znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 479/2011-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., USA, zastúpenej advokátkou JUDr. A. P., Česká republika, pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Sžhuv/2/2011 z 5. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2011 faxom   a   6.   júla   2011   poštou   doručená   sťažnosť   spoločnosti   A.,   USA   (ďalej   len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžhuv/2/2011 z 5. apríla 2011.

Sťažovateľka podala 4. januára 2006 námietky proti priznaniu ochrannej známky č. 720-2006 „Botoceutical“ v príslušných triedach. Podstatou jej námietok bola zameniteľná podobnosť označenia napadnutej ochrannej známky s označeniami ochranných známok, ktoré vlastní, keď podobnosť odôvodnila spoločným začiatkom „boto“ v porovnávaných označeniach. Ú. (ďalej len „úrad“ alebo „správny orgán“) rozhodnutím č. k. POZ 720-2006 N/152-2008/St zo 7. augusta 2008 rozhodol o námietkach sťažovateľky tak, že jej námietky zamietol, keď po porovnaní jednotlivých označení usúdil, že samotná existencia skupiny rovnakých   písmen   „boto“   nemôže   byť   a   priori   považovaná   za   skutočnosť   svedčiacu v prospech   zameniteľnosti.   Sťažovateľka   podala   proti   uvedenému   rozhodnutiu   rozklad, v ktorom   namietala   najmä   to,   že   správny   orgán   nevenoval   pozornosť   skutočnosti,   že ochranné známky, ktorých je majiteľkou, majú dobré meno, majú väčšiu rozpoznávaciu schopnosť, čo si vyžaduje zvýšenú mieru ochrany. Správny orgán rozhodujúci o rozklade dospel k rovnakému záveru ako prvostupňový orgán o nepodobnosti prihláseného označenia so slovnými namietanými ochrannými známkami „BOTOX“. Poukázal aj na to, že uvedená predpona   „boto“   je   súčasťou   ochranných   známok   aj   iných   majiteľov   zapísaných v rovnakých triedach.

Sťažovateľka nesúhlasila s rozhodnutím a argumentáciou úradu, a preto podala proti rozhodnutiu   o rozklade č.   POZ   720-2006   II/17-2010 z 9.   marca   2010   Krajskému   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) správnu žalobu. V žalobe poukázal na to, že rozhodnutie správneho orgánu je v rozpore s právnymi predpismi, konkrétne so zákonom č. 55/1997   Z.   z.   o   ochranných   známkach   v znení   neskorších   predpisov,   resp.   zákonom č. 506/2009 Z. z. o ochranných známkach (ďalej len „zákon o ochranných známkach“), ako aj s ustanovením § 3 ods. 1 Správneho poriadku v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy. V závere správnej   žaloby   žiadala   sťažovateľka   o   preskúmanie   napadnutého   rozhodnutia   v   plnej jurisdikcii,   t.   j.   nielen   z   pohľadu   jeho   zákonnosti,   ale   aj   z hľadiska   skutkového   stavu odvolávajúc sa na čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   1   Scud/6/2010-105   z   3.   novembra   2010   žalobu sťažovateľky zamietol, keďže dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu boli v súlade so zákonom.

Sťažovateľka   bola   toho   názoru,   že   rozhodnutie   krajského   súdu   vychádzalo z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,   a   preto   podala   proti   nemu   v   zákonnej   lehote odvolanie. Najvyšší súd ako súd odvolací sa však v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia krajského súdu a napadnutý rozsudok v zmysle § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 250ja ods. 3 druhou vetou OSP potvrdil.

Sťažovateľka nesúhlasí s rozhodnutím najvyššieho súdu z týchto dôvodov:„V prvom rade sťažovateľ poukazuje na to, že svoju právnu argumentáciu uvedenú v správnej   žalobe,   ako   aj   v   podanom   odvolaní   založil   na   potrebe   priamej   aplikácie medzinárodnej   zmluvy   (Dohovor   o   ľudských   právach),   ktorej   je   Slovenská   republika zmluvnou stranou, a ktorou je teda viazaná. Krajský súd v Banskej Bystrici v odôvodnení napadnutého prvostupňového rozsudku uviedol, že predmetom súdneho prieskumu môže byť podľa   §   245   ods.   2   občianskeho   súdneho   poriadku   len   zákonnosť   procesu   zistenia východiskových skutkových otázok, zákonnosť rozhodnutím založeného právneho následku a ďalej tiež to, či je správna úvaha v odôvodnení rozhodnutia podrobne popísaná a či nevybočuje   z   medzí   logiky.   Sťažovateľ   však   nesúhlasí   s   aplikáciou   tohto   ustanovenia na tento prípad, pretože toto ustanovenie je v rozpore s medzinárodnou zmluvou, na ktorú sa sťažovateľ v súdnom konaní odvolával.

