znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 473/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. augusta 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   P.,   zastúpenej   JUDr.   Martinom   Rohaľom   Iľkivom, Advokátska   kancelária,   Timravina   9,   Bratislava,   vo veci namietaného   porušenia   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   38   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd   a práva na prejednanie   jej   záležitosti   primeraným   spôsobom   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   173/2009   a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 289/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2014 doručená sťažnosť V. P. (ďalej len „sťažovateľka “), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie jej veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 173/2009 a postupom nadriadeného (odvolacieho) súdu.

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   návrhom   podaným okresnému súdu 8. októbra 2009 iniciovala konanie o určenie príspevku na výživu a úhradu niektorých   nákladov   nevydatej   matke   vedené   pred   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 4 C 173/2009.

Sťažovateľka   uvádza,   že   sa   vo   svojej   veci   domáhala   ochrany   svojich   práv   aj podaním sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   adresovanej   predsedovi   okresného   súdu a následne sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu,   ktorý   sťažnosti   vyhovel   a nálezom sp. zn. I.   ÚS   551/2013   z 22.   januára   2014   konštatoval   porušenie   jej   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a priznal   sťažovateľke   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že rozsudok, ktorý bol v jej veci prijatý 11. októbra 2013, napadla odvolaním 21. januára 2014, pričom ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu „z Krajského súdu Bratislava nedostala žiadne podanie a to i napriek tomu, že odo dňa vyhlásenia rozsudku uplynul viac ako rok a ½ a aj napriek tomu, že podala ďalšie dve sťažnosti na prieťahy v konaní“.

Sťažovateľka je toho názoru, že v jej veci dochádza k zbytočným prieťahom, a teda k porušeniu   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   ústavnému   súdu   navrhuje,   aby   v jej   veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a krajského súdu v namietaných konaniach, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom...

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

1. Vo vzťahu k časti sťažnosti obsahujúcej námietku porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 173/2009 ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, podľa ktorého návrh nie   je   prípustný,   ak   sa   týka   veci,   o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

O predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala porušenie označených práv postupom okresného súdu   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 4 C 173/2009, rozhodol ústavným   súd   nálezom   sp.   zn.   I.   ÚS   551/2013   z 22.   januára 2014,   ktorým   konštatoval porušenie citovaných práv sťažovateľky a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie. Nález nadobudol právoplatnosť 10. februára 2014.

Aktuálna   sťažnosť   sťažovateľky   v časti   námietky   porušenia   označených   práv postupom okresného súdu v období do 10. februára 2014 sa teda týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v časti   namietajúcej porušenie jej označených práv postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 4 C 173/2009 v období do 10. februára 2014 odmietol ako neprípustnú.

2. Vo vzťahu k časti sťažnosti obsahujúcej námietku porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 173/2009 v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 551/2013 z 22. januára 2014 ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je požiadavka smerovania sťažnosti proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci   do základných   práv sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   z princípu,   podľa   ktorého   sťažnosť   zohráva   aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z   názoru,   že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. II. ÚS 26/95).

Nadväzne   na   to   ústavný   súd   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08) prezentuje už ustálený záver, že základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   poskytuje   ochranu   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť ústavnému súdu predložená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného základného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd na pojednávaní vykonanom 11.   októbra   2013   prijal   vo   veci   sťažovateľky   rozsudok   a následne   vykonával   súvisiace technické   úkony   ako   vypracovanie   rozsudku,   zabezpečenie   prekladu   rozsudku   a jeho doručenie   účastníkom   konania.   Z dôvodu   podaného   odvolania   bol   spisový   materiál predložený   15.   mája   2014   Krajskému   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   ako odvolaciemu súdu   pre účely rozhodnutia   o uplatnenom opravnom prostriedku.   Sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 13. júna 2014.

Sťažnosť   sťažovateľky   obsahujúca   námietku   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní   bola   ústavnému   súdu   doručená   až 13.   júna   2014,   teda   po   prijatí   meritórneho rozhodnutia   okresného   súdu   v danej   veci   a tiež   až   po   predložení   spisového   materiálu s podaným opravným prostriedkom odvolaciemu súdu.

