znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 476/2011-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   februára   2012 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť K. V., K., zastúpenej advokátom JUDr. Ľ. P., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 65/2003 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo K. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice-okolie   v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 65/2003   p o r u š e n é   b o l o.

2.   K.   V. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2   500   €   (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Košice-okolie p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Košice-okolie   j e   p o v i n n ý   uhradiť K. V. trovy konania v sume   261,42   €   (slovom   dvestošesťdesiatjeden   eur   a štyridsaťdva   centov)   na   účet   jej právneho zástupcu advokáta JUDr. Ľ. P., Advokátska kancelária, K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 459/2011-9 z 18. októbra 2011 prijal sťažnosť K. V. (ďalej len „sťažovateľka“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 65/2003.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla:   „som   spolu   s mojou   sestrou   a bratom účastníkom súdneho konania o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva a určenie, že vec patrí do dedičstva, vedeného na Okresnom súde Košice-okolie, pod sp. zn. 15 C 65/2003, ktoré bolo začaté na základe žaloby zo dňa 30.07.2003.

Vzhľadom na evidentné prieťahy v konaní, keď žaloba bola podaná ešte v roku 2003 som podala sťažnosť predsedovi Okresného súdu Košice-okolie dňa 23.03.2011.

V odpovedi na sťažnosť zo dňa 18.04.2011 mi predseda súdu oznámil, že spisový materiál sa nachádza u súdneho znalca a k sťažnosti sa vyjadrí po vrátení spisu. Odvtedy uplynulo päť mesiacov a k sťažnosti sa predseda súdu dodnes nevyjadril.

Žalobu   o vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   podala   na   Okresnom   súde Košice-okolie   naša   nebohá   matka   ešte   v roku   2003.   Prvé   pojednávanie   vo   veci   sa uskutočnilo   až   po   piatich   rokoch   od   podania   návrhu   a to   21.05.2008,   a bolo   odročené za účelom uzavretia dohody.

V roku   2008   sa   uskutočnilo   ešte   jedno   pojednávanie,   na   ktorom   bolo   nariadené znalecké dokazovanie.

Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo až v roku 2009 a bol na ňom vyhlásený rozsudok. Rozsudok súdu prvého stupňa nenadobudol právoplatnosť, pretože bol napadnutý odvolaním a následne bol uznesením Krajského súdu Košice zo dňa 27.10.2009 zrušený a vec   bola   vrátená   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie   z dôvodu,   že   súd   nedodržal zákonom stanovené poradie spôsobov vyporiadania podielového spoluvlastníctva. Pojednávania, ktoré sa uskutočnili po vrátení veci Krajským súdom v rokoch 2010 a 2011   boli   úplne   zbytočné,   nemohli   priniesť   žiaden   pokrok   vo   veci,   pretože   súd   si nezabezpečil podklady potrebné pre rozhodnutie.“

Sťažovateľka je presvedčená o tom, že dochádza k porušovaniu jej základného práva na prerokovanie veci v súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto žiada, aby ústavný súd vyhovel jej   sťažnosti.   Priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   voči   okresnému   súdu vo výške 6 000 € odôvodnila tým, že vec nie je dosiaľ právoplatne skončená, čo u nej vyvoláva stav právnej neistoty.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadril   okresný   súd, zastúpený   jeho   predsedníčkou,   listom   sp.   zn.   1   Spr.   V 585/2011   z   18.   januára   2012, v ktorom sa uvádza:

„Vo veci 15C 65/2003 bol dňa 9.11.2011 vyhlásený rozsudok. Vzhľadom na uvedené využívame právo nevyjadriť sa k veci.“

Podľa zistenia ústavného súdu proti rozsudku okresného súdu z 9. novembra 2011 nebolo podané odvolanie a tento nadobudol právoplatnosť 7. decembra 2011.

Predsedníčka   okresného   súdu   v   podaní   z   18.   januára   2012   uviedla,   že   netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Právny   zástupca   sťažovateľky   v   podaní   z   31.   januára   2012   uviedol,   že   súhlasí s upustením   od   ústneho   pojednávania   v tejto   veci,   zároveň   v podaní   aj   vyčíslil   trovy právneho zastúpenia.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 253/04)

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam pre sťažovateľa.

Pri   vyhodnotení   doterajšieho   konania   vo   veci   vedenej   na   okresnom   súde   pod sp. zn. 15   C   65/2003   podľa   troch   označených   základných   kritérií   ústavný   súd   dospel k týmto záverom:

1. Predmetom konania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 15 C 65/2003 je zrušenie   a   vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva,   ktoré   tvorí   bežnú   súčasť rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   a   vec   z   právneho   a   skutkového   hľadiska nevykazuje znaky náročnosti. Ústavný súd vychádzajúc z doterajšej dĺžky konania, jeho priebehu a dosiaľ dosiahnutých výsledkov na záver konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré by zdôvodňovali priebeh konania jeho zložitosťou.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil takú   závažnú   skutočnosť,   ktorá   by   mohla   byť   osobitne   zohľadnená   na   jej   ťarchu. Sťažovateľka bola v konaní aktívna a súčinnostná. Pri hodnotení správania sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľka neprispela k predĺženiu doterajšej doby konania.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd pravidelne zisťuje, či došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je postup okresného súdu v napadnutom konaní. Ústavný   súd   v tomto   prípade   vychádzal   predovšetkým   z poznatkov   zistených zo svojej inej rozhodovacej činnosti, keďže v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 459/2011 sa   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v tom   istom   konaní   na   základe   sťažnosti   iného účastníka konania a k uvedenému konaniu vedenému pred ústavným súdom bol pripojený aj príslušný súdny spis okresného súdu.

