znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 477/2013-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013 predbežne a podľa   §   73b   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   prerokoval   návrh   Ing.   V.   T.,   B.,   zastúpeného advokátom JUDr. A. B., K., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/56/13-K z 25. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Návrh Ing. V. T.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený a rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/56/13-K z 25. júna 2013   p o t v r d z u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bol 22.   augusta 2013 doručený návrh Ing. V. T. (ďalej len „navrhovateľ“) na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/56/13-K z 25. júna 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu   návrhu   a jeho   príloh   vyplýva,   že navrhovateľ   vykonával   v roku   2012 funkciu   člena   Dozornej   rady   L.,   štátny   podnik.   Napadnutým   rozhodnutím   mal   výbor rozhodnúť tak, že navrhovateľ „porušil čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. s tým, že nepodal oznámenie podľa čl. 7 ústavného zákona a preto mi uložil v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) pokutu vo výške 805 €“.

Navrhovateľ   považuje napadnuté   rozhodnutie výboru   za „rozporné so   samotným ústavným   zákonom   č.   357/2004   Z.   z.   o ochrane   verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií verejných   funkcionárov   v platnom   znení“.   Poukazuje   pritom   na   skutočnosť, že „rozhodnutím Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR č. 376/2012-100 zo dňa 8. 6. 2012 som bol odvolaný z verejnej funkcie člena dozornej rady L. š. p. Predmetné rozhodnutie   mi   bolo   doručené   15.   6.   2012.   Týmto   dňom   zanikla   moja   funkcia   člena dozornej rady. Rozpor napadnutého rozhodnutia vidím v porušení ustanovenia čl. 9 ods. 12 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. nakoľko podľa môjho názoru Výbor Národnej rady Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   mal   konanie   voči   mne   zastaviť   a   per analogiam použiť ustanovenie čl. 9 ods. 12 posledná veta ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.“.

Navrhovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal takéto rozhodnutie:„Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozhodnutie   Výboru   Národnej   rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií č. VP/56/13-K zo dňa 25.6.2013.“

II.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon“) môže dotknutý verejný funkcionár podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavnom súde v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým bolo rozhodnuté o pokute voči verejnému funkcionárovi. Podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný   súd   rozhodne   o tomto   návrhu   do   60   dní   odo   dňa   jeho   doručenia.   Konanie o preskúmaní   takéhoto   rozhodnutia   pred ústavným   súdom   upravujú   ustanovenia   zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.

Podľa § 73a ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   sa   konanie o preskúmanie   rozhodnutia   vo veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu záujmov začína na návrh verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva   konanie   o návrhu   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu záujmov podľa ústavného zákona.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného   funkcionára   je   v   rozpore   s   ústavným   zákonom   o   ochrane   verejného   záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa   uznesenia č. k. PLz. ÚS 1/07-3 z 2. mája 2007 prijatého podľa   § 6 zákona o ústavnom   súde   o zjednotení odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu   sa na konanie vo veciach podľa čl. 9 a nasledujúcich ústavného zákona vzťahuje § 25 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V danom   prípade   navrhovateľ   nesúhlasí   s napadnutým   rozhodnutím   poukazujúc na zánik   jeho   funkcie   člena   dozornej   rady   v L.,   štátny   podnik,   ešte   v roku   2012,   a to rozhodnutím   Ministerstva   pôdohospodárstva   a rozvoja   vidieka   Slovenskej   republiky   č. 376/2012-100 z 8. júna 2012.

