znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 48/02-15

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte na neverejnom zasadnutí 18. apríla 2002 predbežne prerokoval sťažnosť I. M., bytom P., zastúpeného advokátom JUDr. P. Sch., B., pre   namietané   porušenie   práv   podľa   čl.   17   ods.   2   a čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 T 7/02 z 5. februára 2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. M.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Na   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   sa   obrátil prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   I.   M.,   bytom   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), s podaniami z 21. februára a 8. apríla 2002, ktoré možno súhrnne kvalifikovať ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), resp. § 49 a nasl. zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Sťažnosť smeruje proti Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a sťažovateľ sa ňou domáha, aby ústavný súd vyniesol rozhodnutie: „Rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 1 T 5/01 zo dňa 17. 1. 2002 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 T 07/02 zo dňa 5. 2. 2002, boli porušené ústavné práva podnecovateľa v čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, tým že v zmysle čl. 30 ods. 1 zákona   č.   141/1961   Zbierky   v znení   noviel   a doplnkov   nebol   z konania   pred   Krajským súdom   v Trenčíne   sp.   zn.   1   T   5/01   vylúčený   predseda   senátu   JUDr.   J.   M.   z dôvodu zaujatosti.“

Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že predseda senátu Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v trestnej veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. 1 T 5/01 JUDr. J. M. mal byť   v zmysle   §   30   ods.   1   Trestného   poriadku   z prejednávania   tejto   veci   vylúčený. Sťažovateľ totiž v inej veci v súvislosti s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 25/2001 z 23. marca 2001 o väzbe sťažovateľa, kde bol JUDr. J. M. predsedom senátu, podal naňho trestné   oznámenie   pre   trestný   čin   zneužitia   právomoci   verejného   činiteľa   (vec   bola príslušným policajným orgánom odložená 26. júna 2001) a tiež aj podnet na ústavný súd (uznesením   sp.   zn.   III.   ÚS   68/01   z   28.   júna   2001   bol   odmietnutý   ako   zjavne neopodstatnený).

Už   z dôvodu   týchto   skutočností   možno   mať   podľa   sťažovateľa   pochybnosti o nezaujatosti JUDr. J. M. v trestnej veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 1 T 5/01, a preto mal byť z jej prejednania vylúčený. Pokiaľ sa tak nestalo, došlo k porušeniu jeho práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 ústavy.

II.

Z listín, ktoré sťažovateľ k sťažnosti pripojil, vyplývajú nasledovné skutočnosti.

Na krajskom súde sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti voči JUDr. J. M., ktorú vyvodzoval z toho, že v jeho iných trestných veciach menovaný rozhodoval o jeho väzbe a v rámci prípravného konania sťažovateľ podal naňho aj trestné oznámenie.

Krajský súd uznesením sp. zn. 1 T 5/01 zo 17. januára 2002 rozhodol podľa § 31 ods. 2   Trestného   poriadku,   že JUDr.   J.   M.   ako predseda   senátu   nie   je zaujatý a nie   je vylúčený z prejednania veci obžalovaného sťažovateľa a spol. vedenej pod sp. zn. 1 T 5/01.

V odôvodnení   tohto   uznesenia   krajský   súd   poukázal   najmä   na   vyjadrenie JUDr. J. M., že sa necíti byť vo veci sťažovateľa zaujatý, na návrh krajskej prokurátorky, aby   bolo   rozhodnuté,   že   JUDr.   J.   M.   nie   je   vo   veci   zaujatý   a nie   je   vylúčený   z jej prejednania   a rozhodovania,   a na   skutočnosť,   že   v posudzovanej   veci   niet   žiadneho zákonom predpokladaného dôvodu (§ 30 ods. 1 Trestného poriadku), z ktorého by bolo možné vyvodiť pochybnosti o nestrannosti a nezaujatosti JUDr. J. M. Túto pochybnosť nie je možné vyvodzovať z toho, že JUDr. J. M. v iných trestných veciach rozhodoval o väzbe sťažovateľa,   resp.   že   sťažovateľ   v rámci   svojho   presvedčenia   podal   na   neho   trestné oznámenie, ktoré prešetrovali orgány činné v trestnom konaní.

Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu 24. januára 2002 sťažnosť podľa Trestného poriadku.   Argumentoval   predovšetkým   tým,   že   vzhľadom   na   jeho   už   vyššie   označené trestné oznámenie na JUDr. J. M. a podnet na ústavný súd existuje „možnosť pochybnosti o jeho nezaujatosti“, a preto by mal byť tento z prejednania veci sťažovateľa vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 1 T 5/01 vylúčený.