Posudzujúc námietky sťažovateľky a priebeh   napadnutého konania pred okresným súdom dospel ústavný súd k totožným záverom ako v uvedenom súvisiacom konaní sp. zn. III. ÚS 459/2011, čo sa týka zistených období nečinnosti okresného súdu (od 9. marca 2004 do 9. februára 2005 a od 8. novembra 2007 do 21. mája 2008), s tým, že za neodôvodnený prieťah považuje aj časť obdobia od 11. mája 2007 (keď navrhovateľka v 2. rade doručila okresnému súdu podpísanú zmenu návrhu na začatie konania) do 8. novembra 2007, keď okresný súd uznesením pripustil zámenu účastníkov a zmenu návrhu na začatie konania. Rovnaký názor zaujal ústavný súd   aj pri hodnotení časti   činnosti okresného súdu ako neefektívnej   a nesústredenej,   ktorá   mala   za   následok   zrušenie   jeho   rozsudku   č.   k. 15 C 65/2003-185   z   3.   apríla   2009   krajským   súdom   (uznesením   krajského   súdu   č.   k. 6 Co/249/2009-220 z 27. októbra 2009) z dôvodov nesprávnej aplikácie zákonných noriem upravujúcich poradie spôsobov vyporiadania podielového spoluvlastníctva.

Ústavný   súd   zhodne   so   svojím   predchádzajúcim   rozhodnutím   konštatuje,   že   aj napriek objektívne akceptovateľnému čiastočnému predĺženiu súdneho konania v dôsledku úmrtia   pôvodnej   navrhovateľky   (okresný   súd túto procesnú   prekážku   vyriešil   asi za 11 mesiacov)   nemôže   byť   doterajšia   dĺžka   konania   na okresnom   súde   (takmer   8   rokov) považovaná   za   zodpovedajúcu   požiadavke   konania   bez   zbytočných   prieťahov a v primeranej   lehote,   ako to   vyžaduje čl.   48   ods.   2   ústavy,   čo   oprávňuje ústavný   súd vysloviť záver, že právna vec sťažovateľky nebola prerokovaná bez zbytočných prieťahov. Na   základe   toho   ústavný   súd   rozhodol,   že   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   65/2003   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Vzhľadom na to, že príkaz konať   bez   prieťahov   vo   veci   sp.   zn.   15   C   65/2003   ústavný   súd   už   v náleze   sp.   zn. III. ÚS 459/2011 zo 17. januára 2012 okresnému súdu vydal, nebolo už potrebné sa touto otázkou v tomto rozhodnutí zaoberať.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené,   priznané   finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.   Podľa   odseku   5   citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € od okresného súdu, poukazujúc najmä na celkovú doterajšiu dĺžku konania pred okresným súdom.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať, aby fyzická osoba čakala na výsledok konania o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ktoré nie je právoplatne skončené   ani   po   8   rokoch.   U   sťažovateľky   oprávnene   takýto   postup   okresného   súdu vyvoláva   stav   právnej   neistoty.   Vychádzajúc z   tohto   pohľadu   na   pozíciu   sťažovateľky, princípov spravodlivosti a spôsobu zavŕšenia ochrany základných práv sťažovateľky, ako aj z   konkrétnych   okolností   tohto   prípadu   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   finančné zadosťučinenie v sume 2 500 €, ktoré je okresný súd povinný zaplatiť v súlade s výrokom tohto   nálezu   sťažovateľke,   je   primeraným   zadosťučinením   spojeným   s   porušením označených práv sťažovateľky.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. Ľ. P., Advokátska kancelária, K. Právny zástupca sťažovateľky si v podaní z 31. januára 2012 uplatnil trovy konania v sume 261,42 € za dva úkony právnej služby (prevzatie právneho zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie na súd − sťažnosť). Základom pre   výpočet   náhrady   za   úkon   právnej   služby   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2010   v sume   741   €.   Ústavný   súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania v sume uplatnenej jej právnym zástupcom 261,42 € z dôvodu   trov právneho zastúpenia, keďže uplatnená   suma   nepresahovala   sumu   vypočítanú   ústavným   súdom,   a to   za   dva   úkony právnej služby v hodnote po 123,50 € (príprava a prevzatie veci vrátane prvej porady s klientom a písomné vyhotovenie sťažnosti). Ďalej právnemu zástupcovi sťažovateľky patrí dvakrát náhrada režijného paušálu po 7,41 € podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Ústavný súd vyslovil povinnosť okresného súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľky.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2012