znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 479/2015-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   oboch   zastúpených   advokátkou   Mgr.   MonikouDunčákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikyv konaní vedenom pod sp. zn. 1 M Cdo 16/2011 a jeho rozsudkom z 11. decembra 2013a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovatelia“),doplnená podaniami doručenými 4. apríla 2014, 7. apríla 2014, 9. apríla 2014, 2. júla 2014a 29. septembra 2014, ktorými namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 MCdo 16/2011 a jeho rozsudkom z 11. decembra 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

K doplneniam   sťažnosti   a príloh,   ktorými   sťažovatelia   viackrát   rozširovali   svojusťažnosť jednak o právne zdôvodnenie, ako aj o množstvo príloh (aj nepotrebných), ústavnýsúd dodáva, že to viedlo k väčšej neprehľadnosti sťažnosti ako takej. Naopak, rozhodnutia,s ktorými   sa   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   oboznámiť   (dovolaním   napadnutérozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj prvostupňové rozhodnutie), sťažovatelia k sťažnostinepriložili.

Ústavný súd napokon ustálil skutkový stav, ako aj samotné odôvodnenie sťažnostia zistil, že sťažovatelia, tak ako to vo svojej sťažnosti sami uvádzajú, podali 3. októbra 2013na   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   podnet   na   podanie   mimoriadnehodovolania podľa § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj,,OSP“) protirozsudku Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 C 1377/2001z 26. marca 2010 (ďalej   len „rozsudok okresného súdu z 26. marca 2010“) a rozsudkuKrajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   3   Co   155/2010zo 16. novembra   2010   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu   zo 16.   novembra   2010“)z dôvodu,   že   podľa   ich   názoru „prvostupňový,   ako   aj   odvolací   súd   nesprávne   právne posúdil začatie plynutia objektívnej premlčacej doby na vymáhanie peňažných nárokov žalobcov v 1. a 2. rade ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ voči žalovanému v 1. rade Mestu Košice z titulu nároku na náhradu škody, ako aj voči žalovaným v 2. až 7. rade rod. a spol. z titulu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, zaplatenie náhrady za zhodnotenie nehnuteľnosti a nesprávne právne posúdil zodpovednosť žalovaného v1. rade Mesta Košice za škodu, ktorá žalobcom v 1. a 2. rade vznikla.“.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal22. decembra 2011 na najvyššom súde v zmysle § 243f ods. 1 písm. c) OSP mimoriadnedovolanie   proti   právoplatnému   a vykonateľnému   rozsudku   okresného   súdu   z 26.   marca2010   a   rozsudku   krajského   súdu   zo   16.   novembra   2010,   ako   sťažovatelia   uvádzajú,„z dôvodu porušenia zákona § 107 OSP nesprávnym právnym posúdením otázky začatia plynutia   objektívnej   premlčacej   lehoty   vymáhaného   nároku   žalobcov   v 1.   a 2.   rade“,následkom čoho došlo k vydaniu nesprávneho rozhodnutia vo veci samej.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol, že existenciu vád konania uvedenýchv § 237 OSP, medzi ktoré patrí aj vada spočívajúca v tom, že postupom súdu sa účastníkovikonania   odňala   možnosť   konať   pred   súdom,   nezistil.   S uvedeným   však   sťažovatelianesúhlasia, keďže podľa ich názoru ,,nedostatok riadneho odôvodnenia prvostupňového a odvolacieho súdu absentuje pri otázke posúdenia zodpovednosti Mesta Košice za škodu, ktorá žalobcom v 1. a 2. rade vznikla, pri otázke posúdenia začatia plynutia objektívnej premlčacej   lehoty   na   uplatnenie   nároku   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   voči žalovaným v 2. až 7. rade a na uplatnenie nároku na náhradu škody voči žalovanému v 1. rade Mestu Košice a pri otázke posúdenia existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa pri rozhodnutí zaviazať žalobcov v 1. a 2. rade na zaplatenie náhrady trov právneho zastúpenia žalovaným v 2. až 7. rade vo výške 24.635,- EUR“.

Ako sťažovatelia ďalej v sťažnosti uvádzajú, najvyšší súd „posúdil začatie plynutia objektívnej   premlčacej   doby   na   uplatnenie   nároku   na   súde   na   zaplatenie   náhrady za zhodnotenie nehnuteľnosti titulom vydania bezdôvodného obohatenia zo strany žalobcov v   1.   a   2   rade   ako   oprávnených   držiteľov   nehnuteľnosti,   ktorý   dobromyseľne   nakladali s nehnuteľnou vecou, v rozpore s už existujúcou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozsudkom č. M Cdo 2/2001 zo dňa 26. 04. 2001, na ktorú žalobcovia v 1. a 2. rade opakovane poukazovali v priebehu prvostupňového konania, odvolacieho konania ako aj v podnete na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e a násl. Občianskeho súdneho poriadku, čím sa odklonil od ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá mu je známa z jeho rozhodovacej činnosti a napadnutý rozsudok oprel v prevažnej miere o judikatúru Českej republiky, pričom uvedený postup neodôvodnil“.Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu podľa sťažovateľov nemožno zistiť právnynázor najvyššieho súdu na otázku, „kedy začala plynúť objektívna premlčacia lehota na náhradu škody uplatnenej voči žalovanému v 1. rade Mestu Košice“.

Sťažovatelia ďalej v sťažnosti uvádzajú, že „investovali svoje peňažné prostriedky v značnej výške do stavebných prác a dodávok na predmetnej nehnuteľnosti na

, čím ju zhodnotili a tým sa žalovaní v 2. až 7. rade sa na úkor žalobcov obohatili, bezdôvodné obohatenie do dnešného dňa nevydali a žalovaný v 1. rade Mesto Košice žalobcom v 1. a 2. rade svojim konaním spôsobil škodu, lebo v rozhodnom období vykonávalo   oprávnenia   vlastníka   nehnuteľnosti   na ⬛⬛⬛⬛,   ktoré v skutočnosti nemalo a zavinilo, že žalobcovia v 1. a 2. rade investovali svoje peňažné prostriedky   do   nehnuteľnosti   na ⬛⬛⬛⬛ v   dobrej   viere,   že   si predmetné zrekonštruované nehnuteľnosti v budúcnosti v zmysle zákona č 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov od Mesta Košice odkúpia za úradne určenú cenu do svojho vlastníctva a teda v domnení, že investujú do svojho budúceho majetku a nie,   že   investujú   do   majetku   neznámych   osôb   trvale   žijúcich   mimo   územia   Slovenskej republiky, od ktorých je fakticky nemožné nútene vymôcť zaplatenie akejkoľvek pohľadávky, pokiaľ sa ju nerozhodnú zaplatiť dobrovoľne.“.

