znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 475/2013-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. Z. a Ľ. Z., obaja bytom N., zastúpených A., T., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 26 P/232/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Z. a Ľ. Z.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta 2013 doručená sťažnosť M. Z. a Ľ. Z. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 26 P/232/2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia ako starí rodičia maloletých detí podali okresnému súdu 2. augusta 2012 návrh na úpravu styku s ich maloletými vnukmi.

Keďže okresný súd bol nečinný a nenariadil ani jedno pojednávanie, sťažovatelia podali   18.   apríla   2013   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   predsedníčke   okresného   súdu a 18. júla 2013 požiadali o nariadenie termínu pojednávania, ale k náprave nedošlo, preto sa so svojou sťažnosťou obrátili na ústavný súd.

V ich mimoriadne citlivej veci okresný súd nekoná vo veci samej ani po ich sťažnosti a   navyše   okresný   súd rozhodol   oneskorene   aj o   ich   návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ktorý bol zamietnutý.

Na   základe   uvedeného   sa   sťažovatelia   domáhajú,   aby   ústavný   súd   rozhodol, že postupom   okresného   súdu   v   uvedenom   konaní   bolo   porušené   ich   základné   právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu konať v ich právnej veci bez zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľom finančné zadosťučinenie každému v sume po 3 000 € a úhradu trov konania.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil, že sťažovatelia podaním zo 17. apríla 2013 doručili predsedníčke okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, v ktorej uviedli:„My starí rodičia našich vnukov A. a Ľ. žiadame preveriť postup Okresného súdu vo veci úpravy styku s našimi vnukmi vedeného pod sp. zn. 26 P/232/2012.

V danej veci sme na súde podali návrh na predbežné opatrenie dňa 08. 03. 2013. Do spisu po podaní PO bola nahliadnuť naša právna zástupkyňa... 10. 04. 2013 aj dnes, t. j. 17. 04. 2013 a následne nás informovala, že v danej veci nebolo konané a rozhodnuté. Správa kolízneho opatrovníka bola k PO vyžiadaná vyššou súdnou úradníčkou dňa 11. 04. 2013. Napriek tomu, že správa ÚPSVaR T. bola súdu doručená dňa 15. 04. 2013 do dnešného dňa, napriek 30 dňovej zákonnej lehote na jeho vydanie nie je rozhodnuté. Pričom ÚPSVaR opakovane naše stretávanie s deťmi podporil.

Taktiež   považujeme   za   potrebné   uviesť,   že   návrh   na   prvé   PO   (prvé   predbežné opatrenie) + rozhodnutie vo veci samej sme na súde podali dňa 02. 08. 2012, do dnešného dňa sa neuskutočnilo ani jedno pojednávanie. Prvé pojednávanie je vytýčené na deň 05. 06. 2013. Máme dôvod si myslieť, že matka deti úmyselne marí samotné pojednávania ako aj dokazovanie vo veci samej a sme presvedčení, že nekoná v záujme detí.

Preto Vás teda žiadame o preverenie daných skutočností a aj o vytýčenie termínu na osobné stretnutie v pondelok 22. 4. 2013 na ktoré sa týmto objednávame...“.

Na   ich   sťažnosť   im   odpovedala   predsedníčka   okresného   súdu   prípisom   sp.   zn. 2053/13 z 2. mája 2013. V ňom okrem iného uviedla:

„Na základe Vášho písomného podania doručeného k mojim rukám 18. 04. 2013, ktoré sa týkalo sťažnosti na prieťahy v konaní, som sa oboznámila so spisom tunajšieho súdu sp. zn. 26 P/232/2012. Zistila som, že o návrhu na vydanie predbežného rozhodnutia bolo medzičasom rozhodnuté a uznesenie bolo účastníkom doručované... Vo veci samej je určený termín pojednávania.“

Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažnosti   konštatuje,   že   hoci   sťažovatelia prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podali predtým, ako sa obrátili na ústavný súd, sťažnosť na prieťahy v konaní (apríl 2013), takéto využitie právneho prostriedku nápravy podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažovateľmi aj so zreteľom na to, že odpoveď na ich sťažnosť im bola doručená iba v máji 2013, teda tri mesiace pred podaním sťažnosti, nepredstavuje   dostatočný   časový   priestor   na   poskytnutie   možnosti   napadnutému všeobecnému   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený   jeho   nečinnosťou. Okresný súd navyše vo svojom vyjadrení v závere ubezpečil sťažovateľov, že vec bude pravidelne sledovať.

Ústavný súd tiež zistil, že počas obdobia jedného roka od začiatku konania okresný súd nebol úplne nečinný, ako to tvrdia sťažovatelia, a dvakrát rozhodol aj o ich návrhoch na vydanie   predbežného   opatrenia,   a   to   30.   augusta   2012   (krajský   súd   jeho   rozhodnutie potvrdil 26. októbra 2012) a následne v apríli 2013, a hoci zrušil termín pojednávania v júni 2013, 15. augusta 2013 určil aj ďalší termín pojednávania na 13. november 2013.

Ústavný súd preto zastáva stanovisko, že v danom prípade bola sťažnosť ústavnému súdu   podaná   predčasne,   a   to   v   čase,   keď   ešte   nebolo   možné   dospieť   k   záveru,   že   by vyčerpanie právneho prostriedku, ktorý zákon sťažovateľom na ochranu ich práv účinne poskytuje   a   na   použitie   ktorého   boli   oprávnení   podľa   osobitných   predpisov,   bolo bezúspešné   a   neprinieslo   nimi   sledovaný   cieľ.   Naopak,   okolnosti   prípadu   naznačujú nápravu stavu, pri ktorom malo dochádzať k prípadnému porušovaniu označených práv.

Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia (obdobne napr. III. ÚS 296/07 a III. ÚS 11/2013).

Tento záver zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pre jej neprípustnosť podľa § 25 ods.   2   v   spojení   s   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   (obdobne   III.   ÚS   30/2011, III. ÚS 12/2012, III. ÚS 257/2013).

K tomu ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia, riadne zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom, namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods.   1 ústavy a namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ktoré je premietnuté a označené v petite nesprávne ako „základné právo na právnu istotu“, v sťažnosti riadne neodôvodnili (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), a teda odôvodnenie nie je zosúladené s návrhom na rozhodnutie, preto túto časť sťažnosti ústavný súd mohol odmietnuť aj pre nesplnenie zákonom   prepísaných náležitostí   podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde   (obdobne III. ÚS 378/09).

Ústavný súd pripomína, že prípadné dlhšie obdobie nečinnosti všeobecného súdu, respektíve iné jeho konanie (neefektívny, nesústredený postup súdu) po podaní sťažnosti predsedníčke okresného súdu, ktoré by boli v príčinnej súvislosti s porušovaním základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   by   nemuseli   byť   prekážkou   prípustnosti   opätovného   konania a rozhodovania vo veci samej podľa § 24 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013