znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 48/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. K., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. J., Ž., vo veci porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako   aj   podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   a rozhodnutím   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn. 20 Cob 373/06   z 13.   februára   2007   a   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v dovolacom konaní a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra 2007 doručená sťažnosť Ľ. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“), ako aj podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a rozhodnutím   Krajského   súdu v Žiline z 13. februára 2007 (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 20 Cob 373/06 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:«Dňa 30. 12. 2003 som na Okresnom súde Žilina osobne podal návrh na obnovu konania č. 19 Cb 1650/97. Mimoriadny opravný prostriedok smeroval proti právoplatnému rozsudku Okresného súdu Žilina č. 19 Cb 1650/97-186 zo dňa 16. 10. 2001 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. 20 Cob 160/03 zo dňa 2. 10. 2003.

Vo veci tohto návrhu bolo rozhodnuté uznesením zo dňa 20. 8. 2004, ktorým Okresný súd môj návrh v celom rozsahu zamietol.

Proti uzneseniu som dňa 8. 10. 2004 podal osobne odvolanie na Krajský súd v Žiline. Krajský súd vo veci rozhodol uznesením zo dňa 7. 2. 2005, pričom prvostupňové rozhodnutie potvrdil (rozhodnutie mi bolo doručené 10. 3. 2005).

Proti uzneseniu odvolacieho súdu som podal dovolanie na Najvyšší súd SR, dôvodiac, že odvolací súd nesprávne postupoval, keď potvrdil prvostupňové rozhodnutie pri inom právnom posúdení veci ako prvostupňový súd. Pochybenie odvolacieho súdu som nachádzal v tom, že porušil ustanovenie O. s. p., podľa ktorého odvolací súd prvostupňové rozhodnutie potvrdí, ak je vecne správne. Ak odvolací súd zmenil právnu kvalifikáciu, prvostupňové rozhodnutie mal zmeniť, nie potvrdiť. (...)

Vo veci môjho dovolania rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 16.8.2006, ktorým uznesenie Krajského súdu v Žiline zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. (...) Následne rozhodol Krajský súd v Žiline, ktorý akceptoval rozsudok dovolacieho súdu, osvojil si jeho právny názor, a dňa 13. 2. 2007 vydal uznesenie, ktorým potvrdil uznesenie prvostupňového súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy, stotožňujúc sa pritom s jeho právnym posúdením veci. (...)

Problémovým bodom v opísanom procese je fakt, že nové uznesenie KS ZA bolo môjmu právnemu zástupcovi (JUDr. Ľ. J.) doručené dňa 19. 3. 2007, zatiaľ čo rozsudok NS SR,   ktorým bolo   zrušené   pôvodné uznesenie a vec vrátená na   ďalšie   konanie,   mu   bol doručený až 2. 10. 2007. Rozhodnutie vydané na základe zrušovacieho rozsudku teda bolo vydané   a   mne   -   procesnej strane   navrhovateľa   -   doručené   pred   doručením   samotného rozsudku. (...)

Za   konanie,   ktorým   bolo   porušené   moje   základné   právo   teda   považujem   postup Krajského súdu v Žiline, ktorý rozhodol vo veci samej predtým, než mi bol doručený rozsudok Najvyššieho súdu SR, ktorým bolo zrušené jeho pôvodné uznesenie, t. j. rozhodol na základe neprávoplatného rozsudku.

V súlade s § 159 ods. 1 O. s. p.: „Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný''. Predmetný rozsudok NS nie je možné napadnúť odvolaním Prichádzam teda k záveru: aby mohol byť rozsudok právoplatný, mal byť doručený. (...) V zmysle § 158 ods. 4, rozsudok sa má v zásade vyhotoviť a odoslať do 30 dní odo dňa   jeho vyhlásenia.   Predmetný   rozsudok mi   bol   doručený   až   2.   10.   2007,   hoci   dátum vydania je 16. 8. 2006.

