znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 48/09-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Rudlofa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Ľubomíra   Dobríka v konaní   o návrhu   Mgr.   M.   V.,   B.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   S.   P.,   P.,   vo   veci preskúmania rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií č. k. VP/45/08-K z 22. októbra 2008 takto

r o z h o d o l :

1. Rozhodnutie   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť funkcií č. k. VP/45/08-K z 22. októbra 2008 z r u š u j e.

2. Výbor   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií j e   p o v i n n ý   prostredníctvom Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky uhradiť Mgr. M. V. trovy právneho zastúpenia v sume 265,92 € (slovom dvestošesťdesiatpäť eur a deväťdesiatdva   centov)   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   JUDr. S.   P.,   P.,   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Zvyšnej časti návrhu Mgr. M. V. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 29. decembra 2008   (po   doplnení   2.   februára   2009)   doručený   návrh   Mgr.   M.   V.,   B.   (ďalej   len „navrhovateľ“),   zastúpeného advokátkou JUDr. S. P.,   P., ktorým   sa podľa   čl. 10 ods. 2 ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   o ochrane   verejného   záujmu   pri výkone   funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon č. 357/2004 Z. z.“ alebo „ústavný zákon“) domáhal preskúmania rozhodnutia Výboru Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   (ďalej   len   „výbor“) č. k. VP/45/08-K z 22. októbra 2008.

Podstatou   navrhovateľovho   návrhu   je   tvrdenie   o nedostatočnom   odôvodnení napadnutého   rozhodnutia   výboru,   ktoré   navrhovateľ   navyše   označil   ako   zmätočné a diskriminačné.   Navrhovateľ   nesúhlasil   s konštatovaním   výboru,   že   výkonom   funkcie verejného funkcionára spoločnosti V., a. s., B., a súčasne funkcie konateľa spoločnosti M., s. r. o., porušil čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. Navrhovateľ totiž poukázal na   to,   že   funkcia   konateľa   spoločnosti   M.,   s. r. o.,   mu   vyplýva   priamo   z §   15   zákona č. 586/2003   Z.   z.   o advokácii   a o zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o advokácii“),   pričom   s touto   skutočnosťou   oboznámil   výbor   už   pri   podaní oznámenia funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov (ďalej len „oznámenie“), a to   v súvislosti   s ujatím   sa   verejnej   funkcie.   V tejto   súvislosti   navrhovateľ   poukázal aj na to, že za výkon funkcie konateľa spoločnosti M., s. r. o., mu nebola zatiaľ priznaná a ani vyplatená žiadna odmena a je zrejmé, že tak to bude aj v budúcnosti. Navrhovateľ vyslovil   názor,   že   výkon   oboch   funkcií   súčasne,   teda   verejnej   funkcie,   ako   aj   funkcie konateľa   spoločnosti,   ktorej   jediným   a výsostným   predmetom   činnosti   je   poskytovanie právnych služieb, je v súlade s čl. 5 ods. 2 a 3 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. Z obsahu návrhu   navrhovateľa   okrem   iného   vyplýva,   že   od   počiatku   vo   svojich   vyjadreniach adresovaných výboru uvádzal, že jeho pôsobenie ako spoločníka v spoločnosti M., s. r. o., nie   je   v zmysle   ustálenej   judikatúry   podnikaním,   ale   formou   dispozície   s vlastným majetkom,   pričom   spoločník   nie   je   podnikateľom.   V tejto   súvislosti   argumentoval aj rozhodnutiami   a stanoviskami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   vyslovenými   k danej   problematike   (napr.   stanovisko   najvyššieho   súdu č. 36/2002, rozhodnutie najvyššieho súdu č. 47/2005 a pod.). Navrhovateľ zároveň vyslovil názor, že ak advokátovi, ktorý vykonáva advokáciu samostatne, priznáva ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. v čl. 5 ods. 2 druhej vete výnimku zo zákazu podnikania pri súčasnom výkone   verejnej   funkcie,   určite   zákonodarca   nemal   v úmysle   diskriminovať   výkon advokácie konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným pri paralelnom výkone verejnej funkcie, a preto podľa názoru navrhovateľa preňho platí výnimka zo zákazu podľa čl. 5 ods. 2 uvedeného   ústavného zákona, ktorá   je zakotvená práve   v čl. 5 ods.   3   ústavného zákona.   Tá   totiž   podľa   jeho   názoru   umožňuje   verejnému   funkcionárovi   členstvo v štatutárnom   orgáne   právnickej   osoby,   ak   to   vyplýva   priamo   zo   zákona.   Podľa presvedčenia navrhovateľa ide práve o jeho prípad.

