znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 474/2013-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Mag. J. Č., B., zastúpeného advokátom Mgr. D. O., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 318/2011 z 24. apríla 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Mag. J. Č.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2013 faxom   a 7.   augusta   2013   poštou   doručená   sťažnosť   JUDr.   Mag.   J.   Č.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 318/2011 z 24. apríla 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)   rozsudkom   č.   k.   15   C/36/2010-112   z 5.   mája   2011   zaviazal   sťažovateľa   zaplatiť navrhovateľovi sumu 1 626,03 € s 9 % úrokom z omeškania ročne od 21. novembra 2009 do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 346,68 € a vo zvyšku návrh zamietol. Krajský súd napadnutým rozsudkom odvolanie sťažovateľa sčasti odmietol a sčasti potvrdil.

Sťažovateľ   vo   svojej   rozsiahlo   koncipovanej   sťažnosti   najskôr   opisuje   skutkové okolnosti   prípadu,   a nadväzne   na   to   namieta   porušenie   označených   práv   z dôvodu,   že krajský   súd   sa   žiadnym   spôsobom   s argumentáciou   sťažovateľa   predloženou   v ním podanom   odvolaní   nevysporiadal.   Podľa   názoru   sťažovateľa   rozsudok   krajského   súdu nerešpektuje   základné   zásady   občianskeho   súdneho   konania,   z čoho   vyvodzuje,   že postupom a rozhodnutím krajského súdu došlo v jeho prípade k odňatiu možnosti konať pred súdom. Poukazuje na to, že právo na súdnu ochranu zahŕňa i právo účastníka konania, aby sa súd vysporiadal s jeho argumentáciou po právnej i skutkovej stránke.

Dôvody   arbitrárnosti   napadnutého   rozsudku   sťažovateľ   vidí   v aplikácii   neúčinnej právnej   úpravy   v jeho   prípade,   ďalej   v závere   krajského   súdu,   že   právny   vzťah   medzi účastníkmi   vznikol   aj   napriek   neexistencii   zákonnej   úpravy,   taktiež   v priznaní   nároku v rozpore so základnými procesnými normami o aktívnej legitimácii, ako aj v opomenutí práva sťažovateľa, ktorý mal v konaní mať postavenie spotrebiteľa. Sťažovateľ je tiež „toho názoru,   že   navrhovateľ   si   mohol   uplatniť   svoje   nároky   len   na   základe   príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich bezdôvodné obohatenie, ktoré však majú svoje vlastné špecifiká“. Poukazuje pritom na právne názory vyplývajúce z predchádzajúcej judikatúry (napr. uznesenie krajského súdu sp. zn. 14 Co/99/2009 z 25. mája 2010 alebo uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Co 103/2007 zo 6. marca 2008).

Na základe uvedeného sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd vo veci vydal takéto rozhodnutie:

„Porušovateľ,   Krajský súd v Bratislave,   rozsudkom č.   k.   2 Co 318/2011 zo dňa 24. 04. 2013 porušil právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zakotvené v Článku 46. ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Porušovateľ,   Krajský   súd   v   Bratislave,   rozsudkom   č.   k.   2   Co   318/2011   zo   dňa 24. 04. 2013 porušil povinnosť výlučnej viazanosti zákonom zakotvenú v Článku 144, ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Porušovateľ,   Krajský   súd   v   Bratislave,   rozsudkom   č.   k.   2   Co   318/2011   zo   dňa 24.04.2013 postupoval spôsobom zakázaným v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Porušovateľ,   Krajský   súd   v   Bratislave,   rozsudkom   č.   k.   2 Co   318/2011   zo   dňa 24. 04. 2013 porušil zásadu spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2 Co 318/2011 zo dňa 24. 04. 2013 sa týmto ruší a vec sa vracia Krajského súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   náklady   právneho zastúpenia   v   sume   158,36   EUR   na   účet   právneho   zástupcu...   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich   práv pred   iným súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú   v   občianskom   súdnom   konaní   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu sťažnosti zistil, že sťažovateľ v podstatnom tvrdí, že napadnutým rozsudkom krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, čo zakladá existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 237 ods. f) Občianskeho súdneho poriadku. Vzhľadom na obsah v sťažnosti formulovaných dôvodov ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že sťažovateľ podal vo veci 4. júla 2013 dovolanie, ktoré odôvodnil aj uvedeným dovolacím   dôvodom.   Do   rozhodnutia   ústavného   súdu   o sťažnosti   nebolo   o dovolaní sťažovateľa rozhodnuté.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu má preto právomoc poskytnúť ochranu označeným   právam   sťažovateľa   najprv   a   predovšetkým   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací (m. m. III. ÚS 26/09, III. ÚS 109/2010, III. ÚS 199/2010, III. ÚS 462/2011).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie ešte skončené,   bolo   dôvodné   odmietnuť   sťažnosť   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   pre   jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a tiež sťažnosti na ústavnom   súde   navodzuje   situáciu,   keď   uvedený   princíp   subsidiarity   síce   vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať   pre   sťažovateľa   prípadné   posúdenie   dovolania   najvyšším   súdom   ako   dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu   ochranu   a   inú   právnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti   ústavnému súdu   považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Co 318/2011 z 24. apríla 2013 (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale podľa   zásady   ratio   temporis   ju   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol pre nedostatok právomoci na ďalšie konanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013