znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 477/2011-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   októbra   2011 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a svojho práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 29/2011 z 10. augusta 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra 2011 doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 29/2011 z 10. augusta 2011.Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   ako   navrhovateľ   v konaní vedenom   pred   Okresným   súdom   Bardejov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 2 C 48/2005 domáhal náhrady škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím. Okresný súd   rozsudkom   sp.   zn.   2   C   48/2005   z 11.   marca   2009   žalobu   sťažovateľa   zamietol. O odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   3   Co   101/2009 zo 14. októbra   2011   tak,   že   označený   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil   vo   vzťahu k žalovaným v 1.,   3. a vo 4.   rade   a vo   vzťahu k žalovanému v 2.   rade   zrušil. Následne sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 14. januára 2010 podal dovolanie proti už uvedenému   rozsudku   krajského   súdu.   Okresný   súd   sťažovateľa   uznesením   vyzval na doplnenie   podania,   keďže   to   neobsahovalo   všetky   zákonom   predpísané   náležitosti v zmysle   §   241   zákona   č.   99/1963   Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   aj   „OSP“).   Na   výzvu   súdu   sťažovateľ   reagoval   žiadosťou   doručenou okresnému   súdu   25.   októbra   2010   o ustanovenie   právneho   zástupcu   z radov   advokátov. Okresný súd výzvou sp. zn. 2 C 48/2008 z 3. novembra 2010 vyzval sťažovateľa v súlade s § 30 OSP na preukázanie splnenia zákonných predpokladov odôvodňujúcich ustanovenie zástupcu   z radov   advokátov.   Na   túto   výzvu   sťažovateľ   reagoval   svojím   podaním zo 7. decembra 2010. O žiadosti sťažovateľa o ustanovenie advokáta pre dovolacie konanie rozhodol   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   2   C   48/2005   z 10.   januára   2011   tak,   že sťažovateľovi neustanovil zástupcu z radov advokátov. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „žalobcovi neustanovuje zástupcu z radov advokátov, nakoľko neboli splnené zákonné   predpoklady   dané   ustanovením   §   30   O.s.p..   Ten   svoju   žiadosť   o ustanovenie zástupcu z radov advokátov v súdom stanovenej lehote nedoplnil a nepreukázal pomery, ktoré by inak odôvodňovali oslobodenie od súdnych poplatkov. Navyše má súd za to, že finančné prostriedky poskytnuté žalobcovi z titulu finančného zadosťučinenia dostatočne preukazujú skutočnosť, že žalobca nespĺňa predpoklady v zmysle § 30 O.s.p.. Dôvodnosť nároku a splnenie zákonných podmienok na ustanovenie zástupcu z radov advokátov musí preukázať žiadateľ, k čomu v tomto prípade nedošlo.“.

Sťažovateľ proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 C 48/2005 z 10. januára 2011 podal   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   uznesením   sp.   zn. 3 Co 29/2011   z 10.   augusta   2011,   ktorým   potvrdil   odvolaním   napadnuté   uznesenie okresného   súdu   ako   vecne   správne.   V odôvodnení   svojho   uznesenia   uviedol,   že „podmienkami pre ustanovenie zástupcu z radov advokátov podľa uvedeného ustanovenia sú okrem procesnoprávnej podmienky, ktorou je podanie žiadosti účastníkom konania:

a) skutočnosť, že u účastníka sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Zákon tu má na mysli predpoklady pre priznanie oslobodenia výrokom súdu podľa ust. § 138 ods. 1 O. s. p. Nemá na mysli prípady, kedy je účastník už zo zákona oslobodený alebo či ide o konanie oslobodené od poplatku vecne. Relevantným je to, či to pomery účastníka odôvodňujú a zároveň nejde o svojvoľné alebo zrejmé bezúspešné uplatňovanie či bránenie práva. Rozhodnutiu o ustanovení advokáta však nemusí predchádzať rozhodnutie o oslobodenie žiadateľa od súdnych poplatkov podľa ust. § 138 O. s. p.;

b) potreba ochrany záujmov, účastníka ustanovením advokáta, ktorá sa posudzuje individuálne v každom konkrétnom konaní a táto potreba sa odvíja od komplikovanosti veci, či už skutkovej alebo právnej.

V predmetnej veci súd prvého stupňa urobil záver o nemožnosti ustanoviť žalobcovi zástupcu z radov advokátov z dôvodov nesplnenia podmienok pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Odvolací súd sa s týmto záverom súdu prvého stupňa stotožňuje. Prvostupňový súd správne uzavrel, že v predmetnej veci žalobca nesplnil tie podmienky, ktoré sú uvedené pod písm. a/ vyššie preto, aby mu bol ustanovený pre dovolacie konanie zástupca z radov advokátov.