Keďže   navrhovateľ   tvrdil,   že   ako   verejný   funkcionár   svojím   konaním   neporušil žiadnu povinnosť vyplývajúcu z ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., žiadal, aby ústavný súd zrušil rozhodnutie výboru a aby mu priznal trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej   služby   (zvýšenej   o DPH,   pretože   právna   zástupkyňa   je   platiteľkou   DPH) a príslušný režijný paušál podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytnutie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“).

Ústavný   súd   predbežne   prerokoval   návrh   navrhovateľa   na   neverejnom   zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   a   keďže nezistil dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, uznesením č. k. III. ÚS 48/09-21 z 10. februára 2009 rozhodol o jeho prijatí na ďalšie konanie.K návrhu navrhovateľa sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril predseda výboru listom č. k. VP/45/08-K doručeným ústavnému súdu 16. februára 2009, z ktorého okrem iného vyplýva:

«S predmetným návrhom a s jeho účelovým odôvodnením nesúhlasíme z dôvodov, ktoré sme už uviedli v predmetnom rozhodnutí Výboru Národnej rady Slovenskej republiky č. VP/45/08-K zo dňa 22. októbra 2008. Niet totiž pochýb o tom, že zákon č. 586/2006 Z. z. o   advokácii   umožňuje   každému   advokátovi   výkon   jeho   povolania   rôznymi   spôsobmi (§ 12 ods. 1), pričom funkcia konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným je len jedna z piatich   foriem.   Žiadne   ustanovenie   neukladá   advokátom   povinnosť   byť   konateľom spoločnosti   s ručením   obmedzeným,   ako   predpoklad   pre   výkon   povolania   advokáta.   Je preto na zvážení každého občana, ktorý vykonáva povolanie advokáta, aby sa rozhodol, či sa bude uchádzať súčasne aj o výkon verejnej funkcie. V kladnom prípade však musí rešpektovať   obmedzenia,   ktoré   z   výkonu   verejnej   funkcie   vyplývajú   a   nesmie   konať v rozpore s čl. 5 ods. 2 ústavného zákona...

Pokiaľ sa týka navrhovateľa o tom, že za výkon funkcie konateľa M. s. r. o. nepoberá žiadnu odmenu, táto skutočnosť nemá žiaden súvis s posúdením porušenia čl. 5 ods. 2 ústavného zákona verejným funkcionárom a nemá dopad na uloženie sankcie v predmetnom rozhodnutí Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií. Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky napadnuté   rozhodnutie   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   VP/45/08-K zo 22. októbra 2008   s poukazom na   § 73b   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   v znení   neskorších predpisov potvrdil a nepriznal navrhovateľovi náhradu trov konania.»

K vyjadreniu   predsedu   výboru   poskytla   svoje   stanovisko   aj   právna   zástupkyňa navrhovateľa   listom   doručeným   ústavnému   súdu   13.   marca   2009,   v ktorom   v podstate zotrvala   na   predchádzajúcej   argumentácii.   Právna   zástupkyňa   navrhovateľa   zároveň doplnila petit návrhu o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v sume 376,04 €.

II.

Podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. verejný funkcionár je na účely tohto   ústavného   zákona   každý,   kto   vykonáva   verejnú   funkciu   uvedenú   v čl.   2   ods.   1. Na účely čl. 7 a 8 a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a 8, sa osoba, ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie.

Podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. verejný funkcionár nesmie byť štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, členom riadiaceho, kontrolného alebo dozorného orgánu právnickej osoby, ktorá bola zriadená na výkon podnikateľskej činnosti,   okrem   valného   zhromaždenia   a   členskej   schôdze.   Verejný   funkcionár   nesmie podnikať; to sa nevzťahuje na výkon povolania, ktoré môže vykonávať len fyzická osoba za zákonom ustanovených podmienok.