Súdna prax aj teória procesných práv zhodne ponímajú doručenie rozsudku ako základný predpoklad   nadobudnutia   jeho   právnych   účinkov.   Táto   právna   skutočnosť   je podmienkou vzniku právnych následkov, ktoré s doručeným rozsudkom spája zákon. Môže nimi byť   začatie   plynutie   lehoty   na   podanie opravného   prostriedky,   alebo,   na   druhej   strane, nadobudnutie jeho právoplatnosti.

V danom   kontexte   -   ak   daný   rozsudok   nebol   doručený,   nemohol   nadobudnúť právoplatnosť. Nebol   preto   právne   účinný   výrok   rozsudku,   t.   j.   nemohlo   byť   zrušené pôvodné   uznesenie Krajského súdu v Žiline č. 20 Cob 448/04-134 zo dňa 7.   2.   2005, a následne nemohla mu byť ani vec vrátená na ďalšie konanie.

Logicky nasleduje otázka: ako mohol rozhodnúť Krajský súd v Žiline bez toho, aby vznikli právne následky zrušenia uznesenia a vrátenia veci na ďalšie konanie.

Podľa § 159 ods. 2 O. s. p. - až výrok právoplatného rozsudku (t. j. minimálne doručeného rozsudku) je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány.

Nedoručením rozsudku pred   vydaním   nového uznesenia   mi bola   odňatá možnosť konať pred súdom. Nemal som možnosť realizovať procesné úkony, najmä podať Krajskému súdu svoje doplňujúce vyjadrenie k veci po vydaní rozsudku - zrušení uznesenia.

Na závere o nevzniknutí právnych následkov rozsudku nič nemení ani fakt, že som dňa 7. 3. 2007 nahliadol do spisu. Pri tomto nazretí mi totižto rozsudok nebol súdom doručený. (...) Pre ozrejmenie spôsobu akým súd doručoval rozsudok NS by bolo zaujímavé zistiť, v akom čase doručil rozsudok druhému účastníkovi konania - odporcovi.

Záverom poznamenávam, že pasívne legitimovanými v tejto otázke ponímam jednak Krajský súd v Žiline, v tom smere, že vydal meritórne rozhodnutie pred právoplatnosťou rozsudku NS, ako aj Najvyšší súd SR, z pohľadu toho, že povinnosť doručenia rozsudku má podľa môjho ponímania podľa O. s. p. (§ 158 ods. 4) konajúci súd. (...)

Ako   som   uviedol   už   vyššie,   po   doručení   predmetného   rozsudku   Najvyššieho   súdu nejestvoval opravný prostriedok, ktorý by som mohol využiť so zámerom odstrániť vadu neskorého doručenia (a skoršieho vydania rozhodnutia KS). Právomoc všeobecného súdu je vylúčená. (...)

Rozsudok NS mi bol doručený dňa 2. 10. 2007, za začatie plynutia 2-mesačnej lehoty na podanie sťažnosti teda považujem deň nasledujúci po tomto dni.

Za kvalifikovanú skutočnosť, od ktorej počítam plynutie lehoty považujem práve okamih doručenia rozsudku, keďže týmto bolo naplnené porušenie procesného predpisu. Zároveň, až v tomto momente som sa dozvedel o rozsudku NS, ktorý tým pádom mohol nadobudnúť právoplatnosť.»

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd rozhodol takto:„Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline vydané pod spis. zn. 20 Cob/373/2006 (Okresným súdom Žilina označené ako 11 Cb 343/03) zo dňa 13. 2. 2007 a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   v sťažnosti   okrem   iného   napáda   postup   najvyššieho   súdu,   pretože „Nedoručením rozsudku pred vydaním nového uznesenia mi bola odňatá možnosť konať pred súdom. Nemal som možnosť realizovať procesné úkony, najmä podať Krajskému súdu svoje doplňujúce vyjadrenie k veci po vydaní rozsudku - zrušení uznesenia.

Na závere o nevzniknutí právnych následkov rozsudku nič nemení ani fakt, že som dňa 7. 3. 2007 nahliadol do spisu. Pri tomto nazretí mi totižto rozsudok nebol súdom doručený“.

