znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 48/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom Mgr. Š. S., N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom   a   uznesením   Okresného   súdu   Nitra   sp.   zn.   4 Tp 199/2009 z 22. októbra 2009 a postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Tpo 41/2009 z 27. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2010 faxom a následne 12. januára 2010 poštou doručená sťažnosť J. P., t. č. vo výkone väzby (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   Mgr.   Š.   S.,   N.,   vo   veci   namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 Tp 199/2009 z 22. októbra 2009 a postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Tpo 41/2009 z 27. októbra 2009.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplynulo: «Vyšetrovateľom ÚBOK - PPZ mi bolo dňa 20. 3. 2009 začaté trestné stíhanie pod ČVS: PPZ - 9/BOK-Z-2009 za zločin hrubého nátlaku formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 190 ods. 1 Trestného zákona.

Bol som vzatý do väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie OS v Nitre, sp. zn. 4 Tp/77/2009 zo dňa 17. 4. 2009 v spojení s uznesením KS v Nitre, sp. zn. 7 Tpo/19/2009 zo dňa 21. 4. 2009, z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Väzba mi začala plynúť odo dňa 14. 4. 2009.

Väzobné stíhanie pretrváva do súčasného stavu na základe rozhodnutí OS v Nitre, sp. zn.   4   Tp/199/2009   zo   dňa   22.   10.   2009   v   spojení   s   uznesením   KS   v   Nitre,   sp.   zn. 7 Tpo/41/2009 zo dňa 27. 10. 2009…

Je potrebné uviesť, že dňa 8.   10.   2009 Krajský prokurátor v N.   podal návrh na predĺženie   lehoty   trvania   väzby   pod   sp.   zn.   Kv   49/09-63   Okresnému   súdu   v   Nitre   na spoluobvineného A. P. a moju osobu. Následne som bol dňa 22. 10. 2009 predvolaný na výsluch obvineného, kde OS v Nitre pod sp. zn. 4 Tp/199/2009 predĺžil lehotu trvania väzby v prípravnom konaní od 7. 5. 2010 podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku z dôvodov § 71 ods. 1 písm. c), a zároveň prejednal moju žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu aj s ponúkanými alternatívnymi zárukami, ktoré zamietol. Proti rozhodnutiu OS v Nitre som podal   sťažnosť   ihneď   po vyhlásení   uznesenia,   o   ktorej dňa   27.   10.   2009 pod   sp. zn.   7 Tpo/41/2009 rozhodol KS v Nitre zamietavým stanoviskom podľa § 193 ods. 1 písm. c). Konštatujem porušenie práva na odôvodnenie zásahu do osobnej slobody, riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Ústavy SR a čl. 5, ods. 3, ods. 4 Dohovoru uznesením OS v Nitre sp. zn. 4 Tp/199/2009 zo dňa 22. 10. 2009 v spojení s uznesením KS v Nitre sp. zn. 7 Tpo/41/2009 zo dňa 27. 10. 2009…

Za zjavný nedostatok uvedeného odôvodnenia OS v Nitre pod sp. zn. 4 Tp/199/2009 zo dňa 22. 10. 2009 a KS v Nitre sp. zn. 7 Tpo/41/2009 zo dňa 27. 10. 2009 považujem absenciu   individualizácie   odôvodnenia   väzobných   dôvodov   voči   jednotlivým   obvineným a neustále opakovanie odôvodnenia väzby vo viacerých následných väzobných návrhoch a rozhodnutiach, ktoré nemožno prehliadnuť. Mám za to, že vlastné odôvodnenie väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je nedostatočné, podopreté iba abstraktnými úvahami súdu. Sú odôvodnené všeobecne veľmi stručne a s poukazom na predchádzajúce rozhodnutia resp. rozhodnutie o vzatí do väzby. Odôvodnenie mojej väzby je v zásade rovnaké v návrhoch prokuratúry i súdnych rozhodnutiach od môjho vzatia do väzby. V žiadnom z uvedených dokumentov nie je individualizované skutkové a následne právne odôvodnenie mojej väzby…

