znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 473/2012-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2012 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka v   konaní   o   sťažnosti   Ľ.   B.,   K.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr. D.   S.,   K.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 38 C 234/2007 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ľ. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Košice   I   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   38   C 234/2007 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   I   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 38 C 234/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ľ. B.   n e p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie.

4.   Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ľ. B. trovy konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet advokátky JUDr. D. S., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. III. ÚS 473/2012 z 2. októbra 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Ľ.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 38 C 234/2007.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. 1   SprV   440/2012   doručeným   ústavnému   súdu   21.   novembra   2012,   v   ktorom   sa okrem iného uvádza:

„Spoločnosť   T.,   a.   s.   (univerzálnym   právnym   nástupcom   ktorej   je   S.,   a.   s.)   sa žalobným návrhom, doručeným tunajšiemu súdu dňa 6. 7. 2007 (pozn. správne 6. 9. 2007), domáhala od žalovaného (sťažovateľa) zaplatenia sumy 15.551,- Sk (516,20 EUR) titulom nedoplatkov na službách telekomunikačnej siete a nezaplatenej zmluvnej pokuty.

Súd rozhodol vo veci platobným rozkazom z 27. 9. 2007, č. k. 19 Ro/2361/2007-24, proti ktorému podala matka žalovaného odpor.

Podaním odporu došlo zo zákona k zrušeniu platobného rozkazu, preto bola vec preradená do registra C, a bola jej pridelená nová spisová značka: 38 C/234/2007. Súd dňa 20. 11.2007 predvolal matku žalovaného (sťažovateľa) na informatívny výsluch na deň 30. 11. 2007, na ktorý sa však bez ospravedlnenia neustanovila.

Následne súd dňa 11. 1. 2008 písomne vyzval matku sťažovateľa, aby mu oznámila, či odpor proti platobnému rozkazu podala vo svojom mene alebo za syna; ak za syna nech predloží plnomocenstvo na zastupovanie v konaní,

Matka žalovaného listom zo dňa 14. 2. 2008 oznámila súdu, že odpor podala vo vlastnom mene, nakoľko nemala splnomocnenie od. syna, ktorý sa zdržuje v zahraničí. Súd teda dodatočne zistil, že odpor bol podaný neoprávnenou osobou, a preto nemohlo dôjsť k zrušeniu   platobného   rozkazu   priamo   zo   zákona.   Preto   uznesením   z   27.   5.   2008, č. k 38 C/234/2007-36 súd zrušil platobný rozkaz z 27. 9. 2007 č. k. 19 Ro/2361/2007-24 z dôvodu, že sa ho nepodarilo doručiť žalovanému (sťažovateľovi) do vlastných rúk (§ 173 ods. 2 O. s. p.).

V   rámci   prípravy   pojednávania   súd   dňa   4.   6.   2008   odoslal   účastníkom   konania uznesenie o zrušení platobného rozkazu, poučenia o procesných právach a povinnostiach, žalovaného uznesením zároveň vyzval, aby sa písomne vyjadril k žalobnému návrhu, a či súhlasí s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania. V ten istý deň súd odoslal matke   žalovaného   výzvu   na   oznámenie   doručovacej   adresy   žalovaného   v   zahraničí   s uvedením   obdobia,   počas   ktorého   sa   žalovaný   bude   zdržiavať   na   území   Slovenskej republiky.

Uznesením zo dňa 16. 9. 2008, č. k. 38 C/234/2007-45 súd nepripustil vstup J. V. do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného. Proti tomuto uzneseniu podala odvolanie matka žalovaného v jeho mene.

Súd   dňa   3.   12.   2008   predložil   vec   Krajskému   súdu   v   Košiciach   za   účelom rozhodnutia o odvolaní žalovaného proti uzneseniu zo dňa 16. 9. 2008,

Odvolací súd uznesením z 30. 4. 2009, č. k. 3 Co/344/2008-55 zrušil napadnuté uznesenie.

