znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 476/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom   JUDr.   Jozefom   Göblom,   advokátska   kancelária,   Jantárová   2442/30,   Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice II   sp.   zn.   22   C   92/2011   z 10.   januára   2014   a uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 5 Co 228/2014 z 12. marca 2015 o náhrade trov konania, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 22 C 92/2011 z 10. januára 2014 a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 228/2014 z 12. marca 2015 o náhrade trov konania (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   účastníkom   konania   na   strane odporcu v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 22 C 92/2011, ktorého predmetom bolo zaplatenie sumy 639,11 € s príslušenstvom. Okresný súd rozsudkom z 29. novembra 2011   návrhu   žalobcu   čiastočne   vyhovel   v sume   414,15   €   s príslušenstvom a sťažovateľku zaviazal   na   náhradu   trov   konania   v sume   499,36   €.   Sťažovateľka   podala odvolanie   proti výroku   o   trovách   konania,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením sp. zn. 5 Co 77/2013 z 22. augusta 2013 tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd opätovne rozhodol o trovách konania uznesením z 10.   januára   2014,   ktorým   sťažovateľku   zaviazal   na   ich   náhradu   v sume   306,56   €. Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu okresného súdu o trovách konania odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu   potvrdil   ako   vecne   správne   a trovy   odvolacieho   konania   žiadnemu   z účastníkov konania nepriznal.

Sťažovateľka   v sťažnosti   namietala,   že   došlo   k porušeniu   jej   označených   práv napadnutým uznesením okresného súdu sp. zn. 22 C 92/2011 z 10. januára 2014, ako aj napadnutým uznesením krajského súdu, pričom argumentovala tým, že trovy vznikli jednak nehospodárnym   postupom   v konaní,   ktoré   viedol   okresný   súd,   a taktiež   spochybňovala priznanie náhrady trov konania za jednotlivé úkony právnej služby (účasť na pojednávaní), ktoré boli vyvolané protistranou, keďže k odročeniu dvoch pojednávaní došlo v dôsledku nepripravenosti   právneho   zástupcu   protistrany,   ktorý   nevedel   odpovedať   na   otázky sťažovateľky.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o sťažnosti sťažovateľky rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie označených práv sťažovateľky   označeným   uznesením   okresného   súdu   z   10.   januára   2014   a napadnutým uznesením   krajského   súdu,   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   zruší   a vec   mu   vráti na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná trovy právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Sťažovateľka namietala porušenie svojich označených práv označeným   uznesením okresného   súdu   o náhrade   trov   konania   z 10.   januára   2014   a   napadnutým   uznesením krajského súdu, ktorým potvrdil označené uznesenie okresného súdu, pričom podstata jej argumentácie spočíva v tvrdení, že okresný súd, ako aj krajský súd nesprávne rozhodol o trovách konania, keď protistrane priznal náhradu trov konania aj za úkony, ktoré podľa jej názoru   nemal,   pretože   vznikli   v dôsledku   nehospodárneho   konania,   teda   namietala neúčelnosť priznaných trov v súvislosti s konaním na prvom stupni, ktorú nenapravil ani krajský súd.

1. Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu z 10. januára 2014, ústavný súd poukazuje na   princíp   subsidiarity   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   z ktorého   vyplýva,   že   právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   nemá   právomoc   preskúmať   označené   uznesenie okresného   súdu   ani   jeho   predchádzajúci   postup,   keďže   ho   už   meritórne   preskúmal na základe   odvolania   krajský   súd,   ktorý   bol   oprávnený   a zároveň   povinný   poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti   uzneseniu súdu prvého stupňa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 311/2014).

2. Sťažovateľka tiež namietala, že krajský súd tým, že potvrdil uznesenie okresného súdu o trovách konania napadnutým uznesením, neprípustným spôsobom zasiahol do jej označených práv.

V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že námietky sťažovateľky síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého súdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania krajského súdu o trovách konania, čo má v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľku nepochybne negatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu podľa názoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu ako námietkam   proti   procesnému   postupu   vedúcemu   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej, resp. samotnému rozhodnutiu vo veci samej (m. m. IV. ÚS 225/2012, IV. ÚS 311/2012).

Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ako   aj   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov v konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   dôjsť   aj   v   súvislosti   s   námietkami   sťažovateľov smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho konania. Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný   súd   pri   posudzovaní   problematiky   trov   konania,   t.   j.   problematiky   vo   vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí,   že   došlo   k   porušeniu   práva   na   súdnu   ochranu   (spravodlivý   proces)   extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vo svojej podstate sťažovateľka namieta, že krajský súd napadnutým uznesením, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu o trovách konania v sume 306,56 €, porušil jej označené práva. Aj v tejto súvislosti len tvrdí, že časť priznaných trov je nesprávna, teda predmetom sporu je len časť z uvedenej sumy 306,56 €. V danom prípade je nevyhnutné zohľadniť intenzitu   namietaného   porušenia   zákona   (jeho   ústavnoprávny   rozmer),   ktorá   by odôvodňovala vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Namietaná suma, o ktorú bola, resp. mala byť sťažovateľka ukrátená, zjavne nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri § 238 ods. 5 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších   predpisov,   ktorý   ustanovuje   trojnásobok   minimálnej   mzdy   ako   podmienku prípustnosti   dovolania   proti   právoplatným   rozhodnutiam   odvolacieho   súdu   vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia).

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)]. Posudzovaná vec takúto intenzitu zjavne nedosahuje, keďže výrok o trovách konania bol v zmysle zákona odôvodnený (sťažovateľka k sťažnosti   nepripojila   kópiu   napadnutého   uznesenia,   len   stručne   opísala   jeho   obsah, z ktorého   vyplýva,   že   krajský   súd   sa   stotožnil   s právnym   posúdením   skutkového   stavu prvostupňovým   súdom,   pozn.),   čo zakladá   dôvod   na   jej   odmietnutie   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa   čl. 6   ods.   1 dohovoru, ako   aj základného   práva   na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu, je zjavne neopodstatnená, a preto ju v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľka   vo   vzťahu   k napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   namietala   aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu uvedeným v petite sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že predmetný článok ústavy obsahuje niekoľko základných práv, pričom ani z odôvodnenia sťažnosti nie je možné určiť, o ktoré právo by malo ísť. Táto neurčitosť petitu vo vzťahu k ostatnému obsahu sťažnosti vytvára priestor pre dohady a dedukcie.

Ústavný   súd   v   konštatuje,   že   sťažnosť   v tejto   časti   neobsahuje   kvalifikované odôvodnenie, teda nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Takisto petit sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, nie je dostatočne presný a určitý.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že sťažnosť v tejto časti pôsobí nedostatočne   a   neurčito,   vytvára   priestor   pre   dohady   a   dedukcie,   čo   sa   pri   uplatnení námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje (m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014).

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripomína,   že   nedostatky   zákonom   predpísaných náležitostí   vyplývajúce   z   podania   sťažovateľky   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Pretože predmetná sťažnosť v tejto časti neobsahuje náležitosti, ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a síce relevantné odôvodnenie   ako   východiskový   rámec   sťažnosti   obsahovo   korešpondujúce   s   návrhom na rozhodnutie vo veci samej, konkretizáciu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky jej sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015