Za   účelom   preskúmania   týchto   námietok   sťažovateľa   v súvislosti   s   prípravou predbežného prerokovania sťažnosti si ústavný súd vyžiadal spis Okresného súdu   Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 Cb 343/03. Zo spisu vyplývajú v tejto súvislosti tieto relevantné skutočnosti:

Sťažovateľ podal na okresnom súde 30. decembra 2003 návrh na obnovu konania v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 1650/07.

Na   pojednávaní   konanom   14.   apríla   2004   vykonal   okresný   súd   dokazovanie výsluchom účastníkov konania (ich zástupcov) a odročil ho na neurčito. Na pojednávaní konanom 20. augusta 2004 okresný súd uznesením zamietol návrh sťažovateľa na obnovu konania   a na   odklad   vykonateľnosti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   19   Cb   1650/07 zo 16. októbra   2001   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   20   Cob   160/03 z 2. októbra 2003.

Zástupca žalovaného rovnopis zápisnice z pojednávania konaného 20. augusta 2004 prevzal 13. septembra 2004 a rozhodnutie okresného súdu 27. septembra 2004. Sťažovateľ podal 8. októbra 2004 proti uzneseniu okresného súdu odvolanie.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   20   Cob   448/04   zo   7.   februára   2005   uznesenie okresného   súdu   sp.   zn.   11   Cb   343/03   z 20.   augusta   2004   potvrdil.   Splnomocnenému zástupcovi sťažovateľa bolo uznesenie doručené 10. marca 2005. Dňa 6. apríla 2005 podal sťažovateľ proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie.

Dňa   9.   mája   2005   bol   spis   doručený   na   rozhodnutie   najvyššiemu   súdu.,   ktorý rozsudkom   16.   augusta   2006   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Obdo   13/05   uznesenie krajského súdu zo 7. februára 2005 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozsudok najvyššieho súdu bol okresnému súdu doručený 6. novembra 2006.

Okresný súd zaslal spis na rozhodnutie krajskému súdu 20. novembra 2006, ktorý 30. novembra   2006   spracoval   oznámenie   a zaslal   ho   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa (12. decembra 2006) a sťažovateľovi (13. decembra 2006).

V oznámení okrem iného uviedol, že „dňom 1. 2. 2006 na základe rozvrhu práce Krajského súdu v Žiline na rok 2006 vedeného pod Spr. 828/05 došlo k zmene v zložení senátu, a to predseda senátu: JUDr. M. D., členovia senátu: JUDr. I. N., Mgr. Z. Š. (...)“ a zároveň poučil sťažovateľa, že mal právo podať námietku zaujatosti podľa § 15 a a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

Dňa   7.   marca   2007   sťažovateľ   nahliadol   do   spisu   krajského   súdu   sp.   zn. 20 Cob 373/06. Krajský súd uznesením sp. zn. 20 Cob 373/06 rozhodol 13. februára 2007 tak,   že   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   11   Cb   434/03   z 20.   augusta   2004   potvrdil. Uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa 19. marca 2007.

Dňa 3. augusta 2007 okresný súd dodatočne doručoval rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 13/05 zo 16. augusta 2006 právnym zástupcom účastníkov konania, ktorí ho prevzali 1. októbra 2007 (právny zástupca sťažovateľa ho prevzal 2. októbra 2007).

Dňa   31.   októbra   2007   sťažovateľ   žiadal   okresný   súd   o vysvetlenie,   prečo   mu rozhodnutie najvyššieho súdu nebolo doručené ešte pred zaslaním opätovného rozhodnutia krajského súdu.

Okresný   súd   v oznámení   z 9.   novembra   2007   adresovanom   sťažovateľovi   okrem iného uviedol:

„Súd pri poplatkovom a spisovom preverení spisu zistil, že obsahom spisu nie sú doručenky z doručovania rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k. 5 Obdo/13/2005 zo dňa 16. 8. 2006 (...)

Obsahom spisu je aj záznam o tom, že ste nahliadali 7. 3. 2007 do obsahu spisového materiálu.