Výbor napadnutým rozhodnutím rozhodol, že navrhovateľ ako bývalý člen dozornej rady   označeného   štátneho   podniku „tým,   že   nepodal   oznámenie   podľa   čl.   7   ústavného zákona   č.   357/2004   Z.   z.   o   ochrane   verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. v lehote stanovenej v tomto článku, porušil povinnosť ustanovenú v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných   funkcionárov   v   znení   ústavného   zákona č. 545/2005 Z. z. (odvolaný z verejnej funkcie 15. 6. 2012, oznámenie za rok 2012 mal podať   do   31.   3.   2013,   oznámenie   do   dnešného   dňa   nepodal)“. Pre   uvedené   porušenie povinnosti výbor ďalej navrhovateľovi uložil „v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona   č. 357/2004   Z.   z.   o   ochrane   verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. pokutu v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára, a to vo výške 805 EUR, ktorú je povinný uhradiť do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia...“.

Výbor   pri   svojom   rozhodnutí   vychádzal   z   čl.   7   ods.   1   ústavného   zákona,   ktorý ustanovuje   verejným   funkcionárom   vymenovaným   v   čl.   2   ods.   1   ústavného   zákona povinnosť do 30 dní odo dňa, keď sa ujali výkonu verejnej funkcie a počas jej výkonu vždy do   31.   marca   podať   písomné   oznámenie   funkcií,   zamestnaní,   činností   a   majetkových pomerov   orgánu   určenému   v   čl.   7   ods.   5   tohto   ústavného   zákona.   Napriek   tomu navrhovateľ, ktorý bol odvolaný z verejnej funkcie 15. júna 2012 a mal povinnosť podať predmetné   oznámenie za rok 2012 do 31. marca 2013, ho do dnešného dňa nepodal. Po oboznámení sa s touto skutočnosťou výbor uznesením č. 192 z 23. mája 2013 začal proti menovanému konanie podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona.

Navrhovateľ sa k uzneseniu o začatí konania vyjadril listom z 8. júna 2013, v ktorom navrhol konanie proti jeho osobe zastaviť z dôvodu, že od 4. januára 2013 a aj v súčasnosti je   uznaný   za   práceneschopného   a predmetné   oznámenie   nebol   schopný   podať   pre nepriaznivý zdravotný stav, ktorý si sám neprivodil. S poukazom na odvolanie z funkcie člena dozornej rady bol toho názoru, že per analógiám prichádzalo do úvahy zastavenie konania podľa čl. 9 ods. 12 poslednej vety ústavného zákona.

Po   uvedení   znenia   čl.   9   ods.   6   a 12   ústavného   zákona   dospel   výbor   k záveru, že „vyjadrenie verejného funkcionára má len vysvetľujúci charakter, avšak bez toho, že by výbor mohol na uvádzané skutočnosti prihliadať, keďže ústavný zákon neumožňuje zbaviť verejného funkcionára zodpovednosti za jeho porušenie z takýchto dôvodov. Z tohto dôvodu prijal uznesenie, ktorým sa menovanému Ing. V. T., bývalému členovi dozornej rady L., š. p. ukladá pokuta za porušenie povinnosti uloženej v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona vo výške jednomesačného   platu   verejného   funkcionára   podľa   čl.   9   ods.   10   písm.   a)   ústavného zákona.   Uvedené   rozhodnutie   bolo   dňa   25.   júna   2013   schválené   uznesením   č.   251.“ Rozhodnutie o uloženej pokute výbor odôvodnil znením čl. 9 ods. 15 a 16 ústavného zákona vychádzajúc   zo   zistenia,   že navrhovateľovi,   ktorému   bola   vyplatená   odmena   za   výkon funkcie   v roku   2012   v sume   menšej   ako   priemerná   nominálna   mzda   v hospodárstve Slovenskej republiky, je možné podľa čl. 9 ods. 16 ústavného zákona uložiť pokutu len vo výške priemernej nominálnej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky za rok 2012, čo v danom prípade predstavovalo sumu 805 €.

Podľa čl. 2 ods. 1 písm. zc) ústavného zákona sa tento zákon vzťahuje na funkcie riaditeľa štátneho podniku a členov dozornej rady štátneho podniku, ktorých do funkcie ustanovuje štát.