Najvyšší súd prejednal túto sťažnosť a uznesením sp. zn. 3 To 7/02 z 5. februára 2002 ju zamietol podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú.

Najvyšší   súd   predovšetkým   zdôraznil,   že   JUDr.   J.   M.   rozhodoval   o väzbe sťažovateľa v jeho iných trestných veciach (a preto nie je dôvod na jeho vylúčenie podľa § 30 ods. 2 Trestného poriadku vo veci krajského súdu vedenej pod sp. zn. 1 T 5/01); skutočnosť,   že   sťažovateľ   podal   na   sudcu   trestné   oznámenie,   nemôže   byť   sama   osebe dôvodom na zaujatosť sudcu vo veci, najmä so zreteľom na vyjadrenie JUDr. J. M., že sa osobne necíti byť vo veci zaujatý (opačný záver by znamenal praktickú možnosť vylúčenia všetkých sudcov daného súdu, ale aj ďalších sudcov z prejednávania konkrétnej trestnej veci); sťažovateľ neuviedol žiadnu relevantnú skutočnosť, ktorá by odôvodňovala záver o vylúčení   predsedu   senátu   JUDr.   J.   M.   z prejednávania   predmetnej   trestnej   veci,   a ani najvyšší súd takúto skutočnosť nezistil.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Konanie o sťažnostiach fyzických osôb a právnických   osôb bližšie upravuje § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 ústavy v konečnom dôsledku uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 7/02 z 5. februára 2002, pretože ním nedošlo k vylúčeniu sudcu v trestnej veci sťažovateľa v súlade s jeho žiadosťou (námietkou).

Podľa prvej vety čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   prvej   vety   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému sudcovi.

Podľa § 30 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený   sudca,   prísediaci,   prokurátor,   vyšetrovateľ   a policajný   orgán   a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám,   ktorých   sa   úkon   priamo   dotýka,   k ich   obhajcom,   zákonným   zástupcom a splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Sťažovateľ   svojimi   námietkami   spochybňoval   v podstate   nestrannosť   predsedu senátu prvostupňového súdu v jeho trestnej veci.

Ústavný   súd   už   napr.   v náleze   sp.   zn.   III.   ÚS   16/00   poukázal   na   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva v Štrasburgu týkajúcu sa   nestrannosti sudcu   vrátane rozhodnutia vo veci Ferrantelli and Santangelo v. Taliansko zo 7. augusta 1996. Z tejto judikatúry vyplýva, že existencia nestrannosti (pre účely čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd)   musí   byť určená   podľa   subjektívneho   hľadiska,   to znamená na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola v tomto ohľade vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť. Pri rozhodovaní, či v danej   veci   existuje   dôvodná   obava   z nedostatku   nestrannosti   konkrétneho   sudcu, stanovisko obžalovaného je významné, avšak nie rozhodné. Rozhodným je to, či uvedená obava môže byť považovaná za objektívne odôvodnenú.

Z obsahu námietok zaujatosti sťažovateľa pred všeobecnými súdmi, ako aj z obsahu jeho sťažnosti na ústavný súd vyplýva, že tento nespochybňuje nestrannosť JUDr. J. M. z hľadiska subjektívneho (osobnú zaujatosť) a v tomto smere ani nepredložil žiadne dôkazy, ale spochybňuje nestrannosť menovaného z hľadiska objektívneho („možnosť pochybnosti o jeho nezaujatosti“).

Krajský súd a najvyšší súd, ktoré o jeho námietkach zaujatosti rozhodovali, sa s nimi nestotožnili   a nevyhoveli   im   preto,   lebo   u JUDr.   J.   M.   nezistili   nedostatok   nestrannosti (resp. pochybnosť o nezaujatosti podľa § 30 ods. 1 Trestného poriadku), a pre svoje závery uviedli aj argumenty.

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   tejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnou zmluvou. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (pozri obdobne napr. I. ÚS 24/00 a I. ÚS 15/01).

Pretože   sťažovateľom   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   T   7/02 z 5. februára 2002, ktoré malo porušiť jeho práva podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 ústavy, nevykazuje   prvky   arbitrárnosti   alebo   zjavnej   neodôvodnenosti,   ústavný   súd   nie   je oprávnený   doňho   žiadnym   spôsobom   zasahovať,   a preto   musel   sťažnosť   sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2002