Ústavný súd na rozdiel od okresného súdu nepovažuje väzbu trvajúcu 6 mesiacov za počiatočné   štádium   vyšetrovania   i   trvania   väzby,   a   to   ani   „s   prihliadnutím   na   rozsah vyšetrovanej   veci   a   potrebu   ďalších   úkonov“.   Ak   by   si   Ústavný   súd   osvojil   názor o počiatočnom štádiu vyšetrovania, tak by sa musel začať zaoberať otázkou, či sa v trestnej veci sťažovateľa postupovalo tempom primeraným tomu, že sa tento nachádzal vo väzbe. Pre   úvahy   Ústavného   súdu   však   v   okolnostiach   prípadu   nie   je   rozhodujúce   štádium vyšetrovania, ale štádium trvania väzby, ktoré v prípade väzby trvajúcej skoro 6 mesiacov už nie je počiatočným, a teda na jej odôvodnenie už nemožno uplatniť kritéria uplatňované v momente   rozhodovania   o   vzatí   do   väzby   a   krátko   po   ňom.   Šesťmesačné   obmedzenie osobnej slobody mojej osoby, voči ktorej sa uplatňuje prezumpcia neviny, je dlhodobým. V momente   vzatia   sťažovateľa   do   väzby   by   bolo   možné   vzhľadom   na   organizovaný a skupinový charakter trestnej činnosti, z ktorej je obvinený, akceptovať aj takéto spoločné odôvodnenie väzby všetkých obvinených. Pri predlžovaní väzby po 6 mesiacoch však už takýto   prístup   ústavne   neobstojí.   Orgány   prokuratúry   a   súd   už   mali   dostatok   času a možností špecifikovať skutkové a následne právne dôvody sťažovateľa. Individualizácia odôvodnenia väzby nie je samoúčelnou požiadavkou, lebo osoba nachádzajúca sa vo väzbe môže svoje právo žiadať o prepustenie z väzby efektívne využiť, len ak pozná skutkovú a na ňu   nadväzujúcu   právnu   argumentáciu,   na   základe   ktorej   je   ona   individuálne   držaná vo väzbe. Potreba individualizácie odôvodnenia uznesenia, ktorým sa rozhodlo o predĺžení väzby   sťažovateľa,   nevyplýva   z   citovaného   ustanovenia   Trestného   poriadku,   ale z charakteru   práva   na   osobnú   slobodu   a   z   na   tento   charakter   nadväzujúcej   citovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (v rozsudku z 9. apríla 2003 vo veci Shishkov v. Bulharsko N. 3822/97, ktorá sa týkala aj čl. 5 ods. 3 Dohovoru, Európsky súd pre ľudské práva napr. vyslovil, že opodstatnenosť každej doby väzby, nech je akokoľvek krátka, musí byť príslušnými orgánmi presvedčivo zdôvodnená, § 66) (napr. III. ÚS 220/04)....»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Základné práva a slobody sťažovateľa J. P., najmä čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 17 ods. 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 3, čl. 5 ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, boli postupom a rozhodnutím Okresného súdu v Nitre sp. zn. 4 Tp/199/2009 zo dňa 22. 10. 2009 a postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Tpo/41/2009 zo dňa 27. 10. 2009 porušené.

2. Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre sú povinní nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Podľa   §   56   ods.   6   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   sa   ruší   právoplatné   rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Tpo/41/2009 zo dňa 27. 10. 2009.

4. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú   sumu   vo   výške   2   000,-   €,   ktorú   mu   je   povinný   zaplatiť   Okresný   súd   v   Nitre a peňažnú sumu 2 000,- €, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd v Nitre, to všetko do dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu,   podľa   §   56   ods.   4,   ods.   5   zákona o Ústavnom súde.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25 ods.   2   zákona o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených práv postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Tp 199/2009 z 22. októbra 2009, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vo   vzťahu   k   postupu   a   rozhodnutiu   okresného   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa sťažovateľ využil možnosť, ktorú mu ponúka zákon, teda Trestný poriadok, a obrátil sa na krajský   súd,   ktorý   na   základe   opravného   prostriedku   vo   veci   konal   a   rozhodol.   Právo druhostupňového súdu preskúmať na základe podanej sťažnosti uznesenie okresného súdu a poskytnúť   tak   ochranu   sťažovateľovým   právam   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu bezprostredne preskúmavať prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľovej veci.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   IV.   ÚS   405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08).

