znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 478/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. A. S., M., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo/173/2013 z 25. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. A. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra 2013 doručená sťažnosť JUDr. A. S. (ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len   „najvyšší   súd“) sp.   zn.   6   Cdo/173/2013   z 25.   júla   2013   (ďalej   aj   „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že žalobou podanou Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľ domáha od Slovenskej republiky zaplatenia sumy 150 000 € z titulu náhrady nemajetkovej ujmy za diskrimináciu spôsobenú priznaním funkčného príplatku sudcom Špeciálneho súdu. Na základe žiadosti sťažovateľa okresný súd   uznesením   č.   k.   25   C/219/2009-84   z 12.   septembra   2012   (ďalej   len   „uznesenie okresného súdu“) sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal a Krajský súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   č.   k.   9   Co/492/2012-89   z 31. októbra 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) uznesenie okresného súdu potvrdil. V dovolacom konaní najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu odmietol.

Sťažovateľ   namieta,   že   postupom   najvyššieho   súdu   došlo   k   porušeniu   jeho základného práva na súdnu ochranu z dôvodu,   že mu „bola postupom súdov odňatá možnosť konať pred súdom“. V žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov mal totiž sťažovateľ poukázať na „§ 4 ods. 1 písm. j) zákona o súdnych poplatkoch účinného v rozhodnom   čase“,   podľa   ktorého   je „od   poplatku   je   oslobodené   súdne   konanie vo veciach   ochrany   pred   nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy“. Sťažovateľ pritom   poukazuje   na   dôvodovú   správu   zákona,   ktorým   bol   tento   dôvod   vecného oslobodenia   od súdnych   poplatkov   do   zákona   zavedený,   v zmysle   ktorej   má   byť zakotvené   oslobodenie   od   súdneho   poplatku   aj „v   prípade   konania   o   ochrane   pred nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy,   kde   je   vecné   oslobodenie   od   súdneho poplatku rovnako odôvodnené účelom konania, v ktorom ide o poskytnutie ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím. Z dôvodovej správy   je   zrejmé,   že   zákonodarca   nemal   vôľu   upraviť   taxatívne   nové   podmienky oslobodenia   od   platenia   súdnych   poplatkov   z   dôvodu   prijatej   novely   Občianskeho súdneho poriadku. Doslovným výkladom tohto ustanovenia nie je možné sa stotožniť ani so závermi odvolacieho súdu, že dané ustanovenie sa vzťahuje len na konanie podľa piatej častí piatej hlavy ustanovenia § 250v O. s. p. Ak by mal zákonodarca úmysel len tieto konania vecne oslobodiť od platenia od súdnych poplatkov, bolo by to v zákone výslovne uvedené, resp. bol by pri danej zákonnej úprave uvedený odkaz v poznámke dotknutého   zákona.   Navrhovateľ   považuje   výklad   odvolacieho   súdu   za   reštriktívny, brániaci účastníkovi konania na riadny súdny proces.

Dovolací súd vo svojom rozhodnutí skonštatoval, že nie je možné považovať za odňatie možnosti konanie pred súdom hypotetické možnosti súdu, ktoré ešte nenastali (konanie nebolo pre nezaplatenie súdneho poplatku ešte zastavené). S týmto názorom dovolacieho súdu sa navrhovateľ stotožňuje a považuje ho za správny. Dôvodom podania dovolania však nebolo len skúmanie postupu súdu, či navrhovateľ spĺňa predpoklady na oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   alebo   nie,   ale   či   následky   tohto   postupu znemožňujú dotknutému účastníkov na súdnu ochranu a čí tento postup súdu je potrebný vo vzťahu k nevyriešenej otázke, či konanie je alebo nie je vecne oslobodené od súdnych poplatkov. Dovolací súd sa touto otázkou odmietol zaoberať a navrhovateľ v tomto smere nedostal žiadnu relevantnú odpoveď, čím sa odôvodnenie rozhodnutia dovolacieho súdu stalo nepreskúmateľným...