Prvostupňový súd konštatoval, že k otázke uplatňovania princípu plnej jurisdikcie v konaní   súdov   podľa   piatej   časti   občianskeho   súdneho   poriadku   zaujali   súdy   SR stanovisko, podľa ktorého ak rozhodovanie o určitých otázkach je predmetom správneho uváženia,   neprislúcha   súdu,   aby   nad   rámec   vlastných   právomocí,   vlastnou   úvahou nahrádzal   toto   oprávnenie   správneho   orgánu,   pretože   by   neoprávnene   vstupoval   do právomoci   orgánu   exekutívy,   ktorá   mu   neprináleží.   Súd   nemôže   namiesto   hodnotenia správneho orgánu postaviť hodnotenie vlastné a rozhodnúť vo veci sám, a to aj v prípade, ak by sám predmetné rozhodné skutočnosti posúdil odchylne, nakoľko by tým prekročil svoju právomoc.

Odvolací súd následne v odôvodnení druhostupňového rozsudku uviedol, že úlohou súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil   skutočný stav,   či konal   v súčinnosti s účastníkmi konania,   či rozhodnutie bolo vydané   v   súlade   so   zákonmi   a   inými   právnymi   predpismi   a   či   obsahovalo   zákonom predpísané   náležitosti,   teda   či   rozhodnutie   správneho   orgánu   bolo   vydané   v   súlade s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi. V súvislosti s týmto stanoviskom potom vyslovil názor, že vyslovenie úsudku ohľadne zameniteľnosti ochranných známok je potrebné považovať za správne uváženie v zmysle ust. § 245 ods. 2 občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľ nesúhlasí s týmito právnymi závermi oboch súdov. Na oboch inštanciách vychádzali súdy z ust. § 245 ods. 2 občianskeho súdneho poriadku, ktoré obmedzuje súdny prieskum správnych rozhodnutí tvrdiac, že pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie   nevybočilo   z   medzí   a   hľadísk   ustanovených   zákonom.   Sťažovateľ   je   však presvedčený, že toto ustanovenie (a na ňom založené právne závery súdov oboch inštancií) je v rozpore s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a slobodách, ktorý zabezpečuje plnú jurisdikciu súdneho prieskumu, t. j. ukladá povinnosť súdov preskúmať v správnom súdnictve   nielen   právnu,   ale   aj   skutkovú   stránku   veci,   zatiaľ   čo   ust.   §   245   ods.   2 občianskeho súdneho poriadku práve naopak vylučuje zo súdneho prieskumu v správnom súdnictve   preskúmanie   skutkovej   stránky   konkrétneho   prípadu.   Pritom   takýto   rozpor zákonného ustanovenia s Dohovorom o ľudských právach a slobodách, zakladá nutnosť prednostnej   aplikácie   tejto   medzinárodnej   zmluvy   o   ľudských   právach,   keďže   táto v porovnaní s národnou legislatívou zabezpečuje väčší rozsah základných práv a slobôd, pričom Slovenská republika túto zmluvu ratifikovala a vyhlásila spôsobom ustanoveným zákonom...

