znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 474/2011-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. januára 2012 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika o prijatej sťažnosti Ing. J. T., V., zastúpeného spoločnosťou JUDr. M. P., advokátka, s. r. o., Ž., v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. M. P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 15 P 90/2007 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 15 P 90/2007 porušené bolo.

2. Ing. J. T. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur),   ktoré   je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. J. T. trovy konania v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jeho právnej zástupkyne spoločnosti JUDr. M. P., advokátka, s. r. o., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. III. ÚS   474/2011   z   26.   októbra   2011   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. T., V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 P 90/2007 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 30 P 337/2007).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že manželstvo sťažovateľa bolo rozvedené rozsudkom okresného súdu sp. zn. 18 C 33/2007 z 5. októbra 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť

31. októbra 2007. Maloletá dcéra bola na čas po rozvode manželstva zverená do osobnej starostlivosti matky a sťažovateľ bol zaviazaný prispievať na jej výživu sumou 10 000 Sk mesačne,   pričom   bol zároveň   zaviazaný   prispievať   na   tvorbu   úspor   pre   maloletú   dcéru sumou   10 000 Sk   mesačne.   Od   1. decembra   2007   je   sťažovateľ   nezamestnaný,   a preto 4. decembra 2007 podal okresnému súdu návrh na zníženie výživného na maloletú dcéru na zákonné   minimum.   Konanie   o tomto   návrhu   sa   vedie   pod   sp.   zn.   15   P   90/2007. Sťažovateľ uvádza, že od podania návrhu až do 22. júla 2010 nebolo vo veci nariadené žiadne pojednávanie. Sťažovateľ ďalej uvádza, že okrem už uvedeného pojednávania sa vo veci uskutočnili pojednávania 11. januára 2011 a 12. júla 2011.

Vyjadrenie   okresného   súdu   bolo   ústavnému   súdu   doručené   2.   septembra   2011. V jeho   prílohe   predseda   okresného   súdu   predložil   súdny   spis   a   podrobnú   chronológiu úkonov   okresného   súdu   i   účastníkov   v   napadnutom   konaní,   z   ktorej   vyplývajú   tieto podstatné skutočnosti:

„Návrh   na   zníženie   výživného   bol   na   súd   osobne   doručený   dňa   4.12.2007.   Bol spojený s vtedy ešte neskončenou vecou, predmetom ktorej bolo zverenie maloletého dieťaťa do   výchovy   a   opatery   a   určenie   výživného.   Predmetný   návrh   je   vedený   pod sp. zn. 15 P 90/2007.

10.12.2007 bol maloletej M. T. ustanovený opatrovník na zastupovanie maloletej v konaní o zníženie výživného a zároveň bolo doručené odvolanie matke dieťaťa Ing. M. T. PhD. I kolíznemu opatrovníkovi na vyjadrenie,

10.1.2008 bolo prostredníctvom právneho zástupcu doručené súdu vyjadrenie matky dieťaťa k Vášmu odvolaniu,

14.1.2008   požiadal   právny   zástupca   navrhovateľa   o nariadenie termínu pojednávania,

25.1.2008 bolo vyjadrenie matky zaslané kolíznemu opatrovníkovi,

25.1.2008   bol   spisový   materiál   predložený   KS   Žilina   za   účelom   rozhodnutia o odvolaní proti rozsudku zo dňa 11.10.2007,

31.3.2008 právny zástupca navrhovateľa požiadal opätovne o nariadenie termínu pojednávania v čase keď sa spis nachádzal na KS Žilina,

9.5.2008 KS Žilina vrátil tunajšiemu súdu spisový materiál po rozhodnutí o odvolaní o výživnom,

3.6.2008 sudca dal kancelárii pokyn na vyžiadanie správ potrebných na rozhodnutie správy boli do spisu postupne doručované v čase od 12.6. do 17.6.2008

19.6.2008   bol   doručený   prostredníctvom   Vášho   (sťažovateľa,   pozn.)   právneho zástupcu návrh na vydanie predbežného opatrenia,

25.6.2008   bol   v   konaní   o   vydanie   predbežného   opatrenia   maloletému   dieťaťu ustanovení opatrovník, bol návrh doručený matke a zároveň boli vyžiadané správy potrebné na rozhodnutie o vydanie predbežného opatrenia,

29.7.2008   bolo   rozhodnuté   o   návrhu   na   predbežné   opatrenie   uznesením,   bol navrhovateľ   zaviazaný   platiť   na   mal.   M.   výživným   v   sume   738,-   Sk   a   nebol   povinný prispievať na tvorbu úspor pre maloletú sumou 10.000.- Sk mesačne.