Podľa   čl. 3   ods. 1   ústavného   zákona   je   verejným   funkcionárom   na   účely   tohto ústavného zákona každý, kto vykonáva funkciu uvedenú v čl. 2 ods. 1. Na účely čl. 7 a 8 a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a 8, sa osoba, ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka   odo   dňa skončenia výkonu verejnej funkcie.

Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie,

a) či   spĺňa   podmienky   nezlučiteľnosti   výkonu   funkcie   verejného   funkcionára s výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo činností podľa čl. 5 ods. 1 a 2,

b) aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahu alebo štátnozamestnaneckom pomere a akú podnikateľskú činnosť vykonáva popri výkone funkcie verejného funkcionára,

c) aké má funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy, v orgánoch právnických osôb vykonávajúcich podnikateľskú činnosť a v orgánoch iných právnických osôb; taktiež uvedie, z ktorých uvádzaných funkcií má príjem, funkčné alebo iné požitky,

d) svoje   príjmy   dosiahnuté   v   uplynulom   kalendárnom   roku   z   výkonu   funkcie verejného   funkcionára   a   z   výkonu   iných   funkcií,   zamestnaní   alebo   činností,   v   ktorých vykonávaní   verejný   funkcionár   pokračuje   aj   po   ujatí   sa   výkonu   funkcie   verejného funkcionára,

e)   svoje   majetkové   pomery   a   majetkové   pomery   manžela   a   neplnoletých   detí, ktorí s ním žijú v domácnosti, vrátane osobných údajov v rozsahu titul, meno, priezvisko a adresa trvalého pobytu.

Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona ak sa v konaní preukázalo, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje, rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom sa uvedie, v čom je konanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným zákonom alebo zákonom, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku. Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutu podľa odseku 10.

Podľa   čl.   9   ods.   10   písm.   a)   ústavného   zákona   pokuta   sa   ukladá   v   sume zodpovedajúcej   mesačnému   platu   verejného funkcionára, ak ide   o   porušenie povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 v lehote ustanovenej v čl. 7.

Podľa   čl.   9   ods.   12   ústavného   zákona   ak   sa   v   konaní   nepreukázalo,   že   verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje, orgán podľa odseku 1 rozhodne o zastavení konania. Na prijatie platného rozhodnutia   o   zastavení   konania   je   potrebná   najmenej   trojpätinová   väčšina   prítomných členov orgánu, ktorý konanie uskutočňuje; také rozhodnutie je konečné. Konanie sa zastaví aj vtedy, ak sa verejný funkcionár pred hlasovaním o rozhodnutí podľa odseku 6 vzdá svojej funkcie.

Podľa   čl.   9   ods.   16   ústavného   zákona   v   prípade,   ak   mesačný   plat   verejného funkcionára, voči ktorému vedie konanie orgán uvedený v čl. 9 ods. 1 písm. a), je nižší ako priemerná   mesačná   nominálna   mzda   v   hospodárstve   Slovenskej   republiky   za predchádzajúci kalendárny rok,   pri výpočte   sumy podľa   odseku   10 sa   za mesačný plat považuje   priemerná   nominálna   mesačná   mzda   v   hospodárstve   Slovenskej   republiky   za uplynulý kalendárny rok.

Ústavný   zákon   o ochrane   verejného   záujmu   nezbavuje   verejného   funkcionára povinnosti   podať   oznámenie   podľa   čl.   7   ods.   1   z titulu   každej   verejnej   funkcie,   ktorú v rozhodnom   období zastáva. Výnimkou   je prípad   ustanovený   v čl. 7 ods.   3   ústavného zákona (ak je verejný funkcionár zvolený alebo vymenovaný do inej verejnej funkcie alebo je opätovne zvolený alebo vymenovaný do tej istej verejnej funkcie a podal v kalendárnom roku oznámenie podľa odseku 1, nie je povinný ho podať opätovne), ktorý však má význam iba pre prípadnú kumuláciu povinnosti verejného funkcionára podať oznámenie do 30 dní odo   dňa,   keď   sa   ujal   výkonu   verejnej   funkcie,   a jeho   povinnosti   podať   oznámenie do 31. marca príslušného kalendárneho roka. O takýto prípad však u navrhovateľa nejde.