Súdny spis bol z odvolacieho súdu doručený tunajšiemu súdu dňa 27. 5. 2009. Preto súd až dňa 2. 6. 2009 odoslal rozhodnutie odvolacieho súdu účastníkom konania.

Dňa 1. 7. 2009 súd písomne vyzval J. V., aby súdu oznámil, či vstupuje do konania ako vedľajší účastník; ak áno, na stranu ktorého účastníka konania, nakoľko jeho účasť v konaní navrhol žalovaný s odôvodneniu, že on prevzal dlh žalovaného.

Súdu sa nepodarilo doručiť výzvu z 1. 7. 2009 J. V. ani a adresu jeho trvalého pobytu, ani na adresu jeho matky poštou, ani za súčinnosti mestskej polície.

Súd preto zisťoval pobyt menovaného z Registra obyvateľov SR v Banskej Bystrici, z Mestskej evidencie obyvateľov K. a z ústrednej evidencie väzňov.

Keďže súdu sa nepodarilo doručiť menovanému zásielku ani na novozistenú adresu poštou, požiadal príslušný útvar polície o doručenie zásielky, ktorej sa dňa 1. 4. 2010 podarilo doručiť menovanému súdnu písomnosť.

Sudkyňa dňa 12. 5. 2010 nariadila termín prvého pojednávania na deň 7. 9. 2010, na ktoré   predvolala   aj   J.   V.,   zároveň   bo   písomne   vyzvala   na   predloženie   písomného stanoviska k navrhovanému vstupu do konania ako vedľajšieho účastníka a poučila ho právnych o následkoch neposlúchnutia príkazu súdu (§ 53 O. s. p.).

Nakoľko J. V. si opätovne neprevzal súdnu zásielku na pošte, súd dňa 26. 7. 2010 požiadal Mestskú políciu K. o doručenie zásielky menovanému; V ten istý deň súd vyzval žalovaného (sťažovateľa), aby sa vyjadril k podaniu žalobcu z 22. 6. 2010, ktorým zobral žalobný návrh v časti istiny späť.

Pojednávanie nariadené na deň 7. 9. 2010 sa neuskutočnilo z dôvodu mimoriadnej situácie, ktorá spočívala v evakuácii celej budovy justičného paláca na Š. v K. z dôvodu anonymného nahlásenia, že na súde je bomba.

Sudkyňa dňa 5. 10. 2010 nariadila nový termín pojednávania na deň 10. 1. 2011. Predvolanie na pojednávanie si J. V. opätovne nevyzdvihol v odbernej lehote na pošte. Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 10. 1. 2011, na ktorom súd vyhlásil rozsudok.

Písomné vyhotovenie rozsudku z 10. 1. 2012 súd odoslal účastníkom dňa 21. 2. 2011, t. j. po 30-dňovej lehote (§158 ods. 5 O. s. p.).

Proti rozsudku podal žalovaný dňa 10. 3. 2011 odvolanie. Súd dňa 18. 3. 2011 odoslal žalobcovi odvolanie na vyjadrenie, Žalovanému zaslal uznesenie z 18. 3. 2011 o súdnom poplatku za odvolanie.

Žalovaný dna 6. 4. 2011 podal na súde odvolanie proti uzneseniu z 18. 3. 2011 o súdnom poplatku za odvolanie.

Súd dňa 9. 5. 2011 vydal opravné uznesenie č. k. 38 C/234/2007-117, ktorým opravil záhlavie rozsudku z 10. 1. 2011.

Listom z 9. 5. 2011 súd vyzval splnomocnenú zástupkyňu žalovaného na oznámenie, či trvá na podanom odvolaní proti rozsudku, keďže súd vykonal opravu záhlavia rozsudku opravným uznesením.

Žalovaný dňa 30. 5. 2011 podal na súde odvolanie proti opravnému uzneseniu. Súd   dňa   21.   6.   2011   predložil   vec   Krajskému   súdu   v   Košiciach   za   účelom rozhodnutia   o   odvolaniach   žalovaného   (sťažovateľa)   proti   rozsudku   z   10.   1.   2012, uzneseniu z 18. 3. 2011 o súdnom poplatku za odvolanie a proti opravnému uzneseniu z 9. 5. 2011.