5.8.2008 podala matka dieťaťa prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie,

6.5.2008   bolo   odvolanie   matky   doručené   právnemu   zástupcovi   navrhovateľa na vyjadrenie,

22.8.2008 bolo súdu doručené vyjadrenie otca,

25.8.2008 bol spis predložený Krajskému súdu Žilina,

14.1.2009   sa   spis   vrátil   tunajšiemu   súdu   -   návrh   na   nariadenie   predbežného opatrenia zamietol,

15.1.2009 sa rozhodnutie KS Žilina doručovala účastníkom konania,

27.4.2009   spis   bol   predložený   MS   SR   za   účelom   vyriešenia   podania   poslankyne NR SR K. T. - interpelácia ministra spravodlivosti SR,

26.5.2009 bol spis vrátený OS Žilina,

3.6.2009 sudca vyžiadal správy od príslušných inštitúcií,

12.6.2009   bol   súdu   doručený   navrhovateľom   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia - zníženie výživného a zánik povinnosti prispievať na tvorbu úspor pre maloletú,

7.7.2009   súd   uznesením   rozhodol   o   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   - otec   nie   je   povinný   prispievať   na   tvorbu   úspor,   vo   zvyšnej   časti   súd   návrh zamieta,

23.7.2009 bolo prostredníctvom právnej zástupkyne matky dieťaťa podané odvolanie,

29.7.2009   bolo   odvolanie   matky   zaslané   Vám   a   kolíznemu   opatrovníkovi na vyjadrenie,

14.8.2009 bol spis predložený Krajskému súdu Žilina na rozhodnutie o odvolaní,

28.9.2009 bol spis vrátený OS Žilina - KS Žilina návrh otca, aby nebol povinný prispevať na tvorbu úspor zamietol,

30.9.2009   bolo   rozhodnutie   krajského   súdu   doručované   účastníkom   konania, 22.7.2010 termín pojednávania, pojednávanie bolo odročené na 9.9.2010,

7.9.2010   sa   ospravedlnil   z   účasti   na   pojednávaní   právny   zástupca   matky pojednávanie bolo odročené na neurčito,

14.9.,   23.11.2010   požiadala   právna   zástupkyňa   navrhovateľa   o   určenie   termínu pojednávania,

11.1.2011 termín pojednávania, bolo odročené za účelom vyžiadania správ,

14.3.2011 sudca určil termín pojednávania na 19.4.2011,

18.4.2011   právna   zástupkyňa   navrhovateľa   požiadala   o   odročenie   pojednávania pojednávanie dňa 19.4.2011 bolo odročené,

3.6.2011 sudca určil termín pojednávania na 12.7.2011,

11.7.2011   požiadala   právna   zástupkyňa   matky   o   ospravedlnenie   neúčasti na pojednávaní so žiadosťou o odročenie,

pojednávanie dňa 12.7.2011 bolo odročené,

21.09.2011 vytýčený termín pojednávania na deň 10.11.2011,

10.11.2011 vynesený rozsudok,

17.12.2011 rozsudok nadobudol právoplatnosť.“

Uvedené údaje o doterajšom priebehu posudzovaného súdneho konania sú zhodné so zisteniami ústavného súdu z predloženého súdneho spisu.

K   obsahu   sťažnosti   predseda   okresného   súdu   uviedol,   že „k   vyjadreniu   terajšej zákonnej   sudkyne   nemám   čo   dodať.   Konanie   pôvodného   zákonného   sudcu   bolo v sťažnostnom konaní 1 SprS 304/2011 vyhodnotené ako neefektívne.“.

K   vyjadreniu   predsedu   okresného   súdu   zaujala   právna   zástupkyňa   sťažovateľa stanovisko doručené ústavnému súdu 12. januára 2012, v ktorom uviedla, že „z vyjadrenia Okresného súdu v Žiline zo dňa 20. 12. 2011 vyplýva, že postup súdu v predmetnom konaní, č.   k.   15   P   90/2007   bol   neefektívny,   dôsledkom   ktorého   sú   viaceré   prieťahy   v konaní a porušenie ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“. Zároveň v stanovisku právna zástupkyňa žiadala „ústavnej sťažnosti v celom rozsahu vyhovieť“.

Okresný   súd,   ako   aj   sťažovateľ   vo   svojich   vyjadreniach   súhlasili   s   upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ sa z rovnakých dôvodov domáha aj vyslovenia porušenia práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ ide o právo   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote.   Z   uvedeného   dôvodu   nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 253/04)

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je podľa   § 117 ods.   1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03,   IV.   ÚS   272/04)   ústavný   súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup   samotného   súdu.   Za   súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania je návrh na zníženie výživného. Tento druh konania je bežnou agendou   všeobecných   súdov   a   nemožno   ho   považovať za   právne   zložitý   vzhľadom   na existenciu početnej a ustálenej judikatúry týkajúcej sa sporov tohto charakteru.