Podľa čl. 5 ods. 3 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. zákaz podľa odseku 2 prvej vety sa nevzťahuje na členstvo verejného funkcionára v orgáne právnickej osoby, ktoré vyplýva zo zákona alebo z výkonu funkcie verejného funkcionára.

Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. verejný funkcionár je povinný do   30   dní   odo   dňa,   keď   sa   ujal   výkonu   verejnej   funkcie,   a počas   jej   výkonu   vždy do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie zákonom ustanovené skutočnosti:

a) či   spĺňa   podmienky   nezlučiteľnosti   výkonu   funkcie   verejného   funkcionára s výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo činností podľa čl. 5 ods. 1 a 2 tohto ústavného zákona,

b) aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahu alebo štátnozamestnaneckom pomere a akú podnikateľskú činnosť vykonáva popri výkone funkcie verejného funkcionára,

c) aké iné funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy, v orgánoch právnických osôb vykonávajúcich podnikateľskú činnosť a v orgánoch iných právnických osôb; taktiež uvedie, z ktorých uvádzaných funkcií má príjem, funkčné alebo iné požitky,

d) svoje   príjmy   dosiahnuté   v uplynulom   kalendárnom   roku   z výkonu   funkcie verejného   funkcionára   a z výkonu   iných   funkcií,   zamestnaní   alebo   činností,   v ktorých vykonávaní   verejný   funkcionár   pokračuje   aj   po   ujatí   sa   výkonu   funkcie   verejného funkcionára,

e) svoje majetkové pomery a majetkové pomery manžela a neplnoletých detí, ktorí s ním   žijú   v domácnosti,   vrátane   osobných   údajov,   v rozsahu   titul,   meno,   priezvisko a adresa trvalého pobytu.

Podľa čl. 9 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. orgán, ktorý uskutočňuje konanie,   začne   konanie   buď   z vlastnej   iniciatívy,   ak   jeho   zistenia   nasvedčujú   tomu, že verejný funkcionár v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 tohto ústavného zákona uviedol neúplné   alebo   nepravdivé   údaje   alebo   že   verejný   funkcionár   nesplnil   alebo   porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo na základe   riadne   odôvodneného   podnetu,   z ktorého   je zrejmé,   kto   ho   podáva,   ktorého verejného funkcionára sa týka a čo sa namieta.

Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. ak sa v konaní preukázalo, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje, rozhodnutie   obsahuje   výrok,   v ktorom   sa   uvedie,   v čom   je   konanie   alebo   opomenutie verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným zákonom alebo zákonom, odôvodnenie a poučenie   o opravnom   prostriedku.   Rozhodnutie   obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutu podľa odseku 10.

Podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. pokuta sa ukladá v sume zodpovedajúcej šesťnásobku mesačného platu verejného funkcionára, ak verejný funkcionár poruší povinnosti podľa čl. 5.

Podľa   čl.   9   ods.   14   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   orgány   verejnej   moci a právnické osoby sú povinné na žiadosť orgánu, ktorý vykonáva konanie podľa odseku 1, oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie podľa tohto ústavného zákona. Za nesplnenie tejto povinnosti môže tento orgán uložiť štatutárnemu orgánu alebo predsedovi štatutárneho orgánu orgánov verejnej moci a orgánov právnických osôb pokutu vo výške určenej v odseku 10 písm. a), a to aj opakovane.

Podľa čl. 9 ods. 15 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. na účely tohto ústavného zákona   sa   mesačným   platom   verejného   funkcionára   rozumie   jedna   dvanástina   z   jeho ročného príjmu za predchádzajúci kalendárny rok za výkon verejnej funkcie a v prípade uloženia pokuty v zmysle odseku 14 sa mesačným platom verejného funkcionára rozumie jedna dvanástina z jeho ročného príjmu za predchádzajúci kalendárny rok za výkon funkcie štatutárneho orgánu alebo predsedu štatutárneho orgánu orgánov verejnej moci a orgánov právnických osôb.

