znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 475/2011-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. G., Z., vo veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd rozsudkom   Okresného   súdu   Michalovce   sp.   zn.   5 C 86/2008 z 10. augusta   2009,   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   6 Co 5/2010   z 25. januára 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 138/2011 z 27. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra 2011   doručená   sťažnosť Ing.   M.   G.,   Z., (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo veci   namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C 86/2008 z 10. augusta 2009, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 5/2010 z 25. januára 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 138/2011 z 27. júla 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že ako žalobca podal na okresnom súde žalobu, ktorou sa domáhal, aby súd žalovaného zaviazal na zaplatenie nájmu a dane za užívané pozemky v jeho vlastníctve. Nárok odôvodnil tým, že je vlastníkom nehnuteľností, a keďže žalovaný neplatil nájom, pričom predmetné nehnuteľnosti užíval, vznikol mu nárok z titulu bezdôvodného obohatenia. Okresný súd po vykonaní dokazovania rozhodol   napadnutým rozsudkom sp. zn. 5 C 86/2008 z 10. augusta 2009, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol a zaviazal   ho   na   náhradu   trov   konania.   V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   okresný   súd uviedol, že „právny zástupca žalovanej vzniesol námietku premlčania a túto súd musel akceptovať ohľadom žalovaného nároku za nájom pozemkov za obdobie rokov 2000-2005, dane z pozemkov v kat. úz. Z. za rok 2005, nájomného za obdobie rokov 2003-2005 ako aj zo žalobcom uplatnených úrokov z omeškania. Teda vzhľadom na uvedené splatnosť nastáva vždy 1. apríla a 1. októbra a nasledujúci deň začína plynúť trojročná premlčacia doba. Žaloba bola podaná na tunajšom súde dňa 25.11.2008, teda viac ako 3 roky po splatnosti každého zo žalovaných   nárokov.   Z dokladov predložených   žalovanou   vyplýva,   že   táto zaplatila daň z nehnuteľností za rok 2005. Vzhľadom na žalovanou uplatnenú námietku premlčania   ohľadom   už   premlčanej   časti žaloby   a   naviac   ohľadom   preukázateľne zaplatenej   dane   z   nehnuteľností za rok   2005 žalovanou, súd   žalobu   v   celom rozsahu zamietol.“.

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom nesúhlasil so závermi uvedenými v rozsudku okresného súdu, pretože súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, lebo nevykonal navrhnuté dôkazy, a nesprávne vec právne posúdil.   Krajský   súd   rozhodol   o odvolaní   sťažovateľa   rozsudkom sp.   zn.   6   Co   5/2010 z 25. januára 2011 tak, že potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby   a rozsudok   v časti   výroku   o náhrade   trov   konania   zmenil.   V odôvodnení   svojho rozhodnutia k odvolaniu samotnému uviedol, že «v prejednávanej veci súd prvého stupňa správne dospel k záveru, že „nájomné“ správne bezdôvodné obohatenie za roky 2000 – 2005 bolo premlčané najneskôr k 1. aprílu 2008, resp. k 1. októbru 2008, kedy uplynula trojročná   objektívna   premlčacia   lehota   pre   uplatnenie   nájomného   za   rok   2005». K námietke sťažovateľa týkajúcej sa nevykonania navrhnutého dôkazu (výsluch starostu obce, pozn.) krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „Správne súd prvého stupňa   postupoval,   keď   nedoplňoval   dokazovanie   výsluchom   starostu   obce   Z.,   pretože z listinných dôkazov, ktoré boli založené do spisu, mal jednoznačne preukázané, že žalovaná splnila daňovú povinnosť z poľnohospodárskych nehnuteľností, ktoré užívala, teda aj za poľnohospodárske nehnuteľnosti žalobcu.“ Krajský súd odvolanie sťažovateľa týkajúce sa výroku o náhrade trov posúdil ako čiastočne dôvodné, preto zmenil výrok týkajúci sa trov konania.

Sťažovateľ s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasil a podal proti nemu dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnil vadou podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) a ako dovolacie dôvody uviedol dôvody upravené v § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP.

Najvyšší   súd   konanie   o   dovolaní   sťažovateľa   zastavil   uznesením   sp.   zn. 4 Cdo 138/2011   z 27.   júla   2011   z toho   dôvodu,   že   ani   po   predchádzajúcej   výzve sťažovateľovi nedošlo k odstráneniu nedostatku podmienky konania – povinného právneho zastúpenia advokátom v dovolacom konaní.

Sťažovateľ   v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   namietal,   že   napadnutými rozhodnutiami vo veci konajúcich súdov došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že „1. Základné   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   čl.   6   ods.   1   dohovoru   bolo porušené v konaniach na Okresnom súde v Michalovciach v konaní č. 5C/86/2008, na Krajskom súde v Košiciach v konaní č. 6 Co 5/2010 a na Najvyššom súde SR v konaní č. 4 Cdo 138/2011.

2. Rozhodnutia Okresného súdu v Michalovciach č. 5C/86/2008 a Krajského súdu v Košiciach č. 6 Co 5/2010 a uznesenie Najvyššieho súdu SR č. 4 Cdo 138/2011 ruší a vec vracia Okresnému súdu v Michalovciach na ďalšie konanie.“.