Vo zvyšnej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   namietal porušenie základných   práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 41/2009 z 27. októbra 2009.

Podstatou námietok sťažovateľa v tejto časti sťažnosti boli tvrdenia o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktorým došlo k predĺženiu lehoty trvania jeho väzby. Sťažovateľ namietal, že predĺženie lehoty trvania väzby aj po 6 mesiacoch nemôže byť odôvodnené všeobecne, ale musí byť vo vzťahu ku každému obvinenému individualizované a   konkretizované   skutkovými   okolnosťami   a   právnymi   dôvodmi,   pretože   v   opačnom prípade takéto rozhodnutie nie je v súlade s obsahom základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru ústavný súd uvádza, že v zmysle jeho judikatúry je v ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa práva na osobnú slobodu obsiahnuté tak právo podať návrh na konanie,   v   ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o   zákonnosti   väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania, teda práva, ktoré vyplývajú   tak   z   čl.   5   ods.   3,   ako   aj   čl.   5   ods.   4   dohovoru   (obdobne   III.   ÚS   7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, IV. ÚS 51/09).

Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľné   s   účelom   čl.   17   ústavy,   ktorým   je   ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07). Porušenie zákona v prípade rozhodovania o väzbe preto spravidla zakladá tak porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj porušenie dotknutých ustanovení čl. 5 dohovoru.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pri rozhodovaní o zákonnosti väzby sa na dodržanie procesných záruk kladie mimoriadny dôraz. Medzi tieto záruky nepochybne patrí právo osoby predložiť súdu   argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným spôsobom,   jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti   pritom   zaväzuje   súdy,   aby   pre   svoje   rozhodnutia   poskytli   dostatočné a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   je   na   základe uznesenia   vyšetrovateľa   Prezídia   Policajného   zboru   Úradu   boja   proti   organizovanej kriminalite T. sp. zn. ČVS: PPZ-9/BOK-Z-2009 zo 7. apríla 2009 stíhaný za zločin hrubého nátlaku formou spolupáchateľstva podľa § 20 a § 190 ods. 1 Trestného zákona.

Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   4   Tp   77/09   zo   17.   apríla   2009   v   spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 19/2009 z 21. apríla 2009 bol sťažovateľ spolu s ďalším   obvineným   vzatý   do   väzby   z   dôvodu   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného poriadku, pričom väzba začala plynúť 14. apríla 2009.

Dňa 8. októbra 2009 podal Krajský prokurátor v N. (ďalej len „krajský prokurátor“) návrh na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa a jeho spoluobvineného, a to do 7. mája 2010. Krajský prokurátor v návrhu dôvodil tým, že ide o rozsiahlu trestnú činnosť spáchanú organizovanou   skupinou, že   v   rámci   operatívno-pátracej   činnosti   sa   zisťujú   a stotožňujú jednotlivé osoby a vo veci je potrebné vykonať ďalšie procesné úkony (výsluchy a konfrontácie vzhľadom na rozpory vo výpovediach). Okrem toho poukázal na to, že daná trestná   vec   bola   14.   septembra   2009   spojená   s   ďalšími   trestnými   vecami   na   spoločné konanie.