Pri   aplikácii   vyššie   uvedeného   na   konkrétny   prípad   je   nutné   dôjsť   k   záveru,   že podstatným aspektom pre určenie, či tento prípad spadá do rámca ochrany poskytovanej čl. 6 ods. 1 Dohovoru, je to, či výsledné rozhodnutie predstavuje zásah do majetkových práv sťažovateľa. V súvislosti s tým je sťažovateľ v nadväznosti na vyššie uvedené presvedčený, že rozhodnutím súdu vo veci týkajúcej sa zápisu ochrannej známky porušujúcej známkové práva sťažovateľa jednoznačne dochádza k zásahu do jeho práva na ochranu majetku, a tento súd tak v danom prípade rozhoduje o občianskych právach a záväzkoch. Sú teda splnené všetky predpoklady stanovené čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v dôsledku čoho musí byť toto ustanovenie   (ako   norma   poskytujúca   sťažovateľoví   širší   rozsah   základných   práv) aplikované prednostne vo vzťahu k ust. § 245 ods. 2 občianskeho súdneho poriadku. Z toho vyplýva, že prvostupňový súd i súd druhého stupňa mali pri rozhodovaní preskúmať nielen právnu, ale aj skutkovú stránku prejednávanej veci a neobmedziť sa len na   konštatovanie   toho,   že   do   správnej   úvahy   Úradu   priemyselného   vlastníctva   ako správneho orgánu nie sú na základe princípu deľby moci oprávnené zasahovať.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol vo veci jej sťažnosti týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa A. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd bolo

-   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn   1   Scud/6/2010-105 6010200392 zo dňa 3. 11. 2010 a

-   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   3   Sžhuv/2/2011   zo   dňa   5.   4.   2011 porušené.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžhuv/2/2011 sa zrušuje a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľovi   A.   sa   priznáva   náhrada   trov   súdneho   konania   a právneho zastúpenia   vo   výške   813,20   EUR,   ktoré   je   Najvyšší   súd   SR   povinný   vyplatiť   na   účet advokátky JUDr. A. P. v lehote do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd zaslal podľa § 31 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predsedovi najvyššieho súdu na vyjadrenie.

Vyjadrenie   predsedu   najvyššieho   súdu   č.   k.   KP   4/2011-67 bolo   ústavnému   súdu doručené   2.   septembra   2011.   Vo   svojom   vyjadrení   predseda   najvyššieho   súdu   navrhol ústavnému súdu   sťažnosť sťažovateľky v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako neopodstatnenú.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak tento   zákon   neustanovuje   inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti sťažnosti podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Sťažovateľka namieta porušenie práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods.   1 dohovoru rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžhuv/2/2011 z 5. apríla 2011, ktorým najvyšší súd potvrdil rozhodnutie krajského súdu č. k. 1 Scud/6/2010-105 z 3. novembra 2010.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   154c   ods.   1   ústavy   medzinárodné   zmluvy   o   ľudských   právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným   zákonom   pred   nadobudnutím   účinnosti   tohto   ústavného   zákona   (t.   j. ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. účinného od 1. júla 2001), sú súčasťou jej právneho poriadku   a   majú   prednosť   pred   zákonom,   ak zabezpečujú   väčší   rozsah   ústavných   práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   postup   a   rozhodnutie všeobecného   súdu,   ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   procesnoprávnej   úpravy, v zásade   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   práv   a   slobôd   (I.   ÚS   8/96, I. ÚS 6/97). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno   posudzovať   izolovane   (m.   m.   II.   ÚS   78/05,   III.   ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

V tejto súvislosti preto ústavný súd poukazuje na rozhodnutie krajského súdu a jeho argumentáciu týkajúcu sa námietok sťažovateľky.

Okrem iného krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol:„Posúdenie otázky zameniteľnosti patrí do správnej úvahy žalovaného a súd v zmysle § 245 ods. 2 O. s. p. preskúmava iba, či takéto rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Správny orgán je kompetentný urobiť si úsudok o zameniteľnosti (vrátane podobnosti) porovnávaných označení na základe správnej úvahy, ktorú podrobne uvedie   v   odôvodnení   rozhodnutia.   Správna   úvaha   predstavuje   ponechanie   možnosti správnemu   orgánu   v   rámci   určitého   tolerančného   pásma   formulovať   svoje   závery autonómne. Relevantnými pre zrušenie rozhodnutia súdom by boli len zistené zjavné logické rozpory   v   úsudku   správneho   orgánu,   resp.   porušenie   základných   pravidiel   správneho konania. Súd, konajúc podľa piatej časti O. s. p., nemôže nahrádzať správne uváženie, na základe ktorého rozhodol správny orgán. Zameriava sa len na to, či skutkové okolnosti, z ktorých   pri   voľnej   úvahe   správny   orgán   vychádzal,   boli   zistené   zákonným   procesným postupom a či právny následok založený rozhodnutím nie je v rozpore so zákonom,   či rozhodnutie bolo z hľadiska aplikovanej právnej úpravy logické a z hľadiska hodnotenia dôkazov úplné. Hodnotenie skutkových otázok sa realizuje prostredníctvom vlastnej úvahy správneho orgánu. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia vydaného v I. stupni, vyplýva, že úrad podrobne argumentačne vyhodnotil jednotlivé zohľadňované aspekty posudzovania zameniteľnosti, ako aj procesný postup v konaní. Súd nezistil rozpory v   úsudku   správneho   orgánu,   resp.   v   jeho   postupe,   na   ktoré   by   mal   v   zmysle   vyššie uvedeného prihliadnuť.

