   vec,   vo   vzťahu   ku   ktorej   nebolo   nepochybne preukázané   jej   zaradenie   do   súpisu   vecí   do   majetkovej   podstaty   tej   časti   L.   s.   r.   o., ktorá bola   správcom   konkurznej   podstaty   prevádzaná   na   žalovaného.   Chýbala predovšetkým vôľová zložka na strane predávajúceho správcu konkurznej podstaty túto vec previesť, čo nemožno nahradiť ani cez ust. § 501 OZ“, hodnotí ústavný súd ako natoľko sa odchyľujúci   od   znenia   §   501   Občianskeho   zákonníka,   že   zásadne   popiera   jeho   účel a význam.   Krajský   súd   totiž   vyložil   predmetné   ustanovenie   a následne   ho   aplikoval na zistený skutkový stav spôsobom narúšajúcim právnu istotu účastníka právneho vzťahu (sťažovateľa)   nastolenú   platne uzavretou   kúpnou   zmluvou   využívajúcou   legálny   právny inštitút. Došlo k neodôvodnenému zvýhodneniu jednej zmluvnej strany (správcu konkurznej podstaty   úpadcu)   na   úkor   druhého   kontrahenta   (sťažovateľa),   pretože pri výlučnom zohľadnení úmyslu správcu konkurznej podstaty úpadcu bez zreteľa na jednoznačný text zmluvy, s ktorým i on sám prejavil súhlas, by bolo možné kedykoľvek právne následky kontraktu eliminovať, a to len na základe neoveriteľného tvrdenia o úmysle ako vnútornom postoji kontrahenta k svojmu prejavu vôle. Takýmto spôsobom by právna istota účastníkov zmluvných vzťahov bola v základoch narušená a stala by sa iluzórnou.

Ústavný súd dospel k záveru, že hodnotenie ustáleného skutkového stavu krajským súdom je zjavne neodôvodnené, popierajúce účel a význam § 501 Občianskeho zákonníka spôsobom narúšajúcim spravodlivú rovnováhu účastníkov zmluvy uzavretej 18. decembra 2003,   a teda   aj   výklad   predmetného   zákonného   ustanovenia   v reláciách   posudzovaného prípadu   je   ústavne   nekonformný.   To   má   za   následok   porušenie   základného   práva sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) i jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

1.5 Irelevantným je právny názor krajského súdu uvedený v odôvodnení napadnutého rozsudku a naznačený i v jeho vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa, ktorý poukazuje na zásadu koncentrácie   vo   vzťahu   medzi   prvostupňovou   a druhostupňovou   fázou   konania   [§   205a ods. 1   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „OSP“)]. Koncentrácia sa v tomto prípade vzťahuje výlučne na skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa.

Podľa názoru krajského súdu sa táto výhrada vzťahovala na v odvolaní formulované námietky, „že bolo výlučnou vecou správcu, kde bola vec umiestnená a nikto v decembri 2003   nemohol   ukladať   správcovi   povinnosti,   okrem   konkurzného   súdu,   ďalej   okolnosť, že zmluva   medzi   správcom   a žalovaným   bola   uzavretá   18.12.2003,   kým   zmluva medzi správcom a žalobcom až 29.12.2003“.

Ústavný   súd   k tomu   uvádza,   že   problém   vedomosti   správcu   konkurznej   podstaty úpadcu o lokalizácii spornej hnuteľnej veci v rozhodnom čase i chronológia relevantných kúpnych zmlúv boli známe už okresnému súdu v priebehu prvostupňovej fázy konania. Dokazuje to odôvodnenie rozsudku okresného súdu č. k. 9 Cb 170/2007-190 z 28. júna 2010. Preto fakt, že na tieto okolnosti sťažovateľ v odvolaní poukázal, nemožno považovať za   uvádzanie   nových   skutočností   alebo   predkladanie   či   navrhovanie   nových   dôkazov v zmysle § 205a ods. 1 OSP.

2. Sťažovateľ v sťažnostnom petite navrhol ústavnému súdu vysloviť aj porušenie jeho základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd poznamenáva, že súčasťou jeho štandardnej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 349/09) je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy   vyplývajúce z čl.   46   až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods.   1 dohovoru. O prípadnom porušení základných práv hmotného charakteru možno uvažovať v zásade len vtedy, ak zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru a v spojení s ich porušením.

Avšak aj v prípade, ak ústavný súd konštatuje porušenie základného práva na súdnu ochranu,   je   s ohľadom   na   subsidiaritu   jeho   právomoci   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy pri vyslovovaní   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   zdržanlivý,   a to obzvlášť vtedy,   keď   zásah   všeobecného   súdu   má   dopad   na   majetkovú   sféru   sťažovateľa   len v spojitosti s iným budúcim neistým zásahom (napr. III. ÚS 117/2011), prípadne v spojitosti s plynutím času alebo s inými právne významnými skutočnosťami (III. ÚS 11/2011).

V posudzovanom   prípade   však   napadnuté   právoplatné   a vykonateľné   rozhodnutie krajského   súdu   priamo   a aktívne   vstúpilo   do   majetkovej   sféry   sťažovateľa   ústavne neakceptovateľným spôsobom, keď mu uložilo povinnosť spornú hnuteľnú vec vydať. Tým došlo k účinnému zásahu do všetkých obsahových súčastí vlastníckeho práva podľa § 123 Občianskeho zákonníka. Ústavný súd preto pristúpil aj k vysloveniu porušenia základného práva sťažovateľa vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy (1. bod výroku tohto nálezu).

3. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, jeho práva na spravodlivé súdne konanie i jeho základného práva vlastniť majetok, zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde vrátil na ďalšie konanie (2. bod výroku tohto nálezu).

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Úlohou krajského súdu pri opätovnom prerokovaní sťažovateľovho odvolania bude vysporiadať sa s odvolacími námietkami pri dôslednom rešpektovaní podstaty a účelu § 501 Občianskeho zákonníka berúc do úvahy názory ústavného súdu vyjadrené v bodoch 1.3 a 1.4   tejto   časti   odôvodnenia   nálezu   tak,   aby   rozhodnutím   vo   veci   bola   zachovaná spravodlivá rovnováha dotknutých účastníkov zmluvných vzťahov, ich právna istota i už uvedená všeobecná právna zásada, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, než sám má.

4.   Trovy   konania   si   sťažovateľ   neuplatnil,   preto   sa   ústavný   súd   týmto   nárokom nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. marca 2012