V doplnení   sťažnosti   zo   4.   apríla   2014   sťažovatelia   poukazujú   na   to,   že   listomz 5. októbra 2012 písomne žiadali, aby najvyšší súd v zmysle § 103 OSP preveril, či súsplnené podmienky konania, a to či účastníci (žalovaní v 2. až 7. rade) súdneho konania,ktoré bolo vedené na okresnom súde pod sp. zn. 15 C 1377/2001 a na krajskom súdepod sp. zn. 3 Co 155/2010, „majú k dnešnému dňu spôsobilosť mať práva a povinnosti, či nestratili spôsobilosť byť účastníkmi konania v dôsledku smrti“, a navrhli, aby najvyšší súdprostredníctvom   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   dožiadaním   zaslanýmzastupiteľskému úradu v Izraeli a USA preveril, či „nedošlo k úmrtiu žalovaných v 2. až 7. rade   alebo   k   zmene   adresy   ich   trvalého   pobytu   a   v   prípade   straty   spôsobilosti   byť účastníkom konania smrťou aby zistil údaje o dedičoch zomrelých účastníkov konania“.Uvedené žiadali sťažovatelia z dôvodu, že časť ich korešpondencie, ktorú zasielali na adresyuvedené v súdnych rozhodnutiach, sa vrátila s označením ako „adresát je neznámy“.Najvyšší   súd   sa   však   uvedeným   návrhom   na   preskúmanie   podmienok   súdnehokonania v zmysle §103 OSP nezaoberal a 11. decembra 2013 rozhodol vo veci podanéhomimoriadneho dovolania napadnutým rozsudkom, teda v čase, keď „žalovaný v 3. rade rod. ⬛⬛⬛⬛ a žalovaná v 5. rade ⬛⬛⬛⬛ rod. už nežili   a   nemali   procesnú   spôsobilosť   byť   účastníkmi   konania“, čo   sťažovatelia   zistiliv januári   2014   nahliadnutím   do   exekučného   spisu   okresného   súdu   v konaní   vedenompod sp. zn. 20 Er 981/2011, v ktorom sú od sťažovateľov vymáhané trovy konania v sume24 635 €.

Ďalej týmto doplnením sťažnosti sťažovatelia konkretizovali svoje námietky protirozsudku najvyššieho súdu o „arbitrálnosť (svojvôľu) v dôkaznom a rozhodovacom procese a   odklon   od   ustálenej   judikatúry   bez   toho,   aby   boli   dostatočne   odôvodnené   dôvody na základe ktorých Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol stabilizovaný výklad daný v judikatúre   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   číslo   judikátu:   106/2003   (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. Apríla 2001, sp. zn. MCdo 2/1), podľa ktorého výšku nárokov oprávneného držiteľa na náhradu nákladov, ktoré oprávnene vynaložil na vec počas oprávnenej držby, nemožno určiť skôr, ako dôjde k vráteniu veci vlastníkovi. Počiatok plynutia premlčacej doby na náhradu nákladov, ktoré oprávnený držiteľ účelne vynaložil na nehnuteľnú vec počas oprávnenej držby, začína v deň po vydaní predmetu držby jeho vlastníkovi.“.

Ďalej   sťažovatelia   namietajú,   že   doterajší   predpojatý   formalizmus   zo   stranynajvyššieho súdu v konaní o mimoriadnom dovolaní, ako aj v súdnych konania, ktoré mupredchádzali na okresnom súde a krajskom súde, „mal za následok nevymožiteľnosť práva žalobcov v 1. a 2. rade ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ ako súhrnu zákonných a faktických možností na dosiahnutie uplatneného právneho nároku, čim došlo k porušeniu práva sťažovateľov... zakotveného v Článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Podľa sťažovateľov okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 1377/2001v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti v danom prípade zaviazal sťažovateľovzaplatiť   žalovaným   v   2.   až   7.   rade   náhradu   trov   konania   v sume   24 635   €,   ktoré   súv súčasnosti   vymáhané   v   exekučnom   konaní   vedenom   na   Exekútorskom   úrade   KošiceJUDr. Ľuboša Sidorjáka pod sp. zn. Ex 219/2011, a z úradnej moci neskúmal v danomprípade   existujúce   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   v   zmysle   §   150   OSP   na   to,   abyžalovaným v 2. až 7. rade náhradu trov súdneho konania voči sťažovateľom nepriznal.Taktiež existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 150 OSP sa nezaoberalz   úradnej moci ani odvolací krajský súd a ani najvyšší súd v konaní   o mimoriadnomdovolaní pri skúmaní procesných vád predchádzajúceho konania vedeného na okresnomsúde   a   krajskom   súde,   „ktorými   sa   mal   zaoberať   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky obligatórne bez ohľadu na rozsah a dôvody podaného mimoriadneho dovolania“.

V ďalšom doplnení sťažnosti z 9. apríla 2014 sťažovatelia poukazujú na to, že imvznikol nárok na „zaplatenie peňažnej náhrady za vykonané stavebné práce a dodávky, ktorými   zrekonštruovali   a   zhodnotili   nehnuteľnosť   na ⬛⬛⬛⬛. Žalovaný v 2. až 7. rade sa na úkor sťažovateľov obohatili tým, že sa ich majetok zväčšil a Mesto   Košice   sa   bezdôvodne   obohatilo,   tým,   že   sa   jeho   majetok   nezmenšil,   tým   že sťažovatelia plnili za Mesto Košice, čo podľa zákona č. 138/1991 Zb. majetku obcí malo plniť samo Mesto Košice a to predmetnú nehnuteľnosť zveľaďovať, chrániť a zhodnocovať... Predmetná nehnuteľnosť... bola delimitovaná z Bytového hospodárstva š. p. na Mesto Košice na základe delimitačného protokolu č. 130 zo dňa 4. 11. 1992, ktorý deklaroval prechod majetkových práv na Mesto Košice a Mesto Košice nadobudlo do svojho majetku predmetnú nehnuteľnosť dňom účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí.

