znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 476/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. S., P., zastúpenej obchodnou spoločnosťou B., s. r. o.,   B.,   v mene   ktorej   koná   advokát   JUDr.   B.   J.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/157/2012 a jeho rozsudkom z 29. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta 2013 doručená sťažnosť Ing. A. S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/157/2012 a jeho rozsudkom z 29. mája 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 3 C/100/2011 z 23. februára 2012 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) zamietol   žalobu   o určenie   neplatnosti   právnych   úkonov   a žalobkyni   uložil   zaplatiť sťažovateľke trovy konania v sume 1 836,64 € do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke náhradu trov odvolacieho konania v sume 79,60 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Sťažovateľka   namieta,   že   krajský   súd „ústavne   nekonformne   interpretoval   a aplikoval   relevantné   ustanovenia   vyhlášky   MS   SR   č.   655/2004   Z.   z.   o   odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   na   prejednávanú   vec.   Uvedený postup má za následok nielen porušenie práva sťažovateľky na spravodlivý proces, ale predstavuje závažný zásah do jej majetkových práv. Rozhodnutie porušovateľa je zároveň zaťažené vadou nedostatočného odôvodnenia, preto je nepreskúmateľné a zároveň odníma poskytnutie   súdnej   ochrany   sťažovateľke,   čo   je   ústavne   neudržateľné.“. Sťažovateľka súčasne uvádza,   že právo na   priznanie náhrady   trov   konania   úspešnej   strane sporu je súčasťou   práva   na   spravodlivý   súdny   proces,   ako   aj   práva   vlastniť   majetok.   Pritom poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 119/2012 zo 16. mája 2012, podľa ktorého možno z ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“),   ktoré   dopadajú   na   daný   prípad,   vyvodiť „záver, že pokiaľ je vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom daného súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa táto čiastka (suma) považuje za základ pre tarifnú hodnotu, pretože citovaný právny predpis dôsledne rozlišuje situácie pre náhrady trov konania, kedy je predmet právneho sporu, o ktorom sa rozhoduje, peniazmi oceniteľný, a kedy nie“.

Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd ani okresný súd dostatočne nerozlišovali medzi prípadom,   keď   skutočne   je   alebo   nie   je   možné   určiť   hodnotu   súdneho   sporu,   konanie o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke však podľa nej „zásadne nepatrí medzi konania, pri ktorých   nemožno   určiť   ich   hodnotu“,   keďže   rozhodnutie   súdov   v takejto   veci   výrazne „ovplyvňuje majetkovú sféru účastníka“.

Napokon sťažovateľka namieta aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku poukazujúc   na   povinnosť,   aby   rozhodnutie   súdu   bolo   presvedčivé   a aby   pri   jeho rozhodovaní nebola prehliadnutá pre účastníka konania priaznivá judikatúra, na ktorú bol konajúci súd týmto účastníkom výslovne upozornený. Povinnosťou «všeobecného súdu je v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   sa   s   týmto   podstatným   argumentom   vysporiadať a účastníkovi,   pokiaľ jeho právne názory...   nezdieľa,   uviesť dôvody svojho rozhodnutia. Preto rozhodnutie porušovateľa nespočíva len na nesprávnej (resp. žiadnej) interpretácii a aplikácii   ustanovení   vyhlášky,   ale   navyše   porušovateľ   svoje   rozhodnutie   v   tejto   časti takmer vôbec neodôvodnil, ale obmedzil sa len na konštatovanie, že o náhrade trov konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 OSP (ktoré navyše pojednávajú len o zásade   úspechu   účastníka   konania,   netýkajú   sa   však   určenia   výšky   priznaných   trov konania). Porušovateľ neuviedol ani len zmienku o tom, ako sa vysporiadal s kľúčovým argumentom sťažovateľky vo vzťahu k náhrade trov konania. Takýto postup všeobecného súdu je však ústavne neudržateľný, pretože predstavuje len „naoko“ poskytnutie súdnej ochrany, pričom však reálne je ochrana sťažovateľky opomenutá.».

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal takéto rozhodnutie:

„Základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29. 05. 2013, v konaní vedenom pod sp. zn.: 17 Co 157/2012 vo výroku o náhrade trov konania, porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29.05.2013, v konaní vedenom pod sp. zn.: 17 Co 157/2012 v časti vo výroku o náhrade trov konania sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trenčíne je povinný zaplatiť sťažovateľke trovy konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp. ústavnoprávna   intenzita   namietaných pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08, III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, III. ÚS 47/2013).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli   k rozhodnutiu,   ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonáva   (čl.   46   ods.   4   ústavy   v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Okrem toho môže   arbitrárnosť   rozhodnutia   všeobecného   súdu   vyplývať aj   z ústavne   nekonformného výkladu   ustanovení   právnych   predpisov   aplikovaných   na prerokúvaný   skutkový   prípad. Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy. Právomoc ústavného   súdu   konštatovať   porušenie   základného   práva   účastníka   konania   pred všeobecným   súdom   na   súdnu   ochranu   je   založená   v   prípade,   ak   dospeje   k   záveru,   že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania spravidla samo osebe nedosahuje   intenzitu   predstavujúcu   možnosť   vyslovenia   porušenia   základných   práv   a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Podľa názoru   ústavného   súdu   nemožno   z hľadiska   kritérií   spravodlivého   procesu   pripisovať rozhodovaniu   o trovách   konania   takú   istú   relevanciu   ako   námietkam   proti   procesnému postupu   vedúcemu   k rozhodnutiu   vo   veci   samej,   resp.   samotnému   rozhodnutiu   vo   veci samej. Ústavný súd zároveň nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov smerujúcimi proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov o náhrade trov súdneho konania. Ústavný súd však pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi problematiky akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že ním bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. IV. ÚS 45/06, III. ÚS 47/2013).

Podstata námietok sťažovateľky spočíva v jej nesúhlase so záverom krajského súdu, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania v jej právnej veci bolo potrebné aplikovať § 11 ods.   1   písm.   a)   vyhlášky,   ako   aj   s nedostatočným   odôvodnením   napadnutého   rozsudku v časti týkajúcej sa rozhodnutia o náhrade trov konania.

Krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, že o náhrade trov odvolacieho konania „bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. a navrhovateľ, ktorý v odvolacom konaní úspech nemal bol zaviazaný na ich náhradu voči odporkyni za jeden úkon právnej pomoci (písomné vyjadrenie k odvolaniu) 58,70 eur, režijný paušál 7,63 eur, 20 % DPH 13,27 eur čo činí spolu 79,60 eur (§14 ods. 1 písm. b/, § 15 písm. a, § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z.)“.

Ústavný súd síce uznáva, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je v časti týkajúcej sa náhrady trov konania stručné, súčasne však pripomína znenie predchádzajúceho odseku napadnutého rozsudku, v ktorom krajský súd „poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa v celom rozsahu v náväznosti na § 219 ods. 2 O.   s.   p.   stotožňuje“.   Z odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu   pritom   vyplýva,   že   pri rozhodovaní o náhrade trov konania sťažovateľke vychádzal okresný súd z hodnoty úkonu vypočítaného podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, „podľa ktorého ust. základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. V tomto prípade sa navrhovateľ domáhal určenia neplatnosti právneho úkonu, ktorý ako taký nemá sám o sebe hodnotu a je len prejavom vôle zmluvných strán“, preto okresný súd pri určovaní priznanej odmeny nevychádzal z výšky požičanej sumy, ktorá mala byť napadnutou zmluvou dojednaná.

Z konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   odôvodnenie   rozhodnutí prvostupňového   súdu   a odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane,   pretože prvostupňové   a odvolacie   konanie   z hľadiska   predmetu   konania   tvoria   jeden   celok (m. m. III.   ÚS   264/08,   IV.   ÚS   350/09).   V   danom   prípade   odôvodnenie   napadnutého rozsudku v spojení s rozsudkom okresného súdu dáva odpoveď na to, z ktorých ustanovení vyhlášky [vrátane § 11 ods. 1 písm. a)] konajúce všeobecné súdy pri rozhodovaní o náhrade trov   v danom   konaní   vychádzali.   Súčasne   ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť, že sťažovateľka sa proti rozsudku okresného súdu neodvolala, a to ani v časti týkajúcej sa trov konania, hoci okresný súd vychádzal z toho istého právneho posúdenia pre výpočet sadzby za 1 úkon právnej služby, vychádzajúc z povahy predmetu konania, ktorého hodnotu nemožno   vyjadriť   v peniazoch,   resp.   ju   možno   zistiť   len   s nepomernými   ťažkosťami. Krajský   súd   teda   meritórne   skúmal   rozsudok   okresného   súdu   predovšetkým   z hľadísk odvolacích   námietok   navrhovateľa   a nie   sťažovateľky,   ktorá   odvolanie   proti   rozsudku okresného súdu, čo sa týka výroku o náhrade trov konania, nepodala. Preto takýto napádaný postup   krajského   súdu   extrémne   nevybočuje   z   pravidiel   upravujúcich   občianske   súdne konanie, k čomu by mohlo dôjsť predovšetkým na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

Podľa   §   80   písm.   c)   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Pri   aplikácii   § 11   ods.   1 písm.   a)   vyhlášky   v   spojení   s § 80   písm.   c) OSP má rozhodujúci   význam   najmä   v   ňom   uvedené   slovné   spojenie   „ak   nie   je   možné   vyjadriť hodnotu   veci   alebo   práva   v   peniazoch“.   Vyjadriť   hodnotu   (v   danom   prípade   práva) predovšetkým   znamená   vysporiadať   sa   so   skutočným   obsahom   predmetu   konania,   t.   j. s tým,   aké   účinky   má   pre   účastníkov   meritórne   rozhodnutie   súdu   v   tomto   konaní. V namietanom prípade bolo predmetom konania pred okresným súdom a krajským súdom rozhodovanie   o   určení   ne(platnosti)   právnych   úkonov,   konkrétne   zmluvy   o pôžičke a notárskej zápisnice.