II.

Podľa   čl.   124   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   ústavný   súd   je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

K predloženej sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa. Preto   v   danej   veci   ústavný   súd   rozhodoval   o porušení   tých   práv,   vyslovenia   porušenia ktorých sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenie o porušení   ďalších   základných   práv   hmotného   charakteru   (podľa   čl.   20   ods.   4   ústavy) a základného práva podľa čl. 50 ústavy (ktoré sa uplatňujú v trestnom konaní, pozn.), ktoré sťažovateľ   uvádza   v   texte   sťažnosti   mimo   petitu,   je   v   súlade   s   doterajšou   judikatúrou ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba   za   súčasť   argumentácie   sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

Ústavný súd ďalej zistil, že sťažovateľ k svojej sťažnosti nepripojil splnomocnenie na zastupovanie pred ústavným súdom advokátom, čo štandardne ústavný súd vedie k výzve sťažovateľovi na doplnenie jeho podania s poučením, v akom smere je potrebné podanie doplniť, v akej lehote a aké sú prípadné následky nevyhovenia výzve. V posudzovanom prípade však ústavný súd z dôvodov hospodárnosti a efektívnosti konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (§ 6 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde) od výzvy adresovanej sťažovateľovi   upustil.   Dôvodom   zvoleného   postupu   bolo   samotné   rozhodnutie o predloženej sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania. Ústavný súd totiž na základe podkladov,   ktorými   disponoval,   dospel   k záveru,   že   ani   prípadné   doplnenie   plnej   moci právnemu zástupcovi by nemohlo za žiadnych okolností viesť k prijatiu jeho sťažnosti na ďalšie konanie.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom okresného súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   nemá   právomoc preskúmať   rozhodnutie   okresného   súdu,   keďže   ho   už   preskúmal   na   základe   odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   smerujúcej   proti napadnutému rozsudku okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05, IV. ÚS 155/2010).

2. Sťažovateľ   napádal   svojou   sťažnosťou   rozsudok   krajského   súdu sp. zn. 6 Co 5/2010 z 25. januára 2010 potom, čo najvyšší súd zastavil konanie o dovolaní sťažovateľa   uznesením   sp.   zn.   4   Cdo   138/2011   z 27.   júla   2011.   Ústavný   súd v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) nepovažoval sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku   krajského   súdu   je   považovaná   za   zachovanú   (pozri   rozsudok   ESĽP z 12. novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými   súdmi   bol, alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil   (II.   ÚS   21/96,   II.   ÚS   134/09).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01). V súvislosti   so   sťažnosťami   namietajúcimi   porušenie   základných   práv   a   slobôd rozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   súdnej   interpretácie   a   aplikácie   zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery   všeobecných   súdov   sú   dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne s priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv   (napr.   I.   ÚS   19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 272/09). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozsudku krajského súdu.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý rozhodoval ako súd odvolací, dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský   súd   zrozumiteľne   odôvodnil   úvahy,   ktoré   zvolil   pri   rozhodovaní   o nároku sťažovateľa, pričom právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako   arbitrárne.   Krajský   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne   akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo nevyhovel nároku sťažovateľa, a zároveň aj reagoval na jeho námietky.   Rozsudok   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   názoru   preto nemožno   považovať   za   svojvoľný   či   arbitrárny.   O arbitrárnosti   (svojvôli)   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel   a význam   (m.   m.   I.   ÚS   115/02,   I.   ÚS   12/05,   I.   ÚS   382/06).   Takéto   pochybenie v ústavnoprávnom   zmysle   však   ústavný   súd   v rozsudku   krajského   súdu   nezistil. Sťažovateľov   nesúhlas   s obsahom   rozsudku   krajského   súdu   nie   je   dôkazom   o jeho neústavnosti   a nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Ústavný   súd   sa   vzhľadom   na   uvedené   nedomnieva,   že   by   napadnutý   rozsudok krajského   súdu   bolo   možné   kvalifikovať   ako   nezlučiteľný   so sťažovateľom   označeným článkom dohovoru, teda že by zo strany orgánov súdnej moci nebola sťažovateľovi ústavne konformným spôsobom poskytnutá súdna ochrana tak, ako to vo svojej sťažnosti namietal, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. Ústavný súd napokon pristúpil k preskúmaniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp.   zn.   4   Cdo   138/2011   z 27.   júla   2011   z hľadiska namietaného   porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K uvedenej námietke sťažovateľa ústavný súd uvádza, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia   najvyššieho   súdu   nie   je   arbitrárne   ani   svojvoľné   a interpretácia   na   vec vzťahujúcich sa noriem v ňom uvedená je ústavne akceptovateľná a nepopiera ich účel a zmysel. Ústavný súd k tomu už iba stručne poznamenáva, že sťažovateľ svojím postupom v dovolacom konaní ani nedal najvyššiemu súdu inú možnosť ako v súlade s kogentnými ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   konanie   zastaviť.   Ústavný   súd   preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami a návrhmi, ktoré v nej sťažovateľ nastolil.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011