Súd k žalobnej námietke ohľadom rozpornosti ustanovenia § 245 ods. 2 O. s. p. s čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zaujal stanovisko, že súd v konaní podľa piatej časti O. s. p. postupuje podľa platného právneho predpisu v Slovenskej republike, ustanovenia § 245 ods. 2 O. s. p. K nastolenej otázke, uplatňovania princípu plnej jurisdikcie v konaní súdov podľa piatej časti O. s. p., zaujali súdy SR právny záver, v zmysle ktorého, ak rozhodovanie o určitých otázkach je predmetom správneho uváženia, neprislúcha súdu, aby nad rámec vlastných právomocí, vlastnou úvahou nahrádzal toto oprávnenie správneho orgánu, pretože by neoprávnene vstupoval do právomoci orgánu exekutívy, ktorá mu neprináleží. Z čl. 141 ods. 2 Ústavy SR, ako aj zo samotnej štruktúry Ústavy SR (piata hlava - zákonodarná moc, šiesta hlava - výkonná moc, siedma hlava - súdna   moc),   jednoznačne   vyplývajú   ústavné   limity   jednotlivých   zložiek   štátnej   moci. V predmetných konaniach, v prípade, ak predmetom preskúmavania sú rozhodnutia, ktoré správny   orgán   vydal   na   základe   zákonom   povolenej   správnej   voľnej   úvahy   (správneho uváženia), súd je prizvaný len do pozície preskúmania zákonnosti v rozsahu, či napadnuté rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd nemôže namiesto hodnotenia správneho orgánu postaviť hodnotenie vlastné a rozhodnúť o veci sám, a to aj v prípade, ak by sám rozhodné skutočnosti posúdil odchylne, nakoľko by tým prekročil svoju právomoc (porovnaj závery rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k. 6 Sžhuv/l/2009).“

Najvyšší súd po preskúmaní napadnutého rozsudku odôvodnil svoj výrok o potvrdení prvostupňového rozhodnutia aj týmito argumentmi:

«Konajúci súd nezistil vybočenie z hľadísk ustanovenia § 245 ods. 2 O. s. p. t. j. z medzí   správnej   úvahy.   Intenzita   vnemu   sémanticky   potenciálne   zameniteľnej   časti označenia v slove „boto“ nie je tak výrazná, aby v administratívnom konaní pri danom rozsahu dokazovania, bolo možné vyvodiť záver o ich zameniteľnosti.

Tento záver súdu nevylučuje, aby v rámci sporového konania, obchodno-právneho konania, v rámci nekalosúťažnej ochrany, prípadne sporového konania ochranných známok s ohľadom na dôkaznú situáciu, bola vec vyhodnotená iným spôsobom.

Zmyslom   a účelom ochranných známok   je rozlíšenie   výrobkov   a služieb   rôznych výrobcov,   resp.   poskytovateľov   služby.   Základným   a   rozhodujúcim   kritériom   pre posudzovanie zameniteľnosti prihláseného označenia s namietanými ochrannými známkami, označujúcimi   alebo podobné výrobky,   či   služby,   je   vždy hľadisko bežného   spotrebiteľa, a preto   sa   skúmanie   podobnosti   musí   zakladať   na   porovnaní   známkových   motívov, stretávajúcich sa v označení.