Žalovaný v 2. až 7. rade ⬛⬛⬛⬛ rod. a spol. ako aj Mesto Košice prvý krát podali návrh na zápis do listu vlastníctva boli do listov vlastníctva ako vlastníci nehnuteľností zapísaný až v roku 1997...

Predmetná nehnuteľnosť... bola zverená ako národný majetok do správy Domovej správe ⬛⬛⬛⬛ ako   celok   na   základe   Rozhodnutia   Finančného   odboru   rady Mestského národného výboru v Košiciach zn. ev. záz. 2649/C z 21. apríla 1960, ktorým rozhodnutím bolo ustálené, že predmetná nehnuteľnosť je vlastníctvom československého štátu   s   odôvodnením,   že   vlastníkom   predmetnej   nehnuteľnosti   boli   osoby   židovského pôvodu, majetok ktorých podľa noriem maďarského štátu prešiel na maďarský štát v roku 1944, pričom tento majetok sa stal podľa ust. DPR 108/45 Zb. konfiškátom – majetkom Čsl. štátu a podľa ust. 353/52 U. v. v správe tun. MsNV, pričom pozemnoknižné usporiadanie tohto majetku prevedené nebolo a ani v zákonitej lehote nebol podaný reštitučný návrh. Vzhľadom   na   vzniknutý   právny   ako   aj   faktický   stav   týkajúci   sa   predmetnej nehnuteľnosti... od roku 1944, jej zverenie do Domovej správy ⬛⬛⬛⬛ v roku 1960, vzhľadom na to, že dekrét prezidenta republiky č. 108/1945 Zb. doteraz zrušený nebol a žalovaný v 2. až 7. rade ⬛⬛⬛⬛ rod. a spol. nepožiadali o vydanie nehnuteľnosti v reštitučnom konaní a návrh na zápis do listu vlastníctva podali až v roku 1997   a   vzhľadom   na   zákonnú   úpravu   prechodu   majetkových   práv   štátu   k   predmetnej nehnuteľnosti na Mesto Košice danej č. zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, právne postavenie sťažovateľov ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ vzniknuté na základe Zmluvy   o   budúcej   zmluve   č.   23/94   zo   dňa   22.   6.   1994,   Dodatku   zo   dňa   19.   4.   1996 a Nájomnej zmluvy č. 1232 zo dňa 4. 9. 1996 v uvedenom prípade malo byť posúdené ako právne   postavenie   oprávnených   držiteľov   v   súlade   s   výkladom   daným   v   judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky číslo judikátu: 106/2003 (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. Apríla 2001, sp. zn. MCdo2/1), podľa ktorého výšku nárokov oprávneného   držiteľa   na   náhradu   nákladov,   ktoré   oprávnene   vynaložil   na   vec   počas oprávnenej držby, nemožno určiť skôr, ako dôjde k vráteniu veci vlastníkovi. Počiatok plynutia premlčacej doby na náhradu nákladov, ktoré oprávnený držiteľ účelne vynaložil na nehnuteľnú   vec   počas   oprávnenej   držby,   začína   v deň   po   vydaní   predmetu   držby   jeho vlastníkovi a začiatok plynutia premlčacej lehoty, kedy sťažovatelia a ⬛⬛⬛⬛ právo mohli vykonať prvý raz a kedy sa ich pohľadávka stala splatnou mal byť určený až prvým dňom po vydaní nehnuteľnosti na právnej   zástupkyni   žalovaných   v   2.   až   7.   rade ⬛⬛⬛⬛ rod. a   spol. zo strany Bytového podniku mesta Košice ako správcu zvereného bytového fondu Mesta Košice na základe Protokolu o odovzdaní nehnuteľnosti zo dňa 1. 4. 2000.“.

Sťažovatelia   preto   na   základe   uvedeného   navrhujú,   aby   ústavný   súd   nálezomvyslovil:

1.   Základné   právo   sťažovateľa   v   1.   rade ⬛⬛⬛⬛ a   sťažovateľa v 2. rade ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa Článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   konaní   vedenom   na   Najvyššom   súde   Slovenskej republiky pod sp. zn. 1M Cdo 16/2011... o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn. 15C/1377/2001 zo dňa 26. 03. 2010 a rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/155/2010 zo dňa 16. 11. 2010, porušené bolo.

2. Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1M Cdo 16/2011 zo dňa 11. 12. 2013 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľom v 1. a 2. rade priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 €...

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľov v 1. a 2. rade Mgr. Moniky Dunčákovej advokátky náhradu trov konania...“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľaa zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavneneopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavneneopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej mocia základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pre predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, tiež I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkomnajvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom čine, z ktorého je obvinený.

Napadnutým rozsudkom najvyšší súd v právnej veci sťažovateľov proti mestu Košice(žalovaný   v 1.   rade)   a ďalším   šiestim   žalovaným   (v   2.   až   7.   rade)   o   zaplatenie   sumy43 027,02   €   s   príslušenstvom   zamietol   mimoriadne   dovolanie   generálneho   prokurátorapodané proti rozsudku krajského súdu zo 16. novembra 2010 a rozsudku okresného súduz 26.   marca   2010   a náhradu   trov   konania   o mimoriadnom   dovolaní   žalovaným   v 2.   až7. rade nepriznal.

Najvyšší   súd po   zistení,   že   tento   opravný   prostriedok   podal   včas   generálny prokurátor (§ 243g OSP) na základe podnetu žalobcov (§ 243e ods. 1 a 2 OSP), bez nariadenia dovolacieho   pojednávania   (§   243i ods.   2 v   spojení   s § 243a   ods. 1   OSP) preskúmal vec a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie nie je dôvodné.

