znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 48/06-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. T., B., zastúpeného JUDr. A. D., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Sž-o-KS 71/2005 zo 16. augusta 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. T.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra 2005 doručená sťažnosť JUDr. M. T., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. A. D., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sž-o-KS 71/2005 zo 16. augusta 2005, ktorým bolo   potvrdené   uznesenie   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 1 S 261/03-29   z 31.   mája 2005   o odmietnutí   odvolania   sťažovateľa   proti   uzneseniu krajského súdu č. k. 1 S 261/03-21 zo 17. marca 2005 „vo veci nečinnosti orgánu verejnej správy“ v konaní o žalobe sťažovateľa proti žalovanému Správe katastra B.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo potvrdené uznesenie krajského súdu o odmietnutí odvolania sťažovateľa. Týmto bolo odňaté   jeho   procesné   právo,   aby   súd   jeho   odvolanie   prejednal.   Podľa   sťažovateľa sú hraničné   prípady,   keď   je   obťažné   jednoznačne   určiť,   či   konanie   správneho   orgánu vykazuje znaky nekonania alebo znaky rozhodnutia a postupu. Takýto je podľa sťažovateľa aj jeho prípad.

Sťažovateľ požiadal listom z 15. októbra 2003 ako súdny exekútor Správu katastra... (ďalej len „správa katastra“) o vydanie odpisu z listu vlastníctva podľa § 69 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych   a   iných   práv   k nehnuteľnostiam   (katastrálny   zákon)   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „katastrálny   zákon“).   Správa   katastra   sťažovateľovi   listom z 22. októbra   2003   oznámila, že jeho žiadosti   nevyhovuje. Podľa   sťažovateľa   zo strany správneho orgánu nastal určitý postup a má teda právo, aby tento postup bol na základe jeho žaloby preskúmaný súdom, ktorý o preskúmaní tohto postupu vydá rozsudok, a ak tento rozsudok bude zamietavý, je odvolanie proti nemu prípustné. Sťažovateľ predmetnú žalobu podal, avšak krajský súd ju vyhodnotil nesprávne ako žalobu proti nečinnosti správneho orgánu. Krajský súd vydal 17. marca 2005 uznesenie, v ktorom uviedol, že koná vo veci nečinnosti odporcu, návrh zamietol a uviedol, že odvolanie nie je prípustné.

Porušenie základných práv a slobôd   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vidí sťažovateľ v tom, že najvyšší súd tým, že potvrdil uznesenie krajského súdu o odmietnutí odvolania sťažovateľa,   odňal   mu   týmto   uznesením   právo,   aby   odvolanie   sťažovateľa   bolo   riadne prejednané a o ňom rozhodnuté.

Na základe podanej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   16.   8.   2005, č.   k.   3   Sž-o-   KS   71/2005   bolo   porušené   právo   sťažovateľa   domáhať   sa   zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   16.   8.   2005, č. k. 3 Sž-o-KS 71/2005 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľ má nárok na náhradu trov konania vo výške trov právneho zastúpenia pred Ústavným súdom SR.“

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   ústavný súd návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   všeobecné   súdy   rozhodujú   v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal ústavný súd z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa   ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb   alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť prístup k súdu a rovnaké právne postavenie v konaní   pred   súdom   každému,   kto   žiada   o ochranu   tých   svojich   záujmov   chránených právnym poriadkom, ktoré štát zveril do právomoci orgánov súdnej moci (II. ÚS 26/96).

Obsahom   práva   na   súdnu   ochranu   je,   aby   rozhodnutie   v konkrétnej   veci   bolo výsledkom   konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal   a objektívne   posúdil   všetky   skutočnosti   závažné   pre   rozhodnutia   vo   veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých   práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (II. ÚS 71/97).

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil právny   názor,   že   skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01 a I. ÚS 13/00).

Ústava Slovenskej republiky rozdeľuje súdnu moc medzi ústavný súd a všeobecné súdy. Ústavný súd je podľa čl. 124 ústavy nezávislým orgánom ochrany ústavnosti, zatiaľ čo   všeobecné   súdy   sú   nezávislé   súdne   orgány   ochrany   zákonnosti,   ich   právomoc je vymedzená v čl. 142 ods. 1 ústavy. Nie sú v postavení nadriadenosti či podriadenosti, orgány jedného systému nenahradzujú orgány druhého systému v rozhodovacej právomoci v im zverených veciach. Ústavný súd preto nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   sústavu završuje Najvyšší súd Slovenskej republiky (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V princípe   subsidiarity   má   základ   aj   rozsah   pôsobnosti   ústavného   súdu   pri poskytovaní   ochrany   ústavným   a základným   právam   a slobodám.   Ústavný   súd   zásadne nemá   oprávnenie   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Inými slovami, neprislúcha mu, aby sa zaoberal posúdením skutkových a právnych omylov, ktorých sa údajne dopustili všeobecné súdy, okrem prípadov a v rozsahu, v ktorom tieto omyly mohli mať za následok porušenie práv a slobôd   chránených   ústavou   alebo Dohovorom   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   skúmal,   či   v danom   prípade   nejde   o zjavne   neopodstatnenú sťažnosť.   Namietať   porušenie   svojich   práv   v konaní   pred   ústavným   súdom   sú   totiž oprávnené len tie fyzické alebo právnické osoby, ktoré splnili všetky zákonné podmienky spojené   s nadobudnutím   a uplatňovaním   takýchto   práv.   Z konania   o ústavnej   sťažnosti sú preto vylúčené také návrhy, keď sťažovateľ nesplnil niektorú zo zákonných podmienok potrebných   pre   vznik   právneho   vzťahu,   porušenie   ktorého   namietal   na   ústavnom   súde. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu jedným z dôvodov odmietnutia sťažnosti je jej zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal sťažovateľ (I. ÚS 53/96, I. ÚS 62/96, I. ÚS 20/97).

