znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 48/00-60

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte na neverejnom zasadnutí konanom dňa 8. marca 2001 prerokoval podnet na začatie konania L. N., toho času v Ústave na výkon väzby v Ž., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., Advokátska kancelária v Ž., vo veci porušenia osobnej slobody podľa čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami   Okresného   súdu   v Martine   sp.   zn.   Pp   322/97   zo   4.   februára   2000 a Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To 102/00 zo 7. marca 2000 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Martine uznesením sp. zn. Pp 322/97 zo 4. februára 2000 a Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 1 To 102/00 zo 7. marca 2000, ktorými rozhodli o výkone zvyšku trestu   odňatia slobody   v trvaní 21 dní namiesto 19 dní, p o r u š i l i   právo L. N. podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Vo zvyšnej časti podnetu   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním   z 11.   mája   2000   doplneným   ďalšími   podaniami   z 26.   júna   2000, 2. októbra 2000 a 26. februára 2001 (vrátane príloh) sa na Ústavný súd Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   obrátil   o ústavnú   ochranu   L.   N.,   toho   času v Ústave na výkon väzby v Ž. (ďalej len „navrhovateľ“), v súčasnosti vykonávajúci väzbu v inej trestnej veci.

Z podaní,   ktoré   boli   ústavným   súdom   kvalifikované   ako   podnet   na   začatie konania pre porušenie práv podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a § 18 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom tento bol prijatý na ďalšie konanie uznesením ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 48/00 z 13. júla 2000, vyplýva, že navrhovateľ žiada ústavný súd, aby vyslovil porušenie jeho osobnej slobody podľa čl. 17 ods. 1 ústavy a aby mu bola uhradená škoda vo výške 150.000,- Sk za nezákonné rozhodnutie podľa čl. 46 ods. 3 ústavy.

Podstata porušenia osobnej slobody má podľa navrhovateľa spočívať v tom, že Okresný súd v Martine uznesením sp. zn. Pp 322/97 zo 4. februára 2000 a Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 1 To 102/00 zo 7. marca 2000 nesprávne rozhodli, aby vykonal zvyšok trestu odňatia slobody - v trvaní 21 dní namiesto 19 dní – ktorý mu bol pôvodne uložený vo výmere 12 mesiacov v konaní Okresného súdu v Námestove vedenom pod sp. zn. 1T 65/97. Nesprávne stanovený zvyšok trestu odňatia slobody napokon aj vcelku vykonal.

II.

Podnet navrhovateľa bol podľa § 29 ods. 5 zákona o ústavnom súde zaslaný dňa 17. júla 2000 na vyjadrenie Okresnému súdu v Martine a Krajskému súdu v Žiline, to znamená účastníkom konania pred ústavným súdom, pretože podnet proti nim smeruje (§ 21 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Okresný   súd   v Martine   vo   vyjadrení   zo   7.   augusta   2000   uviedol,   že   ním v uznesení sp. zn. Pp 322/97 zo 4. februára 2000 určený zvyšok trestu odňatia slobody u navrhovateľa vo výmere 21 dní je správny. Poukázal na dlhoročnú zaužívanú súdnu prax, podľa ktorej 1 rok má 12 mesiacov a 1 mesiac má 30 dní. Keď teda navrhovateľ vykonal z 12-mesačného trestu odňatia slobody 11 mesiacov a 9 dní, zvyšok trestu bol 21 dní.

Krajský súd v Žiline vo vyjadrení z 2. augusta 2000 „vychádzajúc podporne z ustanovenia § 60 ods. 2 Trestného poriadku i zo zásady v pochybnostiach v prospech zastáva názor, že správne vypočítaný zvyšok trestu je 19 dní“.

Pretože všetci účastníci konania (vrátane navrhovateľa) súhlasili podľa § 30 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   s upustením   od   verejného   ústneho   pojednávania ústavného súdu o prijatom podnete, pričom aj podľa názoru ústavného súdu nemožno očakávať od takéhoto pojednávania ďalšie objasnenie veci, o podnete navrhovateľa bolo rozhodnuté na neverejnom zasadnutí.

III.

Z podaní   navrhovateľa   a jeho   príloh   (súdne   rozhodnutia),   vyjadrení   ďalších účastníkov konania a zadovážených podkladov (príslušné súdne spisy) vyplývajú tieto rozhodné skutočnosti:

Uznesením Okresného súdu v Námestove sp. zn Tp 2/97 zo 4. marca 1997 bol navrhovateľ   vzatý   do   väzby,   pričom   táto   začala   dňa   3.   marca   1997   o 9.00   h   (to znamená   momentom   faktického   pozbavenia   osobnej   slobody)   a vykonávala   sa v Ústave na výkon väzby v Žiline.