Ďalej najvyšší súd uviedol, že v zmysle § 243f ods. 1 OSP môže byť mimoriadne dovolanie podané z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 OSP, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší   súd   taktiež   uviedol,   že „Dovolací   súd   je   viazaný   nielen   rozsahom mimoriadneho   dovolania,   ale   aj   dôvodmi   uplatnenými   v   mimoriadnom   dovolaní. Obligatórne (§ 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 OSP) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými § 237 OSP a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vady konania uvedené v ustanovení § 237 OSP (prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka, prekážka veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípadne nedostatok návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo   prípad   rozhodovania   vylúčeným   sudcom   či   súdom   nesprávne   obsadeným)   neboli generálnym prokurátorom namietané a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.“.

V odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu sa ďalej uvádza že „Inou vadou konania, na   ktorú   musí   dovolací   súd   prihliadnuť   aj   vtedy,   ak   nie   je   v   mimoriadnom   dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.   nezakladá   zmätočnosť   rozhodnutia.   Jej   dôsledkom   je   vecná   nesprávnosť,   ktorej základom   je   porušenie   procesných   ustanovení   upravujúcich   postup   súdu   v   občianskom súdnom konaní. Ani takáto vada však dovolacím súdom v konaní zistená nebola.

Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní uplatnil dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p., t.j. nesprávne právne posúdenie veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.“.

Ďalej najvyšší súd uviedol, že „V prejednávanej veci bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že žalobcovia na základe zmluvy o budúcej zmluve uzavretej 22. júna 1994 s Mestskou časťou Košice-Staré Mesto, mylne sa domnievajúc, že vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti je žalovaný 1/, túto nehnuteľnosť na vlastné náklady zrekonštruovali, a to bez vedomia a súhlasu jej skutočných vlastníkov – žalovaných 2/ až 7/. Súdy nižších stupňov preto   správne   uzavreli,   že   žalobcovia   vynaložením   investícií   na   uvedenú   nehnuteľnosť poskytli žalovaným 2/ až 7/ plnenie bez právneho dôvodu, ktoré zakladá ich bezdôvodné obohatenie. S touto právnou kvalifikáciou žalobcami uplatneného nároku sa stotožnil aj generálny prokurátor, nesúhlasil však so závermi súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu o premlčaní práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia v dôsledku uplynutia objektívnej premlčacej doby.

Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa   §   107   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   právo   na   vydanie   plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného   obohatenia   premlčí   za   tri   roky,   a   ak   ide   o   úmyselné   bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

Podľa § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto deň v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň.

Podľa   §   122   ods.   3   Občianskeho   zákonníka   ak   posledný   deň   lehoty   pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň. V prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia zákon ustanovuje dvojročnú   subjektívnu   a   trojročnú,   resp.   desaťročnú   objektívnu   premlčaciu   dobu.   Ich vzájomný vzťah je taký, že pokiaľ skončí plynutie jednej z nich a dôjde k vzneseniu námietky premlčania,   premlčané   právo   nemožno   oprávnenému   priznať.   Pre   začiatok   plynutia subjektívnej   premlčacej   doby   je   rozhodujúci   deň,   keď   sa   oprávnený   dozvie,   že   došlo k bezdôvodnému   obohateniu   a   kto   sa   na   jeho   úkor   bezdôvodne   obohatil.   Objektívna premlčacia doba začína plynúť od okamihu, keď k bezdôvodnému obohateniu skutočne (fakticky) došlo. Súdna prax v tejto spojitosti už dávnejšie dovodila, že začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je nezávislý od akejkoľvek subjektívnej vedomosti oprávneného o bezdôvodnom obohatení a viaže sa len na jedinú rozhodujúcu okolnosť, ktorou je vznik bezdôvodného obohatenia (k tomu porovnaj R 25/1986). Názor, že plynutie objektívnej premlčacej   doby   je   upravené   bez   akejkoľvek   závislosti   na   subjektívnej   vedomosti oprávneného o bezdôvodnom obohatení získanom na jeho úkor, sa naďalej uplatňuje aj v súčasnej   rozhodovacej   činnosti   súdov   (porovnaj   napr.   rozsudok   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky z 25. marca 2013 sp. zn. 1 Cdo 67/2011 alebo rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 11. decembra 2008 sp. zn. 33 Odo 1136/2006). Rovnaký prístup sa prezentuje aj v teórii (porovnaj Imrich Fekete, Občiansky zákonník 1. Veľký komentár, Bratislava: Eurokódex 2011, str. 515 – 516; Jiří Švestka, Jiří Spáčil, Marta Škárová, Milan Hulmák a kolektív, Občanský zákoník I. Komentář, C. H. Beck, Praha 2008, 1. vydanie, str. 554; Josef Vaněk, Neoprávnený majetkový prospech, Bratislava 1989, str. 169 – 172). Pokiaľ   generálny   prokurátor   v   mimoriadnom   dovolaní   tvrdil,   že   na   začatie   plynutia objektívnej premlčacej doby je nevyhnutný aj ďalší predpoklad, a to existencia povinnej osoby, voči ktorej sa oprávnený môže domáhať vydania bezdôvodného obohatenia (zrejme v zmysle vedomosti oprávneného o povinnej osobe), s týmto jeho názorom sa nemožno stotožniť, nakoľko plynutie tejto premlčacej doby podmieňuje okolnosťou, ktorej splnenie zákon nevyžaduje. Z podaného výkladu je tak zjavné, že objektívna premlčacia doba môže uplynúť a z tohto dôvodu sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia môže premlčať bez toho, že by sa oprávnený o bezdôvodnom obohatení alebo obohatenom subjekte vôbec dozvedel, t. j. aj keby subjektívna premlčacia doba (s ktorou vlastne generálny prokurátor plynutie objektívnej premlčacej doby nesprávne spája) ani plynúť nezačala.