Okresný súd uznesením sp. zn. 4 Tp 199/2009 z 22. októbra 2009 predĺžil lehotu trvania sťažovateľovej väzby do 7. mája 2010, zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby odvolávajúc sa na pretrvávanie väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, rozhodol o neprijatí písomného sľubu a peňažnej záruky na nahradenie väzby, ako aj o tom, že nenahradzuje jeho väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Okresný súd svoje rozhodnutie zdôvodnil takto: „Z vyšetrovacieho spisu mal súd preukázané, že dokazovanie v prípravnom konaní doposiaľ nebolo ukončené. Súd poukazuje na skutočnosť, že orgány činné v trestnom konaní vo veci pracovali plynule bez prieťahov, boli vypočutí obvinení aj poškodení a svedkovia, avšak pre vznesenie obvinenia dňa 20. 7. 2009 za obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1, 2 písm. b) Tr. zák. a následné spojenie troch trestných vecí, bude potrebné   v   prípravnom   konaní   vykonať   ďalšie   procesné   úkony,   predovšetkým   stotožniť prípadných   ďalších   páchateľov,   preveriť   obranu   obvinených   a   z   dôvodu   rozporov vo výpovediach   svedkov   aj   obvinených   vykonať   konfrontácie.   Sudkyňa   pre   prípravného konanie je toho názoru, že z dôvodu spojenia trestných vecí na spoločné konanie, a na organizovanú   činnosť   skupiny   obvinených,   je   trestné   stíhanie   a   dokazovanie komplikovanejšie, a preto objektívne z dôležitých dôvodov v základnej 7 mesačnej lehote nemôže byť vyšetrovanie ukončené.

Podľa   názoru   sudkyne   pre   prípravné   konanie   aj   v   terajšom   štádiu   prípravného konania, napriek už vykonaným dôkazom, naďalej trvajú dôvody väzby, pretože nepominuli konkrétne skutočnosti, ktoré ju odôvodňovali pri vzatí obvinených do väzby.

Zistené konkrétne skutočnosti, v čase rozhodovania o vzatí obvinených do väzby, trvajú aj   v čase rozhodovania   o predĺžení lehoty trvania väzby,   a   naďalej odôvodňujú obavu, že obvinení by po prepustení z väzby na slobodu pokračovali v páchaní rovnakej resp.   obdobnej   trestnej   činnosti   a   to   vzhľadom   na   okolnosti,   za   ktorých   malo   dôjsť ku spáchaniu   jednotlivých   skutkov,   vzhľadom   na   organizovanú   formu   páchania   trestnej činnosti, ktorej sa obaja obvinení mali dopúšťať spolu s ďalšími obvinenými po dlhší čas a príjmy   z   tejto   trestnej   činnosti   tvorili   finančný   zdroj   obvinených.   Vyššie   uvedené skutočnosti   u   oboch   obvinených   odôvodňujú   väzbu   podľa   §   71   odsek   1   písmeno   c) Trestného poriadku.

Vzhľadom   na   súčasnú   dôkaznú   situáciu,   súd   považoval   ďalšie   trvanie   väzby u obvinených za opodstatnené, a keďže u nich naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1   písm.   c)   Tr.   por.,   a   ich   prepustením   na   slobodu   hrozí,   že   bude   zmarené   alebo podstatne   sťažené   dosiahnutie   účelu   trestného   konania,   lehotu   ďalšieho   trvania   väzby v prípravnom konaní súd u obvineného J. P. a obvineného A. P. predĺžil do 7. 5. 2010. Takto predĺženú lehotu trvania väzby súd považoval za primeranú, aj vzhľadom na to, že vyšetrovateľ vo veci priebežne konaná, a na vykonanie ďalších dôkazov táto lehota bude podľa názoru súdu postačujúca na ich vykonanie.

Vzhľadom na vyššie uvedené konkrétne skutočnosti bola žiadosť obvinených J. P. a A. P. o prepustenie z väzby na slobodu zamietnutá, väzba nebola nahradená peňažnou zárukou, písomným sľubom, dohľadom probačného a mediačného úradníka, pričom súd poukazuje na to, že obaja obvinení naďalej popierajú dôvodnosti väzby a teda neexistencia akéhokoľvek   dôvodu   väzby   v   ich   prípade   zároveň   vylučuje   postup   súdu   pri   zvažovaní možností nahradenia väzby peňažnou zárukou, písomným sľubom a dohľadom probačného a   mediačného   úradníka,   pretože   nahradenie   väzby   niektorým   z uvedených   alternatív predpokladá existenciu niektorých dôvodov väzby.“

Proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   o   ktorej   rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 7 Tpo 41/2009 z 27. októbra 2009 tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   krajský   súd   stručne   uviedol   podstatu napadnutého uznesenia okresného súdu, ako aj dôvody sťažnosti sťažovateľa.