Navrhovateľ   bol   vo   väzbe   nielen   v prípravnom   konaní,   ale   aj   v konaní Okresného súdu   v Námestove   po   podaní   obžaloby, ktoré   bolo vedené pod   sp.   zn. 1T 65/97.   Tu   bol   rozsudkom   zo   17.   septembra   1997,   ktorý   uňho   nadobudol právoplatnosť dňa 23. októbra 1997, uznaný vinným zo skutku právne kvalifikovaného ako trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 1 písm. b) Trestného zákona, za čo mu súd uložil trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov nepodmienečne so zaradením na výkon trestu do prvej nápravnovýchovnej skupiny.

Pri nariadení výkonu trestu odňatia slobody dňa 27. októbra 1997 (označeným dňom   začína   skutočný   výkon   trestu   odňatia   slobody)   tento súd   navrhovateľovi   do uloženého trestu odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov započítal väzbu vykonanú za obdobie od 3. marca 1997 do 27. októbra 1997   (§ 38 ods. 1 Trestného zákona). Započítanie väzby do takto uloženého trestu odňatia slobody znamená, že za jeho začiatok treba považovať deň 3. marec 1997 (čo napokon nik nespochybňuje).

Dňa   11.   novembra   1997   bol   navrhovateľ   dodaný   z Ústavu   na   výkon   väzby v Žiline na ďalší výkon trestu odňatia slobody do Nápravnovýchovného ústavu pre mladistvých   v Martine.   Okresný   súd   v Martine   ako   vecne   a miestne   príslušný   súd uznesením sp. zn. Pp 322/97 z 12. februára 1998 podľa § 61 ods. 1 Trestného zákona navrhovateľa podmienečne prepustil z výkonu trestu odňatia slobody uloženého mu v trvaní 12 mesiacov už citovaným rozsudkom Okresného súdu v Námestove a určil mu   skúšobnú   dobu   na   dva   roky.   Toto   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť a vykonateľnosť   dňa   12. februára   1998,   pričom   v uvedený   deň   bol   navrhovateľ   aj skutočne z výkonu trestu odňatia slobody podmienečne prepustený na slobodu.

Pretože   navrhovateľ   porušil   podmienky   podmienečného   prepustenia (medzičasom sa dopustil ďalšej trestnej činnosti), Okresný súd v Martine uznesením sp. zn. Pp 322/97 zo 4. februára 2000 podľa § 64 ods. 1 Trestného zákona rozhodol, že vykoná zvyšok z uloženého mu 12-mesačného trestu odňatia slobody v trvaní 21 dní.

Navrhovateľ podal proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote sťažnosť, v ktorej namietal (obdobne ako v podnete adresovanom ústavnému súdu), že zvyšok trestu odňatia   slobody   je   19,   a nie   21   dní.   Keďže   začiatkom   trestu   odňatia   slobody   je 3. marec   1997,   jeho   koncom   je   3.   marec   1998.   Keď   bol   teda   z tohto   trestu podmienečne prepustený dňa 12. februára 1998, do 3. marca 1998 zostáva 19 dní.

Krajský   súd   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   jeho   sťažnosť   zamietol   ako nedôvodnú   podľa   §   148   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   uznesením   sp.   zn. 1 To 102/00   zo   7.   marca   2000.   Stotožnil   sa   s právnym   názorom   Okresného   súdu v Martine (ďalej len „okresný súd“), podľa ktorého navrhovateľ od 3. marca 1997 do 12.   februára   1998   vykonal   z trestu   odňatia   slobody   11   mesiacov   a 9   dní,   čiže   do celkových 12 mesiacov tvorí zvyšok 21 dní.

Navrhovateľ vykonal takto stanovený zvyšok trestu odňatia slobody v Ústave na výkon väzby v Žiline v období od 20. apríla 2000 do 11. mája 2000. Na slobodu bol prepustený po ukončení výkonu trestu dňa 11. mája 2000 o 8.00 h.

IV.

Navrhovateľ   v konaní   pred   ústavným   súdom   namieta   porušenie   osobnej slobody podľa čl. 17 ods. 1 ústavy už citovanými uzneseniami okresného súdu zo 4. februára 2000 a krajského súdu zo 7. marca 2000.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy „Osobná sloboda sa zaručuje“. Toto je všeobecný ústavný   princíp,   pričom   spôsoby   zaručenia   osobnej   slobody   sú   uvedené   v ďalších ustanoveniach čl. 17 ústavy. Tieto obsahujú viaceré práva jedinca, ako aj požiadavky, ktoré sú spojené so zásahmi do osobnej slobody.