Podľa čl. 9 ods. 16 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. v prípade, ak mesačný plat verejného funkcionára, voči ktorému vedie konanie orgán uvedený v čl. 9 ods. 1 písm. a), je nižší   ako   priemerná   mesačná   nominálna   mzda   v   hospodárstve   Slovenskej   republiky za predchádzajúci kalendárny rok, pri výpočte sumy podľa odseku 10 sa za mesačný plat považuje   priemerná   nominálna   mesačná   mzda   v   hospodárstve   Slovenskej   republiky za uplynulý kalendárny rok.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru ústavnému súdu v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým bolo rozhodnuté   o pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu   na   preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde konanie sa začína na návrh verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva konanie o návrhu vo veci ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa   ústavného   zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov (ďalej len „orgán“). Podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde účastníkom konania je navrhovateľ a orgán, ktorý vydal rozhodnutie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Podľa § 73a ods. 2 zákona o ústavnom súde o podaní návrhu platí § 20. K návrhu sa pripojí   napadnuté   rozhodnutie   orgánu   podľa   odseku   1.   Podľa   citovaného   ustanovenia zákona o ústavnom súde o návrhu koná a rozhoduje senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného   funkcionára   je   v rozpore   s ústavným   zákonom   o ochrane   verejného   záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade označené rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Podľa § 1 ods. 1 zákona o advokácii advokácia pomáha uplatňovať ústavné právo fyzických osôb na obhajobu a chrániť ostatné práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb (ďalej len „klient“) v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, so zákonmi a s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Podľa   §   1   ods.   2   zákona   o advokácii   výkon   advokácie   je   zastupovanie   klientov v konaní   pred   súdmi,   orgánmi   verejnej   moci   a   inými   právnymi   subjektmi,   obhajoba v trestnom   konaní,   poskytovanie   právnych   rád,   spisovanie   listín   o   právnych   úkonoch, spracúvanie   právnych   rozborov,   správa   majetku   klientov   a   ďalšie   formy   právneho poradenstva a právnej pomoci, ak sa vykonáva sústavne a za odmenu (ďalej len „právne služby“).

Podľa § 12 ods. 1 zákona o advokácii advokát môže vykonávať advokáciu

a) samostatne,

b) v združení spolu s inými advokátmi,

c) ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti,

d) ako komplementár komanditnej spoločnosti alebo

e) ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o advokácii advokáti môžu na účel výkonu advokácie založiť spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorej predmetom podnikania je poskytovanie právnych   služieb   (ďalej   len   „spoločnosť   s   ručením   obmedzeným“).   Táto   spoločnosť s ručením obmedzeným nesmie mať iný predmet podnikania, jej spoločníkmi a konateľmi môžu byť len advokáti.

Podľa § 15 ods. 3 zákona o advokácii konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným je každý zo spoločníkov. Konatelia spoločnosti sú oprávnení konať v mene spoločnosti samostatne a bez obmedzenia.

III.

Z obsahu návrhu, jeho príloh, vyjadrení účastníkov konania, ako aj z vyžiadaného spisu výboru č. k. VP/45/08-K ústavný súd zistil nasledujúce skutočnosti:

Po podaní navrhovateľovho oznámenia, v ktorom uviedol, že ako verejný funkcionár je zároveň konateľom spoločnosti M., s. r. o., ho výbor listom sp. zn. zb/08/1070 z 13. mája 2008   požiadal   o podanie   informácií   o tom,   akým   spôsobom   ukončil   výkon   funkcie štatutárneho orgánu v tejto spoločnosti. Na žiadosť výboru navrhovateľ reagoval podaním z 20.   mája   2008,   v ktorom   uviedol,   že   výkon   funkcie   konateľa   neukončil,   ale že táto skutočnosť   je   v súlade   s čl.   5   ods.   2   a 3   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.,   pretože členstvo v štatutárnom orgáne právnickej osoby poskytujúcej výlučne právne služby mu vyplýva   priamo   z   §   15   zákona   o advokácii,   keďže   výkon   advokácie   uskutočňuje ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným. Na základe toho potom výbor 6. októbra 2008 doručil navrhovateľovi uznesenie č. 617 o začatí konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa   čl.   9   ods.   2   písm.   a)   ústavného   zákona č. 357/2004 Z. z. za porušenie povinnosti ustanovenej v čl. 5 ods. 2 tohto ústavného zákona, pričom navrhovateľa zároveň vyzval, aby sa k predmetnému uzneseniu vyjadril. K tomuto uzneseniu poskytol navrhovateľ vyjadrenie listom z 10. októbra 2008, v ktorom v podstate uviedol totožné argumenty, aké vyplývajú z jeho ústavnej sťažnosti s tým, že trval na tom, že neporušil povinnosť vyplývajúcu z čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.