Medzi rôznymi triedeniami rozsudkov patrí aj rozdelenie rozsudkov na deklaratórne a konštitutívne. Deklaratórne rozhodnutie sa o spornom hmotnoprávnom vzťahu záväzne vyslovuje, avšak bez toho, aby tento (už jestvujúci) vzťah menilo. Konštitutívne rozhodnutia sú ale priamo dôvodom vzniku, zmeny nebo zániku hmotnoprávnych vzťahov. Deklaratórne rozhodnutia   teda   zostávajú   svojou   povahou   skutočnosťou   len   procesnou,   vytvárajúcou procesné vzťahy založené záväzným výrokom súdu o hmotných subjektívnych právach, ktoré jestvovali už pred vydaním rozhodnutí a ktoré majú teda účinky ex tunc. Deklaratórny rozsudok   nemá   preto   vplyv   na   existenciu   hmotnoprávnych   vzťahov   medzi   účastníkmi konania (k tomu porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 22. februára 2012   sp.   zn.   28   Cdo   208/2012).   Rozsudky   vydané   vo   veci   vedenej   na   Okresnom   súde Košice I   pod   sp.   zn.   23C   533/97,   právoplatné   27.   júla   1999,   resp.   23.   októbra   1999, s ktorými generálny prokurátor spájal názor o začatí plynutia objektívnej premlčacej doby, tvrdiac, že objektívna premlčacia doba mohla začať plynúť najskôr 27. júla 1999, majú povahu   deklaratórneho   rozsudku,   t.   j.   iba   potvrdzujú   už   jestvujúce   hmotné   práva, nekonštituuje sa nimi žiadny nový právny stav a nie je daný dôvod od nich počítať začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Všeobecne platí, že bezdôvodné obohatenie získané plnením bez právneho dôvodu (ale   právny   dôvod   nejestvoval   od   počiatku)   vzniká   už   samotným   poskytnutím   plnenia. V prípade, že plnenie spočívalo v investíciách do cudzej nehnuteľnosti, vzniká vlastníkovi nehnuteľnosti   bezdôvodné   obohatenie   v   okamihu,   keď   došlo   k   zhodnoteniu   tejto nehnuteľnosti   (k   tomu   porovnaj   napr.   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky z 29. januára 2003 sp. zn. 25 Cdo 355/2001) a od tohto okamihu začína plynúť aj objektívna premlčacia doba v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Dovolací súd preto súhlasí s názorom súdov obidvoch nižších stupňov, ktoré v posudzovanej veci začiatok plynutia tejto   premlčacej   doby   odvíjali   od   okamihu   ukončenia   rekonštrukčných   prác   žalobcami na predmetnej nehnuteľnosti, ku ktorému podľa výsledkov vykonaného dokazovania došlo najneskôr 4. septembra 1996. Pretože posledný deň trojročnej objektívnej premlčacej doby pripadol na sobotu 4. septembra 1999, jej posledným dňom bol napokon až pondelok 6. septembra 1999. Žalobcovia uplatnili svoje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia na súde až 12. novembra 2001, teda viac ako dva roky po uplynutí tejto doby. So zreteľom na to, že žalovaní 2/ až 7/ už v konaní pred súdom prvého stupňa právne relevantným spôsobom vzniesli námietku premlčania, dovolací súd považuje za správny aj záver nižších súdov, že v danej situácii nebolo možné žalobcom premlčané právo priznať (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka).“.

Z uvedených dôvodov sa najvyšší súd nestotožnil s argumentáciou mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, podľa ktorej „napadnuté rozhodnutia súdov nižších stupňov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.) v otázke začatia plynutia trojročnej objektívnej premlčacej doby u práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka“, a keďže v konaní neboli zistené ani vady v zmysle § 243f ods. 1 písm. a) a b) OSP, mimoriadne dovolanie zamietol (§ 243i ods. 2 v spojení s § 243b ods. 1 OSP).

V súvislosti s námietkami   sťažovateľov proti napadnutému   rozsudku   najvyššiehosúdu ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorejvo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   animimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadneoprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   privýklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, čiv konaní   pred   všeobecným   súdom   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkovéa právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ichkonanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavnéhohľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenieniektorého   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,III. ÚS 180/02).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   právneho   predpisu   všeobecnýmsúdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od zneniapríslušných   ustanovení   právneho   predpisu,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

V   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   sa   ústavný   súd   zaoberal   otázkou,či sťažovateľmi   namietaný   postup   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.1 M Cdo 16/2011 pri prerokovaní mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora a jehonapadnutý   rozsudok   opodstatňujú   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vo   vzťahuk sťažovateľmi formulovanej požiadavke na ochranu ústavnosti v rozsahu ich označenýchpráv podľa ústavy a dohovoru.

Podľa § 243f ods. 1 písm. a), b) a c) OSP mimoriadnym dovolaním možno napadnúťprávoplatné   rozhodnutie   súdu   za   podmienok   uvedených   v   §   243e,   ak   v   konaní   došlok vadám   uvedeným   v   §   237   OSP,   ak   konanie   je   postihnuté   inou   vadou,   ktorá   malaza následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ak rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnomposúdení   veci.   Nesprávne   právne   posúdenie   predstavuje   omyl   súdu   pri   aplikácii   právana zistený skutkový stav, ku ktorému dochádza tak, že súd použije iný právny predpis, akomal použiť, alebo súd aplikuje správny právny predpis, avšak ho nesprávne vyloží. Právnyzáver sa môže týkať bezprostredne predmetu konania, ale aj posúdenia predbežnej otázky,dôkazného bremena, viazanosti súdu rozhodnutím iného orgánu a pod.

Sťažovatelia v sťažnosti v podstate namietajú:

-   z napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   nie   je   možné   zistiť   právny   názornajvyššieho súdu na otázku, kedy začala plynúť objektívna premlčacia lehota na náhraduškody uplatnenej proti mestu Košice ako žalovanému v 1. rade,

-   najvyšší   súd   sa   nezaoberal   existenciou   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľav zmysle § 150 OSP na strane sťažovateľov vo vzťahu k priznaniu trov konania úspešnýmžalobcom v 2. až 7. rade,

- najvyšší súd síce skonštatoval, že nezistil vadu spočívajúcu v tom, že postupomsúdu   sa   účastníkovi   konania   odňala   možnosť   konať   pred   súdom,   avšak   nedostatočnéodôvodnenie   rozhodnutí   prvostupňového   aj   odvolacieho   súdu   považujú   sťažovateliaza skutočnosť, ktorá mala za následok odňatie možnosti konať pred súdom,

-   najvyšší   súd   sa   nezaoberal   návrhom   sťažovateľov   na   preskúmanie   podmienokkonania v zmysle § 103 OSP, a to či účastníci súdneho konania mali v čase rozhodovaniadovolacieho súdu spôsobilosť mať práva a povinnosti.