Ústavný súd ďalej poukazuje na zjednocujúce stanovisko prijaté uznesením č. k. PLz. 1/2010-10 zo 7. júla 2010 vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov senátov, podľa ktorého „verejný   funkcionár   má   po   skončení   výkonu   funkcie   povinnosť   podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona... za dobu výkonu funkcie v kalendárnom roku, v ktorom skončil aktívny výkon funkcie do 31. marca nasledujúceho kalendárneho roku“. Zmyslom konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je   preveriť   plnenie   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu.   Ústavný   zákon   tak ustanovuje   povinnosti   počas   aktívneho   výkonu   funkcie   po   jeho   skončení   vrátane tzv. postzamestnaneckých   povinností   (typicky   čl. 8   ústavného   zákona).   Počas   celého obdobia a v každom momente aktívneho výkonu funkcie musí byť dodržiavaný ústavný zákon, a z tohto dôvodu musí byť jeho dodržiavanie kontrolované. Preto je rozumné, že verejný funkcionár je po ukončení aktívneho výkonu funkcie povinný urobiť oznámenie aj za dobu výkonu funkcie v poslednom kalendárnom roku výkonu funkcie, a to do 31. marca nasledujúceho   kalendárneho   roku.   Samozrejme,   funkcionára   už   nemožno   sankcionovať stratou funkcie, ale ústavný zákon o ochrane verejného záujmu pozná aj sankcie finančné. Ak by kontrolný orgán (v predmetnej veci výbor) zistil, že v čase aktívneho výkonu funkcie došlo   k porušeniu   povinností   podľa   ústavného   zákona,   môže   verejnému   funkcionárovi uložiť tam stanovenú pokutu.

Ústavný súd sa cíti   viazaný ním samým formulovanou požiadavkou na dôsledné rešpektovanie jedného zo základných hodnotových princípov právneho štátu, a to princípu právnej   istoty   [(čl.   1   ods.   1   ústavy),   napr.   PL.   ÚS   36/95],   ktorého   neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované.

Z citovaných ustanovení ústavného zákona vyplýva, že úlohou výboru v konaní pred ním   vedenom   je výlučne posúdenie riadneho   a včasného splnenia   povinností   uložených ústavným zákonom alebo iným osobitným zákonom dotknutým verejným funkcionárom. Tomu zodpovedá aj koncept prieskumnej právomoci ústavného súdu, keďže podľa § 73b ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ak   senát   ústavného   súdu   zistí,   že   konanie   verejného funkcionára   je   v rozpore   s   ústavným   zákonom,   rozhodnutie   orgánu   svojím   uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Predmetom konania o preskúmaní rozhodnutia vo veciach ochrany verejného záujmu a   zamedzenia   rozporu   záujmov,   v   rámci   ktorého   ústavný   súd   plní   funkciu   orgánu rozhodujúceho o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu výboru, je teda iba posúdenie konania verejného funkcionára z hľadiska jeho konformnosti s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona. Tomu zodpovedá aj zákonná úprava rozhodovania ústavného súdu v tomto konaní - zrušením namietaného rozhodnutia výboru (ak senát ústavného súdu po jeho preskúmaní zistí, že konanie verejného funkcionára nebolo v rozpore s ústavným zákonom) alebo potvrdením rozhodnutia výboru (ak po jeho preskúmaní dospeje senát ústavného súdu k záveru, že konanie verejného funkcionára bolo v rozpore s ústavným zákonom).