Následne   výbor   uznesením   č.   k.   VP/45/08-K   z 22.   októbra   2008   konštatoval, že navrhovateľ tým, že v čase, keď vykonával funkciu člena predstavenstva spoločnosti V., a. s., B., vykonával zároveň funkciu konateľa spoločnosti M., s. r. o., porušil čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., za čo mu v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. d) tohto ústavného   zákona   uložil   pokutu   v sume   zodpovedajúcej   šesťnásobku   mesačného   platu verejného funkcionára, čo predstavovalo sumu 120 876 Sk.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia výboru okrem iného vyplýva:«Výbor dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že obrana verejného funkcionára je účelová a právne irelevantná. Je totiž nesporné, že zákaz uvedený v čl. 5 ods. 2 prvá veta ústavného zákona je absolútny bez súvislosti s druhou vetou tohto odseku. Druhá veta čl. 5 ods.   2   ústavného   zákona   rieši   výnimku   zo   zákazu   podnikania   tak,   že   sa   zákaz   netýka „výkonu povolania,   ktoré   môže   vykonávať   len   fyzická   osoba   za   zákonom   ustanovených podmienok“. Prípadné výnimky zo zákona uvedeného v čl. 5 ods. 2 sú uvedené len v odseku 3 a 5 tohto článku. Tvrdenie verejného funkcionára, že výkon funkcie konateľa v spoločnosti s ručením obmedzeným nie je podnikateľskou činnosťou nemá v ústavnom zákone oporu, keďže sa súčasne odvoláva na možnosť výnimky zo zákazu uvedeného v čl. 5 ods. 2 prvá veta podľa čl. 5 ods. 3. Tvrdenie, že ako advokát a spoluvlastník spoločnosti s ručením obmedzeným „musí“ byť podľa § 15 ods. 2 konateľom tejto spoločnosti neobstojí, pretože podľa § 15 ods. 1 zákona o advokácii, advokáti „môžu“ na účel výkonu advokácie založiť spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorej predmetom podnikania je poskytovanie právnych služieb. Neobstojí ani tvrdenie, že „ústavný zákon nezakazuje účasť v spoločnosti s ručením obmedzeným, ktoré podľa verejného funkcionára nie je podnikaním“. Samotná spoločnosť s ručením   obmedzeným   je   totiž   obchodnou   spoločnosťou,   ktorej   predmetom   práve „podnikanie“, a to poskytovanie právnych služieb. Verejný funkcionár ako advokát mal a má možnosť vykonávať toto povolanie ako fyzická osoba v súlade s čl. 5 ods. 2 druhá veta a ak sa rozhodol pre podnikanie v spoločnosti s ručením obmedzeným, mal rešpektovať obmedzenia v čl. 5 ods. 2 prvá veta ústavného zákona. Je treba uviesť, že ústavný zákon ako ústavný zákon je predpisom vyššej právnej sily. Verejný funkcionár ho mal rešpektovať alebo si svoje pomery v súlade s čl. 9 ods. 12 ústavného zákona upraviť v lehote 30 dní od ujatia sa verejnej funkcie a to i s ohľadom na skutočnosť, že bol na rozpor záujmov upozornený.

Z tohto dôvodu výbor prijal uznesenie, ktorým sa menovanému Mgr. M. V., členovi predstavenstva V., a. s. B., ukladá pokuta za porušenie ustanovenia čl. 5 ods. 2 ústavného zákona vo výške šesťnásobku mesačného platu verejného funkcionára podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona. Uvedené rozhodnutie bolo dňa 22. októbra 2008 schválené uznesením č. 650.