Vo vzťahu k prvej a druhej námietke sťažovateľov ústavný súd poukazuje na to, ženajvyšší súd podrobne preskúmal mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora podanév právnej veci sťažovateľov, ktoré bolo odôvodnené § 243f ods. 1 písm. c) OSP – t. j.nesprávnym právnym posúdením veci, a to v súvislosti s uplynutím objektívnej premlčacejdoby iba vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaných v 2. až 7. rade (a nieaj k náhrade škody zo strany mesta Košice ako žalovaného v 1. rade).

Taktiež generálny prokurátor v podanom mimoriadnom dovolaní ani len okrajovonepoukázal na aspekt uplatnenia § 150 ods. 1 OSP pri priznaní trov konania úspešnýmžalovaným.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pripomína,   že   predpoklady   na   podaniemimoriadneho dovolania sú upravené v § 243e a nasl. OSP. Z týchto ustanovení možno bezakýchkoľvek   pochybností   vyvodiť,   že   ide   o   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktoréhovyužitie patrí iba generálnemu prokurátorovi. Citovaná právna norma neukladá povinnosť(nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Voľná úvaha generálneho prokurátorao tom, či podá alebo nepodá mimoriadne dovolanie, je vylúčená iba v prípade, že zistí, žezákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú splnené. Preto ak generálnyprokurátor odôvodnil podanie mimoriadneho dovolania iba vo vzťahu k už uvedenému,považoval podnet sťažovateľov za taký, ktorý spĺňa podmienky iba v tejto časti.

Vo vzťahu k štvrtej námietke sťažovateľov, ktorí považovali odôvodnenie krajskéhosúdu za nedostatočné a arbitrárne a zastávali názor, že im týmto postupom krajského súdubola odňatá možnosť konať pre súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) OSP, a preto malnajvyšší   súd   na   túto   skutočnosť   prihliadnuť   obligatórne,   ústavný   súd   uvádza,   žez ustanovenia § 242 ods. 1 a § 243i ods. 2 OSP vyplýva, že dovolací súd je viazanýrozsahom mimoriadneho dovolania, ako aj uplatneným dovolacím dôvodom vrátane jehoobsahového vymedzenia. Obligatórne sa zaoberá len vadami konania uvedenými v § 237OSP a inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom nauvedenú   zákonnú   povinnosť   dovolací   súd   predovšetkým   skúmal,   či   v   konaní   nedošlok takýmto   vadám.   Tieto   vady   konania   neboli   dovolateľom   namietané   a   ich   existenciunezistil ani dovolací súd.

S uvedeným   súhlasí   aj   ústavný   súd,   ktorý   v tejto   súvislosti   poukazujena odôvodnenie rozsudku krajského súdu zo 16. novembra 2010, v ktorom sa vo vzťahuk otázke   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   žalovaným   v 1.   rade   uvádza: „Základným predpokladom zodpovednosti za škodu vo všeobecnosti je porušenie právnej povinnosti. Touto sa rozumie buď povinnosť zákonná alebo zmluvná. Je zrejmé, že medzi žalobcom v I. rade a žalovaným v 1. rade nedošlo k uzavretiu Zmluvy o budúcej zmluve č. 23/94 zo dňa 22. 6. 1994, lebo táto bola uzavretá medzi Mestskou časťou Košice-Staré mesto ako budúcim prenajímateľom a žalobcom v 1. rade ako budúcim nájomcom, v ktorej zmluve sa Mestská časť zaviazala uzavrieť so žalobcom v 1. rade zmluvu o nájme bytu na I. poschodí, na   Moyzesovej   ulici   č.   56   v   Košiciach   po   zrekonštruovaní   pridelených   priestorov nespôsobilých na bývame (dva dvojizbové byte) s prísl. na vlastné náklady podľa stavebno- technického posúdenia vydaného oddelením výstavby MU Košice Staré mesto v termíne do 31. 8. 1995. Mestská časť sa v čl. 4 zmluvy zaviazala po vydaní kolaudačného rozhodnutia OBUŽP uzavrieť so žalobcom zmluvu o nájme predmetného bytu a do 15 dní po vydaní kolaudačného rozhodnutia s tým, že záväzok uzavrieť zmluvu o nájme zaniká v prípade nerealizovania stavebných úprav podľa stavebno-technického posúdenia v určenom termíne a rozsahu. Podľa § 35 Štatútu Mesta Košice Mestské časti, ktoré prevzali domový a bytový fond v zastúpení vlastníka alebo prenajímateľa vykonávajú všetky pôsobnosti v zmysle § 685 až 720 Občianskeho zákonníka. V zmysle § 26 Štatútu mesta platného v rozhodnom období malo   Mesto   Košice   viesť   riadnu   evidenciu   o   svojom   majetku,   majetkových   právach a záväzkoch   a   pri   vedení   účtovnej   evidencie   rozlišovať   medzi   vlastníctvom   veci a majetkovými a inými právami k veciam. Z vykonaného dokazovania v konaní je zrejmé, že Mesto Košice riadnu účtovnú evidenciu o svojom majetku, majetkových a iných právach a záväzkoch   v   rozhodnom   období   neviedlo   aj   keď   zo   strany   3   Protokolu   o   prechode vlastníctva   nehnuteľného   majetku,   majetkových   práv   a   záväzkov   v   zmysle   zákona   SNR č. 138/1991 Zb. o majetku obcí uzavretého dňa 4. 11. 1992 medzi odovzdávajúcim Bytovým hospodárstvom š.p. a preberajúcim Mesto Košice, ktorý sa nachádza na č. l. 26 spisu Okresného súdu Košice I č. k. 23C/553/97 vo veci ⬛⬛⬛⬛ a spol. proti Mestu Košice, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorý spis bol pripojený ako dôkaz k tejto veci, vyplýva, že nehnuteľnosť na ⬛⬛⬛⬛ bola Mestu Košice odovzdaná medzi odovzdávanými majetkovými právami a záväzkami, teda k pochybeniu došlo ešte pri preberaní vlastníctva nehnuteľného majetku podľa Zákona o majetku obcí, zákona SNR č. 138/1991 Zb.. Odvolací súd sa však stotožňuje so skutkovými závermi súdu prvého stupňa, že z vykonaného dokazovania nemožno nijako vyvodiť, že Mestská časť Košice-Staré mesto ani Mesto Košice uviedlo týmto žalobcov do omylu a dokonca úmyselne, ako to tvrdili žalobcovia v konaní, nakoľko žalovaný v 1. rade Mesto Košice samo mylne zastávalo názor, že nehnuteľnosť prešla do jeho vlastníctva na základe zákona o obecnom zriadení.