V   danom   prípade   porovnávané   označenie   z   hľadiska   celkového   dojmu   tejto ochrannej   známky,   má   podľa   názoru   senátu   odvolacieho   súdu   dostatočnú   rozlišovaciu spôsobilosť, v dôsledku čoho plní základnú funkciu ochrannej1'známky podľa § 2 ods. 1 písm. b/ zákona o ochranných známkach.

Zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia   v   danom   prípade   spočíva   v   preskúmaní zameniteľnosti ochranných známok. Vyslovenie úsudku ohľadne zameniteľnosti ochranných známok je nevyhnutné považovať za správne uváženie v zmysle § 245 ods. 2 O. s. p. Ide o vyhodnotenie vnemu ochrannej známky z pohľadu priemerného spotrebiteľa. V konaní o námietkach   proti   zápisu   označenia   do   registra   ochranných   známok   ide   o   abstraktné hodnotenie potenciálnej zameniteľnosti správnym orgánom, pri ktorom sa na rozdiel od nárokov z nekalosúťažného konania nevykonáva posudzovanie zameniteľnosti už s reálnymi dôsledkami na trhu na konkrétnych spotrebiteľov (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. značka 3 Sžhuv/1/2009 zo dňa 14. 05. 2009).

V prejednávanej veci krajský súd dokazovanie nevykonával, stotožnil sa so závermi žalovaného a v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol a vyhodnotil všetky námietky, ktoré vzniesol žalobca v podanej žalobe.

Najvyšší súd nezistil, že by úsudok žalovaného, ktorý vychádzal z hodnotenia riadne zistených skutkových okolností, spočíval na mylnom pochopení zákona alebo na skutkovej podstate odporujúcej spisu a zásadám logického myslenia, alebo že by bol inak chybný. Žalovaný komplexne vyhodnotil a presvedčivo odôvodnil svoj záver, reagoval na všetky námietky, ktoré majú pre vec zásadný význam, a tiež zodpovedajúcim spôsobom odôvodnil všetky   skutočnosti,   na   základe   ktorých   dospel   k   záveru,   že   prihlásené   označenie   nie   je zameniteľné   s   namietanými   ochrannými   známkami   „BOTOX“,   ako   aj   všetkými kombinovanými namietanými ochrannými známkami.

Najvyšší súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 1 Scud/6/2010-105 zo dňa 03. 11. 2010, považujúc za nadbytočné opakovať pre účastníkov známe fakty a skutkové okolnosti prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu a vzhľadom na to, že odvolanie žalobcu neobsahuje   žiadne   nové   tvrdenia   a   dôkazy,   ktoré   by   mohli   ovplyvniť   vecnú   správnosť rozsudku krajského súdu, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. v spojení s § 250ja ods. 3 vety druhej O. s. p. potvrdil.»

V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva právo na spravodlivý proces znamená,   že   obe   strany   sporu   musia   mať   možnosť   predložiť   svoju   vec   nezávislému a nestrannému   súdu   za   rovnakých   podmienok.   V   uvedenom   kontexte   princíp   rovnosti zbraní, ktorý je jedným z atribútov práva na spravodlivý proces, znamená, že každá strana civilného procesu má rovnakú možnosť prezentovať svoju vec súdu za podmienok, ktoré ju nepostavia   do   podstatne   nevýhodnejšej   situácie   v   porovnaní   s   postavením   odporcu (protistrany v konaní).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ústavný súd preto osobitne skúmal, či v prípade namietaného uznesenia najvyššieho súdu   neboli   ustanovenia   zákonov   (najmä   relevantné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku)   aplikované   spôsobom,   ktorý   by   znamenal   porušenie   označených   práv sťažovateľky.

Ústavný   súd   preskúmal   rozhodnutie   krajského   a   najvyššieho   súdu   a   zistil,   že námietky sťažovateľky nie sú opodstatnené.

Rozhodnutie   všeobecných   súdov   pri   posúdení   správneho   uváženia   úradu rozhodujúceho o možnej zameniteľnosti porovnávaných ochranných známok sa opieralo o relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ako aj zákona č. 55/1997 Z. z. o ochranných   známkach   v znení   neskorších   predpisov,   resp.   zákona   č.   506/2009   Z.   z. o ochranných známkach.

Otázka zákonnosti rozhodnutí správneho orgánu a následne aj všeobecných súdov v tomto   prípade   primárne   spočívala   v   preskúmaní   otázky   zameniteľnosti   ochranných známok.