Výška mesačného platu verejného funkcionára bola určená postupom podľa čl. 9 ods. 16   ústavného   zákona,   keďže   verejný   funkcionár   nevykonával   predmetnú   funkciu za predchádzajúci rok a nebolo možné preto použiť ustanovenie čl. 9 ods. 14 ústavného zákona   bez   poberania   odmeny.   Podľa   cit.   ustanovenia   čl.   9   ods.   16   ústavného   zákona v prípade, že mesačný plat verejného funkcionára voči ktorému výbor vedie konanie je nižší ako priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci rok, pri výpočte sumy podľa ods. 10 ústavného zákona sa za mesačný plat považuje priemerná nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci rok (rok pred tým, ako došlo k porušeniu ústavného zákona).

Podľa   listu   ministerky   práce,   sociálnych   veci   a   rodiny   č.   6276108-II/1 zo 6. marca 2008   je   priemerná   nominálna   mzda   v   hospodárstve   Slovenskej   republiky za r. 2007   20.146,- Sk   Z tohto   dôvodu   bola   výška   pokuty   uvedená   vo   výrokovej   časti rozhodnutia určená v uvedenej sume.»

Predmetom úpravy ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. je v zmysle čl. 1 stanovenie nezlučiteľnosti funkcie verejného funkcionára s výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo činností, jeho povinností a obmedzení, aby sa zamedzilo rozporu verejného záujmu s jeho osobným   záujmom,   ako   aj   stanovenie   jeho   zodpovednosti   v prípade   nesplnenia   alebo porušenia   povinností   alebo   obmedzení,   ktoré   mu   vyplývajú   z tohto   ústavného   zákona, vrátane   sankcií,   ktoré   možno   za   také   porušenie   alebo   nesplnenie   povinností   alebo obmedzení uložiť.

Článok 5 citovaného ústavného zákona je zameraný na nezlučiteľnosť niektorých funkcií, zamestnaní alebo činností s funkciou verejného funkcionára, pričom v jednotlivých ustanoveniach   zakotvuje   zákaz   ich   paralelného   výkonu,   v iných   zase   umožňuje pri stanovení špecifických predpokladov možnosť výnimiek z takéhoto zákazu.

Uvedené je potrebné mať na pamäti aj v prípadoch, ak verejný funkcionár súčasne vykonáva   verejnú   funkciu   a uplatňuje   výkon   advokácie.   Daná   situácia   je   totožná s navrhovateľovým prípadom.

Ako vyplýva z už citovaných ustanovení zákona o advokácii, advokátske povolanie je slobodným povolaním, ktoré možno vykonávať len podľa tohto zákona, pričom v rámci realizácie   tohto   povolania   advokát   napomáha   uplatňovať   ústavné   právo   na   obhajobu fyzických osôb a chráni aj ďalšie práva a oprávnené záujmy fyzických osôb a právnických osôb, samozrejme, v súlade s právnym poriadkom.

Zákon o advokácii v ďalších ustanoveniach ponúka advokátovi, aby si zvolil formu výkonu   svojho   povolania. Jednou   z nich   je možnosť   vykonávať advokáciu   ako   konateľ spoločnosti   s ručením   obmedzeným,   v ktorej   môže   byť spoločníkom   len   advokát,   ktorý sa priamo   zo   zákona   stáva   aj   konateľom   spoločnosti.   V tejto   súvislosti   je   potrebné zdôrazniť,   že   predmet   činnosti   takejto   spoločnosti   s ručením   obmedzeným   je   výslovne a striktne zákonom vymedzený len na poskytovanie právnych služieb. Ide pritom o činnosť, ktorá je absolútne a bez výhrad totožná s činnosťou, teda výkonom slobodného povolania advokáta, ktorý vykonáva advokáciu samostatne.

A práve toto zistenie bolo pre ústavný súd rozhodujúce pre posúdenie zmyslu a účelu čl.   5   ods.   2   a 3   ústavného   zákona   z hľadiska   navrhovateľom   nastolených   argumentov v konfrontácii so závermi výboru obsiahnutými v napadnutom uznesení.