Podľa § 415 OZ je každý povinný zachovávať vždy taký stupeň pozornosti, ktorý možno   po   ňom   vzhľadom   na   konkrétnu   časovú   a   miestnu   situáciu   rozumne   požadovať a ktorý je objektívne spôsobilý zabrániť vzniku škôd aj na majetku. Pre splnenie podmienky zodpovednosti   je   ľahostajné,   či   škoda   bola   spôsobená   úmyselne   alebo   z   nedbanlivosti. Úmyselné zavinenie ako kvalifikovanú formu zavinenia musí však preukázať poškodený. Prezumpcia platí len pre zavinenie, nie však pre špeciálne zavinenie úmyselné. Žalobcovia v 1.   a   2.   rade   v   konaní   nepreukázali   úmyselné   zavinenie   zo   strany   žalobcu   v   1.   rade vo forme   úmyslu,   či   už   priameho   alebo   nepriameho.   Vzhľadom   na   vznesenú   námietku premlčania   zo   strany   žalovaného   v   1.   rade   dospel   súd   prvého   stupňa   k   správnemu právnemu záveru, že právo na náhradu škody sa v súlade s ust. § 106 ods. 2 OZ premlčalo v trojročnej premlčacej dobe a preto tento nárok proti žalovanému v 1. rade nie je možné vzhľadom na úspešne vznesenú námietku premlčania priznať.“

Ďalej krajský súd vo svojom rozsudku zo 16. novembra 2010 vo vzťahu k nárokusťažovateľov na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovaným v 2. až 7. rade zaujalstanovisko, v ktorom sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa,že tento nárok je premlčaný v dôsledku uplynutia trojročnej objektívnej premlčacej doby,a ďalej k oprávnenosti držby uviedol, že „odvolacia námietka žalobcov, že súd mal pre svoje rozhodnutia aplikovať § 130 ods. 3 v spojení s ust. § 101 Obč. zákonníka neobstojí. § 130   ods.   3   Obč.   zákonníka   síce   výslovne   ustanovuje,   že   oprávnený   držiteľ   má   voči vlastníkovi nárok na náhradu nákladov, ktoré účelne vynaložil na vec po dobu oprávnenej držby   a   to   v   rozsahu   zodpovedajúcom   zhodnoteniu   veci   ku   dňu   jej   vrátenia,   pričom trojročná premlčacia doba podľa odvolateľov začne plynúť odo dňa vrátenia nehnuteľnosti. Žalobcov v 1. a 2. rade nie je možné považovať za oprávnených držiteľov v súlade s ust. § 130 ods. 1 a ust. § 129 ods. 1 Obč. zákonníka v rozhodnom období. Podľa ust. § 129 ods. 1 Obč. zákonníka držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou, alebo kto vykonáva právo pre seba. Držiteľom je teda osoba, ktorá vec fakticky ovláda a nakladá s ňou ako s vlastnou. Podľa ust. § 130 ods. 1 Obč. zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky   okolnosti   dobromyseľný   o   tom,   že   mu   vec   alebo   právo   patrí,   je   držiteľom oprávnený. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Oprávnená držba je teda faktické ovládanie vecí, alebo vykonávanie práva späté s vôľou nakladať s nimi ako so svojimi   v   dobrej   viere,   že   držiteľovi   veci   alebo   vykonávateľovi   práva   patria. Pri oprávnenej držbe musia byť splnené nasledovné náležitosti:

a/ faktické ovládanie veci alebo vykonávanie práva, b/ vôľa nakladať s vecou alebo s právom ako so svojimi, to znamená správať sa k veci tak, akoby držiteľovi vlastnícky patrila,

c/ dobrá viera, že mu vec alebo vykonávané práva patria, pričom skutočnosť, či držiteľ veci alebo vykonávateľ práva je dobromyseľný, alebo nedobromyseľný treba vždy hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska.

Z vyššie citovaných ustanovení Obč. zákonníka nesporne vyplýva, že žalobcovia sa nemohli ani subjektívne považovať za oprávnených držiteľov bytu č. 10 nachádzajúceho sa na   I.   nadzemnom   podlaží   na ⬛⬛⬛⬛ a   prízemným   priestorom   sušiarne, práčovne a komory. Zmluva o budúcej zmluve č. 23/94 zo dňa 22. 6. 1994 uzavretá medzi Mestskou časťou Košice-Staré mesto a žalobcom v 1. rade zaväzovala Mestskú časť Košice- Staré mesto uzavrieť so žalobcom zmluvu o nájme predmetného bytu, ktorá aj bola uzavretá dňa 3. 9. 1996.

Žalobcovia podľa zmluvy o nájme zo dňa 3. 9. 1996 iba nájomcami predmetného bytu na I. poschodí pozostávajúce z 3 izieb a príslušenstva a príslušenstva bytu, kúpeľne, WC, pivnice, sušiarne, práčovne a komory. Nájomca bytu je len detentorom a nemožno ho stotožňovať s držiteľom.“.