Za   týchto   okolností   správne   postupoval   súd   prvého   stupňa,   pokiaľ   neustanovil žalobcovi zástupcu z radov advokátov pre dovolacie konanie.“.

Sťažovateľ nesúhlasiac s napadnutým uznesením krajského súdu v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Odvolací súd tiež nesprávne argumentuje len meditáciou, že čo zákon má na mysli len podľa jeho predstáv, keď môj názor je úplne iný,... ja absolútne nesúhlasím a tvrdím, že na oslobodenie spĺňam podmienky a v spojení s tým aj na nárok o pridelenie mi advokáta.“Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1./ Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa čl. 46 Ústavy SR a ods. 1/, čl.   6   Dohovoru   postupom   Krajského   súdu   v   Prešove   v   súdnom   konaní   o   dovolaní sťažovateľa pod sp. zn. 3Co 29/11 v právnej veci vedenej na Okresnom súde v Bardejove č. k. 2C 48/05 a vyjadrenom v jeho konečnom uznesení z 10.VIII.11, porušené boli!

2./   Priznáva   I.   K.   K.   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   33   tis.   EUR /slovom tridsaťtritisíceur/, ktoré je mu povinný Krajský súd v Prešove zaplatiť do 2-och mesiacov od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.

3./   Ukladá   Krajskému   súdu   v   Prešove   uhradiť   aj   vzniklé   trovy   tohto   súdneho konania, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto súdneho nálezu.“

Súčasťou   sťažnosti   je   aj   žiadosť   sťažovateľa   o   ustanovenie   právneho   zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   a uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Co   29/2011 z 10. augusta 2011. Jadrom jeho námietok je nesúhlas s právnym názorom okresného súdu, ako   aj   krajského   súdu,   ktorý   podľa   názoru   sťažovateľa   nesprávne   vyložil   a aplikoval ustanovenia § 30 a § 138 OSP, čím podľa jeho názoru došlo k porušeniu označených práv. Sťažovateľ teda namieta, že mu nebola poskytnutá súdna ochrana v kvalite požadovanej označeným článkom ústavy a dohovoru.

Podľa   §   30   ods.   1   OSP   účastníkovi,   u   ktorého   sú   predpoklady,   aby   bol   súdom oslobodený   od   súdnych   poplatkov,   ustanoví   sudca   alebo   poverený   zamestnanec   súdu na jeho   žiadosť   za   zástupcu   Centrum   právnej   pomoci   alebo   advokáta   zapísaného do zoznamu podľa osobitného predpisu, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov. O tejto možnosti súd účastníka poučí.

Podľa § 138 ods. 1 OSP na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   ak   to   pomery   účastníka   odôvodňujú   a   ak   nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd   inak,   vzťahuje   sa   oslobodenie   na   celé   konanie   a   má   i   spätnú   účinnosť;   poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.

Podľa názoru ústavného súdu citovaná argumentácia krajského súdu v napadnutom uznesení v spojení s odôvodnením uznesenia okresného súdu, ktorá je uvedená v prvej časti tohto rozhodnutia, je dostatočná a presvedčivá. V žiadnom prípade ju nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani príčiny na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný   názor   a s uzneseniami   všeobecných   súdov   nesúhlasí.   Táto   okolnosť   totiž   sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia správne uviedol, že predpokladom ustanovenia   právneho   zástupcu   z radov   advokátov   je   splnenie   viacerých   zákonných podmienok súčasne. Zároveň tiež konštatoval, že sa stotožňuje s názorom okresného súdu v tom   smere,   že   sťažovateľ   nepreukázal   pomery,   a   to   ani   po   predchádzajúcej   výzve okresného súdu, ktoré by inak odôvodňovali oslobodenie od súdnych   poplatkov. Inými slovami,   sťažovateľ   mal   povinnosť   preukázať   pomery   odôvodňujúce   oslobodenie   od súdnych   poplatkov.   Keďže   k tomu   zo   strany   sťažovateľa   nedošlo,   je   ústavne akceptovateľný záver o nesplnení podmienok na ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov.

Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   krajský   súd   postupoval   v   súlade   s Občianskym súdnym   poriadkom,   pričom   vychádzal zo   smerodajných   ustanovení   §   30   a   §   138 OSP prichádzajúcich   do   úvahy   v   danom   prípade,   ktoré   primeraným   ústavne   konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, preto uznesenie krajského súdu nesignalizuje porušenie sťažovateľom označených práv.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Co 29/2011 z 10. augusta 2011, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   bola odmietnutá   ako celok,   rozhodovanie o   ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011