V tejto súvislosti je potrebné a určujúce zodpovedať otázku: Mal zákonodarca pri koncipovaní čl. 5 ods. 2 a 3 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. v úmysle priznať výhody pre   advokáta   vykonávajúceho   advokátske   povolanie   samostatne   pri   súčasnom   výkone verejnej   funkcie   tak,   ako   to   tvrdí   výbor,   že   preňho   by   zákaz   nezlučiteľnosti   neplatil, a naopak,   diskriminovať   advokáta   vykonávajúceho   advokáciu   ako   konateľa   spoločnosti s ručením obmedzeným pri paralelnom výkone verejnej funkcie tak, že pri ich súčasnom výkone by sa dopustil porušenia čl. 5 ods. 2 citovaného ústavného zákona? Ústavný súd jednoznačne   zastáva   názor,   že   právna   úprava   nemôže   byť   chápaná   absurdne   alebo absolútne.   Tak   by   to   bolo,   ak   by   sa   ústavný   súd   stotožnil   s právnym   názorom   výboru vyjadreným   v napadnutom   uznesení.   To   znamená,   že   ak   zákaz   výkonu   advokátskeho povolania   samostatne   pri   súčasnom   výkone   verejnej   funkcie   neplatí   v situácii,   ktorú predpokladá druhá veta čl. 5 ods. 2 citovaného ústavného zákona, tak zákaz podľa prvej vety   čl.   5   ods.   2   ústavného   zákona   č. 357/2004   Z.   z.   nebude   platiť   pre   advokáta ako konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným pri súčasnom výkone verejnej funkcie, a to s poukazom na čl. 5 ods. 3 tohto ústavného zákona.

Ústavný   súd   sa   teda   nestotožňuje   s komplexným   názorom   výboru, že ak by navrhovateľ ako verejný funkcionár vykonával advokáciu samostatne, nedopustil by sa porušenia čl. 5 ods. 2 ústavného zákona, ale preto, že verejnú funkciu vykonával súčasne   ako   advokát   (konateľ)   v spoločnosti   s ručením   obmedzeným,   porušil   zákaz vyplývajúci z čl. 5 ods. 2 prvej vety ústavného zákona. Ústavný súd sa taktiež nestotožňuje s vysloveným   názorom   výboru,   že   navrhovateľovi   neprináleží   výnimka   zo   zákazu zakotvená   v čl.   5   ods.   3   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   Ústavný   súd   konštatuje, že práve táto výnimka je priamo aplikovateľná na navrhovateľov prípad, keďže ako verejný funkcionár je zároveň konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným, čo mu vzhľadom na to, že v súlade so zákonom o advokácii si zvolil takúto formu výkonu advokácie, vyplýva priamo z tohto zákona. V nadväznosti na to považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že nemožno súhlasiť s názorom výboru, že navrhovateľ mal na výber, a keďže si vybral výkon   advokácie   formou   konateľa   v   spoločnosti   s ručením   obmedzeným,   mal   počítať so zákazmi   vyplývajúcimi   z citovaného   ústavného   zákona,   pričom   žiadne   výnimky zo zákazu   vyplývajúce   z čl.   5   ústavného   zákona   preňho   v takomto   prípade   neplatia, ale naproti tomu, ak by ako verejný funkcionár vykonával advokáciu samostatne, žiadneho porušenia by sa nedopustil, pretože by sa naň vzťahovala výnimka zo zákazu vyplývajúca z druhej   vety   čl.   5   ods.   2   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   Z uvedeného   plynie jednoznačný záver, že výkon advokácie samostatne a ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným je z hľadiska zlučiteľnosti ich výkonu s paralelným výkonom verejnej funkcie nevyhnutné   chápať   totožne,   pretože   rozdiel   spočíva   len   vo   zvolenej   forme   výkonu povolania   pri   totožnej   činnosti,   s   ktorou   je   toto   povolanie   spojené.   Touto   činnosťou je poskytovanie právnych služieb.