Podľa názoru súdu ak sa v tejto záležitosti jednalo o pochybenie, toto pochybenie nemalo zrejme vplyv na ďalšie rozhodnutia vo veci a zrejme ani nezaložilo vadu konania, ktorá mala vplyv na nesprávnosť následných rozhodnutí (...)“.

Oznámenie bolo sťažovateľovi doručené 15. novembra 2007.

Podmienkou prijatia sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie (v zmysle § 25 zákona   o ústavnom   súde)   je   vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných právnych prostriedkov zo strany sťažovateľa v konaní pred všeobecnými súdmi, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený.

Právomoc   ústavného   súdu   vyplývajúca   z čl.   127   ods.   1   ústavy   je   limitovaná princípom subsidiarity a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (ako   primárnych   ochrancov   ústavnosti   -   pozri   napr.   III.   ÚS   79/02)   poskytnúť   právnu ochranu základným právam a slobodám fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Sťažovateľ takto v posudzovanom prípade nepostupoval, ale s námietkou porušenia svojich práv, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, sa priamo obrátil na ústavný súd. Z uvedeného dôvodu nie je na meritórne rozhodovanie o sťažnosti v tejto časti daná právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ nezákonnosť v postupe a rozhodnutí krajského súdu sp.   zn.   20   Cob   373/06   z 13.   februára   2007   opätovne   priamo   pred   najvyšším   súdom už nenamietal, a to aj napriek tomu, že ako účastník konania bol na to oprávnený. Urobil tak až v sťažnosti podanej ústavnému súdu (obdobne III. ÚS 159/06).

Navyše je nepochybné, že sťažovateľ sa o tom, že mu nebolo doručené rozhodnutie najvyššieho súdu, resp. o jeho rozhodnutí, ktorým zrušil rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 20 Cob 448/07 zo 7. februára 2005, dozvedel už v marci 2007 - nahliadnutím do spisu okresného súdu, ale aj po doručení napadnutého rozhodnutia krajského súdu z 13. februára 2007   jeho   právnemu   zástupcovi,   ktorý   ho   v tomto   konaní   zastupoval,   preto   nemohol akceptovať jeho stanovisko, že o tomto rozsudku nemal vedomosť. Z tohto dôvodu mohol ústavný súd jeho sťažnosť prípadne odmietnuť pre oneskorenosť.

Nad rámec ústavný súd uvádza, že k doručeniu rozsudku najvyššieho súdu právnemu zástupcovi sťažovateľa došlo síce s časovým odstupom, čo možno považovať za procesné pochybenie, toto pochybenie ale nedosahuje takú intenzitu, aby ústavný súd mohol vysloviť porušenie označeného článku ústavy. Okresný súd tak pristupoval ku všetkým účastníkom konania   (protistrane   bolo   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Obdo   13/2005 zo 16. augusta 2006 doručené až 1. októbra 2007, sťažovateľ síce rozhodnutie doručené nemal, o jeho obsahu sa však mohol dozvedieť už 7. marca 2007, keď nahliadol do spisu).Ústavný súd vo vzťahu k namietanému postupu najvyššieho súdu dospel k záveru, že sťažnosť nemá niektoré zákonom predpísané náležitosti. Sťažovateľ síce v jej záhlaví označil   najvyšší   súd   ako   porušovateľa,   avšak   namietané   konanie   presne   neoznačil   ani v odôvodnení, ale ani v petite sťažnosti (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), ktorý je východiskom na ďalšie rozhodovanie ústavného súdu a ktorým je ústavný súd viazaný.

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľ je zastúpený advokátom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a   o   zmene a   doplnení   zákona č.   455/1991 Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   je   advokát   povinný   pri   výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej   služby,   ktoré   je povinný vykonať advokát tak, aby také   úkony   boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom ustanovené náležitosti   úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom   (obdobne II. ÚS 117/05, III. ÚS 295/07).

Ústavný   súd   preto   na   základe   uvedeného   rozhodol   o   odmietnutí   časti   sťažnosti sťažovateľa   proti   postupu   najvyššieho   súdu   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2008