V čase podania sťažnosti už okresný súd nedisponoval právomocou vo veci konať, pretože táto bola uplatnením opravného prostriedku prenesená krajskému súdu. Okresný súd teda v danej etape konania nemohol ovplyvniť priebeh konania a ani porušiť základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a jej právo podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Prijatím   meritórneho   rozhodnutia,   vykonaním   potrebných technických úkonov, doručením rozhodnutia procesným stranám a následným predložením podaného   opravného   prostriedku   spolu   so   spisovým   materiálom   nadriadenému   súdu okresný   súd   vykonal   všetky   relevantné   úkony   smerujúce   k   nastoleniu   právnej   istoty sťažovateľky a svoju úlohu v tomto smere splnil.

Možnosť domáhať sa ochrany základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38   ods.   2   listiny   a práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   podaním   sťažnosti ústavnému súdu, a to vo vzťahu k postupu okresného súdu, bola pre sťažovateľku časovo ohraničená obdobím, počas ktorého prebiehalo v jej veci prvostupňové konanie.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť za zjavne neopodstatnenú   vtedy,   ak   preskúmanie   namietaného   postupu,   resp.   rozhodnutia všeobecného   súdu   v rámci   predbežného   prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na ďalšie   konanie   (I. ÚS 66/98,   II. ÚS   101/03, II. ÚS 104/04).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti vychádzajúc z podstaty a účelu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj čl. 38 ods. 2 listiny) a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd sťažnosť v označenej časti posúdil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú   ju   v zmysle   ustanovenia   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   po   jej   predbežnom prerokovaní odmietol (obdobne napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08).

Na   záver   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   toto   rozhodnutie   nebráni sťažovateľke v tom, aby sa opätovne domáhala na ústavnom súde nápravy v prípade, ak by po prípadnom vrátení veci zo strany odvolacieho súdu na ďalšie konanie okresnému súdu dochádzalo v konaní k prieťahom.

3. Vo vzťahu k časti sťažnosti obsahujúcej námietku porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   Co   289/2014 (sťažovateľka v podaní nešpecifikovala spisovú značku odvolacieho konania, a preto tento nedostatok ústavný súd bez toho, aby vyzýval sťažovateľku na doplnenie sťažnosti, sám odstránil   na   základe   súčinnosti   poskytnutej   okresným   súdom)   ústavný   súd   poukazuje na ustanovenie §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde,   podľa   ktorého   sťažnosť   nie   je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd štandardne (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04, III. ÚS 401/2008) považuje za účinný prostriedok nápravy slúžiaci ochrane základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sťažnosť na postup súdu podanú podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“)   podanú   predsedovi   príslušného   súdu.   Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“),   ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o súdoch]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.

Účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   predsedovi príslušného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní je podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov (napr. I. ÚS 21/99,   IV.   ÚS   153/03,   I.   ÚS   33/05,   III.   ÚS   401/2008).   Ústavný   súd   preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označený právny prostriedok, ktorý mal k dispozícii podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je teda jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Sťažovateľka   výslovne   v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   uviedla,   že   všetky doteraz podané sťažnosti na prieťahy v konaní adresovala iba predsedovi okresného súdu, a teda sťažnosť na postup krajského súdu adresovanú predsedovi krajského súdu (v ktorého právomoci je prijať potrebné opatrenia na zjednanie nápravy v postupe krajského súdu) podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch v namietanom konaní nepodala. Sťažovateľka teda nevyčerpala   účinný   právny   prostriedok   poskytnutý   príslušnými   ustanoveniami   zákona o súdoch na ochranu jej základného práva.

Zároveň ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom prípade sťažovateľky neboli ani tvrdené, ani preukázané také dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by mohli viesť k odpusteniu   požiadavky   na   využitie   účinného   prostriedku   nápravy   podľa   §   53   ods.   1 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na existenciu procesnej prekážky pre meritórne rozhodovanie o tom, či v sťažovateľkou označenom konaní okresného súdu bolo porušené jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu neprípustnosti ako predčasne podanú.

Nad   rámec   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   ústavný   súd   pripomína,   že   toto rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci   rozhodnutej   v   zmysle   §   24   písm.   a)   zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí   sťažovateľka   v   tejto   veci   v   prípade   zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom krajského   súdu   v   označenom   konaní   dochádza   k   zbytočným   prieťahom,   predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. augusta 2014