Ústavný   súd   teda   dospel   k záveru,   že   tak   na   advokáta,   ktorý   vykonáva   svoje povolanie   samostatne   súčasne   s výkonom   funkcie   verejného   funkcionára,   ako   aj   na navrhovateľa   ako   advokáta,   ktorý   verejnú   funkciu   vykonáva   súčasne   ako   konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným zameranej na poskytovanie právnych služieb, pamätal citovaný ústavný zákon tým, že im ustanovil výnimky zo zákazu nezlučiteľnosti funkcie verejného   funkcionára   s niektorými   funkciami,   zamestnaniami   a činnosťami. V navrhovateľovom prípade tak citovaný ústavný zákon učinil v čl. 5 ods. 3.

Ústavný   súd   sa   nestotožňuje   s citovaným   názorom   výboru   a v tejto   súvislosti poukazuje   aj   na   svoju   judikatúru   týkajúcu   sa   uplatňovania   zásady   prednosti   ústavne konformného výkladu. Túto zásahu uplatnil ústavný súd najprv v konaní o súlade právnych predpisov, keď vyslovil tento právny názor: „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 ústavy (teraz čl. 7) a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie   takej   právnej   normy.   Všetky   štátne   orgány   majú   vtedy   ústavou   určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou“ (PL. ÚS 15/98). Zásadu prednosti ústavne konformného výkladu ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb a právnických osôb, pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady „vyplýva tiež požiadavka, aby   v prípadoch,   ak   pri   uplatnení   štandardných   metód   výkladu   prichádzajú   do   úvahy rôzne výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý zabezpečí plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných práv fyzických alebo   právnických   osôb.   Inak   povedané,   všetky   orgány   verejnej moci sú povinné v pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v   prospech   realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných   základných   práv   a slobôd“ (II. ÚS 148/06, m. m. IV. ÚS 96/07).

Vychádzajúc   z   doterajšej   judikatúry   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   pri   svojej rozhodovacej   činnosti   uprednostňuje   materiálne   poňatie   právneho   štátu,   koncepciu a interpretáciu právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu a pri riešení konkrétnych prípadov   nesmie   opomínať,   že   prijaté   riešenie   musí   byť   akceptovateľné   aj   z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 95/08).

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že navrhovateľ sa nedopustil takého konania, ktoré by bolo v rozpore s čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., a preto napadnuté uznesenie výboru ako celok podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde zrušil (bod 1 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   navrhovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. S. P. v konaní pred ústavným súdom.

Navrhovateľ   žiadal   úhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   pomoci,   k tomu režijný paušál, to všetko zvýšené o daň z pridanej hodnoty podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v celkovej sume 376,04 € (11 328,60 Sk). Ústavný súd však v súlade s ustanoveniami § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 15, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 uvedenej vyhlášky priznal navrhovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 265,92 € (8 011,08 Sk) za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2008 (príprava a prevzatie zastúpenia, podanie sťažnosti – 2 x 3 176 Sk, teda 2 x 105,42 €), k tomu dvakrát režijný paušál (2 x 190 Sk, teda 2 x 6,31 €), to všetko zvýšené o 19 % daň z pridanej hodnoty. Z uvedeného dôvodu ústavný súd zvyšnej časti návrhu vo vzťahu k uplatneným trovám konania nevyhovel (bod 3 výroku nálezu).

Pretože   výbor,   ktorý   je   účastníkom   konania   pred   ústavným   súdom,   ktorého rozhodnutie ústavný súd zrušil, je orgánom Národnej rady Slovenskej republiky, povinnosť nahradiť   trovy   navrhovateľa   v celkovej   sume   265,92 € uložil   ústavný   súd   Kancelárii Národnej rady Slovenskej republiky, ktorá nakladá s rozpočtovými prostriedkami Národnej rady Slovenskej republiky vrátane jej orgánov (bod 2 výroku nálezu).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky   povinná   zaplatiť   na   účet   právnej   zástupkyne   navrhovateľa   (§   31a   zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia potrebné rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

K rozhodnutiu sa pripája odlišné stanovisko sudcu Rudolfa Tkáčika.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2009