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia.   Inými   slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Podľa   §   247   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím   a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 250ja ods. 1 OSP proti rozsudku súdu podľa § 250j ods. 1 OSP (rozsudok, ktorým sa žaloba zamietla z dôvodu, že rozhodnutie a postup správneho orgánu sú v súlade so zákonom) je prípustné odvolanie.

Podľa § 250t OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným   právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Podľa § 250t ods. 6 OSP proti rozhodnutiu súdu (v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy) nie je prípustný opravný prostriedok.

Sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená, pretože z   napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a zo spisu krajského súdu sp. zn. 1 S 261/2003, ktorý si ústavný súd vyžiadal, nevyplýva, že by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, majúce zároveň za následok porušenie označeného základného práva sťažovateľa. Sťažovateľ podal žalobu krajskému súdu 10. novembra 2003. Žaloba bola nazvaná ako „Žaloba proti nezákonnému postupu správneho   orgánu.“ Petit   žaloby   znel   (čl.   2): „Správa   katastra...   je   povinná   do 3   dní od právoplatnosti tohto rozsudku vydať žalobcovi odpis z listu vlastníctva č. 4854, k. ú. R., týkajúci sa bytu (...), ktorý nie je verejnou listinou.“ Podaním z 12. novembra 2004 žalobca doplnil svoj návrh – žalobu s tým, že nechal na posúdenie súdu, či ide o žalobu podľa § 247 OSP – rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov alebo podľa § 250t OSP – konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy, resp. § 250v OSP – konanie o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. Podľa formulácie konečného návrhu – petitu žaloby sa žalobca domáhal ochrany pred nečinnosťou správy katastra,   ktorá   nekonala   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   v   §   69   ods.   3 katastrálneho   zákona   a nevydala   mu   odpis   z listu   vlastníctva.   Petit   uvedený   v žalobe nezodpovedá   správnej   formulácii   petitu   v konaní   pred   nezákonným   zásahom   orgánu verejnej správy (§ 250v ods. 4 OSP – uloženie povinnosti spočívajúcej v zákaze pokračovať v porušovaní práva navrhovateľa a v prípade, že je to možné, obnoviť stav pred zásahom) a nezodpovedá ani správnej formulácii petitu podľa § 250j OSP (označenie rozhodnutia správneho orgánu, ktoré navrhuje zrušiť). Preto krajský súd a najvyšší súd posúdili žalobu podľa petitu uvedeného v žalobe (čl. 2) ako žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy. V konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t ods. 6 OSP proti rozhodnutiu súdu   nie   je   prípustný   opravný   prostriedok.   Keďže   žalobca   bol   v konaní   zastúpený advokátom, nebolo povinnosťou krajského súdu a ani najvyššieho súdu poučovať ho podľa § 5 OSP o tom, ako má správne naformulovať petit žaloby.

Na základe napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd dospel k záveru, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž-o-KS 71/2005 zo 16.   augusta   2005,   ktorým   najvyšší   súd   potvrdil   rozhodnutie   krajského   súdu č. k. 1 S 261/03-29   z 31.   mája 2005   o odmietnutí   odvolania   sťažovateľa   proti   uzneseniu krajského súdu č. k. 1 S 261/03-21 zo 17. marca 2005 vo veci jeho žaloby proti žalovanému Správe katastra B., nemohlo dôjsť k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho označeného základného práva, pretože v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy odvolanie nie je prípustné.

Navyše, najvyšší súd poukázal na skutočnosť, že žalobca v preskúmavanom konaní nevystupoval ako občan, fyzická osoba, ale ako súdny exekútor.

Na   súdneho   exekútora   sa   vzťahuje   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

V tomto   konaní   súdny   exekútor   vystupuje   ako   orgán   verejnej   moci,   ktorý má zákonom   priznané mocenské   prostriedky   na   vynútenie   súčinnosti;   nevzťahuje   sa   na neho   ustanovenie   §   250t   OSP,   ktoré   chráni   fyzické   osoby   a právnické   osoby   pred nečinnosťou orgánov verejnej moci.

V danom prípade ani postavenie súdneho exekútora nemožno podradiť pod čl. 127 ods. 1 ústavy, pokiaľ by namietal porušenie svojich základných práv alebo slobôd.

V danom   prípade   by sťažnosť   mohla byť odmietnutá   ako podaná niekým   zjavne neoprávneným.

Na základe vyššie uvedeného ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2006