znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 479/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. Ď., B., zastúpeného obchodnou spoločnosťou B., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. B. J., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. apríla 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 57/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   P.   Ď.   o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra 2013   doručená   sťažnosť   Ing.   P.   Ď.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy   a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) z 29. apríla 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 57/2011 (ďalej aj „napadnutý postup a uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   návrhom   doručeným   Krajskému   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) domáhal proti žalovaným v prvom až piatom rade vydania zmenkového platobného rozkazu.

Krajský súd 20. decembra 2005 vydal zmenkový platobný rozkaz, ktorým zaviazal žalovaných zaplatiť sťažovateľovi zmenkovú sumu 204 000 000 Sk. Na základe námietok žalovaných krajský súd rozsudkom sp. zn.   8 Cb 2/2003   z 13. apríla 2011 „ponechal v platnosti zmenkový platobný rozkaz len v časti sumy =3.000.000,- Sk (... 99.581,76 EUR) a v ostatnej časti zmenkový platobný rozkaz zrušil“.

Po   odvolaní   sťažovateľa   následne   najvyšší   súd rozsudok   krajského   súdu sp.   zn. 8 Cb 2/2003 z 13. apríla 2011 v napadnutej časti potvrdil.

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd (ako aj krajský súd) „v rozpore s doterajšou súdnou praxou nesprávne vyhodnotili otázku unesenia bremena tvrdenia, ako aj dôkazného bremena   v   konaní   o   zaplatenie   nároku   zo   zmenky.   Uvedená   nesprávna   interpretácia právnych noriem má aj rozmer ústavný, keďže je v rozpore s doterajšou súdnou praxou, čo má za následok ústavnú neudržateľnosť rozhodnutia porušovateľa.

... postupom všeobecných súdov (vrátane postupu porušovateľa došlo k odňatiu jeho možnosti   konať   pred   súdom,   čo   malo   za   následok   porušenie   jeho   ústavného   práva   na prístup k súdu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pretože všeobecné súdy interpretovali právo v rozpore s požiadavkou ústavne konformného výkladu, ich výklad vyústil do prepiateho formalizmu, čo je ústavne neudržateľné.“.

Sťažovateľ tiež   poukazuje na to,   že senát najvyššieho súdu   v takmer identickom zložení v inom konaní na najvyššom súde vedenom pod sp. zn. 4 Obo 184/2007 „dospel k úplne opačnému záveru týkajúceho sa unesenia dôkazného bremena pri uplatnení nároku zo zmenky“, než dospel v jeho veci, „čo je ústavne neudržateľné, pretože narušuje princíp právnej istoty“.

V tejto súvislosti uvádza, „že vo veci podal aj dovolanie, avšak vzhľadom na to, že rozhodnutie   porušovateľa   je   tzv.   potvrdzujúcim   rozhodnutím,   prípustnosť   dovolania   je limitovaná len úzkymi dôvodmi uvedenými v § 237 OSP (tzv. procesné dôvody). Sťažovateľ podal dovolanie v zmysle § 237 f) a § 237 g) OSP. V tejto sťažnosti však sťažovateľ uvádza dôvody, ktoré presahujú rámec dovolacích dôvodov daných § 237 OSP, pretože meritom ústavnej sťažnosti je 1) ústavne neudržateľný výklad tzv. presunu dôkazného bremena v zmenkovom konaní zo žalovaného na žalobcu za situácie, ak žalovaný je procesné absolútne pasívny (dokonca za situácie úplnej absencie výsluchu žalovaného ako jedného z dôkazov) a 2) otázka   porušenia   princípu   právnej   istoty   pri   odchýlení   sa   od   ustálenej   zmenkovej doktríny   a   doterajšej   judikatúry   pri   absencii   dôvodu,   prečo   došlo   k   odchýleniu   od predošlého právneho názoru.“.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil, že „Základné právo sťažovateľa na právnu istotu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy..., súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom a rozsudkom najvyššieho súdu... zo dňa 29.04.2013, v konaní vedenom pod sp. zn.: 3 Obo 57/2011, porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu... zo dňa 29. 04. 2013, v konaní vedenom pod sp. zn.: 3 Obo 57/2011 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.“

Napokon požaduje aj náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m.   m.   IV.   ÚS   179/05,   IV. ÚS 243/05,   II.   ÚS   90/06).   Ústavný   súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 12/2013).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, III. ÚS 183/2013).

