znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 476/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp 11879/2012, sp. zn. Rvp 11953/2012, Rvp 11954/2012, Rvp 11955/2012, Rvp 11956/2012, Rvp 11957/2012, Rvp 11958/2012, Rvp 11959/2012, Rvp 11960/2012, Rvp 11961/2012, Rvp 11962/2012, Rvp 11963/2012, Rvp 11964/2012, Rvp 11965/2012, Rvp 11966/2012, Rvp 11967/2012, Rvp 11968/2012, Rvp 11969/2012, Rvp 11970/2012 a sp. zn. Rvp 11971/2012 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   14   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a   uzneseniami   Okresného   súdu   Veľký   Krtíš sp. zn. 7 Er 199/05   zo 7.   februára   2012,   sp.   zn.   5   Er   495/09   z 15.   novembra   2011, sp. zn. 5 Er   111/09   z   29.   novembra   2011,   sp.   zn.   5   Er   440/08   z 29. novembra   2011, sp. zn. 5 Er   114/09   z   3.   novembra   2011,   sp. zn. 5 Er   741/08   z 29. novembra   2011, sp. zn. 5 Er   1278/08   z5.   decembra   2011,   sp. zn. 5 Er   130/09   z 1. decembra   2011, sp. zn. 5 Er 2505/09   z   18.   novembra   2011,   sp. zn. 5 Er   131/09   z 5. decembra   2011, sp. zn. 5 Er   1208/09   z   1.   decembra   2011,   sp. zn. 5 Er   107/09   z 5. decembra   2011, sp. zn. 5 Er   809/09   zo   7.   decembra   2011,   sp. zn. 5 Er 119/09   z 1. decembra   2011, sp. zn. 5 Er 113/09   z   3.   novembra   2011,   sp. zn. 5 Er 1302/09   z 18. novembra   2011, sp. zn. 5 Er   76/09   z   29.   novembra   2011,   sp. zn. 5 Er   3039/08   z 5. decembra   2011, sp. zn. 5 Er   1935/09   z   1.   decembra   2011,   sp. zn. 5 Er   2434/09   zo 16. novembra   2011 a postupom   a   uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp. zn. 13   CoE   77/2012 z 22. mája   2012,   sp.   zn.   2   CoE   143/2012   z 30. apríla   2012,   sp. zn. 41   CoE   108/2012 z 10. mája   2012,   sp.   zn.   2   CoE   145/2012   z 30. apríla   2012,   sp. zn. 14   CoE   173/2012 z 21. mája   2012,   sp.   zn.   14   CoE   179/2012   z 21. mája   2012,   sp. zn. 43   CoE   67/2012 z 24. apríla   2012,   sp.   zn.   17   CoE   95/2012   z 25. apríla   2012,   sp. zn. 1 CoE   141/2012 z 24. apríla   2012,   sp.   zn.   43   CoE   59/2012   z 24. apríla   2012,   sp. zn. 1 CoE   129/2012 z 24. apríla   2012,   sp.   zn.   1   CoE   140/2012   z 24. apríla   2012,   sp. zn. 41   CoE   51/2012 z 18. apríla   2012,   sp.   zn.   14   CoE   122/2012   z 23. apríla   2012,   sp. zn. 41   CoE   50/2012 z 18. apríla   2012,   sp.   zn.   1   CoE   210/2012   z 24. apríla   2012,   sp. zn. 41   CoE   113/2012 z 10. mája   2012,   sp.   zn.   14   CoE   156/2012   z 3. mája   2012   a   sp. zn. 17   CoE   94/2012 z 25. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   vedené pod sp. zn. Rvp 11879/2012, sp. zn. Rvp 11953/2012, Rvp 11954/2012, Rvp 11955/2012, Rvp 11956/2012, Rvp 11957/2012, Rvp 11958/2012, Rvp 11959/2012, Rvp 11960/2012, Rvp 11961/2012, Rvp 11962/2012, Rvp 11963/2012, Rvp 11964/2012, Rvp 11965/2012, Rvp 11966/2012, Rvp 11967/2012, Rvp 11968/2012, Rvp 11969/2012, Rvp 11970/2012 a sp. zn. Rvp 11971/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 476/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta 2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), vedená   pod   sp.   zn.   Rvp 11879/2012   a 30.   augusta   2012   boli   doručené   sťažnosti sťažovateľky vedené pod sp. zn. Rvp 11953/2012, Rvp 11954/2012, Rvp 11955/2012, Rvp 11956/2012, Rvp 11957/2012, Rvp 11958/2012, Rvp 11959/2012, Rvp 11960/2012, Rvp 11961/2012, Rvp 11962/2012, Rvp 11963/2012, Rvp 11964/2012, Rvp 11965/2012, Rvp 11966/2012, Rvp 11967/2012, Rvp 11968/2012, Rvp 11969/2012, Rvp 11970/2012 a sp. zn. Rvp 11971/2012, ktorými namieta porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a   uzneseniami   Okresného   súdu   Veľký   Krtíš   (ďalej   len   „okresný   súd“)   a postupom a uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) špecifikovaných a označených v záhlaví rozhodnutia (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“ a „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“).