Krajský   súd   v   Košiciach   uznesením   z   10.   7.   2012,   č.   k.   4   Co/216/2011-130, 4 Co/217/2011,   zrušil   rozsudok   tunajšieho   súdu   v   napadnutej   časti,   t.   j.   vo   výroku o povinnosti   žalovaného   zaplatiť   žalobcovi   úroky   z   omeškania5   ako   aj   vo   výroku   o povinnosti   nahradiť   mu   trovy   konania.   Odvolací   súd   tým   istým   uznesením   potvrdil napadnuté uznesenie z 18. 3. 2011 o súdnom poplatku.

Súdny spis bol vrátený tunajšiemu súdu z odvolacieho súdu dňa 15. 8. 2012, preto tunajší   súd   až   21.   8.   2012   odoslal   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   účastníkom   konania. Žalobcovi súčasne zaslal výzvu, aby súdu oznámil, či trvá na zaplatení úrokov z omeškania kto a z akej adresy zaplatil žalovanú istinu. Splnomocnenej zástupkyni žalovaného zaslal výzvu na oznámenie, či naďalej zatupuje žalovaného J. V. súd vyzval, aby jednoznačne uviedol,   či   súhlasí   so   svojím   vstupom   do   konania   ako   vedľajší   účastník,   a   na   ktorej procesnej strane má záujem vystupovať, a či on zaplatil žalobcovi žalovanú sumu, kedy a akým spôsobom.

Dňa 9. 10. 2012 súd odoslal účastníkom konania oznámenie o vstupe O. do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného, a vyzval ich, aby sa k tomuto postupu vyjadrili. J. V. súd opätovne vyzval na oznámenie, či súhlasí so svojím vstupom konania ako vedľajší účastník, a na ktorej procesnej strane mieni vystupovať. Zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril k vstupu O. do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného.

Vec nie je skutkovo ani právne zložitá. K predĺženiu konania vo veľkej miere prispeli ťažkosti   spojené   s doručovaním   písomností   J.   V.,   ktorého   žalovaný   navrhol   pribrať   do konania ako vedľajšieho účastníka na jeho strane. Túto všeobecne známu skutočnosť si mohla   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   jednoducho   overiť,   a   zbytočne   nespochybňovať príčinu neuskutočnenia tohto pojednávania. Je pravdou, že písomné vyhotovenie rozsudku súd odoslal účastníkom po 30-dňovej lehote upravenej v § 158 ods. 5 O. s. p., avšak týmto postupom nedošlo k výraznému prieťahu v konaní, keďže rozsudok bol odoslaný iba pár dní po tejto lehote.

Skutočnosť, že súd vyzval matku žalovaného, aby sa vyjadrila, či naďalej zastupuje žalovaného v tomto konaní, sama o sebe nespôsobila prieťahy v tomto konaní, nakoľko súd spolu s touto výzvou zaslal zástupkyni sťažovateľa aj rozhodnutie odvolacieho súdu. V ten istý   deň   súd   vyzval   žalobcu   a   J.   V.   na   oznámenie   skutočností   významných   pre   ďalší procesný postup,

V tomto konaní došlo k postupu súdu podľa § 107 ods. 4 O. s. p., pretože v priebehu konania,   zanikol   žalobca;   a   súd   pokračoval   v   konaní   s   jeho   nástupcom,   avšak   týmto postupom neboli spôsobené žiadne prieťahy.

Prieťahy v tomto konaní boli v prevažnej miere spôsobené postupom zástupkyne sťažovateľa,   ktorá   v   priebehu   celého   konania   trvala   na   vstupe   J.   V.   do   konania   ako vedľajšieho   účastníka   na   strane   žalovaného.   Doručovanie   zásielok   menovanému   bolo spojené   s   ťažkými   prekážkami,   pričom   súd   musel   zisťovať   jeho   pobyt.   Napriek   tomu, menovanému sa podarilo doručiť pár zásielok s výzvou súdu na oznámenie, či má záujem vstúpiť do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaného, z čoho možno vyvodiť záver, že ak by menovaný mal skutočný záujem vstúpiť do konania ako vedľajší účastník, bol by v tomto konaní činný, a reagoval by na niektorú z výziev súdu.