Podľa názoru navrhovateľa sa doručením výzvy na zaplatenie súdneho poplatku, pod hrozbou zastavenia konania, zasiahlo do jeho základného práva na súdnu ochranu, keď   postupom   súdu   bol   navrhovateľ   zbytočne   obmedzovaný   vo   svojich   vlastníckych právach a bol vystavený, bez zákonného podkladu a výkladu zákona, zložiť na účet súdu pomerne vysokých súdny poplatok. Využijúc možnosti Občianskeho súdneho poriadku navrhovateľ   chcel   nápravu   dosiahnuť   v   rámci   žiadosti   o   oslobodenie   od   súdnych poplatkov, v ktorej od začiatku poukazoval, že konanie je vecne oslobodené od platenia súdnych poplatkov, a teda snažil sa využiť všetky právne prostriedky nápravy v zmysle § 53 zákona č. 38/1993 Z. z.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vo   veci   vydal rozhodnutie, ktorým vysloví, že základné právo sťažovateľa „na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.: 3 Cdo/173/2013 (správne 6 Cdo/173/2013, pozn.) zo dňa 25. 07. 2013 porušené bolo“, napadnuté uznesenie zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“) predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,   návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie (I.   ÚS 66/98).   V zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový   stav,   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.   Skutkové a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda   predmetom kontroly   zo strany ústavného   súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Ústavný súd poukazuje na § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, v zmysle ktorého je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v zákone   o ústavnom   súde. Ústavný   súd   teda   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti. Petit musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde), teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).

Hoci sťažovateľ v úvode sťažnosti označil, že namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd vychádzajúc z petitu sťažnosti preskúmal len namietané porušenie základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   napadnutým uznesením, podľa ktorého sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá   povinnosť súdu   nezávisle   a nestranne vo veci   konať tak,   aby bola právu, ktorého   porušenie   sa   namieta,   poskytnutá   ochrana   v medziach   zákonov,   ktorú   tento článok   ústavy   o základnom   práve   na súdnu   ochranu vykonáva   (čl.   46   ods.   4   ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj   právo   účastníka   konania   na   dostatočné   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   (napr. II. ÚS 209/04,   III.   ÚS   95/06,   III. ÚS 206/07),   t.   j.   na   také   odôvodnenie,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s uplatnením   nárokov   a obranou   proti   takému uplatneniu.   Potreba   náležite   odôvodniť   súdne   rozhodnutie   je   daná   tiež   vo verejnom záujme,   pretože   je   jednou   zo   záruk   toho,   že   výkon   spravodlivosti   nie   je   arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.

Dôvod na podanie sťažnosti vidí sťažovateľ v tom, že dovolací súd nepreskúmal, resp.   sa   odmietol   zaoberať otázkou, či   následky   postupu   konajúcich   súdov,   ktoré ho svojimi rozhodnutiami neoslobodili od súdnych poplatkov, znemožňujú realizáciu jeho práva na súdnu ochranu.

Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   dovolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu krajského súdu odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti, keďže nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania vyplývajúcej z § 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ani § 239 OSP. Najvyšší súd sa osobitne zaoberal aj sťažovateľom tvrdeným odňatím možnosti konať pred súdom vyplývajúcim z § 237 písm. f) OSP, k čomu   v podstatnom   uviedol,   že   za «odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   nemožno považovať ani samotné rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie prvostupňového súdu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov žalobcovi, ak zaver súdov   o tejto   otázke   zodpovedá   skutkovým   zisteniam,   z   ktorých   pri   jej   posudzovaní vychádzali. Odvolací súd svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil, pričom z obsahu spisu nevyplývajú žiadne skutočnosti spochybňujúce správnosť jeho záveru o tom, že žalobca nespĺňa predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov.

Z hľadiska žalobcom tvrdeného odňatia možnosti konať pred sudom nesprávnym rozhodnutím odvolacieho súdu bola zjavne nenáležitou dovolacia námietka týkajúca sa otázky, či konanie je alebo nie je vecne oslobodene od súdnych poplatkov podľa zákona o súdnych   poplatkoch.   Na   rozhodnutie   o   žiadosti   žalobcu   o   priznanie   oslobodenia   od súdnych poplatkov súdy správne aplikovali ustanovenie § 138 O. s. p. a správne ho aj interpretovali. Voči aplikácii a interpretácii tohto ustanovenia žalobca v dovolaní žiadne výhrady   neuplatnil.   Riešenie   otázky,   či   konanie   je   alebo   nie   je   vecne   oslobodené od súdnych poplatkoch   podľa zákona o súdnych poplatkoch,   bolo pre rozhodovanie o návrhu na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov právne bezvýznamné.

Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 138 upravuje možnosť individuálneho oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   (niekedy   nazývaného   aj   oslobodením   na   návrh účastníka, alebo individuálneho osobného oslobodenia). Pri rozhodovaní súdu o žiadosti účastníka o oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 1 O. s. p. ide druhovo o úplne   odlišné   oslobodenie   (než   je   vecné   oslobodenie   konania   od   súdnych   poplatkov podľa zákona o súdnych poplatkoch), pri ktorom súd skúma osobné pomery účastníka, resp.   charakter uplatňovaného pravá,   a na základe týchto (individuálnych)   okolností môže svojím rozhodnutím účastníka konania od platenia súdnych poplatkov oslobodiť. Vecné oslobodenie od súdnych poplatkov podľa zákona o súdnych poplatkoch naopak sleduje oslobodenie istého druhu konaní (nie účastníkov konania), pri ktorých z dôvodu ich   spoločenskej   závažnosti   a   dôležitosti   zákonodarca   -   štát   zľavil   z   poplatkovej povinnosti a takéto oslobodenie nastáva priamo zo zákona.

Neopodstatnenosť   vyššie   uvedenej   dovolacej   námietky   bola   zrejmá   už   zo samotného dovolania, keď žalobca za postup súdov, ktorým mu mala byť odňatú možnosť konať pred súdom, označil prípad, keď súd „mieni zastaviť konanie“ pre nezaplatenie súdneho poplatku, teda postup, ktorý sa ešte nestal.».

Ústavný   súd   poznamenáva, že   na posúdenie   prípustnosti   dovolania   je   zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, než prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu   všeobecným   súdom,   v   tomto   prípade   najvyšším   súdom,   by   bolo   možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02).   Podľa ústavného súdu však posúdenie prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje. Naopak, ním vyslovené závery sú súčasťou konštantnej súdnej praxe všeobecných súdov.

Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   je   aj   právo   na   odôvodnenie zodpovedajúce   zákonu,   ktorého   štruktúra   je rámcovo   upravená   v   §   157   ods.   2   OSP a aplikuje sa aj na uznesenie (§ 167 ods. 2 OSP). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní má odpovedať iba na tie námietky, ktoré majú rozhodujúci význam pre   rozhodnutie.   Odôvodnenie napadnutého uznesenia   najvyššieho   súdu   je vzhľadom na predmet konania dostatočné a nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnené; záver najvyššieho súdu je logický a vyplýva z výkladu platnej právnej úpravy.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciu   sťažovateľa odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označeného základného práva. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).

Pritom   aj   judikatúra   ústavného   súdu   potvrdzuje   (pozri   II.   ÚS   496/09, I. ÚS 182/2013),   že   v posudzovanom   prípade   už   na   prvý   pohľad   nemohlo   dôjsť napadnutým   uznesením   k   neprípustnému   zásahu   do   označeného   základného   práva. Samotné vydanie napadnutého uznesenia, ale ani nadobudnutie jeho právoplatnosti totiž bez ďalšieho nemá za následok stratu prístupu k súdu pre sťažovateľa. K dôsledkom, na ktoré sťažovateľ v sťažnosti poukazuje, by totiž mohlo dôjsť až prípadným vydaním uznesenia   o   zastavení   konania   podľa   §   10   ods.   1   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v znení neskorších predpisov z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku sťažovateľom.

S prihliadnutím na uvedené, ako aj s poukazom na to, že obsahom sťažovateľom označeného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s jeho právnym názorom, resp. právo na úspech účastníka v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), ústavný súd už pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   dospel   k záveru   o nemožnosti   porušenia sťažovateľom   označeného   základného   práva   a sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013