Meritórnym   rozhodnutím   o zamietnutí   žaloby okresný   súd v   namietanom konaní rozhodol, že zmluva o pôžičke uzavretá medzi navrhovateľom a sťažovateľkou a notárska zápisnica o uznaní dlhu sú platné, čím zároveň došlo k záväznému potvrdeniu postavenia sťažovateľky ako veriteľky so všetkými právami z toho vyplývajúcimi, teda aj s právom vymáhať pohľadávku aj s príslušenstvom voči dlžníkovi. Predmetom namietaného konania pred okresným súdom však nebolo zaplatenie samotnej pohľadávky. V konečnom dôsledku má   teda   meritórne   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   v   okolnostiach   daného   prípadu   iba nepriamy materiálny dosah na sťažovateľku. V podstate možno účinky rozhodnutia súdu v danom spore charakterizovať ako vyriešenie predbežnej otázky, ktoré ovplyvní uspokojenie veriteľky (sťažovateľky, pozn.) pri samotnom uplatnení pohľadávky.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   z   napadnutého   rozsudku vyplýva, že krajský súd v ňom dostatočne jasne vysvetlil svoj postoj k spornej otázke trov konania s poukazom na predmet konania, ako aj na obsah odôvodnia rozsudku okresného súdu, s ktorým sa stotožnil, a tak zaujal zrozumiteľné stanovisko k vyjadriteľnosti predmetu konania v konkrétnej prerokúvanej veci. Interpretácia relevantných ustanovení na prípad dopadajúcich právnych predpisov, teda § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, je podľa názoru ústavného súdu akceptovateľná a tento názor potvrdzuje aj predchádzajúca rozhodovacia činnosť   ústavného   súdu   (m.   m.   III.   ÚS   325/2009,   III.   ÚS   534/2011,   II.   ÚS   508/2011, IV. ÚS 107/2012, II. ÚS 226/2012 a iné). Preto postup ani napadnutý rozsudok krajského súdu v posudzovanej veci nevykazuje vo svojich účinkoch znaky porušenia sťažovateľkou označených práv zaručených ústavou a dohovorom.

Vo   vzťahu   k sťažovateľkou   uvádzanej   argumentácii   o použiteľnosti   právnych záverov formulovaných v náleze ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 119/2012 zo 16. mája 2012 ústavný   súd   uvádza,   že   aj   keď   v prípade,   na   ktorý   sťažovateľka   poukazuje,   išlo o prerokovanie určovacieho návrhu, jeho predmetom nebolo určenie neplatnosti právneho úkonu (ako v sťažovateľkinej veci), ale určenie vlastníckeho práva k veci, ktorú by bolo možné považovať za predmet sporu oceniteľný v peniazoch. Preto sa nemožno stotožniť s názorom   sťažovateľky,   že   závery   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn.   I.   ÚS   119/2012 zo 16. mája   2012   možno   v plnom   rozsahu   aplikovať   aj   na   jej   prípad,   a to   v konečnom dôsledku aj z dôvodu, že tieto závery predstavujú v doterajšej judikatúre ústavného súdu v podstate   ojedinelý   právny   názor   týkajúci   sa   rozhodovania   o náhrade   trov   v konaniach o určovacích   návrhoch,   ktorý   bol   vyslovený   v rámci   ústavného   prieskumu   rozhodnutí všeobecných súdov.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru o absencii relevantnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru na jednej strane a obsahom   napadnutého   rozsudku   na   druhej   strane.   S   poukazom   na   to,   že   obsahom sťažovateľkou označených práv nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka konania, resp. právo na jeho úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   je   na   mieste   túto   časť   sťažnosti   už   pri   predbežnom prerokovaní odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   ustálenej judikatúry   ústavného súdu   absencia   porušenia   ústavnoprocesných princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku (m. m. IV. ÚS 116/05). Ústavný súd v súlade so svojou skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Keďže ústavný súd odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu nepovažoval ani   za   svojvoľné,   ani   arbitrárne,   nemohlo   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   dôjsť   ani k porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy. Aplikujúc uvedený právny názor na sťažnosť sťažovateľky ústavný súd dospel k záveru, že aj zvyšnú časť sťažnosti je potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013