Súd vo veci priebežne a bez zbytočných prieťahov konal.“

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu ústavný súd zistil rovnaké skutočnosti, ktoré uviedol okresný súd, preto ich považoval za preukázané.

Právna   zástupkyňa   vo   svojom   vyjadrení   k   stanovisku   okresného   súdu   podaním doručeným ústavnému súdu 29. novembra 2012 uviedla:

„Faktografické údaje uvedené v predmetnom stanovisku zodpovedajú obsahu spisu súdu. Pokiaľ súd v stanovisku nepriamo uznáva existenciu zbytočných prieťahov v konaní tak nemožno ale súhlasiť s tým, že tieto prieťahy spôsobila zástupkyňa sťažovateľa pretože trvanie   na   vstupe   vedľajšieho   účastníka   do   konania   na   strane   žalovaného   nemožno považovať za postup spôsobujúci prieťahy v konaní sťažovateľom ani jeho zástupkyňou. Taktiež doručovanie zásielok spojené s prekážkami J. V., nemôže byť pripísané na ťarchu sťažovateľovi, pretože na uvedenú skutočnosť, že sťažovateľ sa bude vyhýbať účasti na pojednávaní súdu, bol súd upozorňovaný sťažovateľom od začiatku súdneho konania, keďže   aj   sťažovateľ   a   jeho   zástupkyňa   mala   pred   začatím   súdneho   konania   ako   aj   v priebehu súdneho konania problém vyhľadať J. V..

Sťažovateľ sa spoliehal na to, že súd ako štátny orgán nebude mať problém dať predviesť J. V. na pojednávanie súdu aby mohol byť vypočutý.

Nezákonné   rozhodovanie   súdu,   vzhľadom   na   rozhodnutia   odvolacieho   súdu a neskoré   doručovanie   rozhodnutí   súdu   nie   je   sporné,   keďže   ho   súd   uznáva   v   obsahu stanoviska.

Preto v uvedených dôvodov vyplývajúcich aj z obsahu spisu súdu nie je tvrdenie súdu spočívajúce v tom, že súd vo veci konal bez zbytočných prieťahov odôvodnené, vzhľadom na aj celkovú dĺžku konania, ktoré doposiaľ nie je právoplatne skončené.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   a   tiež   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesnoprávnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky súdny   poriadok   (ďalej   len   „OSP“)   obsahuje   viaceré   účinné   prostriedky   zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť súdu   a   sudcu   vychádza   z §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru),   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je spor o zaplatenie sumy 516,20 € z titulu nedoplatku na službách telekomunikačnej siete a nezaplatenie zmluvnej pokuty. Ide o bežné sporové konanie, ktoré nie je právne a ani skutkovo zložité, čo uviedol aj okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti, preto doterajšia doba konania (5 rokov) nemôže byť akceptovateľná.   Sťažovateľ   je   v   tomto   konaní   odporcom   a   v   priebehu   konania   došlo k späťvzatiu žaloby navrhovateľom, pretože bola v roku 2009 uhradená istina pohľadávky a v tejto časti došlo v roku 2011 aj k späťvzatiu žaloby a následne k zastaveniu konania.

2.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   sťažovateľ   podstatnou   mierou   neprispel k predĺženiu   tohto   konania   tak,   ako   na   to   poukázal   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení k sťažnosti,   a to   že   trval   na   vstupe   vedľajšieho   účastníka,   a   i   keď   prostredníctvom zástupkyne (svojej mamy) podal odvolania proti rozhodnutiam okresného súdu, pretože pracoval v zahraničí a v dôsledku toho sa spis nachádzal na odvolacom súde (viac ako 18 mesiacov),   tieto   skutočnosti   len   čiastočne   ovplyvnili   celkovú   dĺžku   konania,   a navyše, sťažovateľ mal nesporne právo na procesné úkony, ktoré urobil.