Z   20   sťažností   sťažovateľky   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov. Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní   vrátiť   podľa   podmienok   dojednaných   v   úverových   zmluvách.   Vzhľadom   na skutočnosť, že dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči sťažovateľke sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách obsahujúce aj rozhodcovskú   doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania   pred   ňou   zvoleným   rozhodcovským   súdom   –   spoločnosťou   S.,   a.   s.,   B. Rozhodcovské rozsudky tohto súdu boli exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverení udelených okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutí, t. j. exekúciu.

V   priebehu   exekučného   konania   okresný   súd   napadnutými   uzneseniami   vyhlásil exekúciu   za   neprípustnú   a zastavil   ju.   Krajský   súd   svojimi   napadnutými   rozhodnutiami potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.

Sťažovateľka   v   predostretej   obšírnej   argumentácii   atakovala   právne   závery v rozhodovacej činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných právnych   predpisov   na   predmetnú   právnu   vec   sa   vzťahujúcich,   a   zároveň   poskytla ústavnému súdu na zváženie vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu vec.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti na ďalšie   konanie   a   prizná   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp 11879/2012 a sp. zn. Rvp 11953/2012, Rvp 11954/2012, Rvp 11955/2012, Rvp 11956/2012, Rvp 11957/2012, Rvp 11958/2012, Rvp 11959/2012, Rvp 11960/2012, Rvp 11961/2012, Rvp 11962/2012, Rvp 11963/2012, Rvp 11964/2012, Rvp 11965/2012, Rvp 11966/2012, Rvp 11967/2012, Rvp 11968/2012, Rvp 11969/2012, Rvp 11970/2012 a sp.   zn.   Rvp   11971/2012 a   z   tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu   a   krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto   sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.   K   namietanému   porušeniu   práv   uvedených   v   petite   sťažností   postupom a uzneseniami okresného súdu v napadnutých konaniach

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný   prostriedok   (čo   sťažovateľka   aj   využila),   a   preto   sťažnosti   v   tejto   časti   bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako iné obdobné sťažnosti sťažovateľky doručené ústavnému súdu (napr. naposledy rozhodnutím sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012).

3.   K   namietanému   porušeniu   práv   uvedených   v   petite   sťažností   postupom a uzneseniami krajského súdu v napadnutých konaniach

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami krajského   súdu,   ktorý   potvrdil   rozhodnutia   okresného   súdu   o   vyhlásení   exekúcií za neprípustné   a   rozhodol   o   ich   zastavení,   čo   malo   mať   za   následok   porušenie   jej označených práv.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách sťažností, ktoré už riešil ústavný súd tak, že ich odmietol vo vzťahu ku krajským súdom ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila len iné rozhodnutia krajského súdu, ktorými malo dôjsť k porušeniu jej označených práv.

Keďže   ústavný   súd   predtým   už   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach   podrobne analyzoval   dôvody   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažností   sťažovateľky,   nepovažoval za potrebné   uvádzať   tie   isté   dôvody   odmietnutia,   ako   to   je   v   prípade   týchto   sťažností sťažovateľky, pretože sú sťažovateľke dobre známe.

V tomto smere sa pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí, napr. sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473//2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 379/2011 zo 7. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012 a sp. zn. III. ÚS 416/2012 z 12. septembra   2012,   ako   aj   ďalších   rozhodnutí   týkajúcich   sa   obdobných   sťažností sťažovateľky,   ktoré   skončili   odmietnutím   rovnakých   a   opakujúcich   sa   sťažností sťažovateľky   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   pri   akceptovaní   právnych   záverov rozhodnutí   všeobecných   súdov   o   vyhlásení   exekúcií   za   neprípustné   a   jej   zastavení v stovkách   prípadov,   pretože   rozhodcovské   rozsudky   z   rôznych   dôvodov   neboli spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.

Ústavný súd preto jej sťažnosti bez podrobnejšej argumentácie odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   k   tomu   zdôrazňuje,   že   v   prípade   opakujúcich   sa   neúplných   podaní sťažovateľky (tá dosiaľ podala ústavnému súdu viac ako 6 700 sťažností) je zarážajúce, aby sťažovateľka, právne zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, nerešpektovala zákon o ústavnom súde a predkladala naďalej také sťažnosti, ktoré neobsahujú základné náležitosti ustanovené   týmto   zákonom,   hoci   bola   na   túto   skutočnosť   viackrát   upozornená   (napr. vo veciach   III.   ÚS   328/2012,   III.   ÚS   329/2012,   I.   ÚS   284/2012,   I.   ÚS   321/2012, I. ÚS 283/2012 a podobne), alebo si neoverila fakty a v sťažnostiach uvádzala absurdné tvrdenia a údaje (napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 303/2012 z 26. júna 2012 a sp. zn. III. ÚS 327/2012 z 10. júla 2012 a ďalšie).

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2012