V tejto   súvislosti   už   ústavný   súd   viackrát   uviedol,   že   ak sú   predmetom   konania vzájomné vzťahy medzi rodičmi a deťmi, konaniam o týchto vzťahoch majú príslušné súdy venovať mimoriadnu starostlivosť, pretože dĺžka napadnutého konania závažne ovplyvňuje zabezpečenie základných životných potrieb týchto detí (napr. I. ÚS 194/03).

Aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že tento súd medzi veci, pri ktorých sa zohľadňuje aj predmet konania, zaraďuje aj vzájomné vzťahy medzi rodičmi a deťmi,   preto   konaniu   o týchto   vzťahoch   príslušné   súdy   majú   venovať   „mimoriadnu starostlivosť,   pretože   procesné   omeškanie   v takejto   veci   môže   mať   za následok de facto rozhodnutie o otázke predloženej súdu“ (H. v. Spojené kráľovstvo z 8. júla 1987, séria 120-A, § 85).

V zmysle   uvedenej   judikatúry   konania   tohto   druhu   si   vo   všeobecnosti   vyžadujú mimoriadnu starostlivosť a promptnosť.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania. Ústavný súd konštatuje, že nezistil také okolnosti, na základe ktorých by bolo možné konštatovať, že sťažovateľ prispel k predĺženiu konania v predmetnej veci. Naopak, správanie   sťažovateľa   bolo   aktívne,   viackrát   v priebehu   konania   žiadal   o nariadenie pojednávania vo veci.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   predloženého   súdneho   spisu   konštatuje,   že prvé pojednávanie (22. júla 2010) vo veci sa uskutočnilo po viac ako dvoch rokoch a ôsmich mesiacov od napadnutia veci (4. decembra 2007). Počas tohto obdobia okresný súd okrem doručovania   písomností   (vyjadrenia   strán)   raz   vyžiadal   správy   od   príslušných   orgánov potrebných na rozhodnutie veci (3. júna 2008). Táto nečinnosť vo veci samej bola čiastočne spôsobená potrebou rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku z 11. októbra 2007, na tento účelom okresný súd zaslal súdny spis (25. januára 2008) Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“), ktorý bol vrátený na okresný súd po približne troch mesiacoch (9. mája 2008), a takisto v súvislosti s dvoma návrhmi sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia   (19.   júna 2008 a 12.   júna 2009)   do   rozhodnutia   vo veci   samej. Okresný   súd po vydaní rozhodnutí o návrhoch sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia dvakrát predložil súdny spis krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaniach proti týmto rozhodnutiam okresného súdu. K návrhom sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia ústavný súd podotýka, že tieto sťažovateľ podával z dôvodu nečinnosti okresného súdu vo veci samej. Totiž,   ak   by   okresný   súd   rozhodol   o návrhu   sťažovateľa   vo   veci   samej,   stratilo   by opodstatnenie   navrhovať   predbežnú   úpravu   pomerov   účastníkov   konania   predbežným opatrením. Rozhodovanie okresného súdu   o návrhoch   na vydanie   predbežných   opatrení a predkladanie súdneho spisu v súvislosti s potrebou rozhodnúť o odvolaniach proti týmto rozhodnutiam   okresného   súdu   (o návrhoch   na   vydania   predbežného   opatrenia,   pozn.) a paralelnú   nečinnosť   okresného   súdu   vo   veci   samej   počas   tohto   obdobia   ústavný   súd hodnotí   ako   neefektívnu   činnosť,   ktorá   v konečnom   dôsledku   spôsobila   dva   a polročný zbytočný prieťah vo veci samej.

Vychádzajúc z uvedených zistení, najmä zaznamenanej nečinnosti okresného súdu v trvaní dvoch rokov a ôsmich mesiacov v posudzovanom súdnom konaní prebiehajúcom na jednom stupni, ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom okresného súdu v tomto   konaní   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   označených   práv sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Keďže napadnuté konanie bolo ku dňu vydania tohto nálezu právoplatne skončené   (17.   decembra   2011,   pozn.),   ústavný   súd   neprikázal   okresnému   súdu,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 15 P 90/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ktoré konkrétne odôvodnil v sťažnosti.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj na jeho nečinnosť a tiež neefektívny postup, berúc do úvahy predmet konania na okresnom súde a všetky   okolnosti daného prípadu vrátane správania sťažovateľa ako účastníka konania ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právna   zástupkyňa sťažovateľa   si   uplatnila   trovy   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   veci a písomné   vyhotovenie   sťažnosti),   ktoré   vyčíslila   v   celkovej   sume   314,18   €.   Právna zástupkyňa sťažovateľa je zároveň platcom DPH.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2010 v sume 741 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2011   (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 123,50 €. Ďalej má právna zástupkyňa sťažovateľa podľa vyhlášky aj nárok na náhradu režijného paušálu 7,41 € za jeden úkon. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľovi, takto činí sumu 261,82 € zvýšenú o DPH, čiže spolu 314,18 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyni sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2012