Krajský súd v namietanom uznesení okrem iného konštatoval: „Nadriadený súd v rámci prieskumnej povinnosti zistil, že súd I. stupňa, v konaní predchádzajúcom   napadnutému   uzneseniu,   postupoval   v   súlade   s   príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, v ktorom boli zachované aj všetky zákonné lehoty. V   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   správne   poukázal   na   splnenie   formálnych a materiálnych podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 76 ods. 2, ods. 6 písm. b), ods. 7 Trestného poriadku.

Účel trestného konania vymedzuje § 1 Trestného poriadku v takom rozsahu, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní. Aj nadriadený súd sa stotožňuje s návrhom prokurátora na predĺženie trvania lehoty väzby. Doterajšie vyšetrovanie prebieha plynulo, bez akýchkoľvek prieťahov a vo veci je predpoklad, že prípravné konanie bude ukončené v dohľadnej dobe. V návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby Krajský prokurátor v N. žiadal predĺžiť lehotu trvania väzby do 07. 05. 2010. Súd I. stupňa vyhovel tomuto návrhu.

Nadriadený súd skúmal doterajšie dokazovanie a predĺženie lehoty trvania väzby do 07. 05. 2010 vzhľadom na už doteraz vykonané dokazovania a potrebu jeho doplnenia naznačeným smerom v návrhu prokurátora, považoval nadriadený súd za dosť dlhé, a preto za postačujúce považoval jej predĺženie do 07. 05. 2010. V tejto lehote by malo byť reálne možné ukončenie vyšetrovania.

Aj   nadriadený   súd   skúmal   možnosť   nahradenia   dôvodu   väzby   písomným   sľubom oboch   obvinených,   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka,   ako   aj   peňažnou zárukou a dospel k rovnakým záverom ako súd I. stupňa. V prípade obvinených, s poukazom na charakter trestnej činnosti, ani nadriadený súd nie je toho názoru, že by bolo možné nahradenie väzby uvedenými inštitútmi.“

Ústavný súd zistil, že okresný súd, s ktorého závermi sa stotožnil aj krajský súd, konštatoval,   že   dôvodom   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby,   a   tým   ďalšie   ponechanie sťažovateľa,   ako   aj spoluobvineného vo väzbe je skutočnosť,   že   ide   o   závažnú trestnú činnosť páchanú organizovanou skupinou, pričom z páchania tejto trestnej činnosti plynuli sťažovateľovi a spoluobvinenému finančné príjmy, a že v priebehu konania je potrebné ešte zistiť a stotožniť jednotlivé osoby pre účely objasnenia skutočností dôležitých pre trestné konanie. Okrem toho si krajský súd osvojil názory okresného súdu aj v otázke plynulosti doterajšieho   konania   a   potreby   vykonania   ďalších   procesných   úkonov   (výsluchov a konfrontácií).   Objektívnou   okolnosťou   svedčiacou   pre   ďalšie   trvanie   sťažovateľovej väzby bola podľa názoru okresného súdu aj tá skutočnosť, že došlo k spojeniu trestných vecí týkajúcich sa sťažovateľa na spoločné konanie. Tým boli v podstate dané dôvody opodstatňujúce predĺženie lehoty trvania preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, podľa ktorého môže byť obvinený vzatý do väzby, ak je tu dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná   trestný   čin,   ktorý   pripravoval   alebo ktorým   hrozil.   Okrem   toho   sa   krajský   súd stotožnil aj s názorom okresného súdu o tom, že vzhľadom na odmietanie dôvodnosti väzby sťažovateľom   a   spoluobvineným,   nie   je   v   danom   prípade   možné   nahradiť   ich   väzbu písomným sľubom, peňažnou zárukou ani dohľadom probačného a mediačného úradníka. Keďže   úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať,   či   všeobecné   súdy   v   namietaných rozhodnutiach   správne aplikujú   právo,   či   dané   rozhodnutia   sú   odôvodnené   a či   nenesú znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého   zo   základných   práv   a   slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné. A práve aj v tomto smere sa rozhodnutie krajského súdu z hľadiska sťažovateľovej námietky o nedostatočnej odôvodnenosti jeho ďalšieho ponechania vo väzbe javí   ako   akceptovateľné.   Pri   odôvodnení   ponechania   sťažovateľa   vo   väzbe   krajský   súd prisvedčil názorom okresného súdu a ako také si ich osvojil. Ústavný súd uvádza, že spôsob takejto formulácie odôvodnenia z hľadiska jeho preskúmateľnosti považuje za prípustný, keďže jeho obsahom boli skutočnosti, ktoré boli sťažovateľovi známe z rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré mu bolo oznámené (obdobne napr. III. ÚS 241/07, III. ÚS 271/07, II. ÚS 131/08). Taktiež vadou rozhodnutia nemôže byť podľa názoru ústavného súdu ani skutočnosť, že nadriadený súd sa stotožní s tvrdeniami prokurátora a súdu prvého stupňa o dôvodnosti a zákonnosti väzby a tieto následne premietne do svojho rozhodnutia.