Krajský súd sa však nestotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa v tom smere,že žalovaní v 2. až 7. rade už neboli pasívne vecne hmotnoprávne legitimovaní v časerozhodnutia vo veci, pokiaľ ide o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu, žepredmetný   byt   bol   odpredaný ⬛⬛⬛⬛ a   následne ⬛⬛⬛⬛, „naopak, povinnosť žalovaných v 2. až 7. rade vydať žalobcom v 1. a 2. rade bezdôvodné obohatenie, pokiaľ by nárok nebol premlčaný, získaný tým, že zhodnotili nehnuteľnosť v ich vlastníctve, ktorú následne žalovaní v 2. až 7. rade predali, neprešla s prechodom vlastníckeho práva na ďalších kupujúcich, teda žalovaní v 2. až 7. rade sú pasívne hmotnoprávne legitimovaní v tomto konaní“.

V závere   rozsudku   zo   16.   novembra   2010   krajský   súd   uviedol,   že „Vzhľadom na úspešne vznesenú námietku premlčania a na skutočnosť,   že premlčané právo nie je možné   pri   úspešne   vznesenej   námietke   premlčania   priznať,   už   zostalo   právne bezvýznamným posudzovať otázku, či môže byť vyhovené žalobe o plnenie, ak žalobcovia žalujú spoločne a nerozdielne žalovaného v 1. rade z titulu náhrady škody a zároveň z titulu bezdôvodného obohatenia žalovaných v 2. až 7. rade.“.

Krajský súd ako súd odvolací preto v súlade s § 219 ods. 1 OSP rozsudok súduprvého stupňa ako vecne správny potvrdil a „v celom rozsahu stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o premlčanie uplatneného nároku žalobcov ako voči žalovanému v 1. rade, tak i voči žalovaným v 2. až 7. rade“.

Predmetné   rozhodnutie   krajského   súdu   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdudostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklada závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikáciapríslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretímich podstaty a zmyslu. Preto vyhodnotenie najvyššieho súdu, že vady konania podľa § 237OSP neexistujú, považuje ústavný súd v okolnostiach preskúmavanej veci za zodpovedajúcestavu veci.

Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňujú, nepostačujesama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutéhorozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97)rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesnýmúspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovýma právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojejjudikatúry   považuje   ústavný   súd   za   protiústavné   aj   arbitrárne   tie   rozhodnutia,   ktorýchodôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľomna preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   najvyšší   súd   sanámietkami   uvedenými   v   mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora   podanomna podnet   sťažovateľov   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   plne   postačuje   na   konštatovanie,   žegenerálny   prokurátor,   teda   aj   sťažovatelia   v   tomto   konaní   dostali   odpoveď   na   všetkypodstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súdnemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktorémajú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základrozhodnutia.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,I. ÚS   117/05).   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   saspochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majúoporu v konaní pred všeobecnými súdmi vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd v závere zdôrazňuje, že dôvody napadnutého rozsudku najvyššieho súdusú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce   zo   skutkových   okolností   prípadua relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle,nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav,k čomu   najvyšší   súd   dospel   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupova hodnotení, ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne   ajI. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšouopravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného je   ústavný súd toho názoru, že niet   žiadnej spojitosti(príčinnej súvislosti) medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietanýmporušením   základného   práva   sťažovateľov   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   S   prihliadnutímna odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj   s   poukazom   na   to,   že   obsahomzákladného   práva   na   súdnu   ochranu   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnymnázorom   účastníka súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní   (obdobnenapr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavnýsúd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti.

K   tomu   ústavný   súd   tiež   poznamenáva,   že   vzhľadom   na   kritériá   vyplývajúcez judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. A. B. v. Slovenská republika,rozsudok zo 4. 3. 2003, § 46 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru) označený čl. 6 ods. 1dohovoru nie je v danom kontexte (civilnom aspekte) ani aplikovateľný na toto konanieo mimoriadnom dovolaní, ktoré podal generálny prokurátor podľa štvrtej hlavy štvrtej častiObčianskeho súdneho poriadku (§ 243e až § 243j).

Toto konanie treba odlišovať od konania o dovolaní podľa tretej hlavy štvrtej častiObčianskeho súdneho poriadku (§ 236 až § 243d OSP), ktorého podstata spočíva v tom, žeoprávnením na jeho začatie disponuje za podmienok uvedených v zákone priamo účastníkkonania, pričom toto jeho oprávnenie musí byť v zásade aj využité... pred podaním sťažnostiústavnému súdu (mutatis mutandis I. ÚS 5/02, I. ÚS 160/03).

Vo vzťahu k   námietke sťažovateľov, že najvyšší   súd sa nezaoberal   ich   návrhomna preskúmanie podmienok súdneho konania v zmysle § 103 OSP a rozhodol vo vecipodaného   mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora   napadnutým   rozsudkomv čase, keď žalovaní v 3. a 5. rade „už nežili a nemali procesnú spôsobilosť byť účastníkmi konania“, ústavný súd poukazuje na § 107 ods. 1 OSP, podľa ktorého mohol najvyšší súdpokračovať v konaní aj s dedičmi žalovaných v 3. a 5. rade, ktorí stratili spôsobilosť byťúčastníkmi konania, pričom zamietnutie mimoriadneho dovolania generálneho prokurátoraako mimoriadneho opravného prostriedku nemohlo nijako ovplyvniť výsledok konania anivo   vzťahu   k dedičom   zomrelých   žalovaných.   Ani   neuvedenie   týchto   dedičov   v záhlavírozsudku najvyššieho súdu nezakladá také porušenie práv sťažovateľov, na ktoré by muselústavný súd prihliadnuť. Toto pochybenie je možné odstrániť podľa § 164 OSP v spojenís § 243c OSP a § 243i OSP opravou záhlavia rozsudku ako inú zrejmú nesprávnosť.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preto konštatuje, že vo vzťahu k namietanémuporušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovorutreba sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde   z   dôvodu   absencie   akejkoľvek   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   porušenímzákladného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), resp. práva na spravodlivé súdnekonanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozsudkom najvyššieho súdu (obdobne napr.III. ÚS 292/08 a III. ÚS 160/09, III. ÚS 217/2010).

Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o   ústavnom súdesťažnosť sťažovateľov odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o zrušení napadnutéhorozsudku   najvyššieho   súdu,   ako   aj   rozhodnutie   o   priznaní   primeraného   finančnéhozadosťučinenia a trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobodysťažovateľov (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sasťažovatelia domáhali ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015