Pravdaže,   ústavný súd neopomína skutočnosť,   že   v priebehu svojej   rozhodovacej činnosti podľa jedenásteho oddielu druhej hlavy tretej časti zákona o ústavnom súde už uviedol, že sa v tomto konaní nemôže v niektorých osobitných prípadoch obmedziť iba na posúdenie   otázky,   či   navrhovateľ   ako   verejný   funkcionár   v   oznámení   podľa   čl.   7 alebo čl.   8   ústavného   zákona   uviedol   neúplné   alebo   nepravdivé   údaje   alebo   či   porušil povinnosť   alebo   obmedzenie   ustanovené   týmto   ústavným   zákonom   alebo   zákonom (IV. ÚS 1/07).   „Osobitosť“   však   identifikoval   v porušení   procesných   zásad   zaručujúcich právo   na   spravodlivý   proces   garantované   čl.   46   a   nasledujúcimi   Ústavy   Slovenskej republiky, keď výbor pristúpil k vyvodeniu zodpovednosti voči verejnému funkcionárovi, ktorý sa pred hlasovaním o rozhodnutí podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona vzdal svojej funkcie. Ústavný súd potom v danej kauze zistil rozpor postupu výboru s poslednou vetou čl. 9 ods. 12 ústavného zákona (obdobne III. ÚS 20/07).

O takýto prípad však u navrhovateľa nejde. Ústavný súd konštatuje, že zastavenie konania   na   podklade   rovnakých   alebo   obdobných   skutkových   okolností   prípadu   iného verejného funkcionára nepochybne môže za určitých okolností (napr. pri absencii náležitého odôvodnenia)   nastoľovať   závažné   otázky   týkajúce   sa   rovnosti   prístupu   výboru k posudzovaniu   pochybení   verejných   funkcionárov,   to   ale   nemá   žiaden   dopad na dokazovaním   ustálený   a aj   samotným   navrhovateľom   potvrdený   fakt,   že   ústavným zákonom vyžadované oznámenie riadne a včas nepodal, a tak porušil čl. 7 ods. 1 ústavného zákona.   Pokiaľ   navrhovateľ   namieta   možnosť   zastavenia   konania   podľa   čl.   9   ods.   12 poslednej vety ústavného zákona, ústavný súd uvádza, že označená veta tohto ustanovenia na daný prípad nedopadá, keďže navrhovateľ tiež namietal, že výbor mal konanie zastaviť a aplikovať na daný prípad, pretože pred začatím konania (ani pred hlasovaním o rozhodnutí podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona) sa navrhovateľ svojej verejnej funkcie nevzdal, ale bol z nej odvolaný 15. júna 2012 (podobne III. ÚS 141/2010). Takáto námietka je preto pre posúdenie   navrhovateľovej   veci   nedôvodná. Naopak,   zo   zisteného   skutkového   stavu vyplýva,   že   hoci   v roku   2012   vykonával   verejnú   funkciu   (člen   dozornej   rady   štátneho podniku),   oznámenie   podľa čl.   7   ods.   1   ústavného   zákona   do   31.   marca   2013   výboru nepodal, a preto je záver, že navrhovateľ porušil čl. 7 ods. 1 ústavného zákona, vyjadrený v namietanom rozhodnutí vecne správny a nezakladá   dôvod   na jeho zrušenie ústavným súdom   (pozri   tiež   IV.   ÚS   263/09,   I.   ÚS   46/2011   a   I.   ÚS   382/2010). Zjavná neopodstatnenosť   posudzovaného   návrhu   vyplýva   nepochybne   z   toho,   že konanie navrhovateľa bolo v rozpore s právami a povinnosťami uloženými mu ústavným zákonom, čo ústavný súd nemohol prehliadnuť, a tak návrh navrhovateľa už pri jeho predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnený a napadnuté rozhodnutie výboru podľa § 73b ods. 3 prvej vety zákona o ústavnom súde potvrdil.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   o   návrhu   navrhovateľa   po   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013