Z citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že obsah pojmu „zameniteľná ochranná známka“ je nevyhnutné ustáliť výkladom. Jeho podstatou je vyhodnotenie vnemu ochrannej známky   z   pohľadu   priemerného   spotrebiteľa,   pričom   ide   o   abstraktné   hodnotenie potenciálnej   zameniteľnosti   správnym   orgánom.   Posudzovanie   zameniteľnosti   pritom   je otázkou   skutkovou, o ktorej úrad rozhoduje v rámci zákonom   povolenej voľnej úvahy, a preto je vyslovenie úsudku o zameniteľnosti ochranných známok nevyhnutné považovať za správne uváženie v zmysle § 245 ods. 2 OSP. Súdy potom v zmysle tohto ustanovenia preskúmavajú   iba   to,   či   skutkové   okolnosti,   z   ktorých   pri   voľnej   úvahe správny   orgán vychádzal,   boli   zistené   správnym   procesným   postupom,   či   právny   následok   založený rozhodnutím nie je v rozpore so zákonom a či rozhodnutie bolo z hľadiska aplikovanej právnej   normy logické   a   úplné z hľadiska   hodnotenia   dôkazov.   Úlohou   súdu   v   konaní o správnej žalobe a v odvolacom konaní teda nebolo samostatne hodnotiť zameniteľnosť napadnutého   označenia   s   namietanými   ochrannými   známkami,   ale   len   preskúmať,   či rozhodnutie   správneho   orgánu   nevybočilo   z   rámca   povolenej   voľnej   úvahy.   Z ustálenej judikatúry   v   správnom   súdnictve   vyplýva,   že   konanie   na   správnom   súde   nie   je pokračovaním správneho konania. Pre správny súd je rozhodujúci skutkový stav zistený správnym   orgánom.   Otázka   prípadného   nesprávneho   hodnotenia   nezameniteľnosti napadnutého   označenia   s   namietanými   ochrannými   známkami   súdom   je   preto   právne bezvýznamná.

Ústavný   súd   sa   stotožnil   s   názorom   všeobecných   súdov   o   námietke   rozpornosti ustanovenia § 245 ods. 2 OSP s čl. 6 ods. 1 dohovoru. V otázke uplatňovania princípu plnej jurisdikcie v konaní súdov podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku považuje za ústavne konformný záver, že rozhodovanie o určitých otázkach je predmetom správneho uváženia a preto súdu neprislúcha, aby nad rámec vlastných právomocí vlastnou úvahou nahrádzal   toto   oprávnenie   správneho   orgánu,   pretože   by   neoprávnene   vstupoval   do právomoci orgánu exekutívy, ktorá mu neprináleží.

Ústavný   súd   preto   posudzoval,   či   bol   súdny   prieskum   správneho   uváženia uskutočnený ústavne konformným spôsobom.

Všeobecné súdy mali preskúmať správne uváženie z pohľadu, či nevybočilo z medzí a   hľadísk   ustanovených   zákonom.   Ak   zistili,   že   je   v   súlade   s   pravidlami   logického uvažovania, ak podmienky takej úvahy boli zistené riadnym procesným postupom, potom súdy nemohli z tých istých skutočností vyvodzovať iné, alebo aj opačné závery, lebo by tým zasiahli do správneho uváženia príslušného správneho orgánu.

Po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   ústavný   súd   konštatoval,   že   odôvodnenie rozhodnutia   krajského   súdu,   s   ktorým   sa   najvyšší   súd   stotožnil,   je   dostatočné a zrozumiteľné.   Ústavný   súd   nezistil,   že   by   v   napadnutom   rozsudku   bola   použitá   taká interpretácia a aplikácia právnej normy, predovšetkým právnej normy upravujúcej použitie voľnej úvahy správnym orgánom, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy.   Rovnako   nezistil,   že   by   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne   rozhodnutie, absentovali,   boli   zjavne   protirečivými   alebo   popierali   pravidlá   formálnej   alebo   právnej logiky. Závery súdu nie sú zjavne jednostranné a ani v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na   úspech   v   konaní   (II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   II.   ÚS   229/07,   I.   ÚS   265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011