3. Napokon ústavný súd hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom konaní. Ústavný súd predovšetkým zastáva názor, že konanie, ktoré nebolo právoplatne skončené ani po viac ako 5 rokoch od jeho začatia, nie je potrebné osobitne vyhodnocovať a uvádzať   prípadne   jednotlivé   menšie   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu (m. m. IV. ÚS 280/2011), ak v okolnostiach tejto jednoduchej veci bola činnosť okresného súdu neefektívna a nesústredená. I keď vo veci samej okresný súd rozhodol rozsudkom na prvom pojednávaní 10. januára 2011 (to sa však uskutočnilo po viac ako 40 mesiacoch od začatia konania), jeho rozhodnutie bolo v napadnutej časti zrušené odvolacím súdom 10. júla 2012 (vo výroku o povinnosti zaplatiť úrok z omeškania) z dôvodu nedostatočného zisteného skutkového stavu, a dosiaľ nie je stav právnej neistoty sťažovateľa odstránený (II. ÚS 217/06, III. ÚS 129/2012). Obdobne bolo 30. apríla 2009 zrušené aj rozhodnutie okresného súdu o nepripustení vstupu vedľajšieho účastníka do konania zo 16. septembra 2008. Ústavný súd preto neakceptoval vyjadrenie okresného súdu, že vo veci priebežne koná.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   konštatoval,   že   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 38 C 234/2007 bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Z   citovaného   textu   ústavy   vyplýva,   že   toto   zadosťučinenie   sa   môže,   ale nemusí priznať. Ústavný súd je toho názoru, že takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je možné dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným ústavne a zákonne upraveným spôsobom (napr. III. ÚS 278/05, III. ÚS 392/2012).

Ústavný súd sa v nadväznosti na výrok o porušení základného práva sťažovateľa zaoberal aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré si uplatnil v sume 3 000 € z dôvodov dlhodobej právnej neistoty, a tiež preto, že okresný súd napriek jeho návrhom „nepribral“ do konania vedľajšieho účastníka, ktorý svoj dlh voči navrhovateľovi uznal v plnom rozsahu.

Vychádzajúc z dôvodov uvádzaných sťažovateľom, ktorý svoju žiadosť o priznanie finančného   zadosťučinenia   odôvodnil   iba   formálne,   keďže   už   pred   podaním   sťažnosti ústavnému   súdu   bolo   konanie   zastavené   z   dôvodu   späťvzatia   návrhu   samotným sťažovateľom,   a   s   prihliadnutím   na   charakter   konania,   čo   je   ešte   v   súčasnosti   v   hre (iba úroky z omeškania, istina v sume 516, 20 € bola zaplatená), resp. v stávke - „at stake“ (napr. m. m. I. ÚS 70/98, a tam citovaná judikatúra, napr. rozsudok ESĽP z 31. marca 1987, X. v. France, rozsudok ESĽP z 20. marca 1989, Bock v. Germany, rozsudok ESĽP z 31. marca 1992, X. v. France, rozsudok ESĽP z 26. apríla 1994, Vallée v. France, rozsudok ESĽP z 8. februára 1996, A. and others v. Denmark a i. alebo III. ÚS 76/06, III. ÚS 283/09), ústavný súd považuje samotné rozhodnutie, ktorým vyslovil porušenie označeného práva sťažovateľa   v napadnutom   konaní,   a   prikázanie   okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných prieťahov za dostatočné (mutatis mutandis II. ÚS 225/07, II. ÚS 116/06).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   preto   finančné   zadosťučinenie   sťažovateľovi nepriznal (bod 3 výroku).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej sume 269,58 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie   veci   a   písomné   vyhotovenie   sťažnosti   –   vykonané   v   roku   2012)   v   sume po 127,16 € a dva režijné paušály v sume po 7,63 €, ktoré zaviazal uhradiť okresný súd (bod 4 výroku nálezu).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2012