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa   podľa ktorého postupom všeobecných súdov mu bola ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom a okrem toho namietal, že v konaní došlo k porušeniu princípu právnej istoty, pretože senát najvyššieho súdu v takmer identickom zložení v konaní na najvyššom súde vedenom pod sp. zn. 4 Obo 184/2007 „dospel k úplne opačnému záveru týkajúceho sa unesenia dôkazného bremena pri uplatnení nároku zo zmenky“, než dospel v jeho veci.

Ústavný súd zo sťažnosti zistil, že sťažovateľ pred doručením sťažnosti ústavnému súdu podal na najvyššom súde dovolanie „v zmysle § 237 f) a § 237 g) OSP“.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   (III.   ÚS   302/08,   III.   ÚS   50/2010, IV. ÚS 39/2011) odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“) dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom i k právnej stránke veci a pod.) s cieľom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Z obdobných právnych názorov vychádza aj judikatúra najvyššieho súdu (napr. rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 102/01, sp. zn. 2 Cdo 13/2004 a sp. zn. 1 Obdo V 76/2006).

Keďže   v   sťažnosti   tvrdený   dôvod   (odňatá   možnosť   konať   pred   súdom)   je   aj dovolacím dôvodom   podľa § 237 písm. f) OSP (k podobným záverom už ústavný súd dospel   vo   veciach   napr.   sp.   zn.   III.   ÚS   88/02,   I.   ÚS   244/07,   III.   ÚS   26/09   a sp.   zn. III. ÚS 109/2010) a dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa účastníkovi   konania   postupom   súdu   odňala   možnosť   konať pred   súdom,   a   okrem   toho dovolací súd má vždy povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 OSP a popri skúmaní podmienok prípustnosti podľa § 238 a § 239 OSP sa vždy zaoberá aj prípadnou   prípustnosťou   dovolania   z   dôvodu   závažných   procesných   vád   konania vymenovaných v § 237 OSP (obdobne napr. I. ÚS 136/0, III. ÚS 542/2012), ústavný súd konštatuje, že nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   vlastnými dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napr. IV. ÚS 49/05, II. ÚS 73/05, I. ÚS 79/07).

Právomoc   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   rozhodnúť   o   námietkach sťažovateľa v dovolaní založených na rovnakej argumentácii, že mu bola odvolacím súdom odňatá „možnosť konať pred   súdom“,   uplatnenej aj v sťažnosti   adresovanej   ústavnému súdu, vzhľadom na princíp subsidiarity vylučuje, aby o nej rozhodoval súčasne aj ústavný súd. Ústava ani zákon o ústavnom súde (§ 53 ods. 1) nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušení základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods.   1   ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých   účastníkovi   dostupných a účinných   prostriedkov   nápravy   ešte   predtým,   ako   sa   obráti   na   ústavný   súd   (obdobne IV. ÚS 163/09).

Sťažovateľ   mal k   dispozícii   účinný   právny   prostriedok   na ochranu   svojich   práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť najvyšší súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Opierajúc sa o citované ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   svojej   právomoci   (m.   m.   IV.   ÚS   177/05, III. ÚS 218/2010, III. ÚS 542/2012).

Ústavný súd považuje za potrebné reagovať aj na námietky sťažovateľa poukazujúce na odlišnosť časti rozhodovacej praxe všeobecných súdov pri rozhodovaní vecne a právne podobných vecí. Ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov (a ani zjednocovanie právnych názorov jednotlivých sudcov) a suplovať právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená najvyššiemu súdu. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že vývoj právnych názorov všeobecných súdov v právne obdobných prípadoch nemožno automaticky stotožňovať s porušením základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto právnych názorov založená na racionálnej právnej argumentácii. Je pritom vecou (a najmä povinnosťou) vo veci konajúcich všeobecných súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou svojich rozhodnutí [čl. 144 ods. 1 ústavy (pozri aj III. ÚS 595/2012)].

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013