Ústavný   súd   okrem   toho   zastáva   názor,   že   doterajšia   dĺžka   trvania   väzby u sťažovateľa   vzhľadom   na   spáchanie   závažnej   trestnej   činnosti,   z   ktorej   je   obvinený, nemôže byť vo všeobecnosti považovaná za neprimerane dlhú (od 14. apríla 2009), a to aj s prihliadnutím na okolnosti tohto prípadu (spojenie vecí na spoločné konanie a z toho vyplývajúca   potreba   vykonania   dokazovania),   ako aj   vzhľadom   na doterajšie   dodržanie zákonných lehôt podľa § 76 Trestného poriadku.

Ústavný   súd považuje za potrebné reagovať aj na námietku   sťažovateľa   spojenú s neodôvodnenosťou rozhodnutia krajského súdu, pri ktorej sťažovateľ poukázal na nález ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   220/04   z   11.   januára   2005,   ktorý   mal   prisvedčiť   jeho tvrdeniam. V danej veci ústavný súd vytýkal všeobecnému súdu rozhodujúcemu o ďalšom trvaní   väzby   iného   účastníka   konania   nedostatok   individualizácie   konkrétnych   dôvodov ďalšieho trvania väzby, pretože tento súd sa vo všeobecnosti odvolával na skoršie dôvody väzby spoločné pre ďalších spoluobvinených. Tieto však nemôžu stačiť, ak ide o dlhšie trvanie   väzby,   a   taktiež   sú   nedostatočné,   ak   nie   sú   individualizované   pre   jednotlivých spoluobvinených.   To   však   neznamená,   že   u   viacerých,   resp.   všetkých   obvinených   by nemohli byť tieto dôvody rovnaké, a teda spoločné. Dôraz však musí byť daný na ich špecifickosť a konkrétnosť. Ústavný súd je toho názoru, že dôvody väzby sťažovateľa, hoc aj   rovnaké   ako   u   ďalšieho   spoluobvineného,   boli   presvedčivé   a   odôvodnené,   a   preto v danom prípade nebolo možné prijať identické závery ako v sťažovateľom uvádzanej veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 220/04.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, sa ústavný súd nedomnieva, že by z tohto rozhodnutia vyplývala jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu bolo   možné   kvalifikovať ako   zjavne neodôvodnené   alebo arbitrárne,   a   tak   nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti   pre   namietané porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 41/2009 z 27. októbra 2009 už   na   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (obdobne III. ÚS 392/09).

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2010