Podľa čl. 130 ods. 3 ústavy a § 18 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ústavný súd môže začať konanie aj na podnet právnických alebo fyzických osôb, ak namietajú porušenie svojich práv.

Z obsahu   podnetu   navrhovateľa   vyplýva,   že   tento   namieta   porušenie   svojho práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy – „Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ – a preto aj z hľadiska tohto ustanovenia ústavy bude jeho podnet posúdený.

Toto ústavné právo sa samozrejme vzťahuje aj na výkon trestu odňatia slobody ako jednu z ústavne prípustných foriem pozbavenia osobnej slobody. Keďže označené ústavné právo odkazuje   na zákon, pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti.

Predmetom   posúdenia   ústavného   súdu   je   otázka,   či   zvyšok   trestu   odňatia slobody   v trvaní   21   dní,   ktorý   aj   navrhovateľ   vcelku   vykonal,   bol   rozhodnutiami okresného a krajského súdu určený podľa zákona – a teda právo navrhovateľa podľa čl. 17 ods. 2 ústavy bolo rešpektované – alebo či sa tak nestalo a došlo k porušeniu tohto práva, pretože zákonu zodpovedá tvrdenie navrhovateľa (a v neposlednom rade aj vyjadrenie krajského súdu z 2. augusta 2000), že zvyšok trestu mal byť len 19 dní.

V týchto súvislostiach je významná prvá veta § 60 ods. 2 Trestného poriadku, podľa   ktorej   „Lehota   určená   podľa   týždňov,   mesiacov   alebo   rokov   sa   skončí uplynutím toho dňa, ktorý svojím pomenovaním alebo číselným označením zodpovedá dňu, v ktorom sa stala udalosť určujúca začiatok lehoty“.

Ako   už   bolo   uvedené,   začiatkom   12-mesačného   trestu   odňatia   slobody uloženého   navrhovateľovi   bol   3.   marec   1997.   Pokiaľ   by   nebolo   došlo k podmienečnému prepusteniu navrhovateľa z výkonu trestu, tento by bol v zmysle § 60   ods.   2   Trestného   poriadku   skončil   dňom   3.   marca   1998.   Keďže   k takémuto podmienečnému prepusteniu došlo dňom 12. februára 1998, do 3. marca 1998 zostal nevykonaný zvyšok trestu v trvaní 19 dní (mesiac február mal 28 dní v roku 1998).

Pokiaľ by okresný a krajský súd boli rozhodli o zvyšku trestu odňatia slobody a jeho   výkone   v trvaní   19   dní,   takéto   rozhodnutia   by   boli   v súlade   s Trestným poriadkom (§ 60 ods. 2) a teda by rešpektovali aj ústavné právo navrhovateľa podľa čl. 17 ods. 2 ústavy. Keďže sa však dôsledne Trestným poriadkom neriadili a použili výklad, ktorý v ňom oporu nemá, porušili označené právo navrhovateľa, lebo dva dni zvyšku trestu odňatia slobody naviac nemajú zákonnú, a teda ani ústavnú oporu.

Z práva   jedinca   podľa   čl.   17   ods.   2   ústavy   vyplýva,   že   pod   zákonom ustanoveným spôsobom pozbavenia osobnej slobody treba rozumieť aj taký postup a rozhodnutia súdov, ktorými rešpektujú ustanovenie § 60 ods. 2 Trestného poriadku o počítaní lehôt.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   preto   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva navrhovateľa podľa čl. 17 ods. 2 ústavy spôsobom uvedeným vo výroku tohto nálezu.

V.

Pokiaľ navrhovateľ žiadal, aby mu bola podľa čl. 46 ods. 3 ústavy uhradená škoda   vo   výške   150.000,-   Sk,   ktorá   bola   spôsobená   nezákonnými   rozhodnutiami okresného a krajského súdu, v tejto časti ústavný súd jeho podnetu nevyhovel.

Treba upozorniť, že navrhovateľ netvrdil, že by bolo došlo k porušeniu jeho práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, pričom naviac „Ústavný súd Slovenskej republiky nemá   právomoc   na   rozhodovanie   o nárokoch   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonnými postupmi alebo rozhodovaním iných štátnych orgánov“ (I. ÚS 6/94). Právomoc príslušných orgánov vyplýva zo zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym   úradným postupom.